Bez obalu 🎙

Kradnúť už nechodia len hladní ľudia, ale všetci, ktorí majú problémy s dlhmi alebo drogami, a aj organizované skupiny, lebo ich k tomu motivovala vládna koalícia. Tvrdí to Zuzana Števulová, právnička a poslankyňa parlamentu za Progresívne Slovensko. Policajti podľa nej nemajú kapacity ani na veľké daňové zločiny, nie ešte na drobné krádeže.

Majú protesty význam? Proti čomu a s akými požiadavkami sa vlastne opozičné strany chystajú na námestia? A budú naozaj niekde dva protesty v tom istom čase, alebo to majú opozičné strany s aktivistami dohodnuté?

Rozhovor vo videopodcaste Ráno Nahlas viedol Peter Hanák.

„Vtedy sme hovorili, že zoberme ako občania svoju budúcnosť do vlastných rúk. Dnes to nestačí, musíme ju zobrať aj do vlastných nôh,“ hovorí Martin Bútora, dramaturg novembrových námestí z roku 1989. „Chodiť všade, kde je to potrebné, vysvetľovať a pomáhať odhaľovať pravdu. A musíme to zobrať aj do vlastného srdca. Aby sa odkaz Novembra rozšíril na celého človeka,“ dodáva. 

November, aký tu dlho nebol. Paradoxne – za mobilizáciou jeho osláv na tisíc spôsobov je snaha vlády Roberta Fica premeniť ho na jeden zo zdrojov štátnej konsolidácie. Zo symbolu slobody a demokracie urobiť jeden zo zdrojov štátneho šetrenia.

A ak sme si 17. november pripomínali už tri dekády vždy v kategóriách intenzívnej slávnostnosti, tento rok to bude zásahom vládneho aparátu ešte intenzívnejšie. November, aký tu dlho nebol, sa tak na Slovensku oblúkom priblíži tomu spred 36 rokov. Vtedy to bol November, ktorý mocných zaskočil, až sa z toho nespamätali. Aktuálne otriasa štátom krieda a jej revolúcia.

Na tento dejinný oblúk sa pozrieme s mužom, ktorý v tie historické novembrové dni spred troch dekád „dramaturgoval“ energiu námestí. Stál pri zrode Verejnosti proti násiliu a z terapeuta v protialkoholickej poradne - čo mal byť trest za odsúdenie Anticharty - putoval na hrad rovno ako poradca symbolu Novembra Václava Havla.

Sociológ a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky a rovnako niekdajší veľvyslanec v Spojených štátoch Martin Bútora.

Čo spája November vtedy a dnes?

„Dnešné prieskumy verejnej mienky hovoria, že nemalá časť demosu - teda voličov - by ešte stále bola pripravená a ochotná voliť nedemokratické, nekompetentné, antisystémové strany. No, aby sa to nestalo, tak vlastne treba robiť všetko to, o čom sa toľko hovorí. Rešpektovať vládu zákona, ľudské práva... Veď premiér otvorene hovorí o tom, že liberálna demokracia je už minulosť. Má svoj vzor vo Viktorovi Orbánovi. Je dôležité, aby sa politici opozície zrozumiteľne prihovorili aj tým, čo majú pocit, že z tých všetkých zmien vlastne nezískali skoro nič, alebo veľmi málo, aby im zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlili, že je možné aj iné Slovensko,“ hovorí Bútora.

Upozorňuje, že komunistický režim sa v Novembri’89 podarilo povaliť za desať dní. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko je nedokončený štát. Žiadna kontinuita, ani vízia, hovorí analytik Ján Košč. Medzi nami žije takmer milión chudobných, teda ľudí s príjmom pod 509 eur mesačne. Štát tento problém vyriešiť nevie no a vláda? Tá sa masu chudobných rozhodla odignorovať. táto vláda určite nie je hlasom chudoby, tému riešiť nevie a zjavne ani nechce, tvrdí Košč.

Na Slovensku čelilo chudobe alebo sociálnemu vylúčeniu v minulom roku viac ako 980-tisíc osôb, teda patrí tam približne každý šiesty obyvateľ. Najviac ohrozené sú domácnosti s deťmi a to predovšetkým neúplné rodiny či mnohopočetné rodiny - s tromi či viac deťmi. Najväčším problémom je takzvaná príjmová chudoba, teda ide o obyvateľov, ktorí žijú v domácnostiach s príjmami pod 509 eur na mesiac.

Sú tu, medzi nami, je ich takmer milión a ich počet neustále narastá: Slovenská chudoba.

No a ani zďaleka nejde iba o problém osád či marginalizovanej komunity. Sú medzi nimi mnohopočetné rodiny či rodičia samoživitelia ako aj ich deti. No a my tento problém nielenže nedokážeme riešiť, ale ho aj veľmi výrazne prehliadame či dokonca vytesňujeme z našej pozornosti i záujmu.

Kto teda sú tí naši chudobní a ako sa im žije v tejto našej spoločnosti? Čo pre vyriešenie tohto hrozivého problému robí štát a ako to, že napriek všetkým tým veľkoústym deklaráciám o silnom sociálnom štáte - ako i údajne sociálnodemokratickým stranám vo vláde, tento štát na masu svojich chudobných spoluobčanov v realite úplne kašle? Ako zreformovať skostnatelý, prebujnelý a pritom tak žalostne neefektívny sociálny systém? Prečo v pasci generačnej chudoby uviazlo toľko našich detí a ako ich z tohto bludného kruhu vytiahnuť a dať im perspektívu či aspoň šancu na dôstojný život?

No a napokon, máme na Slovensku dôstojné príjmy a kam vlastne dnes mizne stredná trieda? Veď, priznajme si, koľko z nás - a možno práve v týchto chvíľach, stojí na samej hrane útesu skĺznutia do chudoby? Hodili sme cez palubu nielen najchudobnejších, ale dnes tam hádžeme už aj strednú triedu. Táto vláda nemá so Sociálnou demokraciou vôbec nič spoločné, tvrdí Košč.

Ráno Nahlas so sociálno-ekonomickým analytikom a konzultantom Konfederácie odborových zväzov Jánom Koščom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„(V liste R. Ficovi) som porovnával rok 1977 (podpis Charty’77) – normalizáciu – a dnešnú dobu. Našiel som tie isté charakteristiky: rozklad demokracie, pohŕdanie parlamentnou demokraciou, úsilie o vládu jednej strany – vtedy upevnenie, dnes úsilie opäť získať vládu jednej strany. To je to isté,“ rozpráva Miroslav Lehký, niekdajší vyšetrovateľ zločinov komunizmu.

Ocenený za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenie myšlienok slobody a demokracie. Miroslav Lehký. Niekdajši signatár a hovorca Charty77, ktorému komunistický režim zahatal štúdium teológie. Organizátor tzv. podzemnej univerzity v Bratislave. Po Novembri’89 tajomník Československého resp. Českého helskinského výboru. Neskôr bádateľ komunistických zločinov na Úrade pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu. Spolu s Jánom Langošom zakladal Ústav pamäti národa, z ktorého neskôr na protest proti novému smerovaniu odišiel. A plne sa zaradil do českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Dnes laureát ceny Ústavu pamäti národa. 

Ako vidí Slovensko v roku 2025, v čase, keď mu vládna garnitúra siaha na symbol prechodu z neslobody do slobody – na 17. november? A nenachádza paralely s dobou normalizácie zo začiatku sedemdesiatych rokov?

„Ak niekto povie, že November vlastne nič nebol, tak buď to bol hlupák bez očí a uší, alebo pokrytec bez morálnych základov a mantinelov, ktorý sa chce mať len dobre,“ hovorí Miroslav Lehký. „A v každom režime sa môžete mať dobre, keď vstúpite do jeho služieb,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

"Rovný rovného si hľadá," takto objasňuje šírenie všetkých tých mačistických, vulgárnych či až násilných vzorcov správania sa časti našich politických elít, psychiater Michal Patarák. Podľa neho máme- ako spoločnosť, primalé ambície. Načo by som sa o niečo snažil, keď sa môžem správať aj takto a ani ma to nič nestojí, vysvetľuje.

Vymierame, nielen demograficky ale tentoraz aspoň v chápaní vládnej koalície aj občiansky a ľudsko-právne. Tých z nás, ktorí si zaslúžia plné občianske práva, ale aj bazálny rešpekt a úctu štátu - ako i jeho mocných, totiž akosi čoraz viac ubúda. Od transľudí, cez ľudí z LGBTI plus komunity či ľudí s psychickými problémami alebo duševnými chorobami až po tých, čo sú proste iba nejako iní. Nehodia sa sem, nezapadajú do zidealizovaných predstáv o tom, kto je to ten správny Slovák a kto by si mal "zaslúžiť" právo byť našim spoluobčanom.

Navyše, to všetko sa deje pod pláštikom kresťanských hodnôt či tradícií, ktoré sa pritom už v samotnom centrálnom pojme našej najpočetnejšej kresťanskej denominácie odvolávajú na slovo "katholikos," teda všeobecný a univerzálny.

Kto teda je ešte v tejto krajine tým "správnym Slovákom" či "pravým kresťanom" hodným úcty a rešpektu a kto by tam už azda patriť radšej ani nemal proste iba preto, lebo tak nejak nám do tých našich exkluzívnych predstáv a mýtov nezapadá? Čo má toto všetko spoločné s Ježišom a jeho evanjeliovým posolstvom a prečo sa práve takéto exkluzívne kresťanstvo tak veľmi bojí inakosti? V čom pramení táto permanentná snaha prekresľovať naše dejiny a vytesňovať všetky tie biblické brvná z našich vlastných očí a ako čítať to farizejské vymetanie smietok z očí blížnych? A vôbec, ako sa tento stupňujúci tlak ustavičného kádrovania, rozdeľovania a polarizácie odráža na našom psychickom zdraví?

No a napokon, čo to znamená byť duševne zdravým človekom a ako - a kde, v tejto dobe hľadať pramene psychickej pohody a pokoja v duši?

Ráno Nahlas s prezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a psychiatrom Michalom Patarákom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Veľa komikov dnes hovorí, že sa toho nedá moc vymyslieť, lebo to, čo je reálne, je komickejšie, než by oni sami vedeli vymyslieť, keď to berieme ako satiru,“ tvrdí Fero Jablonovský. Majster kresleného humoru, ilustrátor, grafik a karikaturista.

Zo samoty horárne na Holinde v strede Malých Karpát až ku karikatúram jednej spoločnosti, krajiny, štátu a postavičiek v ňom. Posledný potomok lesných ľudí s tajuplným názvom huncokári, ako si kedysi hovorili. Dnes majster karikatúry, ilustrátor, ktorý zablúdi aj do sveta publicistiky. Dramaturg karikatúry Kremnických gagov. Fero Jablonovský.

Svoj tvorivý oblúk napĺňa trilógiou spomienok na miesta, kde začínal. Do Malých Karpát, „ako ich nepoznáme“ – ako to zaznačila Alžbeta Mihalovičová-Sagmeister zo združenia potomkov Huncokárov.

„Jeho talent zachytiť letmú spomienku a majstrovsky ju zilustrovať je vskutku mimoriadny,“ dodáva.

S týmto Ferom Jablonovským sa dnes vydáme na podcastovú púť „zo samoty horárne na Holinde“ až k reflexii toho spoločného, čo tu žijeme dnes.

Ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú karikoval ako „star“. „Urobil som ju ako takú zlatovlásku, ako hviezdu,“ hovorí.

Ako by karikoval Roberta Fica? „Birmovaný komunista, neviem, čo k tomu dodať,“ reaguje.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Po vstupe do EÚ Slovensko stratilo príbeh. Vákuum, ktoré začali vypĺňať falošní proroci, tak to je zlyhanie našich elít. Chýba nám zjednocujúci sen, v ktorom by sme videli spoločnú budúcnosť. Nikto iný to za nás neurobí, hovorí ekonóm Martin Kahanec. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a prečo sa už nezaobídeme bez ekonomických migrantov?

„Za slovenský príjem vieme zabezpečiť dôstojný život v kruhu blízkych," to sú slová profesora ekonómie Martina Kahanca, ktorý sa venuje problematike pracovného trhu ako i dôstojných miezd. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a čo to vlastne tá dôstojná mzda znamená? Ako dnes vyzerá náš pracovný trh, kde sú jeho achilovky a kto z nás patrí medzi zraniteľné skupiny, ktoré majú problém si nájsť prácu? Prečo prakticky všetky ponovembrové vlády rezignovali na tému dostupného bývania a čo to robí s nízkou sociálnou mobilitou ako i značnými regionálnymi rozdielmi?

Čo s naozaj veľkým problémom depopulácie Slovenska a prečo napokon budeme odkázaní na pracovných migrantov? Ako zastaviť únik mladých mozgov a prečo to nezvrátia finančné stimuly? No a napokon, ako ubližuje vládna konsolidácia prakticky celému Slovensku a prečo je tak dôležité - napriek tomu všetkému - nestrácať nádej a snažiť sa nájsť náš nový úspešný príbeh?

Slovensko žije extrémne úspešný príbeh, ale toto čo teraz žijeme nie je cesta. Máme celkom dobré karty, ale hráme s nimi veľmi zle. No, nikto iný to za nás neurobí, hovorí Martin Kahanec a dodáva, že úlohou úlohou elít je dnes naštartovať pozitívnu špirálu dôvery, tvrdí Martin Kahanec..

Ráno Nahlas s profesorom ekonómie, ktorý pôsobí na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni Martinom Kahancom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V spoločnosti Putina, Orbána, izraelskej armády či čínskej komunistickej strany. Práve do nej sa dostal slovenský premiér Robert Fico podľa kritérií medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. Zaradila ho do spoločnosti „predátorov“ slobody tlače, ktorí podľa nej v tomto roku útočili na novinárov a na právo na informácie. Tri desiatky predátorov podľa Reportérov bez hraníc spája nenávisť k slobode tlače. A hoci rozdielnymi metódami cieľom je „umlčať nezávislé médiá a pošliapať právo verejnosti na informácie“.

Vraždy, väznenie, očierňovacie kampane, propaganda, armády trollov – to všetko sú podľa reportérov prostriedky, ktorými chcú predátori vynucovať mlčanie.

Premiérov úrad vlády označil zoznam za „pseudorebríček“ a Reportérom bez hraníc vyčíta ich ticho z rokov 2020 až 2023.

Čo je za zaradením Roberta Fica do zoznamu? Pozrieme sa na to s Pavlom Szalaiom, riaditeľom novej pobočky Reportérov bez hraníc, ktorú organizácia pred pár dňami otvorila v Prahe.

„Všetci - nejde len o politických lídrov – cítia nenávisť voči novinárom, voči slobode tlače a systematicky ju podrývajú,“ hovorí o zozname predátorov z dielne Reportérov bez hraníc. „Napriek tomu, že Robert Fico samozrejme nie je iránsky ajatolláh alebo šéf Talibanu, tak jednoducho systematicky oslabuje slobodu tlače, každý deň z nej kúsok odkrajuje ako z takej klobásy.“ Slovenský premiér nemá podľa Szalaia v európskom priestore obdobu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Chceme riešiť vzdelávanie deti so sociálne znevýhodneného prostredia? Tak im musíme dať dôvod aby nám uverili, nie ich nútiť, hovorí o vynútenej desegregácií Martin Kahanec z Materskej školy v Prešove. Podľa neho druckerova reforma ublíži všetkým rodičom a deťom z marginalizovaných komunít nepomôže.

Je dokonané, i touto biblickou formulou by sa dal popísať stav, v ktorom minister školstva pretlačil súbor siedmych zákonov, ktorými chce zásadne zmeniť tvár nášho školstva. Medzi jeho najkontroverznejšie nápady patrí zmena spôsobu financovania súkromných a cirkevných škôl. Pod heslom snahy o inklúziu a desegregáciu bude po novom teraz bude štát na tieto inštitúcie (neraz zrodené v pote, obetiach a nekonečnej snahe doslova proti systému) finančne tlačiť, tak aby sa viac otvorili verejnosti a ak nie, príde pokuta. Faktom je, že silne segregačné školstvo - ktoré napriek všeobecnému vzdelávaniu, až príliš často udržuje deti v pasci socioekonomických pomerov ich rodičov, je naozaj našim veľkým problémom. Zásadnou otázkou však je, či si desegregáciu môže štát doslova vynútiť a či takáto násilne pretláčaná inklúzia bude vôbec fungovať.

Škôlky pre detí zo sociálne znevýhodneného prostredia nie je dnes dostupné, pripomína Kahanec Tie bariéry sú napríklad už len v cene lístkov na MHD, čo ako nízke školné alebo dokonca aj chýbajúce oblečenie pre deti v zime, dodáva. Dôvera, trpezlivosť, participácia a napokon, pocit, že su prijatí a milovaní. To je recept Martina Kahanca, ktorý dodáva, že štát v tejto téme ani len nedisponuje relevantnými dátami.

Do sporu sa tu dostali dva kľúčové princípy, na jednej strane stojí verejný záujem poskytnúť kvalitné ako i dostupné vzdelanie naozaj všetkým deťom - bez ohľadu na ich pôvod či majetkové pomery ich rodičov no a na strane druhej je zasa právo rodičov na slobodnú voľbu čo najlepšej budúcnosti pre ich deti. Alebo to povedzme ešte inak. Vie o potrebách - ale aj o objektívnych obmedzeniach našich detí viac akýsi múdry a dobrý "ujo štát" alebo potreby či hendikepy svojich detí poznajú najlepšie ich vlastní rodičia? No a napokon, čo na tieto ministerské nápady hovoria skutoční odborníci, ktorí s deťmi z naozaj mimoriadne chudobného ako i segregovaného prostredia pracujú už celé dlhé roky a prečo si myslia, že takto násilne pretláčaná desegregácia fungovať nebude a práve naopak, tým, o ktorých tu ide to skôr ublíži?

No a ako vlastne rozlúsknuť tento problém, ktorý si ako spoločnosť pestujeme už desaťročia a pritom, ide tu predsa o deti! Lebo, áno - aj tieto deti z mimoriadne chudobného či segregovaného prostredia sú predsa tiež naše deti, hoci sa k ním tak neraz ako spoločnosť vôbec nesprávame.

Všetci tu už desaťročia vieme, že nám vadia vši, blchy, svrab a nečistota. Všetkým nám to vadí a čo s tým urobil štát? Všetci to vieme a štát s tým nič nerobí a namiesto toho aby riešil veci, ktoré všetci vieme pomenovať ako problém, tak príde s povinným predprimárnym vzdelávaním, pripomína Kahanec.

Témy pre Martina Kahanca zo súkromnej materskej školy Tobiáš v Prešove, ktorú navštevujú prevažne deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, respektíve marginalizovaných rómskych komunít. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kyjevu je potrebné stále pomáhať, musí zvíťaziť. Ak Ukrajina nezvíťazí, tá vojna sa bude týkať každého jedného z nás,“ tvrdí Marián Kulich z iniciatívy Mier Ukrajine.

Po miliónoch pre Ukrajinu napadnutú Putinovou ozbrojenou mašinériou a po protestných zhromaždeniach proti premiérovej návšteve Moskvy a jeho podávaniu si rúk s agresorom sa iniciatíva Mier Ukrajine ozýva opäť. Volá po preverení najnovších aktivít prokremeľskej skupiny Brat za brata, ktorá avizovala budovanie akejsi paralelnej informačnej služby. S cieľom: „zbierať informácie na všetkých, ktorí poškodzujú Slovensko“. Mier Ukrajine sa obrátila na štátne orgány.

Naďalej však pokračuje v pomoci napadnutej Ukrajine – zvlášť teraz pred zimou, ktorá sa aj vzhľadom na pokračujúce ruské útoky na energetickú infraštruktúru ukazuje ako riziková. Naviac v čase, keď náš južný sused Viktor Orbán avizuje akúsi protiukrajinskú alianciu, v ktorej vidí aj Slovensko.

Na Ukrajinu a jej potreby a tiež na možné stopy Kremľa u nás sa pozrieme s Mariánom Kulichom práve z iniciatívy Mier Ukrajine.

„Tvária sa (Brat za brata), že presadzujú národné záujmy, no keď sa na ne pozrieme bližšie, vidíme, že nie sú v súlade so záujmami Slovenska, ale sú v súlade so záujmami ruskej vojny a Ruska na Slovensku,“ hovorí Kulich.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.