Bez obalu 🎙

„Keď máte zaplatiť hypotéku, nutne sa začnete zamýšľať nad tým, či vám nadšenie pre školstvo stačí“. Viktor Križo opisuje rozpoloženie jedného zamestnanca v slovenskom školstve. 

Popri očakávanom „čiernom piatku“, ktorý v ušiach rezonuje skôr ako black friday na krajinu zasadne aj „čierna streda“. Do čiernej sa odejú slovenské školy. Minimálne ich pedagógovia. Má ísť o prejav smútku nad smerovaním slovenského školstva. Problémom nie je opäť nič iné ako peniaze. Napriek tomu, že návrh štátneho rozpočtu počíta pre školstvo s miliardou naviac. 

Učitelia a ich zástupcovia upozorňujú, že aj sľubovaná jednorazová odmena vo výške osemsto eur ich neuchráni pred poklesom reálnych platov. Žiadajú minimálne desaťpercentné navýšenie tarifných platov pre všetkých v školstve a viac spravodlivosti v odmeňovaní vrámci krajiny.

Na dôvody školskej „čiernej stredy“ sa pozrieme s Viktorom Križom zo Slovenskej komory učiteľov. 

Pohne kompetentných tichý protest? Nejde o predohru ostrého štrajku?

„Školstvo nie je stále prioritou. Pre žiadnu vládu doteraz tomu tak nebolo, lebo je to dlhodobá investícia a jej výsledky sa neukážu rýchlo, až v horizonte desaťročí“, hovorí Križo. 

Situáciu označuje za „terminálne štádium“, keď sú nespokojní takmer všetci – od učiteľov, cez žiakov až k rodičom. Protestnou „čiernou stredou“ by radi uviedli do stavu znepokojenia aj politikov a najmä tých, ktorí sú pri moci a majú dosah na zmeny. 

„Vidíme, že najpálčivejšie témy nie sú premiérskou témou, aspoň ak vychádzame z jeho vyjadrení“, upozorňuje predstaviteľ Slovenskej komory učiteľov. „Stratégia a tlak by mala smerovať k premiérovi Ficovi, nie k ministrovi školstva. On nemá potrebnú silu sa za nás postaviť“, hovorí. 

Peniaze na školstvo podľa Križa sú, len ich nevieme na Slovensku vyčerpať. „Nestačíme sa diviť, že z plánu obnovy budeme musieť vracať Bruselu desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme neboli schopní ich minúť v našom vlastnom rezorte, dostať ich do škôl“, upozorňuje. Strácajú sa podľa neho na byrokracii. 

Akú máte podporu? Zachytil som, že zástupcov odborov prijal prezident, či minister školstva. A vyjadril im svoju podporu. Ale keď sa pozrieme ďalej: premiér sa zatiaľ k učiteľom nevyjadril. Počuli sme jeho iné vyjadrenia voči škole v Trenčíne, ktorá chcela zorganizovať spomienku na vraždu zo Zámockej. A rezonujú mi tiež vyjadrenie ministra vnútra Šutaja Eštoka na adresu študentov z gymnázia na Bilíkovej, ktorí na stužkovej „reflektovali“ súčasnú politickú situáciu...

Čiže akú máte podporu? Keď je deklarovaná zo strany ministra školstva a prezidenta, ale premiér, ako ten, kto má hýbať témami, pre neho školstvo nie je témou.

Nie, veď vidíme, že tie najpálčivejšie problémy nie sú premiérskou témou. Zdá sa, že ani zdravotníctvo nie je premiérskou témou podľa jeho vyjadrení. Áno, tá stratégia a tlak by mali smerovať práve k premiérovi a nie k ministrovi školstva, lebo ako ste spomenuli, niekoľkokrát som s ním aj sedel. Myslím si, že ak je niečo...

Sedeli ste s premiérom Ficom? 

Nie, s ministrom školstva. Je veľmi podporný a rozumie tejto problematike. Myslím si, že máme aktuálne ministra, ktorý skutočne stojí na našej strane a podporuje nás, čo je zázrak, keďže sme mali rôznych ministrov.

Ale čo to je za obraz: Na jednej strane hovorí o svojej podpore, no má silu vybojovať vaše požiadavky? 

Vidíme, ako fungujú mocenské vzťahy v tejto koalícii. Kto akú má silu hlasu. Takže to nie je naša starosť. 

Môžeme hovoriť o sile hlasu Hlasu, nakoľko minister Drucker je nominantom tejto strany. Vnímate to tak, že má silu presadiť svoju podporu vašim požiadavkám? 

Nemá silu, aby sa za nás mohol postaviť. Jedine tak verbálne. O to viac, keď si predstavíme, že 200 miliónov ide na rezort športu. Ide o absolútne nezmyselne minuté peniaze. Ak naviac počúvame o 30-miliónových štadiónoch pri organizácii nejakých jednorazových hier! My sa len nestíhame čudovať, keď sa nám tu predstiera, že nie sú peniaze. 

Z plánu obnovy budeme musieť vracať desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme ich neboli schopní minúť. Táto vláda - a rovnako predošlé - ich nevie dostať do škôl. Stratia sa proste na byrokracii. 

Znamená to, že na ministerstve školstva nie sú ľudia, ktorí vedia „zofficeovať“ peniaze, ktoré máme k dispozícii?

Presne tak. 

Čo to je za vysvedčenie? Ak máme takýchto úradníkov, mali by ísť odtiaľ preč?

Ministra sme na to upozornili. Že sú tam osoby, ktoré nevedia pomaly za pol roka sprocesovať jeden papier. Je tam proste taký ten úradnícky duch. 

O ktorých odboroch rezortu školstva takto hovoríte? 

Napríklad o odbore stredných škôl, o odbore pedagogických odborných zamestnancov. S viacerými odbormi sme v napätí.

Čiže to sú ľudia, zodpovední za to, že peniaze z plánu obnovy nemôžu ísť ďalej?

Stalo sa napríklad, že peniaze na vzdelávanie učiteľov – 50 miliónov – sa vlastne ani k učiteľom nedostali. Dôvodom bol katastrofálny proces byrokracie. Riaditelia tie peniaze potom odmietali žiadať. Lebo mnohí ich dostávali s polročným omeškaním, lebo ich nevedeli presunúť z účtu na účet. A vyrobili k tomu takú byrokraciu. 16 krát zadanie rodného čísla a adresy, to sú choré veci. 

Čo na to minister? 

Viete, minister už nie je ani vládcom ministerstva. 

A kto je vládcom rezortu? 

Treba si povedať, že ministerstvo je kolos ľudí. Ani riaditeľ napríklad nie je úplne vládcom školy. Ide o samostatné ľudské bytosti. Môžete ich všetkých vymeniť, ale noví nestoja vo fronte. Kvalitní a schopní. Minister im nemá čo ponúknuť, aby chceli prísť robiť mu tú agendu. Ani na ministerstve platy platy nie sú až také atraktívne, aby niekto chcel brať zodpovednosť za tieto systémy. 

Príde mi to ako z rozprávky. Máme tu balík peňazí, v desiatkach miliónov, ktoré sú však vo veži zo skla. Vidíme ich, no nemôžeme si na ne siahnuť, lebo niet toho, kto by mal od nich kľúč. A za to sú zodpovední ľudia na ministerstve!

A hrozí nám, že ešte budeme platiť vysoké pokuty. Možno sto miliónov. 

Nebolo by riešením tých ľudí vymeniť? 

Ja som teraz skeptickejší k výmenám, hoci zo začiatku, keď som začínal v tejto branži, som si hovoril, že treba vymeniť. Urobil to vtedajší minister Gröhling. Vymenil tam kompletne ľudí a priviedol nadšencov, ktorí však vôbec nerozumeli tej práci. Nevedeli sa orientovať v zákonoch a zistili sme, že to bola katastrofa s nimi rokovať, lebo neboli schopní dostať svoje myšlienky do legislatívneho textu. A keď sa im to podarilo, často to nakoniec znamenalo niečo úplne iné, ako chceli. Takže sme si zažili aj to, keď tam prídu ľudia, ktorí sú nadšenci, ale nerozumejú tej práci.

Nie je postoj ministra Tomáša Druckera pokrytectvom? Na jednej strane hovorí o svojej podpore učiteľom, na druhej má v rezorte odbory, ktoré nedokážu sprocesovať desiatky miliónov eur, ktoré sú k dispozícii. 

Je to hanba. Áno, je to hanba.

Nie je to na odstúpenie jedného ministra? 

Nechcem sa ho zastávať, no vidíme, ako toto ministerstvo funguje posledných desať rokov. A mnohí sú tam dlhodobo. A vidíme, čo dokážu narobiť časté výmeny. Ani nevieme, či to bude výmena k lepšiemu. Skôr je potrebné vytvoriť väčší tlak. 

Ale napríklad čerpanie peňazí z plánu obnovy je predovšetkým na zodpovednosti predošlých ministrov. 

Ktorých konkrétne? 

Plán obnovy nastavoval primárne pán Grohling. A potom ministri, ktorí boli po ňom. Čiže pán Horecký a Bútora. Najviac však exminister Grohling. Bol presne taký: neskúsený minister, ktorý sa nadchol, ale nevedel to riadiť. 

Rozhovor je krátený, celý si ho môžete vypočuť v podcaste.

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Liečba rakoviny nemá u nás takú prioritu akú by mala mať a kvalita liečby je podmienená i regionálne, hovorí Hlavný odborník pre klinickú onkológiu Michal Mego. Problém sú i moderné lieky. Z hľadiska ich dostupnosti má pacient s rakovinou väčšiu šancu na vyliečenie v Prahe, než v Bratislave. Prečo u nás zbytočne umierajú ľudia s diagnózou rakoviny a ako to zmeniť?

Rakovina, to slovo ešte pred pár desiatkami rokov znamenalo prakticky istý rozsudok smrti. Dnes to tak už nie je pretože pokrok v liečbe dosiahol až neuveriteľné parametre, zlomiť jej moc sa však doteraz medicíne nedarí. Onkologické ochorenia tak zostávajú druhou najčastejšou príčinou úmrtí Slovákov a Slovensko v rámci Európskej únie figuruje na popredných priečkach v úmrtnosti na nádorové ochorenia.

Navyše, Slovensko má najmenej moderných inovatívnych liekov na liečbu rakoviny v rámci krajín V4 a tak sa voľba doslova "medzi životom a smrťou" na nádorové ochorenia neraz stávajú pre mnohých i finančne nedostupné. Výsledkom je záplava zbierok, v ktorých sa –namiesto poisťovní, skladáme na liečbu našich blížnych a napokon i mnohé úplne zbytočné úmrtia.

„Oproti Čechom, Maďarom či Poliakom v dostupnosti moderných liekov na rakovinu zaostávame a keďže sme súčasťou Stredoeurópskeho regiónu, tak by sme ani v tomto nemali negatívne vyčnievať,“ tvrdí onkológ Mego. Podľa neho je našim problémom nielen príliš dlhá cesta pacienta k špičkovej modernej liečbe, ale i nedostupnosť inovatívnych liekov či dostupnosť kvalitnej operatívnej či podpornej liečby.

Zároveň náš Hlavný odborník pre klinickú onkológiu pripomína, že do veľkej miery je to aj o nás samých, presnejšie je to i o našom životnom štýle.

„Na Slovensku dominujú rakoviny hrubého čreva a pankreasu, za čo zodpovedá predovšetkým životný štýl a strava a ak by sme zmenili tieto faktory a zapojili by sme sa aj do skríningového programu – teda preventívnych kolonoskopiií tak pokles úmrtnosti by mohol byť ozaj značný,“ hovorí Michal Mego.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s prednostom Onkologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného onkologického ústavu Michalom Megom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Smeruje Slovensko cestou Maďarska? Aktuality sk sa spolu s maďarskými, českými a poľskými novinármi pozreli na to, ako sa politický postup maďarského premiéra Viktora Orbána šíri do okolitých krajín a ako sa ňou inšpirujú politici - a to vrátane slovenského premiéra. Jeden z autorov analýzy, novinár Peter Hanák, v podcaste približuje, že Robert Fico by chcel ísť cestou maďarského lídra, ale až tak sa mu to nedarí.

Novinári z krajín V4 urobili širokú analýzu toho, čo maďarský premiér Viktor Orbán robí vo svojom politickom systéme od roku 2010, kedy sa dostal znova k moci. „Maďarskí novinári nám rozpísali, čo orbanizácia znamená. Netreba ju vnímať len cez orbanizáciu médií, pretože tým Viktor Orbán začal. No pokračoval v právnom systéme a ďalších oblastiach," približuje Peter Hanák s tým, že porovnávali čo sa v týchto oblastiach podarilo dosiahnuť vládam na Slovensku a v Česku a aj v Poľsku.

V rozhovore tiež približuje, ako je Viktor Orbán veľkým vzorom pre rôznych autoritárskych lídrov pre politikov, ktorí chcú vládnuť autoritársky. „Vidíme to aj na tom, že má úspech v zahraničí. Sám seba sa snaží vykresľovať ako nejakého lídra krajnej pravice, až politického génia. A darí sa mu to, pretože Donald Trump pred voľbami povedal, že Orbán je pre neho inšpiratívny líder," dodáva Hanák s tým, že aj to bolo cieľom analýzy - zistiť do akej miery sa Andrej Babiš, Jarosław Kaczyński a Robert Fico inšpirujú práve Orbánom.

V rozhovore si budete tiež môcť vypočuť, čo bol výsledok analýzy a či dochádza k orbanizácii Slovenska.

Moderuje Denisa Hopková.

Vo svete sledujeme úbytok demokracie a klesá aj jej kvalita. Prečo je to tak a ako dnes fungujú autokrati? V podcaste odpovedá odborník na autokratické režimy. „Často zabúdame, že to nie je dopredu rozhodnutý proces. Nefunguje to tak, že politik si povie budem autokrat a stane sa to. Je to vždy o ostatných aktéroch v tom politickom systéme," vysvetľuje.

Autokrati vždy útočia na mimovládne organizácie, média a opozíciu, vysvetľuje v podcaste odborník na autokratické režimy a tiež politológ z Univerzity Karlovej v Prahe Jaroslav Bílek. Približuje tiež, ako si autokrati vyberajú spôsoby manipulácie volieb.

„Mňa napríklad v posledných rokoch veľmi zaujímalo a snažil som sa to aj vysvetliť, ako diktátori uvažujú a ako sa rozhodujú medzi tým, ako budú voľby manipulovať. V dnešnej dobe majú totiž veľmi širokú paletu nástrojov, ktoré môžu použiť. No nemôžu použiť všetky dostupné podoby volebnej manipulácie naraz," približuje v podcaste Bílek, ktorý sa tiež špecializuje na na volebnú manipuláciu a armádne puče.

Podľa odborníka môže autokratom vo svete pomôcť výhra Donalda Trumpa. „Ak by sa Spojené štáty rozhodli viac izolovať, tak to rozhodne povedie k tomu, že si rôzni autokrati všade po svete budú viac dovoľovať. Budú vedieť, že im nikto neklepne po prstoch."

Témou rozhovoru je aj kam smeruje Slovensko a kroky vlády Roberta Fica. „Je zjavné, že Robert Fico prekonal obrat a je oveľa ostrejší. A tiež záleží na tom, akými ľuďmi sa sa obklopuje. Keď sa pozriete na jeho dnešných spolupracovníkov, tak to tiež ovplyvňuje kultúru. Keď si vezmete, s kým dnes vládne, tak to sú často naozaj zvláštne postavy. A určite sú na Slovensku ľudia, ktorí by vutoritárskom režime chceli vládnuť a neskrývajú to," konštatuje.

Moderuje Denisa Hopková.

Biela vrana Milan Olekšák: Pytliak na čele TANAPu vystihuje vedenie rezortu, odbornosť nepotrebujú, verejný záujem nevidia (podcast)

„Mám pocit, že pri moci máme ľudí, ktorí si riešia osobné traumy. Je neskutočné, že niečo také vôbec pripustíme a nie sme v uliciach“, hovorí Milan Olekšák, odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras a čerstvý nositeľ ocenenie Biela vrana.

Národný park Slovenský kras previedol náročným procesom zonácie, na jeho konci so štvrtinou územia v kategórii bezzásahová a teda viac chránená a ponechaná zákonom prírody. Do života uviedol reformu národných parkov.

Keď od neho z ministerstva žiadali prepúšťať aj potrebných ľudí z terénu, nezakryte poukázal, kde by sa malo začať šetriť už v samotnom rezorte – na troch štátnych tajomníkoch: Kuffovcov junior a senior a Gabriele Matečnej. 

Nenasledovalo nič iné, ako jeho odvolanie. Ministerským prostredím, ktoré neváhalo za šéfa iného národného parku vymenovať pytliaka!

Rada Bielej vrany v tom zhliadla „odvážny občiansky čin“ „vzácneho človeka, ktorý bráni pravdu, spravodlivosť a verejný záujem“. 

A k to ním je? 

Odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras Milan Olekšák. 

Dnešné RánoNahlas tak bude aj o občianskej odvahe voči reprezentantom štátu paradoxne aj 35 rokov od Nežnej revolúcie. 

Čo vám to napadlo pri požiadavke racionalizovať či šetriť prepúšťaním upozorniť rovno na nadstav v štátnej správe rovno na pozíciách štátnych tajomníkov v rezorte životného prostredia?

Príde mi to úplne logické. 

Myslel som, že ide o spravodlivý hnev. Čiže nie hnev, ale logika…

Ak niekto vo výkonnej moci príde s tézou, že je potrebné šetrenie v rámci služieb štátu a týka sa to aj ochrany prírody, je logické, že začne od seba. Mne to príde úplne logické, pretože politici, ktorí vykonávajú výkonnú moc, slúžia všetkým občanom a mali by ísť príkladom. To znamená naozaj ten šok z tretieho štátneho tajomníka, pretože nejde len o štátneho tajomníka. Ten štátny tajomník má okolo seba celý tím ľudí. Príde mi to úplne logické, treba začať od vrchu, nie zospodu.

Vy ste teda odmietli prepustiť ľudí, ktorých ste potrebovali.

Áno. V Slovenskom krase sa to ešte prekrývalo s tým, že sme riešili práve delimitáciu majetku od štátnych lesov, kde som mal práve naopak povinnosť delimitovať pracovníkov štátnych lesov. Čiže navyšovať personál. Chýbala mi tam diskusia medzi ministerstvom a národným parkom, aby sa zdôvodnilo, prečo.

Nevhodná mi prišla aj forma komunikácie. Veď každé prepúšťanie je zásah do života pracovníkov, predsa musí mať zdôvodnenie. Naviac má právny rámec i procesnú formu. Nerobí sa to proste spôsobom, že pošlem vám elektronickú požiadavku a vy ju splníte.

Čiže, ak tu bola požiadavka prepustiť tých, ktorých bolo málo, vy ste upozornili na miesto, kde ich bolo veľa. A rovno na rezort a troch štátnych tajomníkov v obsadení Kufovci senior a junior a Gabriela Matečná. Ako sa vám prijímala požiadavka prepúšťať z prostredia, ktoré napríklad nominovalo na post šéfa Tanapu pytliaka?

Tá kauza úplne presne definuje súčasné vedenie ministerstva životného prostredia a aj súčasnú personálnu situáciu na ministerstve. Jednoducho, ani teraz z pozície občana, ani ako riaditeľ, tam nevidím potrebu riešiť veci odborne. Neodborné riešenie, ktoré bolo na začiatku, pokračuje aj do týchto dní.

Ilustrácia? 

Nevnímal som ani ako občan, ani ako zamestnanec Národného parku, okrem samotného programového vyhlásenia vlády, snahu riešiť nejaký reálny cieľ verejného záujmu. A to nielen v ochrane prírody, ale ani v oblasti ovzdušia, ochrany pôdy alebo čohokoľvek iného. Hej. Už v samotnom nastavení fungovania ministerstva od začiatku nevidím snahu riešiť verejný záujem.

(...)

Hovoríte teda, že má zmysel, aby ľudia zostávali aj v inštitúciách, ktoré nie sú riadené optimálne, aby tam prinášali svoj odborný vhľad a držali ich, hej?

Som o tom presvedčený. Pretože nie je možné vymeniť každého jedného človeka, to určite nie. Treba, aby v organizáciách štátu fungovala aj nejaká historická pamäť. Čas ukáže, či to bolo správne.

Vrátite sa do výkonných funkcií Národného parku Slovenský kras? 

Uvidíme, nie som veštec. Ale som pripravený pracovať pre slovenskú prírodu aj v budúcnosti. 

Podpora kvalitnej žurnalistiky je cestou, ako vytlačiť dezinfoscénu a jej tvorcov na perifériu, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály Reportérov bez hraníc. „Ukazuje, že súčasná regulácia sociálnych sietí je iba akousi náplasťou na gangrénu dezinformácií. Musíme ísť oveľa ďalej v boji proti dezinformáciám na online platformách“, hovorí. 

Dodáva, že nepôjdeme cestou zákazov zlého, ale podporou dobrého. A teda nie rušením dezinformátorov, ale podporou žurnalistiky, ktorá postupuje podľa najprísnejších štandardov tejto profesie. 

Právo na spoľahlivé informácie ako protiváha na deštruktívne schopnosti dezinformácií. Právo môcť sa spoľahnúť na to, že ponúkané informačné toky nezavádzajú, je len ďalší krok k dôvere, ktorá je nevyhnutá na pokojné a spokojné spolužitie spoločenstiev a spoločností v štátoch. A štátov medzi sebou. 

Toto právo na spoľahlivé informácie je už vyše týždňa v platnosti v legislatíve Európskej únie. A Únia ho teraz žiada pretaviť do právnych rámcov členských štátov. 

Jedným z dôsledkov by tak malo byť nielen rozšírenie štandardov klasickej žurnalistiky s povinnosťou overovania informácií či ochrany redakčnej nezávislosti, ale aj istota, aby takúto produkciu mali občania Únie zabezpečenú bez ohľadu na typ média. Ak úprava hovorí o veľkých digitálnych platformách, zasiahne vyžadovaná prax novinárskych štandardov aj dezinfoscénu? Alebo inak – postihnú požiadavky práva na spoľahlivé informácie všetkých tvorcov? Budú koncom dezinfoscény? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc, organizácie, ktorá za iniciatívou stojí.

„Sme za tvrdšie opatrenia proti dezinformáciám a dezinformátorom, to ale neznamená, že chceme niekoho zakazovať. Len nechceme, aby jeho hlas bol tým rozhodujúcim“, hovorí Szalai. 

„Je to proste boj aj na Slovensku. Povedal by som, že Slovensko sa orbanizuje, ale aj organizuje. Takže vôbec nie je ešte prehratý“, uzatvára Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. 

Pripravil Jaroslav Barborák.

Ten režim si zaslúžil aby ho vyhnala ulica. Nedokázal reflektovať nálady v spoločnosti, ani o tom diskutovať. Bola v tom mocenská spupnosť a hlúposť vtedajšej „červenej šľachty,“ hovorí jeden z tých, čo boli v Novembri 89 priamo pri tom. Nebolo to však v drese VPN, on vtedy zastupoval tábor Komunistov. Peter Weiss. Ako sa z totalitnej KSS stala demokratická SDĽ a kto sa stal víťazom ponovembrovej transformácie?

Veľká časť spoločnosti má pocit, že ponovembrovou transformáciou nezískala. I to je jeden z dôvodov nostalgie po bývalom režime. A došlo i k tomu, že víťazom tej transformácie sa za vlády SMERu, stala oligarchia, ktorá vyšla z ponovembrového majetkového prevratu, hovorí v Ráno Nahlas Peter Weiss.

Je 17. november 1989, v Sovietskom zväze, matke boľševického teroru Lenina, Stalina i Brežneva, vládne reformátor Michail Gorbačov. Na severe od nás – v susednom Poľsku, si odborárske hnutie Solidarita, po rokoch tvrdých zápasov, vydobilo poloslobodné voľby, na juh od nás – v Maďarsku, zasa nestíhajú na hraniciach odbavovať prúdy utečencov z komunistického Nemecka no a napokon padá i symbol „Studenej vojny,“ Berlínsky múr. A čo tu, u nás, v husákovskom Československu?

Miloš Jakeš kdesi v Červenom hrádku kádruje platy celebrít, symbol okupácie na prezidentskom hrade chátra, ale rameno moci, všemocná ŠTB, má stále dosť sily cenzurovať, prenasledovať za názory i vieru, no najmä, má silu zatýkať a biť na koho si len pomyslí. Moc pritom sedí na bajonetoch 100 tisícovej okupačnej armády Sovietov.

Do šedivosti moci reprezentovanej „kolom v plote“ ale prichádza 17. November. Brutálny zásah štátnej moci voči bezbranným študentom pretne už i tak mimoriadne krehkú dohodu medzi chátrajúcou mocou a občanmi, ktorí ju živia. Kto z koho. Je tu November 1989. čas kedy si spoločnosť po vyše 40. rokoch útlaku a zvôle konečne povie: Dosť, už stačilo!

Vláda permanentnej lži, štátom posväteného násilia a predovšetkým neslobody padá.

Tesne pred Novembrom 89 bolo na Slovensku takmer pol milióna členov Komunistickej strany. Táto sila však prestala mať ochotu bojovať za udržanie vtedajšieho režimu pretože pohŕdali svojimi vlastnými straníckymi predstaviteľmi a nedôverovali im. Strana sa vlastne zrútila dovnútra a prestali byť ambície udržiavať moc, hovorí bývalý prvý ponovembrový predseda KSS a potom dlhé roky šéf SDĽ Peter Weiss. Ako však dodáva, ešte v povestnom štúdiu Dialóg mal strach, pretože moc podľa neho zvažovala aj násilné riešenia.

November 89 nebola prokapitalistická revolúcia, ale antikomunistická revolúcia voči vláde vtedajšej „červenej šľachty“ a spôsobom, akým vládla. Navyše, Československo zaostávalo a napriek všetkým politickým proklamáciám nebolo schopné urobiť pokrok, tvrdí Weiss, ktorý v čase 17. Novembra pôsobil na Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Príbehy ľudí bezmoci, ktorí režim v Novembri 89 napokon povalili poznáme už celkom dobre, aké však boli príbehy tých, ktorí stáli na tej pomyselnej „druhej strane revolučnej barikády?“ Ako novembrovú revolúciu vnímali ľudia priamo z prostredia komunistickej moci? 

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. 

Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. 

To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. 

Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.

Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?

Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. 

No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. 

(...)

Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? 

Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. 

Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? 

Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. 

Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. 

Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. 

V akom zmysle? 

V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. 

Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? 

Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne ďaleko. 

Keby ste boli poradkyňou ministra školstva, či keby vás aktuálne ako ocenentú učiteľku roka poprosil o radu, čím ich pritiahnuť do školstva? A nielen mladých, ale poprípade aj ľudí, ktorí by sa v istej fáze života rozhodovali, že chcú odovzdať svoje skúsenosti v pedagogickej činnosti? 

To je veľmi ťažké.

Skúste sa zamyslieť.

Ono je veľmi ťažké vytvoriť nejaký status učiteľa. Čiže aby to bolo všeobecne rešpektované povolanie v spoločnosti. To je podľa mňa prvá vec, ktorá musí prísť, aby sa školstvo niekde posúvalo. 

Čo robí z jedného povolania rešpektované povolanie? Spomínali sme už to finančné ocenenie, že má váhu. 

To je jedna vec. A druhá: aj tí rodičia musia vidieť zmysel vzdelania svojho dieťaťa. To znamená, že nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že veď nech skončí akúkoľvek školu, aj tak sa zamestná úplne niekde inde. Je dôležité, aby naozaj to, čo študuje žiak na strednej odbornej škole, aby mal možnosť ďalej sa zamestnať v tomto odbore. 

A to veľmi súvisí aj s tým, aké požiadavky sú na trhu práce. Škola je stále troška zaostávajúca za požiadavkami trhu práce. 

Čiže problémom je napätie medzi požiadavkami trhu práce a tým, čo sa na školách učí. Ako to zmeniť? 

Školstvo sa musí stať flexibilnejším, pretože v dnešnej dobe to funguje tak, že ak sa vytvorí nejaký odbor, tak prebieha jeho experimentálne overovanie. No za štyri roky, kým to overovanie prebieha, sme už niekde inde v technológiách a požiadavkách. Čiže ako keby sme stále zaostávali za týmto, rozvojom technológií. Preto musí byť školstvo flexibilnejšie. 

Čo na takúto výzvu hovoria samotní učitelia a riaditelia, lebo z z toho vyplýva ďalší tlak na nich, ďalšia práca, ďalšie prezmýšľanie, ako to celé prispôsobiť. Aké sú reakcie?

Veľmi spolupracujeme so zamestnávateľmi. Odborné školy sa naozaj snažia prispôsobiť sa potrebám trhu.

Odborné školy potrebujú uplatniť svojich študentov, a preto aktívne spolupracujú so zamestnávateľmi. Komunikujú o tom, čo by ešte potrebovali doučiť žiaci a čomu sa máme viac venovať. Myslím si, že toto je cesta, ktorou by sme mali ísť.

Vaša skúsenosť je teda taká, že na tom intenzívne pracujete.

Áno, určite. 

Ale požiadavka na flexibilitu a neustále vymýšľanie nových programov na štvor či päťročnej báze, je poriadnenáročná.

Áno, je to ťažké. Existuje však Štátny inštitút odborného vzdelávania, riadený ministerstvom, ktorý by v tomto mal pomáhať. A do určitej miery aj pomáha. Takisto spolupráca so zamestnávateľmi je v dnešnej dobe veľmi flexibilná. Snaha je posúvať školstvo tým smerom, ktorým je potrebné.

(...)

Sme teraz v období, keď si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie. Čo pre vás znamenali udalosti v novembri 1989?

Prežívala som november 1989 na strednej škole, takže som bola stredoškoláčka. Pod Tatrami, vo Svite. Pre mňa to znamenalo slobodu. Slobodu v cestovaní, slobodu v tom, že môžem povedať, čo chcem, môžem mať iný názor ako všeobecne uznávaný názor a neboli za to sankcie. 

Je to pre mňa obrovský odkaz aj pre študentov, ktorí by stále mali mať možnosť vyjadriť svoj názor. Čiže je dôležité, aby sme mladým ľuďom dovolili hovoriť to, čo si myslia. A to je podľa mňa najväčší odkaz novembra – počúvajme mladých ľudí a komunikujme s nimi.

Prepis rozhovoru je krátený, celý si môžete vypočuť v podcaste. 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Vo februári 2022, keď svet šokovala ruská invázia na Ukrajinu, sa mnohí Slováci postavili na stranu solidarity a pomoci. Medzi pomáhajucích občanov patria aj traja kamaráti – fotograf Matej Kautman, záchranár Boris Lacíka lekár Ondrej Stanek, kotrý založili o.z. Malá Veľká Dopomaha, ktorá sa zameriava na vývoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Za necelé tri roky uskutočnili deväť ciest, pričom celková hodnota pomoci už presiahla 100 000 eur.

Matej Kautman v rozhovore spomína na prebudenie z 24. februára 2022, keď si po desiatkach vibrujúcich notifikácií uvedomil, že Ukrajinu zasiahla vojna: „Aj keď to už niekoľko dní predtým bolo avizované... do poslednej chvíle som tomu neveril,“ priznáva.

Založenie organizácie prišlo ako prirodzený krok, poháňaný túžbou urobiť niečo viac než len sledovať udalosti spoza hraníc. Matej Kautman zdôrazňuje, že ich prvé cesty viedli do relatívne bezpečného Ivano-Frankivska, no postupne začali pomáhať aj v oblastiach na východe, vrátane vojnou skúšaného Chersonu.

„Cherson je mesto duchov,“ opisuje Kautman, ktorého najviac znepokojovala zvuková kulisa neustálych výbuchov. Napriek rizikám je pre neho dôležité tráviť čas s ľuďmi, ktorým pomoc prinášajú: „Je to pre nich príjemné odstrihnutie sa od hroznej reality.“

Snahy občianskeho združenia však bojujú aj s výzvami pri získavaní pomoci. „Najväčší problém je získavať humanitárnu pomoc a čím ďalej, tým je to väčší problém,“ pripúšťa Kautman. Aj napriek tomu si však stanovil cieľ pokračovať v pomoci, až kým to bude potrebné: „Veľká časť krajiny je zničená a humanitárna pomoc bude potrebná aj po skončení vojny.“

O vývoze humanitárnej pomoci, emocionálnych výzvach, ktoré to prináša a akí sme v skutočnosti my Slováci sme sa rozprávali s fotografom a zakladateľom občianskeho združenia Malá Veľká Dopomoha Matejom Kautmanom.

Moderuje Zorislav Poljak.

My aj 35 rokov po Novembri 89 stále potrebujeme „strážiť strážcov,“ teda tých, ktorí majú v štáte monopol na násilie. Slovenský národ je ale málo citlivý na svoje práva, nebráni sa a bojí sa. Preto nabádam ľudí aby sa nebáli, veď práva, ktoré sme si v Novembri 89 vyštrngali, sú tu preto, aby nastavili štátu, a jeho moci, hranice, hovorí vo Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.

Ľudské práva si treba neustále pripomínať a nebrať ich ako samozrejmosť pretože veľmi ľahko o ne môžeme prísť. Tak, ako ťažko sme si slobodu v Novembri 89 vybojovali, veľmi ľahko o ňu možeme i prísť. Treba si stále robiť test: „Dnes som slobodný, voľný, bohatý a zdravý, ale zajtra sa to každému z nás môže zvrtnúť,“ pripomína v Ráno Nahlas slovenský ombudsman Róbert Dobrovodský

Snaha o privatizáciu politiky straníckymi centrálami. Ťaženie vládnej moci voči mimovládnemu sektoru, médiám i aktívnemu a kritickému občanovi. Ostrakizácia ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou, rozklad niektorých princípov právneho štátu a jeho faktická nedostupnosť pre sociálne najslabších, no a napokon i zvyšujúca sa policajná brutalita.

I tak vyzera Slovensko 35 rokov po Novembri 89, ktorý definitívne zmietol režim masívne porušujúci všetky možné občianske i ľudské práva. Medzi požiadavky novembrových námestí preto patrila aj sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia i ďalšie občianske práva a slobody. Čo z toho sa nám za tie tri desaťročia podarilo reálne naplniť a ideme ešte smerom k uskutočnovaniu záväzkov Novembra a našich ľudských a občianskych práv? Téma pre Verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského.

Pozor na trend, ktorý vo svete začína pod názvom „sekuritizácia ľudských práv“ a ktorý je veľmi nebezpečný. Inak povedané, keď pod emóciou atentátov, kríz či pandémií získa vládna moc apetít obmedzovať ľudské práva. Vtedy treba byť naozaj ostražitý, varuje Verejný ochranca práv

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dodajme, že rozhovor sme nahrávali v pondelok. Ku košickému prípadu, v ktorom policajt na smrť dobil muža bez domova nám preto ombudsman zaslal stanovisko, v ktorom vyjadril zhrozenie a vyzval k prijatiu preventívnych opatrení na zabránenie krutému a neľudskému zaobchádzaniu.