Bez obalu 🎙

Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie. 

Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť! 

Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“. 

Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou. 

„Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou?

 „Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“

Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.

Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec?

Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký. 

Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie. 

Milan Šimečka starší. 

Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.

A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami. 

Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého. 

„Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký. 

Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy? 

„Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký. 

Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“. 

Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista. 

„Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký. 

Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje. 

Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent. 

„Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“ 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

V Gruzínsku uz viac ako týžden prebiehajú masove protesty. Deje sa tak po tom, čo vládna strana Gruzínsky sen oznámila, že pozastavuje prístupové rokovanie do Európskej únie. Policajné zložky v krajine sú terčom domácej aj zahraničnej kritiky pre zaobchádzanie s protestujúcimi. Napríklad Gruzínsky ombudsman Levan Ioseliani poukázal na to, že zadržaní demonštranti majú väčšinou zranenia na tvári či v oblasti hlavy, čo podľa neho naznačuje, že policajti používajú násilie ako trest. Udalosti v Gruzínsku v podcaste budeme rozoberať s odborníkom na postovietsky priestor Jánom Cingelom.

Cingel sa už štrnásť rokov sa venuje téme Gruzínska. Do krajiny pravidelne cestuje a má tam veľa známych. Tí mu hovoria, že ide najhoršie protesty pokiaľ ide o intenzitu násilia. „Obávajú sa spôsobu, akým sa snažia bezpečnostné zložky utlmiť demoštrácie," približuje.

Krajina dnes stojí na križovatke, či smeruje k proruskému satelitu a diktátorskému režimu alebo či dôjde k zmene vlády, myslí si odborník. Aj z toho majú protestujúci Gruzínci strach. „Obávajú sa, akým spôsobom sa bude snažiť vláda udržať pri moci. Či to pôjde cestou upevňovania policajných štruktúr, ktoré budú prerastať do ďalších sfér riadenia štátu. Niečo ako v Rusku silovici," konštatuje.

Násilie je používané forma trestu a podľa odborníka ide aj o snahu vyradiť ľudí z ďalších protestov. „Zameriavajú sa napríklad na tvár - oči, nos či ústa. Spôsobujú vážne zranenia s dlhou dobou liečenia a takto chcú aktivistov alebo opozičných politikov vyradiť z obehu. Ide o drsný spôsob, ktorý kopírujú z Ruska," hovorí tiež v podcaste Cingel.

Gruzínska vláda podľa odborníka bojuje o prežitie a používa všetky prostriedky. Medzi policajnými zložkami majú byť aj v čiernom odetí neoznačení muži. „Majú kukly a ide o stavaných mužov. No a otázne je, kto sú. Je niekoľko teórii a jedna z nich hovorí, že ide o ľudí regrutovaných z protredia kriminálnych zložiek, ktoré podporujú kriminálne skupiny. Nebolo by to niečo ojedinelé, takéto skupiny zvyknú byť používané. Mafia, respektíve organizovaný zločin závisí od toho, aby mali aspoň nejakú podporu zo strany štátu."

Nevylučuje, že to môže vyústiť aj do pádu vlády, pretože nespokojnosť začali vyjadrovať niektorí policajti, ale aj úradníci.

Prečo by sme tomu mali venovať pozornosť? Podľa odborníka ide o ďalšiu krajinu, ktorá trpí tým, že je v susedstve s Ruskom. „Mala by to byť lekcia pre nás, kam až môže dospieť polarizácia v spoločnosti, pretože v Gruzínsku to bolo podobné, ako u nás. Niektoré zákony na Slovensku sú podobné."

Moderuje Denisa Hopková.

„Sme zhrození, ako sa deklasujú inštitúcie, ktoré sme budovali roky“, tvrdí Zuzana Denková, ktorá je dnes popri svojej profesii aktívna aj v Platforme slobodného múzejníctva. 

Odvolaná bez udania dôvodu, aby ju nahradil okresný šéf vládnej SNS. Pred rokom sa to stalo Zuzane Denkovej, riaditeľke požiarom stigmatizovaného Banského múzea v Štiavnici. Do čela múzea ju svojho času vybral minister Budaj, ako víťazku výberového konania. Tomáš Taraba ju nahradil ju politický nominant. Písal sa december 2023. S odstupom roku sa s podobnými príbehmi akoby rozsypalo vrece: po zrušenej RTVS, aby padol neželaný riaditeľ a ministerkinej susedke na čele Bibiany odvolali šéfa národného divadla, národnej galérie, politickí nominanti namiesto odborníkov zasadli aj do Slovenského národného múzea, na čelo Betliara sa postavila niekdajšia hovorkyňa prokuratúry... A štátne šetrenie zatvára ďalšie múzeá a expozície. Paradoxne, v čase, keď vychádzajú na povrch informácie o tisícoch, ktorými sa odmeňujú niektorí ministerskí úradníci.

Už druhý týždeň existuje ako vyjadrenie odporu voči takýmto krokom aj špeciálna Platforma slobodného múzejníctva. A svoju tvár a hlas je dala práve pred rokom odvolaná šéf Banského múzea Zuzana Denková. Kam kráča slovenské múzejníctvo? Aj o tom bude dnes reč. 

Je štvrtok, 5. december. Počúvate podcast RánoNahlas. Moje meno je Jaroslav Barborák. 

„Sú tu snahy o ideologický únos našich múzeí, politické nominácie sú des“, tvrdí odvolaná Zuzana Denková. 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Ruská federácia je jediný štát, ktorý vojenskou silou posúva svoje hranice na územia iných štátov. Partizán Otto Šimko dobre pochopil, kto je agresor a kto sa bráni, a je jedno, či to bolo svojho času nacistické Nemecko alebo je to dnes Putinovo Rusko, hovorí historik Stanislav Mičev. Bolo oslobodzovanie Červenou armádou predzvesťou okupácie Československa červenou totalitou?

Slovenský premiér sa chystá na návštevu Moskvy. Podľa jeho vlastných slov si tým chce „na mieste činu“ uctiť víťazstvo nad nemeckým nacizmom v druhej svetovej vojne. Kritiku, že tým legitimizuje dnešný ruský imperializmus, ktorý krvavo ničí suverénnu Ukrajinu, a dokonca sa vyhráža zničením aj nás - teda Európskej únie - však už Robert Fico prehliada.

„Máme tu hlásateľov proruskej politiky, ktorí tvrdia, že Rusko by na Ukrajinu nevstúpilo, nebyť toho, že Ukrajinci vraždia (na Ukrajine) ruské obyvateľstvo. Ja sa ale pýtam, prečo potom neprotestovali, keď ruská armáda v dvoch vojnách vyvraždila desaťtisíce Čečencov? Preto, lebo to asi bolo na území Ruska? No a teraz, ak sú separatisti (ktorí sa snažia bojovať proti ukrajinskému štátu) na území Ukrajiny, tak sa Ukrajina nemá brániť? To sme kam dospeli? A treba si dať dohromady aj chronológiu udalostí, pretože najprv bol Krym a až potom sa objavili separatisti na Donbase či v Luhansku,“ hovorí Mičev a pripomína, že návrhy „územie za mier“ nefungujú tak, ako to napokon ukázal už Mníchov 1938, keď po okupácii Sudet a južného Slovenska neprišiel mier, ale 1. 9. 1939 prišla vojna.

Je historickou pravdou, že nás Sovietsky zväz za cenu nesmiernych obetí zbavil počas druhej svetovej vojny fašizmu - toho nemeckého, ale i toho nášho, slovenského. Stále viac sa však vo verejnom priestore vynára legitímna otázka, či toto oslobodenie nebolo iba predpolím novej okupácie, tentoraz sovietskej, a či jednu totalitu - tú nacisticky hnedú, nenahradila totalita nová - tentoraz boľševicky červená.

„Obdobie od konca vojny do februára 1948 tu bola demokracia a na Slovensku komunisti voľby prehrali, no ani v rámci Československa nemali ani zďaleka víťazstvo vo vrecku. Fatálne to začalo byť vtedy, keď ČSR nakoniec odmietla ísť na parížsku konferenciu, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne. To bola posledná možnosť, ako to celé zvrátiť.“

Bol teda príchod vojsk Sovietskeho zväzu oslobodením alebo to bola predzvesť novej okupácie, tento raz v „tábore mieru“ vedenom, údajne večným, Sovietskym zväzom? A nemaže aktuálna ruská agresia na Ukrajine všetky tie obrovské zásluhy ZSSR na porážke fašizmu v druhej svetovej vojne?

„40 rokov som sa venoval tomu, aby som obhájil osloboditeľskú misiu Červenej armády na území Československa a Putin mi to v okamihu zbúral, keď jeho vojská vpadli na Ukrajinu, a teraz sa veľmi ťažko obhajuje to, že Červená armáda je osloboditeľ a nie okupant.“

Témy pre bývalého šéfa Múzea SNP, historika Stanislava Mičeva. Je nutné dodať, že rozhovor sme nahrávali v čase, keď snaha premiéra ísť do Moskvy nebola verejne známa, a preto otázka na túto tému padnúť nemohla. Na aktuálnosti rozhovoru to však - vzhľadom na tému - nič nemení.

Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Komunistický režim a jeho tajná polícia (Štb) tu vytvorila evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto dehumanizujúco ich nazývali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov, kulakov... Stačilo, že nesúhlasili s režimom“. Historik Ľubomír Morbacher vykresľuje, ako režim pred Novembrom’89 ničil ľudí. Nástrojom mu bola aj tajná Štátna bezpečnosť. Historik hovorí, že Slovensko má voči nim stále dlh. 

Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu, s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠTB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi. 

Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád. 

Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠTB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný? 

Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom. 

AI nás prinúti zmeniť to, ako medzi sebou komunikujeme, tvrdí v Ráno Nahlas informatička Mária Bieliková. Podľa nej stále dosť dobre nechápeme, čo umelá inteligencia s nami robí a ako nás ovplyvňuje. "Mali by sme venovať omnoho viac úsilia skúmaniu vplyvu AI na ľudí. Slovensko však tomto nerobí prakticky vôbec nič, tvrdí.

AI – teda umelá inteligencia sa čoraz viac stáva súčasťou nášho sveta. Prekladá nám články, vyhľadáva pre nás informácie, šoféruje autonómne vozidlá, konzultuje operácie a navrhuje diagnózy, pomáha pri vzdelávani i optimalizácií prakticky akejkoľvek výroby – proste, čapkova fikcia robotov pretavená do každodennej reality. Umelá inteligencia je tak čoraz väčšia výzva, ale dnes už aj narastajúca hrozba. Kde to všetko má hranice a vie AI skutočne myslieť?

 „Tie stroje sa správajú ako keby inteligentné, ale správať sa a mať výstupy, ktoré človek považuje za inteligentné vôbec neznamená to, že to je inteligencia,“ dodáva Bieliková.

Nakoľko sme ako spoločnosť vôbec pripravení na dobu robotickej manipulácie reality, teda na záplavu všetkých tých čoraz dokonalejších deepfakeov meniacich skutočnú realitu? Profesorka Bieliková hovorí, že báť sa treba skôr ľudí, než strojov.

„Reálne sú za tým v skutočnosti ľudia a všetko to šírenie iniciujú ľudia. Aj keď potom stroje zabezpečujú, že sa to dostane tam, kde sa to má dostať. Toto je nebezpečné pretože to by normálny človek ani s veľkou armádou v takomto rozsahu nedokázal. Tie propagandy aj dezinformácie, to všetko tu predsa už tisícky rokov bolo, čo je dnes na tom desivé, je ten rozsah a rýchlosť.“ A dodáva: „Neriešme, čo je nepravda, zamerajme sa na to, čo je pravda a rozlíšenie faktov od názorov.“

No a prečo sa tento štát správa k vede a výskumu tak macošsky a aké to bude mať dôsledky?

„Naša občianska spoločnosť je veľmi silná a zatiaľ máme aj na univerzitách skutočne šikovných ľudí, ale to všetko je otázka možno pár rokov a môže sa to zlomiť,“ varuje šéfka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková.

Totálne inštitúcie, ako boli kedysi detské domovy v kaštieľoch, mali vo výchove detí oveľa horšie výsledky ako profesionálne rodičovstvo. Keď si človek výmenou za plat vezme k sebe domov rómske dieťa s tramou, ašpiráciou nie je Oxford, ale aby dieťa dokázalo fungovať vo vzťahoch. Profirodičia však často čelia obrovským problémom, čo by nikto nevydržal robí len pre zisk, hovorí Viliam Gyurke, kedysi šéf detského domova a dnes garant jedného z centier pre deti a rodinu (na ktoré sa detské domovy premenovali).

V októbri sme publikovali podcast Ráno Nahlas s režisérom filmu Profesionálny rodič Erikom Jasaňom. Tento film zobrazuje ženu z chudobného slovenského regiónu, ktorá si vzala domov rómske dievčatko len pre peniaze a potom robila rozdiely v prístupe k nej a k vlastnému dieťaťu. Podcast o tejto téme pobúril mnohých profesionálnych rodičov, preto sme dali priestor aj druhej strane. Viliam Gyurke z pozície šéfa detského domova rozdeľoval deti do profesionálnych rodín, kontroloval ich výchovu a v prípade problémov takéto deti aj odoberal.

Ako teda funguje výchova opustených detí s tramou, psychickými či zdravotnými problémami?

Podcast Ráno Nahlas moderuje Peter Hanák.

Je možné, že to celé dopadne zle, ale kým sa to stane, tak by človek mal urobiť všetko preto, aby sa to nestalo. Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť, pretože toto je „Dlhá hra“ a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom zmení, hovorí Samo Marec, autor knihy o Ficovej porážke a zúfalstve Slovenska.

Človek potrebuje žiť s nejakou nádejou pretože inak to nemá žiadny zmysel a ja nechcem dávať falošné nádeje, ale snažím sa popísať Slovensko také, aké je. Tak takto charakterizuje svoju najnovšiu knihu „Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica,“ publicista a komentátor Samo Marec.

Kniha je už na svete a tak je logické sa pýtať nielen na to, ako poraziť Roberta Fica, ale i na to, či je práve tento boj dnes tým kľúčovým – a prečo vlastne, no i na to, kde sa berie to zúfalstvo zo Slovenska a či je naň skutočne dôvod.

„Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť pretože toto je tzv. Dlhá hra a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom odrazu zmení. Ste nespokojní – alebo máte strach? Dobre, tak to pretavte do niečoho konštruktívneho,“ pripomína Marec.

Platia teda slová autora Stopárovho sprievodcu galaxiou Douglasa Adamsa: „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará,my nie. Vyhráva.“ Alebo platí skôr to masarykovské: „Demokracia nie je panovanie, ale len práca, práca na zabezpečenie spravodlivosti. A, ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, nie prekonávať demokraciu.“

„My sa na Slovensku veľmi často pohybujeme medzi dvomi extrémami v závislosti od toho, ako ktoré voľby dopadnú. Tie extrémy však nevyjadrujú celú pravdu o Slovensku. Existuje veľmi veľká skupina voličov v strede, ktorí idú raz na jednu stranu, potom zasa na druhú a vedia sa „dohodnúť“ s obidvomi stranami, pretože majú voľnejšie názory i postoje. Teraz ide o to, kto ich osloví a na ktorú stranu sa pohnú,“ tvrdí Marec.

Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.