Prečo dnes vnímame "dobrú" a "zlú" smrť úplne odlišne ako ľudia v stredoveku? Prečo vtedy zomierali v spoločnosti a dnes zomierame väčšinou osamotene? Rozhovor aj o tom, prečo vyhadzujeme zo skrine a pôjdu staré haraburdy a čo sa dá stihnúť za 4000 týždňov.

 Bonusový obsah k podcastu„Uprostred života nás obklopuje smrť“

Stredovekí ľudia boli zväčša bezbranní voči nebezpečenstvám, ktoré takmer neustále ohrozovali ich životy: či to boli prírodné živly – búrky, záplavy, požiare, alebo hlad, zima, choroby, epidémie (najmä mor), vojny a napokon skorá, často náhla alebo násilná smrť. Svedčia o tom aj štatistické čísla: priemerná dĺžka života bola 35 rokov, deti podliehali 50 percentnej úmrtnosti... Je pochopiteľné, že stredovek hovoril o slzavom údolí (= pôvod v Salve Regina) nielen kvôli pohŕdaniu svetom, ale aj z tvrdo zažívanej reality.

A preto verš z cirkevného hymnu „Media vita in morte sumus“ (uprostred života nás obklopuje smrť) výstižne charakterizuje situáciu a nálady stredoveku.

 

Cirkevný hymnus sa pripisuje benediktínovi Notkerovi zvanému Balbulus (trpel vadou reči, odtiaľ prezývka Balbulus= koktavý) zo Saint Gallenu (+912): legenda hovorí, že pozoroval mužov, ktorí stavali most nad priepasťou, a uvedomil si, ako blízko je človek k smrti pri každodenných činnostiach.

Vypočuť si ho môžete tu: https://www.youtube.com/watch?v=bu5bFUi7-2w

 Rituály pred smrťou 

Smrť pre vtedajšieho človeka neznamenala koniec života ako takého – veril, že ak zomrie „dobrou smrťou“ – teda zaopatrený sviatosťami (spoveď, posledné pomazanie, sv. prijímanie – ak ho prijímal pred smrťou, nazývalo sa viaticum – z latinčiny „pokrm na cestu“), tak sa jeho duša dostane do Neba. Protikladom “dobrej smrti” (mors bona) bola náhla smrť, čiže „zlá smrť“ (mors mala), keď sa stal človek obeťou nejakej tragédie. Náhlej smrti sa ľudia veľmi obávali, pretože ak by sa nestihli vyspovedať, odišli by zo života s bremenom hriechu, čím sa zvyšovala pravdepodobnosť pobytu v očistci, alebo, v najhoršom prípade, v pekle. Samozrejme dobrá smrť neznamenala smrť rýchlu a zlá bolestivú a ťažkú, ako to vnímame dnes, ale jednalo sa o úmrtie v znamení spásy alebo zatratenia. Zdá sa, že stredoveký človek sa viac bál náhlej smrti ako smrti samotnej.

Stredovekí ľudia verili, že pohľad na sv. Krištofa, namaľovaného na stenách kostola alebo na obrázku, ktorý nosili so sebou, ich uchráni pred náhlou smrťou.

Posledný okamih života bol zároveň poslednou možnosťou pokánia - poslednou skúškou, ktorú musí umierajúci podstúpiť. V tomto kritickom okamihu zohrávala dôležitú úlohu Cirkev, ktorá sa všeobecne považovala za nevyhnutnú pri bezpečnom odchode zo sveta: ponúkala útechu a najmä spomínané sviatosti.

Zomieralo sa verejne, teda pri smrteľnom lôžku bola rodina, susedia, členovia bratstva, takisto ani deti neboli ušetrené pohľadu na zomierajúceho či mŕtveho. Svojimi modlitbami a povzbudzovaním mu mali pomôcť odolávať posledným pokušeniam.

K zomierajúcemu bol povolaný kňaz, aby ho 1. vyspovedal, 2. udelil posledné pomazanie a 3. dal mu naposledy eucharistiu - viaticum. Príchod kňaza mal byť ceremoniálny, zvonilo sa na zvon, čo dávalo impulz aj susedom zhromaždiť sa v procesii. Prítomní sa za zomierajúceho modlili sedem kajúcich žalmov, počnúc žalmom 130, začínajúcim slovami De profundis...(=Z hlbín). Keď je chorý pomazaný, mal sa pomodliť Otčenáš a Vyznanie viery, zveriť svojho ducha do Božích rúk (=commendatio animae), poznamenať sa znamením  kríža a dať živým posledné zbohom. Ak bol príliš slabý, niekto sa mohol pomodliť za neho. Potom mu kňaz dal pozdrav pokoja, pokropil svätenou vodou (=pripomienka krstu) a dal mu sv prijímanie. .

Posledné pomazanie

Ak človek na smrteľ. posteli nemohol z dôvodu nevoľnosti prijať viatikum, ustálil sa taký zvyk, že sviatosť položili na hruď umierajúceho. V 13. a 14. storočí sa rozšírili legendy, že hostia zmizla a vstúpila do srdca chorého. Napr. sa táto legenda objavuje v kázni sv. Bonaventúru na Veľký piatok ( 1274), keď hovoril o tom, ako jednému laikovi, ktorý pre chorobu nemohol prijať sviatosť oltárnu, umyli hruď, prikryli plachtou a položili na ňu eucharistiu: „a všetci videli, ako telo Pána vstúpilo do hrude chorého - až do jeho srdca; a potom s veľkou útechou zomrel." Duchovné prijímanie sa v legende stáva telesným. Niektorí kňazi dávali chorým pobozkať viaticum, proti čomu vystupovali synodálne ustanovenia a zakazovali to. Ukázanie sviatosti, bez toho, aby ju zomierajúci pobozkal, sa však praktizovalo, dokonca zločincom pred ich popravou to malo slúžiť ako posledná útecha. Pri zomierajúcom sa zapaľovali sviece. Podľa obrazových a písomných prameňov uchopil umierajúci, pokiaľ mu na to stačili sily, sviecu do pravej ruky, ďalšie sviece boli rozložené okolo neho.

Keď čítame životopisy svätých, ale aj laikov, v niektorých výpovediach je posteľ predmetom opovrhnutia, ktorej sa človek zriekne. Napríklad sv. biskup Martin z Tours chcel zomrieť v popole symbolizujúcom pominuteľnosť, sv. František z Assisi zase nahý na holej zemi. To, čo bolo spočiatku uvedomelým prejavom pokory, sa potom ustálilo ako zvyklosť: keď sa prítomní pri umierajúcom domnievali, že nastáva koniec, vzali ho z lôžka a položili na zem, kde bola rozprestretá slama či popol. Týmto gestom dali teda chorému jednoznačne najavo, nakoľko sa odhadujú jeho šance.

Smrť sv. Martina z Tours, Simone Martini, 14. stor.

Obrady a rituály pri smrteľnom lôžku pomáhali zomierajúcemu i pozostalým, keď ich premáhala malomyselnosť, hrôza či smútok, pretože im poskytovali útechu a podporu. Zdá sa však, že viac ako na samotný proces umierania, sa vzťahovali na posmrtný život duše, ktorá sa za ich pomoci mala dostať do neba.

Odporučená literatúra:

OHLER, Norbert. Umírání a smrt ve středověku. Praha 2001

DELUMEAU, Jean. Hřích a strach: Pocit viny na evropském Západě ve 13. až 18. století. Praha 1998

 FERROUL, Yves. The Doctor and Death in the Middle Ages and the Renaissance In Edelgard E. DuBRUCK – Barbara I. GUSICK, eds. Death and dying in the Middle Ages. New York 1999, s. 31-50