Tento raz sa rozprávame o tom, čo znamenala v stredoveku staroba pre ženy. Prečo sú staré ženy v stredovekej literatúre opisované ako zlé, odpudivé, lakomé, falošné a chlípne. Ba dokonca jedovaté pre okolie, obzvlášť pre malé deti. Stredoveká starena, latinsky vetula, sa ako negatívna postava stala európskym fenoménom. Neboli v skutočnosti staré ženy pre svet mužov príliš múdre a vplyvné?

Bonus

V podcaste sme hovorili o balade Francoisa Villona o starej zbrojmajstrovej, ktorá žiali za svojou krásou. Je to jeden z najslávnejších opisov smútku za stratenou krásou. Len je naozaj cítiť, že ju písal muž o žene 👎 Je to nielen opis telesného úpadku starej ženy, ale aj ideálu krásy v 15. storočí. Názov balady je Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej a do slovenčiny ju prebásnil Ján Smrek. Nech sa páči celé znenie:

Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej

Lamentuje si starenka, 

zvaná raz "krásna zbrojmajstrová"

a za dievčenstvom narieka, 

čo nevráti sa nikdy znova.

Počujem žalostné jej slová:

- Privčas si zaľahla mi hruď,

staroba krutá, strašná sova!

Načo žiť takto? Radšej smrť.

Kedysi krásna bola som

a nad mužskými moc som mala.

Nad klerikom aj nad kňazom,

aj nad kupcom som panovala.

Dali mi, čo som si len priala,

bo každý z nich v tom tušil raj,

čo odmietne  dnes, keď som stará,

najposlednejší pobehaj.

Nebolo noci ani dňa,

by nechodili za mnou páni.

Vymkla som mnohých, hlupaňa,

len z lásky k jednému, čo ani

nezaslúžil byť milovaný.

Grobian, len vyžieral ma, bil.

Ľúbila som ho, bárs bol planý.

Tak veľmi sa mi zaľúbil.

Kopal ma, mlátil, koľko chcel. 

Ľúbiaca ženská pokoj nemá.

Mohol ma dať aj na pranier,

trpela som jak ovca nemá,

len nech ma bozkal - lebo žena

taká je: skape na nežnosť.

Mal chorôb, že im neznám mena.

Čo z toho? Hanba, hriech a zlosť.

Tridsať rokov, čo pominul sa.

A ja si ďalej zametám,

ja, stará metla. Aká hrúza,

keď sa tak nahá obšmietam

pred zrkadlom - čo vidím tam,

diva na ten obraz nenapľujem. 

Koleno, bradu ostrú mám.

Vidiac to, len sa rozjedujem.

Kde je čelo - aksamít,

blond vlasy, dlhé temné riasy,

ohnivých očú vábny kmit,

čo aj tých múdrych opantal si,

kde noštek nezbedníckej krásy, 

kde ušká, v brade jamôčka,

kde líčka, stvorené pre špásy,

a malinové ústočká?

Kde útle plecia, ramienka,

dlane, čo vedeli byť hravé,

prsníky drobné, kolienka,

vysoké boky, kolembavé,

k turnajom lásky vyzývavé,

kde jaskynka jak z pohádky,

ukrytá v mocných stehien sláve

vo vnútru svojej záhradky?

Dnes moje vlasy? Konope.

A čelo moje? Samá brázda.

V riasach niet chĺpka pokope,

z líc, z brady zmizla jamka každá.

Úsmevy moje znali azda

privábiť kupcov - dávno to!

Nos uši - kto by sa dnes nazdal, 

že mali cenu nad zlato?

Nuž takto vyjde na márnosť

paráda všetkých žien i panien.

Čo je z pliec? Hrboľ, jama, kosť.

A len pár štanglí zostal z ramien.

Prsníky boli ako kameň -

dnes niekomu ich ukazuj!

Stehná? Dve jaternice. Ameň.

A moja jaskynka? No fuj.

Takto my babky scvrknuté,

žialime za dobrými časmi.

Pri peci kvačiac, skrehnuté,

kvílime škrekľavými hlasmi.

Ach mladý vek náš, ten bol krásny,

lež staroba je ukrutná,

Smutný je vek to, prenešťastný.

Veď to raz každý ochutná.

 

 

Kristína Pisánska (1364–1430) - "Kniha o meste dám"

„Ten muž alebo tá žena, v ktorých prebýva vyššia cnosť, sú vznešenejší: ani vznešenosť ani podradnosť človeka nespočíva v tele podľa pohlavia, ale v dokonalosti správania a cností.“ – Christine de Pizan

 Tri cnosti: Spravodlivosť , Rozum a Mravnosť pomáhajú Kristíne budovať Mesto dám