
Sign up to save your podcasts
Or


Rozprávanie o koňoch, dnešných aj tých stredovekých. Ako kone pohli svetom a prečo by bez koní stredoveká spoločnosť nemohla fungovať. Prečo stredovekí ľudia nejedli kone a čo všetko sa dá z koní využiť. Ako Miriam robila krasojazdkyňu na koni a Danielu priviezol rytier na koni na Spišský hrad.
BonusPre stredovekých ľudí boli kone nesmierne dôležité; využívali ich nielen na prepravu, ale aj pri poľnohospodárskych prácach, na bojiskách, dokonca sa používali ako platidlo pri platení dlhov a daní. Vtedajšie kone sa od súčasných líšili veľkosťou - boli v priemere menšie, stavbou tela a spôsobom chovu. Nerozlišovali sa podľa plemena, ale skôr podľa využitia/účelu. A keďže kone sa využívali oveľa viac ako dnes, existovalo aj viac názvov koní ako dnes. Nie všetky názvy sú pre historikov úplne rozlúštiteľné.
Pohľad na bolesťou otvorené papule stredovekých koní kvôli používaniu bolestivých pákových zubadiel je pre dnešného človeka veľmi smutný
Významným pokrokom bolo v stredoveku najmä zdokonalenie konštrukcie sedla s pevnou výplňou, ako aj vznik strmeňa, podkovy a ohlávky.
Nové cestyHoci aj dnes sa človek stretne najmä vo vysokom športe s neľudskými praktikami a pákovými zubadlami, čoraz viac pribúda tých, čo zubadla vôbec nepoužívajú a to ani vo vysokej drezúre. Dokážu naučiť koňa presne tie isté cviky ako stredovekí rytieri (volá sa to "akademické jazdenie") , no využívajú pri tom výcvikové metódy založené na vedeckých poznatkov, ktoré pracujú s odmenami, nie s trestami a fyzickým nátlakom. Veľkou inšpiráciou je napríklad švédska trenérka akademického jazdenia Angelica Hesselius.
Konský chlieb
V lete roku 1415, keď sa aragónski vyslanci vybrali na dvor Henricha V., každý deň po ceste nakupovali konský chlieb, pričom naň minuli najviac financií. Stredovekí pekári totiž piekli chlieb nielen pre ľudí, ale aj pre kone. Vyrábal sa z otrúb, sezónnej zmesi strukovín, ako fazuľová múka alebo drvený hrach, ale aj z ovsa, kukurice, raže a z rozdrvených žaluďov - teda z lacných zvyškov.
Mohli duchovní v stredoveku jazdiť na koňoch?Áno, aj nie. Rehoľníkom bola napríklad jazda na koni aj na voze zakázaná. Platili však výnimky, pretože niekedy okolnosti donútili daného mnícha využiť koňa alebo voz. Tento zákaz sa vyskytuje napríklad v reholi sv. Františka (1215/20 Regula non bullata) v kapitole 15: Prikazujem všetkým bratom, duchovným aj laikom, cestujúcim po svete aj takým, ktorí zotrvávajú na mieste, aby ani oni sami ani u niekoho iného nemali žiadne zviera. A nie je im dovolené jazdiť na koni, s výnimkou choroby a veľkej núdze.
A zdá sa, že sa skutočne dodržiaval a to aj v Uhorskom kráľovstve, pretože napríklad v regulách, ktoré ustanvil konvent františkánskeho kláštora v chorvátskom Šarengrade v roku 1499 sa hovorí: " Bratia cestujúci po ceste nech nejazdia na koňoch, nevozia sa na dvojkolesových ani štvorkolesových vozoch, ak to nie je úplne nevyhnutné. Za nevyhnutný prípad sa považuje príliš dlhá cesta, ťažkosti alebo naliehavosť cesty, prípadne choroba. Predtým, ako by sa mních vybral na cestu na koni alebo na voze, nech sa poradí so svojím predstaveným. Ak sa však stane, že to musí urobiť v neprítomnosti predstaveného, potom nech v spoločenstve vyjadrí svoju vinu a dôvod jazdy, ktorý ak bude dôvod oprávnený, bude oslobodený od viny a taktiež od trestu, inak sa musí za každý deň bez výnimky postiť o chlebe a vode. "
sv. František bol preslávený láskou k zvieratám. Tu na obraze renesančného maliara Giovanniho Belliniho vidieť aj somára, ktorého mnísi niekedy používali namiesto koňa. Na obraze je však somár divoký- onager ako symbol osamelého života v púšti, nie somár, ktorého by František nejakým spôsobom využíval.
Zákaz jazdy na koni je možné nájsť aj v iných rádoch (benediktíni, dominikáni atď.), čoraz častejšie sa ale takýto zákaz vzťahoval iba na sviatočné dni alebo sa uznávali výnimky pri vzdialenejších cestách. Zákaz jazdy na koni v nedeľu sa vzťahoval na všetkých duchovných a z mnohých prameňov (cestovné denníky, listy a pod.) vieme, že tomu tak naozaj bolo.
A ešte niekoľko obrázkov k tomu, o čom sme sa rozprávali v v podcasteMiriamkine cirkusové kúsky
Kone sú liečivé
O použití konského trusu na kúrenie a výrobe brikiet. S praktickým návodom! :-)Reportáž televízie Markíza tu:https://tvnoviny.sk/ekonomika/clanok/295647-daniela-neminie-na-vykurovacie-palivo-ani-cent-doma-kuri-konskym-trusom?fbclid=IwY2xjawEUH_RleHRuA2FlbQIxMAABHTDxRc4PbOw8giQZll5gkwGZgvUymXDuYProfTnTrJmw7L8zED--U6Hr2g_aem_oqf15IPXrMYjwfbSHu3hjg
Zdroje:
Dvořáková, Daniela: Kôň a človek v stredoveku, Budmerice: RAK, 2007
https://vydavatelstvorak.sk/shop/osudy/daniela-dvorakova/kon-a-clovek-v-stredoveku
William Rubel: English Horse-bread, 1 5 9 0–1 8 0 0, Gastronomica 2006, online:
https://williamrubel.com/wp-content/uploads/2011/09/rubel_gatronomica_horse-bread.pdf
By Daniela Dvorakova a Miriam HlavačkováRozprávanie o koňoch, dnešných aj tých stredovekých. Ako kone pohli svetom a prečo by bez koní stredoveká spoločnosť nemohla fungovať. Prečo stredovekí ľudia nejedli kone a čo všetko sa dá z koní využiť. Ako Miriam robila krasojazdkyňu na koni a Danielu priviezol rytier na koni na Spišský hrad.
BonusPre stredovekých ľudí boli kone nesmierne dôležité; využívali ich nielen na prepravu, ale aj pri poľnohospodárskych prácach, na bojiskách, dokonca sa používali ako platidlo pri platení dlhov a daní. Vtedajšie kone sa od súčasných líšili veľkosťou - boli v priemere menšie, stavbou tela a spôsobom chovu. Nerozlišovali sa podľa plemena, ale skôr podľa využitia/účelu. A keďže kone sa využívali oveľa viac ako dnes, existovalo aj viac názvov koní ako dnes. Nie všetky názvy sú pre historikov úplne rozlúštiteľné.
Pohľad na bolesťou otvorené papule stredovekých koní kvôli používaniu bolestivých pákových zubadiel je pre dnešného človeka veľmi smutný
Významným pokrokom bolo v stredoveku najmä zdokonalenie konštrukcie sedla s pevnou výplňou, ako aj vznik strmeňa, podkovy a ohlávky.
Nové cestyHoci aj dnes sa človek stretne najmä vo vysokom športe s neľudskými praktikami a pákovými zubadlami, čoraz viac pribúda tých, čo zubadla vôbec nepoužívajú a to ani vo vysokej drezúre. Dokážu naučiť koňa presne tie isté cviky ako stredovekí rytieri (volá sa to "akademické jazdenie") , no využívajú pri tom výcvikové metódy založené na vedeckých poznatkov, ktoré pracujú s odmenami, nie s trestami a fyzickým nátlakom. Veľkou inšpiráciou je napríklad švédska trenérka akademického jazdenia Angelica Hesselius.
Konský chlieb
V lete roku 1415, keď sa aragónski vyslanci vybrali na dvor Henricha V., každý deň po ceste nakupovali konský chlieb, pričom naň minuli najviac financií. Stredovekí pekári totiž piekli chlieb nielen pre ľudí, ale aj pre kone. Vyrábal sa z otrúb, sezónnej zmesi strukovín, ako fazuľová múka alebo drvený hrach, ale aj z ovsa, kukurice, raže a z rozdrvených žaluďov - teda z lacných zvyškov.
Mohli duchovní v stredoveku jazdiť na koňoch?Áno, aj nie. Rehoľníkom bola napríklad jazda na koni aj na voze zakázaná. Platili však výnimky, pretože niekedy okolnosti donútili daného mnícha využiť koňa alebo voz. Tento zákaz sa vyskytuje napríklad v reholi sv. Františka (1215/20 Regula non bullata) v kapitole 15: Prikazujem všetkým bratom, duchovným aj laikom, cestujúcim po svete aj takým, ktorí zotrvávajú na mieste, aby ani oni sami ani u niekoho iného nemali žiadne zviera. A nie je im dovolené jazdiť na koni, s výnimkou choroby a veľkej núdze.
A zdá sa, že sa skutočne dodržiaval a to aj v Uhorskom kráľovstve, pretože napríklad v regulách, ktoré ustanvil konvent františkánskeho kláštora v chorvátskom Šarengrade v roku 1499 sa hovorí: " Bratia cestujúci po ceste nech nejazdia na koňoch, nevozia sa na dvojkolesových ani štvorkolesových vozoch, ak to nie je úplne nevyhnutné. Za nevyhnutný prípad sa považuje príliš dlhá cesta, ťažkosti alebo naliehavosť cesty, prípadne choroba. Predtým, ako by sa mních vybral na cestu na koni alebo na voze, nech sa poradí so svojím predstaveným. Ak sa však stane, že to musí urobiť v neprítomnosti predstaveného, potom nech v spoločenstve vyjadrí svoju vinu a dôvod jazdy, ktorý ak bude dôvod oprávnený, bude oslobodený od viny a taktiež od trestu, inak sa musí za každý deň bez výnimky postiť o chlebe a vode. "
sv. František bol preslávený láskou k zvieratám. Tu na obraze renesančného maliara Giovanniho Belliniho vidieť aj somára, ktorého mnísi niekedy používali namiesto koňa. Na obraze je však somár divoký- onager ako symbol osamelého života v púšti, nie somár, ktorého by František nejakým spôsobom využíval.
Zákaz jazdy na koni je možné nájsť aj v iných rádoch (benediktíni, dominikáni atď.), čoraz častejšie sa ale takýto zákaz vzťahoval iba na sviatočné dni alebo sa uznávali výnimky pri vzdialenejších cestách. Zákaz jazdy na koni v nedeľu sa vzťahoval na všetkých duchovných a z mnohých prameňov (cestovné denníky, listy a pod.) vieme, že tomu tak naozaj bolo.
A ešte niekoľko obrázkov k tomu, o čom sme sa rozprávali v v podcasteMiriamkine cirkusové kúsky
Kone sú liečivé
O použití konského trusu na kúrenie a výrobe brikiet. S praktickým návodom! :-)Reportáž televízie Markíza tu:https://tvnoviny.sk/ekonomika/clanok/295647-daniela-neminie-na-vykurovacie-palivo-ani-cent-doma-kuri-konskym-trusom?fbclid=IwY2xjawEUH_RleHRuA2FlbQIxMAABHTDxRc4PbOw8giQZll5gkwGZgvUymXDuYProfTnTrJmw7L8zED--U6Hr2g_aem_oqf15IPXrMYjwfbSHu3hjg
Zdroje:
Dvořáková, Daniela: Kôň a človek v stredoveku, Budmerice: RAK, 2007
https://vydavatelstvorak.sk/shop/osudy/daniela-dvorakova/kon-a-clovek-v-stredoveku
William Rubel: English Horse-bread, 1 5 9 0–1 8 0 0, Gastronomica 2006, online:
https://williamrubel.com/wp-content/uploads/2011/09/rubel_gatronomica_horse-bread.pdf

33 Listeners

16 Listeners

14 Listeners

10 Listeners

12 Listeners

9 Listeners

11 Listeners

10 Listeners

16 Listeners

9 Listeners

13 Listeners

2 Listeners

3 Listeners

4 Listeners

3 Listeners