Bez obalu 🎙

Vojna na Ukrajine má svoje veľké i malé dejiny. A rovnako veľké i malé príbehy v nich. Ak tým veľkým aktuálne dominuje tzv. mierový plán a diplomatická horúčka telefonátov (i tých uniknutých), stretnutí či rozhovorov na najvyššej úrovni, malé dejiny tejto vojny sa zdanlivo paradoxne píšu aj na Slovensku:

- sanitkami, ktoré posielame na front,

- kamiónmi materiálnej pomoci,

- i dodávkami dobrovoľníkov, ktorí pravidelne otáčajú tisíce kilometrov, aby sa podelili s postihnutými Putinovou agresiou.

Jednou z kapitol tých malých dejín vojny je aj dobročinná zbierka Vianočná krabička pre ukrajinské deti, ktorá premieňa použité topánkové krabice na obaly radosti pre malých Ukrajincov. Zo Slovenska odchádzajú už v týchto hodinách, aby svojich adresátov zastihli ešte do Vianoc.

Stojí za ňou aj bývalý spravodajský fotoreportér so skúsenosťou z Iraku či Kurdistanu Anton Frič, v spolupráci s dobrovoľníkmi zo združenia Vaša charita.

Má ešte zmysel pomáhať Ukrajincom, ak aj v čase vojny dávajú priestor korupcii? A v akých podmienkach sa žije v blízkosti frontu? Nie je nebezpečné ísť tam hoc s darčekmi, keď taký šahíd ich nerozozná?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko nie je len v hlbokom úpadku, my dnes padáme strmhlav do priepasti. Hovorí v Ráno Nahlas šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. Tento pád nás bude veľmi bolieť. Nebude však bolieť tých, ktorí tu dlho parazitovali na verejných i EÚ zdrojoch, ale bude to bolieť nás - teda tých, ktorí odtiaľto nemajú kde a ani začo odísť, dodáva predseda Najvyššieho kontrolného úradu. A prečo nám zdravotníctvo ukradli lobisti?

Úrad na ochranu oznamovateľov končí, po zániku verejnoprávnej RTVS je scenár už evidentne úplne jasný. Priveľa nezávislosti v tomto štáte môže mať fatálne následky. Môžete byť síce nezávislou inštitúciou v zmysle zákona, no ak sa tejto vládnej moci znepáčite, proste vás vygumujú. Bude ďalším na rade i samotné NKÚ?

Najvyšší kontrolný úrad totiž už pol roka nepokryte a veľmi hlasno hovorí, že naše verejné zdravotníctvo ovládli záujmy súkromných lobistických skupín. To zdravotníctvo, do ktorého síce smeruje 10 miliárd ročne, no napriek tomu sa v ňom na drahé lieky pre našich blížnych zbierame po rôznych internetových charitách. Na miliónové zisky majiteľov Zdravotných poisťovní však akosi peniaze vždy sú. A premiér? Ten mlčí, k zisteniam NKÚ sa nevyjadruje a naše zdravie i životy - ako premiérsku tému, verejne uchopiť nechce.

Miliardy z eurofondov pritom dokáže Slovensko čerpať iba v žalostnej desatine toho, čo sa nám ponúka. Ako to čerpanie vyzerá v praxi, nám priam demonštratívne predviedla takzvaná penziónová výzva. Penzióny, ktoré penziónmi nikdy neboli a v ktorej sa z vyše 50. skontrolovaných penziónov našli pochybenia v deviatich z nich, pričom šesť už vyšetrujú aj OČTK.

Minister pôdohospodárstva problém nevidí no a PPAčka - známa aj z kauzy Dobytkár, stále nedisponuje pečiatkou dôveryhodnej inštitúcie. K tomu môžeme pripočítať aj kauzy ministra Migaľa či dnes už bývalého vicepremiéra Kmeca, ktorý po odvolaní z vlády mieri do čela parlamentného výboru.

Natíska sa preto zásadná otázka. Naozaj vieme, kam všetky tie zvyšujúce sa dane či odvody, ktoré od nás táto vláda žmýka už v treťom konsolidačnom kole, smerujú, čo s nimi vláda robí a ako to, že ich nevidieť v zlepšujúcich sa službách tohto čoraz viac kolabujúceho a rozpadajúceho sa štátu? A ak to nevidieť a ani necítiť, prečo máme tento "Potemkin" - oficiálne zvaný aj ako Slovensko, vlastne financovať? A prečo nevyvodzujeme zodpovednosť za chyby či hriechy politikov a štátnych manažérov?

Témy a otázky pre šéfa Najvyššieho kontrolného úradu. Ráno Nahlas, tentoraz opäť pravidelný rozhovor so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna či mier? Svet stojí pred dilemou – na jednej strane sme svedkami mierových rokovaní, svetoví lídri a generality sa zaoberajú návrhmi nejasnej rusko-americkej proveniencie, Ukrajina však na dennej báze ráta obete raketových či dronových útokov. Naviac – zaznievajú znepokojivé scenáre o poslednom pokojnom lete, ktoré je pred nami a o prípravách Moskvy na útok proti niektorému z malých štátov Únie.

A u nás vláda ústami premiéra odobruje už prvý nástrel mierovej dohody, ktorá počíta síce so suverénnou Ukrajinou, no bez Krymu a Donbasu, s červenou pre NATO i pre jeho ďalšie rozširovanie, s vyriešením akýchsi „nejasností posledných 30-ich rokov“ či výraznú redukciu ukrajinskej armády. Zoznam, ktorý sa za pár dní výrazne zmenil, no z našich končín zarezonovala aj preferencia Ukrajiny „kompletne pod ruským vplyvom“, ako ju predstavil druhý muž rezortu obrany Igor Melicher zo Smeru.

Z toho Smeru, ktorý dostal do programového vyhlásenia volanie tejto vlády po presadzovaní „v prvom rade záujmov Slovenska“. Paradoxne v čase, keď je náš východný sused pod krvavou agresiou Moskvy.

Aký je pohľad Tomáša Valáška, poslanca opozičného PS, ktorý je aj „tieňovým“ ministrom obrany?

Sú prvoradé záujmy Slovenska, či hľadanie priesečníkov so záujmami partnerov, zvlášť v čase vojny?

„Chceme, aby Ukrajina bola v pozícii naďalej klásť efektívny odpor. Najväčšou pomocou zo strany Slovenska bola práve vojenská pomoc. Je hanebné, že ju Robert Fico odoprel,“ tvrdí Tomáš Valášek, tieňový minister obrany opozičnej strany PS. „Naopak, tým, že rétoricky podporil Vladimíra Putina a vyzýva Ukrajinu na de facto kapituláciu, len predlžuje vojnu, lebo dáva Vladimírovi Putinovi dôvod myslieť si, že on bude vedieť zlomiť Západ politicky,“ dodáva.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V zdravotníctve sa šetrí na všetkých frontoch. Do systému nové lieky prakticky nevstupujú a na výnimku sa k ním už nedostaneme. Budeme cestovať do zahraničia a platiť si liečbu z vlastného vrecka? Pýta sa predsedníčka Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb Tatiana Foltánová. Záleží štátu na našich životoch? Ak áno, prečo to necítia naši najzraniteľnejší?

Sú tu, všade medzi nami. Naše mamy, otcovia, sestry, bratia či dokonca i naše vlastné deti. Sú ich státisíce a bojujú o svoj život, o vlastné prežitie či aspoň o akú takú kvalitu ich života. Ľudia zo zriedkavými ochoreniami, či tí, ktorí potrebujú moderné lieky alebo inovatívnu liečbu. A sú ich státisíce.

Namiesto toho aby ich problémy riešil náš zdravotnícky systém, do ktorého už i tak nalievame zhruba 10 miliárd - a v ktorom je priestor i na také niečo, ako sú zisky Zdravotných poisťovní, ich dnes ale čoraz častejšie stretávame na charitatívnych internetových zbierkach, kde doslova žobrú o možnosť holého prežitia. I to je Slovensko v roku 2025.

Ide totiž o lieky, ktoré môžu zachrániť život, alebo výrazne zlepšiť zdravotný stav – no pacienti sa k nim neraz nedostanú. Minister zdravotníctva totiž tieto lieky prakticky stopol a odôvodňuje to najmä argumentom finančnej neudržateľnosti či netransparentnosti systému. V tejto rovnici tak ide ako o naše životy a zdravie, ako aj o ozaj veľké peniaze, či proste snahu skonsolidovať verejné výdavky.

Po prakticky pol roku intenzívnych rokovaní o tejto téme však strešné propracientské a pomáhajúce organizácie dávajú od vyjednávania s ministerstvom zdravotníctva ruky preč a rokovania pozastavujú.

To, čo táto vláda pripravuje, rozhodne nie je to, čo by pacientom pomohlo. Pacientom sa pohorší, nielen tým so zriedkavými ochoreniami, ale nám všetkým, varuje T. Foltánová. Už lekári samotní odporúčajú takýmto pacientom aby si zakladali crowdfundingové darovacie výzvy a to i pre pacientov v ozaj vážnych zdravotných peripetiách so zriedkavým či onkologickým ochorením, dodáva Stískalová.

Aký bol dôvod rokovania stopnúť a skutočne tejto údajne sociálnodemokratickej a národnej vláde záleží na našich životoch a zdraví? Aká je cena nášho života na dnešnom Slovensku? Ako nastaviť systém liečby zriedkavých ochorení, prístupu k moderným inovatívnym liekom a dá sa na tom ušetriť tak, aby sme zbytočne neumierali? No a prečo sa vlastne musíme na takúto liečbu zbierať na Doniu, keď si i tak platíme zdravotné odvody a do zdravotníctva rok čo rok tečú nemalé miliardy?

Témy pre Simonu Stískalovú z Platformy pomáhajúcich organizácií a Tatianu Foltánovú, predsedníčku Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez podpory kolegov by som to nedala,“ spomína Klára Hudáková, ktorá má za sebou skúsenosť hromadnej výpovede v Slovenskej národnej galérii po tom, ako do nej ministerka Šimkovičová dosadila svoje vedenie. „Som hrdá, že sme boli schopní ukázať takúto silu a odvahu,“ dopĺňa. „Je na to potrebná vnútorná sila, vnútorná integrita, s ktorou žijete každý deň a ktorá sa potom prejaví práve v ťažkých krízových situáciách, keď stojíte pred náročným rozhodnutím.“

Výpoveď – a to hromadná – ako výkrik o kolapse jednej inštitúcie. Slovensko ju zažilo koncom januára. Stovka zamestnancov Slovenskej národnej galérie vtedy predstúpila pred verejnosť a povedala svoje „nie“ účasti na jej kolapse. Na kolapse, za ktorým boli nominácie ministerky Šimkovičovej.

Odvolanú Alexandru Kusú, ktorá stála za zaodením galérie do nového krásneho šatu, v priebehu pol roka vystriedali z rozhodnutia ministerky hneď traja štatutári. Ich spoločným menovateľom však bola nekompetentnosť – o ktorej vydala svedectvo hromadná výpoveď zamestnancov galérie. 

Za verejný tlak a trištvrte ročnú obranu inštitúcie pred rozkladom teraz dostali ocenenie Biela vrana.

Lebo silné a sebavedomé inštitúcie sú predpokladom zdravej demokratickej spoločnosti. Ich obrana je tak obranou demokracie.

Výpoveď z protestu však má aj iné tváre: obavy z budúcnosti a boj s démonmi neistôt, či najobyčajnejšie hľadanie novej práce.

Koľko odvahy je na to potrebné? Otázka a témy pre Bielu vranu Kláru Hudákovú, niekdajšiu hovorkyňu galérie, ktorá ju našla v potrebnej miere.

„Občiansky odpor tu potrebuje injekcie podpory, odvahy a energie, inštitúcie si musíme brániť,“ hovorí Hudáková.

Hovorí, že ju napĺňa radosťou, že krok odporu v SNG si niekto všimol. „Môže to byť aj nejaká satisfakcia pre kolegov za to, čo urobili a zároveň to môže povzbudiť, alebo inšpirovať ľudí v iných inštitúciách, v iných prostrediach, ktorí si nie sú istí, či sa môžu ozvať, majú ozvať, čo majú robiť,“ hovorí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Valí sa na nás náboženské tmárstvo. Kresťanstvo však nemôže byť obranou bieleho patriarchátu voči LGBTI komunite. Katolícka hierarchia trpí imperiálnym myslením a nevysporiadaným vzťahom k telesnosti, hovorí Tomáš Petráček. Mal Ježiš mocenské ambície a chcel presadiť evanjelium do zákonov? A prečo je katolícka cirkev tak posadnutá sexualitou?

"Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno..."

Pripomína doslova revolučný odkaz Magnificat, teda chválospevu Panny Márie, významný český teológ, cirkevný historik a kňaz Tomáš Petráček.

Petrifikácia katolíckeho ideálu manželstva, novela Ústavy definujúca legálne pohlavia. Stigmatizácia liberálov či ostrakizácia LGBTI komunity, ale i strach z inakosti alebo akéhokoľvek progresu. Politizácia evanjeliového odkazu, obsedantná snaha riešiť sexualitu spoločnosti, účelová morálka, v ktorej cieľ svätí prostriedky a dokonca i konkubinát cirkevnej hierarchie s mocou. No a k tomu ešte aj moralizovanie bývalých komunistov, ktorí sa dnes oháňajú kresťanskými tradíciami a hodnotami bývalých ideových oponentov.

Kde v tomto všetkom môžeme nájsť aspoň štipku posolstva Tesára z Nazaretu a ako celá táto snaha o politickú, mocenskú, ako i kultúrnu hegemóniu vôbec súvisí s evanjeliovým odkazom?

Ježiš na púšti čelil trom diablovým pokušeniam. Pokušeniu tela - teda žiadostivosti, pokušeniu viery - teda pýchy a napokon, pokušeniu svetskej slávy a moci.

Ako tie naše kresťanské cirkvi obstáli v tejto skúške viery i hodnôt, zvlášť ak centrálny pojem našej najdominantnejšej cirkvi - teda katolícky, znamená univerzalitu a všeobecnosť, ktorá nikoho - zvlášť pre jeho pôvod, postavenie či orientáciu nevylučuje? O čom vypovedá všetok ten strach časti cirkevnej hierarchie a čo hovoria jej imperiálne ambície? Prečo im teda nestačí byť tou biblickou "soľou zeme," ale chcú opäť moc a slávu sveta? No a napokon, ako by malo vyzerať kresťanstvo dnešných dní a kde v tomto čoraz neistejšom a nestabilnejšom svete hľadať pokoj v duši a Boha vo svete?

Kresťanstvo nemôže byť o strachu, ale musí byť opäť avangardou. Nikde v evanjeliách sa nehovorí, že meno Boha je zvyk, pripomína beckettove slová Tomáš Petráček. O homosexualite - podľa toho, čo o nej dnes na základe vedy vieme, nevypovedá Biblia vôbec nič. No a z toho vyplývajú i veľké teologické otázky, dodáva.

Ráno Nahlas s teológom, cirkevným historikom a kňazom Tomášom Petráčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu,“ hovorí Ladislav Snopko, osobnosť Novembra’89.

Dážď, chlad a vietor novembrových námestí a napriek tomu desaťtisíce naprieč vekovým spektrom. Teplo a pohodlné sedenie nitrianskej haly a podľa experta poldruha tisíca zväčša starších dôchodcov. A ak prví šli do nepohody slovenských miest po vlastných, tých druhých si do Nitry zviezol Ficov Smer. Naviac, niektorých v domnení, že idú za kultúrou.

A ak desaťtisíce zmrznutých po celej krajine kričali „dosť bolo Fica“, v Nitra – on premiér – pozýval na hity Karola Duchoňa. A že Slovensko normálne žilo a tvorilo aj pred Novembrom’89, že tu máme priveľa politických strán alebo že je potrebné otvoriť vyšetrovanie Kuciakovej vraždy - pre Epsteinovu komunikáciu s „Mirom“.

A Ficova stranícka dvojka – Tibor Gašpar – sa z Nitry virtuálne pýtal námestí, proti čomu protestujú, ak aktuálna vládna väčšina vzišla z demokratických volieb.

Z mrazu a dažďa bratislavského Námestia slobody však prišla virtuálna odpoveď: „proti ficovskej lúzokracii“, ktorá chcela ešte aj sviatok - symbol - obrať o jeho sviatočnosť. Jej autorom je jeden z mužov Novembra spred 36-ich rokov Ladislav Snopko. Tohtoročný 17. november označuje za tretí najdôležitejší v dejinách. Budem sa pýtať, prečo?

„To, čo sa začína diať na Slovensku, smeruje k tomu, voči čomu bojovali sedemnáste novembre rokov 1939 a 1989,“ hovorí Snopko. „Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu. Žiaden fašista nespochybňoval guľatosť Zeme. Ja ho deklarujem ako boj proti úpadku vzdelanosti,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Premiér sa dožaduje úcty, ktorú on sám občanom nepreukazuje. Rešpekt k funkcií premiéra ale neznamená rešpekt k osobe premiéra, hovorí expremiérka Iveta Radičová. "Môžete mať niekoho v úcte, kto na vás nemá jediné pekné slovo? To nejde," dodáva. Vládna garnitúra podľa nej gumuje hodnoty Novembra 89 i hodnoty demokracie. A krajina? Tá pod ich vedením upadá.

Od pádu socializmu uplynulo už takmer toľko rokov, koľko celý tento zločinný režim vôbec trval. Je 36 rokov po Novembri 89 a jeho plných námestí žiadajúcich pád normalizačného režimu, no časy "Papierových hláv" a normalizačných praktík sa akoby plazivo vracali späť. Premiér vyháňa odbojných študentov bojovať na Ukrajinu, verejnoprávny Telerozhlas sa vracia k vládnej propagande, vládna moc útočí na kritické médiá i mimovládky, škandalizuje rodiny oponentov a priazeň voličov si kupuje doslova na miliardové dlhy.

A naša krajina? Tá upadá priamo pred našimi očami. Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, zdravotníctvo, pri ktorom sa na smrteľne choré deti skladáme na charitatívnych portáloch no na zisky poisťovní nám nejaký ten miliónik predsa len vždy ostane. No a mládež - ktorá vtedy "Nežnú" odštartovala, dnes z krajiny v čoraz masovejších počtoch uteká. K tomu treba ešte pripočítať aj hlboko polarizovanú, silne zakonšpirovanú spoločnosť, v ktorej už nedôvera voči všetkému - a všetkým, presahuje akúkoľvek únosnú mieru.

Je toto naozaj ten sen, za ktorý sme v zime a snehu novembrových námestí štrngali a kam sa vytratili hodnoty Novembra 89? Ako to, že nám dnes vládnu i takí, ktorí Novembru 89 nevedia prísť na meno no normalizačné praktiky a móresy papierových hláv spred Novembra im vôbec nie sú cudzie? No a prečo rastie nostalgia za bývalým režimom s totalitnými praktikami a ako to, že našej spoločnosti chýba nielen akákoľvek kontinuita, ale aj vízia toho, kto sme a kam smerujeme?

Ráno Nahlas v bývalou premiérkou, sociologičkou Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Veda dobrodružstvom, experiment závanom života, alebo keď sa mení predstava o tom, ako sa dá učiť chémia.

„Z nás obyčajných žiakov robí ľudí, ktorí môžu snívať a robiť veľké veci“ – tak o nej hovoria študenti. A ona sama na ich otázku, či sa jej o chémii niekedy aj sníva, reaguje, že „ona si chémiu žije“.

Ivana Beličková. Učiteľka chémie na bratislavskej Spojenej škole Novohradská. Do širšieho povedomia ju dostali práve jej študenti, ktorí ju nominovali na cenu Dionýza Ilkoviča. A skončila hneď v najužšom výbere finalistov.

A ak má svetová komunita napríklad Mendelejeva a jeho tabuľku chemických prvkov, na Novohradskej majú inú – komunitu #BeličkovejChémie. S výsledkami, ktoré presahujú aj do komunity svetovej: jej žiaci sa už pravidelne umiestňujú na medajlových miestach medzinárodných chemických olympiád.

Čo je za tajomstvom jej úspechu, alebo ako na zmenu predstáv o učení?

„Mám pocit, že keď majú žiaci šťastného učiteľa, tak aj oni budú šťastní a budú sa môcť rozvíjať. Ale keď nemajú šťastného učiteľa a keď ten učiteľ je znudený z toho, čo robí, tak ako to podá tým deťom? Proste ako nudu,“ hovorí o svojej práci ocenená učiteľka Ivana Beličková.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O čom bol November, ktorým nám všetkým zmenil životy a kde sme sa to dnes dostali? Má zmysel diskutovať ozaj s každým? Vypočujte si diskusiu Aktualít o Novembri 89 a jeho paralelách s dneškom. Pozreli sa ľudia ako Fico niekedy do zrkadla a zamysleli sa, aká stopa tu po nich ostane?" pýta sa líder Novembra 89 Fedor Gál. Dá sa ale nájsť pravda bez diskusie, kontruje Marek Janiga

"Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou," Tak znelo jedno z kľúčových hesiel Novembra 1989. Uplynulo 36 rokov, zvíťazila teda pravda a láska alebo naopak, víťazí dnes skôr lož a nenávisť? No a kde, v čom hľadať na dnešnom Slovensku odkaz Novembra a jeho hodnôt?

Keď už bolo jasné, že sa režim definitívne zmenil a je vyhrané, začali sa hlásiť hajzli. Prví mutanti komunizmu po Novembri boli nacionalisti. To bola vstupenka medzi nové elity. Tam sme dostali na frak. A desí ma, že sa dnes všetci z nich naučili čítať a písať, jediné, čo chýba je obsah, pripomína Gál.

Počúvate Ráno Nahlas, v dnešnom podcaste Vám prinášame záznam diskusie Aktualít k novembrovým udalostiam - a to tak novembra roku 1989, ako aj novembra 2025. Diskusiu sme poňali ako medzigeneračný dialóg - medzi tým, kto November 89 spoluvytváral a zástupcom generácie dnešných študentov - teda tých, ktorí pred 36. rokmi pád totalitného režimu odštartovali. Ráno Nahlas s Fedorom Gálom a Marekom Janigom.

Pravda a láska bol sen a my máme dnes poslanie za tým snom kráčať, hovorí Fedor Gál. A ako dodáva: Za komunizmu sme sa naučili žiť v zoologickej záhrade a obľúbili sme si to. Nie sme deti slobody a ochoty riskovať. Sme deti socialistickej zoologickej záhrady.

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.