Bez obalu 🎙

„Ak má transakčná daň štátu priniesť 700 miliónov a z toho nejaké tri milióny majú ísť od mimovládneho sektora, príde mi to nedomyslené“, tvrdí Jana Žišková zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá chodí na rokovania so štátom aj v zastúpení ďalších mimovládnych organizácií. 

„Budeme na vás myslieť, budeme vás „výnimkovať“ – sľuby a prísľuby, ktoré zostali sľubmi a prísľubmi. Tzv. transakčná daň prešla nielen parlamentom, svojim podpisom ju odobril aj prezident. Napriek tomu, že do ich uší zaznievali obavy mimovládneho sektora.

Jej vyrúbenie sa dotkne najviac zraniteľných: starých ľudí, rodín a detí z podporných zariadení, či hospicov, ako zaznievalo. 

„Prídeme o sumu, ktorý by nám pokryla celodennú stravu pre tridsať chorých bez domova na tri mesiace“ – vypočítalo Depaul Slovensko. A najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb – Slovenská katolícka charita hovorí, že na pomoc odkázaným bude mať menej o 135-tisíc a neraz pritom nahrádza úlohu samotného štátu!

Príde na slová prezidenta o novele, ktorá by odstránila „nezamýšľané dôsledky novej dane“? A čo ak nie? Téma pre Janu Žiškovú z Charity, ktorá aj v zastúpení ďalších z mimovládneho sektora rokuje s predstaviteľmi štátu. 

Črtá sa nádej na odstránenie tejto „nespravodlivosti“, ako označujú novú transakčnú daň…?

„Nám sa ukazuje, že dopady konsolidácie budú znášať najzraniteľnejší“, hovorí Žišková. 

Slovenská katolícka charita vypočítala, že ak by to tak nakoniec aj bolo, jej klienti a najmä seniori a znevýhodnení by prišli o vyše 9600 hodín opatrovateľskej služby. Alebo by distribuovali o deväť tisíc menej potravinových balíkov, ktoré smerujú aj k rodinám s deťmi. A tie s viacnásobným zdravotným znevýhodnením by prišli v jej zariadeniach o 1901 dní komplexnej starostlivosti. Charita by rovnako musela odmietnuť podporu pre 13 500 prenocovaní v nocľahárňach. Alebo 3 412 dní starostlivosti o starších ľudí v zariadeniach pre seniorov. 

Na približne sedemstomiliónovom výnose transakčnej dane sa pritom podľa Jany Žiškovej bude mimovládny sektor podieľať maximálne tromi miliónmi. Ide tak o necelé pol percento spomínaných úspor. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Politika „hrubých čiar" bola chybou, na ktorú dodnes doplácame, tvrdí jedna z kľúčových postáv Novembra 89 Martin Bútora. K odkazu novembrových námestí sa však podľa neho najautentickejšie prihlásime tým, že to s touto krajinou nevzdáme. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu," odkazuje Bútora.

O pár dní si pripomenieme 35. výročie Novembra 89. V ostatnej dobe sa však táto krajina akoby vydala cestou popierania jeho odkazu.

„Vzhľadom k tomu, o čo sa usiloval November 89, čo ponúkal a čo priniesol, tak dnes je to presne na opačnom póle. Ak to bola Nežná revolúcia, tak toto je rétoricky veľmi tvrdá kontrarevolúcia a to kontrarevolúcia, ktorá sa vo viacerých oblastiach prejavuje veľmi konkrétnymi krokmi na potlačenie slobody, kompetentnosti, demokracie a ktorá vedie až k ohrozeniu fungovania štátu," hovorí jedna z kľúčových postáv slovenského Novembra 89 Martin Bútora.

Z mimovládok, kritických médií a dokonca i z angažovaných občanov sa stávajú nepriatelia vlády. Vláda sa začína identifikovať so štátom a pre iné – než provládne hodnoty, akoby už v spoločnosti prestávalo byť miesto. Napokon, slová premiéra o hrádzi voči myšlienkam, ktoré vyznávajú desiatky tisíc občanov tejto krajiny hovoria samé za seba. Slovník voči opozičným postojom skĺzava do vulgárneho normalizačného škandalizovania, no a boj voči niektorým menšinám začína až nápadne pripomínať inkvizičné praktiky.

Aký je teda dnešný pohľad spoluzakladateľa VPN a poradcu Václava Havla na politiku „hrubých čiar," ktorú zvolila aj garnitúra, ktorá sa dostala k moci v Novembri 89?

„To považujem za chybu a nedostatočnú zodpovednosť voči vyrovnaniu sa s minulosťou a zločinmi napríklad stalinizmu či normalizácie. Nemecko sa s tým nejakým spôsobom vyrovnalo, my sme sa s tým vyrovnať nestihli. Nepodarilo sa to a na to doplácame,“ tvrdí Bútora.

Vek 35 rokov je pritom v živote človeka vekom zrelosti, v živote krajiny je to však iba krátky okamih. Bol teda November 89 len štastným oknom našich dejín, nie pevným základom našej cesty k slobode a demokracií? Vraciame sa späť v čase a ako sa postaviť – tu a teraz, za hodnoty novembrových námestí?

„Teraz sme v takom období, že proti tomu všetkému, čo sa teraz deje, je možné, nutné a zmysluplné aby rôzne poprepájané politické, občianske, expertné, vzdelávacie a ďalšie komunity si dali ako svoje heslo: My sme tí, ktorí sme tu ostali a ktorí sa nebudeme vzdávať, pretože my s touto krajinou ešte stále chceme niečo urobiť," hovorí o aktuálnom odkaze Novembra 89 jeden z mužov Nežnej revolúcie Martin Bútora. „Ak sa nebudeme starať my, prenecháme starosť o krajinu tým, ktorí nemusia byť priatelia demokracie a krajina bude vyzerať podľa ich predstáv,“ dodáva. 

„Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu tam, kde má človek presvedčenie, že sa pokúsi ostať v svojej inštitúcií pretože tam ešte môže niečo prospešné urobiť. Tam treba vydržať a postaviť sa na odpor. No a tam kde to nie je možné, treba proste odisť, ale treba dávať najavo svoj vzdor. Tých prostredí je veľa a budú pribúdať. No a treba si všímať a starať sa aj o druhých, ktorí sa o niečo také pokúšajú. No a napokon, ak ide o generáciu, ktorá už má deti, tak sa treba viac snažiť o to, aby nemali tie hlboké diery v pamäti," uzatvára Martin Bútora.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. 

Útok poslanca Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Plavákovú odhalil spor o podobu interrupčnej legislatívy, ale obnažil i neznalosť verejnosti o jej aktuálnom znení. Plod verzus žena – jeho potenciálna matka? Tieto práva sú v spore, žiadne z nich však nie je absolútne a nie je ani nadradené, pripomína právnička Andrea Erdősová.

Bábätko verzus plod. Rozvíjajúci sa život verzus základné ľudské práva ženy na svoje telo, súkromie, ale aj vlastný život i zdravie. Právo plodu verzus právo ženy – jeho matky. No a napokon definícia z našej Ústavy: „Každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ verzus rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom konštatuje: „Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa článku 15, odseku jeden, prvej vety Ústavy.“

„Jedna z najväčších osobností našej teórie práva profesor Holländer hovorí o dôležitosti rovnosti práv ako akejsi axióme nášho práva. Žiadne právo nie je absolútne a žiadne nie je ani nadradené, to znamená, že na jednej strane máme právo ženy na svoj súkromný život, a na strane druhej máme právo plodu na život, ale nik nehovorí o tom, že to právo na život má byť absolútne nadradené iným právam,“ hovorí právnička Andrea Erdősová.

Vulgárny útok poslanca Rudolfa Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Luciu Plavákovú, a to práve kvôli citácií rozhodnutia ústavných sudcov v tejto téme, tak obnažil silný hodnotový spor, ktorý v otázke našej interrupčnej legislatívy drieme pod povrchom našej spoločnosti. Ešte vážnejšie však je, že napriek vážnosti tejto témy, povedomie o tom, aký zložitý spor to je a aké práva sú v tomto spore, akoby v spoločnosti čoraz viac absentovalo.

Zvrat v prelomovej americkej kauze Roe vs. Wade po takmer 50. rokoch pritom ukazuje, že táto téma sa môže stať nielen politickou rozbuškou, ale má i potenciál opätovne zvrátiť ženské práva doslova o desiatky rokov späť do minulosti. Téma pre právničku venujúcu sa otázkam zdravotníctva i ženských práv Andreu Erdősovú.

„To, že si spoločnosť formuje názory na vážne hodnotové problémy je v poriadku pretože v demokratickej spoločnosti konzervatívne i liberálne názory majú byť vzájomne rešpektované a musia žiť spolu vedľa seba, ale čo už v poriadku nie je, že sa pre politikov – tým, že je to pre nich tak vďačná téma, hoci to vôbec nie je zásadný problém nášho zdravotníctva ani spoločnosti, sa pritom všetkom úplne stratila zo zreteľa žena a ochrana jej zdravia i jej práv,“ tvrdí Andrea Erdősová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bolo by asi najlepšie, keby sa pani ministerka Šimkovičová rozhodla odstúpiť a prišiel tam niekto, kto vníma kultúru, umenie, kto rozumie tejto oblasti“ – exministerka Silvia Hroncová takto uzatvára svoje hodnotenie prvého roku tejto vlády v oblasti, v ktorej sama ešte pred rokom pôsobila. 

Už v horizonte hodín to bude rok, ako Robert Fico v pozícii premiéra predstavil svoju štvrtú vládu. V ten istý deň, ako zomrel bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. 

Aké sú jej plody po roku?

Zmenené trestné kódexy očistili desiatky poťahovaných súdmi. Po kritike Bruselu však už stihli podstúpiť novelizáciu novelizácie novely!

Elitní špeciálni prokurátori sa rozpŕchli neraz po úradoch, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou. Rovnako vyšetrovatelia zrušenej Naky. 

Krajina s rekordnými cenami masla má naordinované takmer trojmiliardové šetrenie. Jej ministri na čele s premiérom si však ešte predtým platovo výrazne polepšili. Pandémiu preveruje splnomocnenec, pre ktorého ani nebola. Lekári hrozia hromadne výpoveďami. A z rezortu kultúry rezonovalo aj to, že zem nie je guľatá. Naviac – z RTVS sa stala STVR, len preto, aby sa zmenilo vedenie. A erbové inštitúcie v kultúre prišli o kompetentné vedenia. Krajina pod Tatrami je tak aj v Kultúrnom štrajku. 

Čo na to tí, čo to ťahali ešte pred rokom? A konkrétne exministerka kultúry Silvia Hroncová? 

„Samozrejme, každý minister prichádza so svojimi témami, no v tejto chvíli netušíme, aká je stratégia, aká vízia, len vidíme snahu o mocenské ovládnutie ministerstva, kultúry a inštitúcií“, hovorí bezprostredná predchodkyňa ministerky Šimkovičovej. 

Personálne výmeny na čele inštitúcií ako je SND, kde Mateja Drličku ministerka nahradila Zuzanou Ťapákovou, či SNG, kde Alexandru Kusú nahradil najprv Anton Bittner, neskôr Miloš Timko, označuje za „nedôstojné“. „Žiaľ, keď porovnáme mená, ktoré odišli a naopak prišli, ani nie je možná diskusia. Neprišli tam odborníci, ktorí sú v tej oblasti zdatní a zorientovaní“, hovorí Hroncová. 

„Je to smutné, kam sa táto krajina dostalo 35 rokov od Nežnej revolúcie“, dodáva. Rezort je podľa nej v rozvrate. „V tomto období je potrebné hovoriť o veciach nahlas. Nahlas ich pomenovávať, ak prichádza k nesprávnym rozhodnutiam, či závadzaniu“. 

Ministerka Martina Šimkovičová by podľa nej urobila najlepšie, keby odstúpila. 

„Pozícia ministra alebo ministerky je o tom, že máte kultúre a jej obci slúžiť. Vytvárať jej čo najlepšie podmienky. Nemáte hovoriť do obsahu inštitúcií, za to zodpovedajú štatutári. A nemáte tomu rezortu panovať, ale slúžiť“, uzatvára Silvia Hroncová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„U mňa to vyvoláva obrovský smútok, strach a otázku: Kde sa v ľuďoch berie toľko nenávisti a prečo im chýba aspoň náznak akejkoľvek empatie. Je to až nepochopiteľne zraňujúce," hovorí spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí Elena Martinčoková. Od brutálnej vraždy z nenávisti pred Teplárňou uplynuli už dva roky, pre túto komunitu sa však nezmenilo vôbec nič a hejt voči ním pokračuje.

Je 12. október 2022, Bratislava, Zámocká ulica. Je krátko po 19. hodine a pred kaviarňou Tepláreň sa niekoľkými výstrelmi mení slovenská realita. Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti, ktorá stála životy dvoch nevinných ľudí z LGBTI+ komunity prepisuje naše moderné dejiny. Od tohto útoku uplynuli už viac ako dva roky, na postavení LGBTI+ komunity sa však nezmenilo vôbec nič. Nič k lepšiemu, práve naopak, táto komunita sa napriek tomu, že nikomu nič zlé neurobila, stáva opäť terčom nenávisti a hejtu. Proste iba preto, že je niečím iná než väčšinová populácia.

„Pochybujem, že sa dožijem zrovnoprávnenia LGBTI+ komunity," tvrdí Martinčoková

Ako je to vôbec možné, kde sá tá bezuzdná nenávisť vlastne berie, no najmä – ako to vnímajú oni sami, ľudia, ako my, ktorí tu žijú, pracujú, odvádzajú dane a mnohí z nich sú pritom ešte len malé nevinné deti? Ako im to vysvetliť, keď sa hľadajú a cítia, že sú iné a prečo patrí sexuálna výchova do škôl? Kde sú naše oficiálne deklarované kresťanské korene, ktoré by mali hlásať lásku k blížnemu no a napokon, ako vlastne dva roky po, žije komunita LGBTI+ rodín? 

„Mňa to unavuje, ale nie je to pre mňa prekážkou, aby som v tom nepokračovala. Chcem v tejto krajine niečo zmeniť a chcem aby to bola krajina súdržná, empatická a aby sme vedeli prijímať inakosť tak, aby sme vnímali človeka aký je zvnútra, nie akým sa javí zvonka," hovorí Martinčoková.

Téma pre Elenu Martinčokovú, spoluzakladateľku Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mamu geja, ktorá sa k tomu hrdo hlási s tým, že osobne ti zmenilo k lepšiemu aj ju. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Uvedomila si zásadnú vec: Na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová, ktorá po pätnástich rokoch odišla z STVR. 

Bola dušou odporu, odišla však paradoxne na vlastnú žiadosť. A to krátko po tom, ako sa verejnoprávna RTVS zmenila na STVR, (keď zišlo z toho, že bude STaR). Zmena, naordinovaná vládnou reprezentáciou, lebo tá potrebovala svojevedenie. 

Nový zákon tak narysoval novú inštitúciu s novým riadiacim pavúkom, aby sa toho starého mohli zbaviť. Zámer, ktorý vyvolal vlnu odporu už na samom začiatku. 

A bola pri ňom. Hovorila vtedy o svojej obave zo „spolitizovania verejnoprávnosti“, či o jej „únose“. Obavy sa vtedy premietli do vyše 1200 podpisov zvnútra verejnoprávnej RTVS. Nasledovala aj štrajková pohotovosť, či symbolická verejnoprávnosť v čiernom. 

Napriek tomu sa STVR stala skutočnosťou. A hoci v nej operuje Iniciatíva za verejnoprávnosť a nezávislosť, ktorá sa z času na čas kriticky vyjadrí, tváre a hlasy odporu z STVR zväčša odišli, alebo boli „odídené“. Alebo mlčia. 

Ako sa spätne pozerá na svoj príbeh s verejnoprávnosťou? 

Soňa Weissová, ešte donedávna šéfka zahraničnej redakcie rozhlasového spravodajstva, kritik zmien, ktorá neváhala odmietnuť ponúkané peniaze za mlčanlivosť. A pre niektorých aj „synonymum rozhlasu“.

„Po novom zákone o STVR nevidím dôvod, prečo by som tam mala zostať“, hovorí Weissová. „Nemala som pocit, že budem môcť naďalej slobodne tvoriť“, dodáva. 

Weissová spomína, že sa pristihla pri obave, že sa časom poddá „démonovi súhlasu“, ako o ňom čítala u Dominika Tatarku. „Hlavný hrdina sa tam pristihol pri tom, že súhlasí s vecami, s ktorými by inak nesúhlasil. Alebo aj okolie ho prinútilo k tomu, aby s tým súhlasil“, vysvetľuje. 

„Uvedomila si tiež zásadnú vec: na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Overujeme každú zbierku, ktorá k nám príde. Ak je to napríklad niekto, kto potrebuje zdravotnú liečbu, musí nám dať k nahliadnutiu zdravotné správy, cenové kalkulácie a potrebujeme príbeh aj fotografie, hovorí správkyňa slovenského Donia Zuzana Suchová. Rovnako je tak podľa nej zaručené, že v zbierkach nefigurujú iní darcovia než tí, ktorých si môžeme na internete sami skontrolovať. Ako však priznáva, majú aj "blacklist" podvodníkov.

Zbierky na lieky na tie najzávažnejšie ochorenia pri ktorých vás vaša vlastná zdravotná poisťovňa nechala na holičkách, zbierky na zdravotné pomôcky, liečbu, rekonvalescenciu alebo dokonca na prípady, v ktorých vás postihla povodeň či ste jednoducho vyhoreli. No zbiera sa i na vydávanie kníh, zakladanie médií alebo na všemožné komunitné projekty. I tak dnes vyzerá slovenská realita, v ktorej dobrovoľná vzájomná pomoc, spolupatričnosť a solidarita neraz nahrádza kolabujúci či chladne neosobný štát.

Jednou z platforiem na ktorých takéto zbierky prebiehajú je i Donio. "Pomáhame meniť príbehy, na ktorých záleží. Zmeň svoj príbeh, alebo pomôž iným." To je základné heslo tejto fundraisovej platformy.

O tom, čo o nás hovorí to, na čo sa zbierame, kde sú hranice tohto typu zbierok, ako si overujú realitu toho, na čo sa zbiera, ale i to, ako na zbierky vplýva spoločenská a politická situácia no a napokon, akí vlastne sme v našej dobročinnosti? O tom budeme v dnešnom rannom podcaste hovoriť so správkyňou slovenského Donia Zuzanou Suchovou.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V hebrejčine je obsahom pojmu pokánie cesta naspäť, k svojim počiatkom. Inak – vrátiť sa k sebe samému, k takému, aký som v skutočnosti“, hovorí rabín Miša Kapustin. A takúto cestu k sebe podľa neho potrebuje aj Slovensko zmietané rozdelením. Rabín pritom používa obraz „pohľadu do zrkadla“.

Aj on bol terčom vraha zo Zámockej. A cez neho aj komunita za ním. Komunita, ktorá je na Slovensku síce menšia ako tá vietnamská či tá z Číny, no historicky je so Slovenskom previazaná od nepamäti.

Miša Kapustin, hlavný liberálny rabín Slovenska. A za ním dvojtisícová komunita židov. Menšina národnostná i náboženská.

Ako sa žije s vedomím, že ste „terčom“? S vedomím, že ste boli na zozname radikála, ktorý neváhal zabíjať len z nenávisti k inakosti? Naviac terčom v čase, keď sa takýmito terčami stávajú ďalší. Mimovládne organizácie, kultúrne inštitúcie či novinári. A rovno pričinením vládnych politikov, ktorí z nich robia či už „krvilačných bastardov“, alebo podhadzujú anonymnej mase sveta sociálnych sietí videá s útokmi na nich. 

Ako na takúto realitu terčov? A ako z nej? Téma pre židovského rabína Mišu Kapustina. 

„Bohužiaľ podobné veci (vražda na Zámockej) sa môžu opakovať. Nikdy nevieš, čo má kto v hlave. Toho mladého muža si totiž predtým všimol len málokto. A málokto ho bral vážne“, upozorňuje rabín Kapustin. V tomto vidí možné zdroje radikalizácie. 

Cestou de-radikalizácie je potom podľa neho opak prehliadania jednotlivcov a opak toho, že sa im nedáva váha. 

Nebezpečenstvom pre jednu spoločnosť vidí v prejavoch nenávisti a vulgarizmu. „Viem, prečo sa to robí. Nenávisť totiž spája ľudí ľahšie, ako prejavy priazne či argumenty. Kto tu už číta programy strán. Ale ak voči oponentovi použiješ nenávistné prejavy, k tomu jednoduchou rečou, si vypočutý oveľa rýchlejšie“, ilustruje Kapustin. Konštatuje pritom, že takýto postup síce môže vyhrávať voľby, no neprináša dobré výsledky. 

„Odporúčal by som, aby sme sa viac pozerali do zrkadla. Aby každý jeden nezabudol, kto vlastne je. Zrkadlo to ukáže. Lebo často zabúdame, kto sme, kvôli funkciám, maskám, ktoré si nasadzujeme...To vystaveniu sa zrkadlu je prvá vec, ktorú by som odporučil. A druhá je, aby sme nestrácali ľudskosť“, hovorí rabín Miša Kapustin. A dodáva, že jeho tretím odporúčaním je menej kritiky len pre samotnú kritiku. „Kritika je stratou času, ak za ňou nie sú ďalšie kroky. Ak ale vieš, aký bude druhý a tretí krok, vtedy má význam“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku, presnejšie v Bratislave, vzniklo nové vedecko intelektuálne centrum a jeho meno je Therapolis. Projekt má ambíciu prepájať intelektuálno vedecké kapacity Slovenska, s cieľom vytvoriť synergie presahujúce slovenský región. Ako však udržať najlepšie mozgy tu u nás, doma?

Therapolis, tento projekt má ambíciu prepájať špičkové výskumné tímy, odborníkov, odborníčky, inovátorov a inovátorky z rôznych odborov, krajín a sektorov. Chceme tak prispieť k riešeniu problémov v oblasti zdravia a kvality života občanov v meste, resp. v regióne.

Naším cieľom je priniesť unikátne výstupy výskumu a vývoja, ktoré budú prepojené na vzdelávanie a inovácie v politikách a službách s priamym dopadom na obyvateľstvo, ale aj spolupráca s partnermi zo všetkých regiónov Slovenska ako aj zo zahraničia.

To je nový projekt občianskeho združenia Therapolis kde nájdeme také známe a špičkové mená vedy akými sú Alexandra Bražinová či Silvia Pastoreková alebo Emília Beblavá či Matej Kačaljak a Miroslav Beblavý.

O čom projekt Therapolis je a aké výsledky od neho môžeme očakávať? To už je téma dnešného ranného podcastu Aktualít s dvomi iniciátormi projektu Renátou Hall a Martinom Kahancom.

Počúvate Ráno Nahlas,pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Keď sa dozviete, že máte onkologickú diagnózu, zavriete oči a budete čakať ako to dopadne? S klimatickou krízou je to podobné, mali by sme sa pozrieť pravde do očí, hovorí o čoraz častejších extrémoch počasia, akými boli napríklad nedávne povodne či letné horúčavy klimatológ Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.

Nedávne ničivé povodne v susednom Česku, Poľsku či Rakúsku. Doslova vražedné letné horúčavy s mnohými tropickými nocami. Dlhé obdobia sucha, striedané prudkými búrkami no a zimy, v ktorých sa nám o snehovej pokrývke môže len snívať.

„V tomto období sa v prejavoch počasia len potvrdilo to, čo sa v súvislosti s prejavujúcou sa klimatickou zmenou podmienenou činnosťou človeka tvrdilo už pred pár desaťročiami. V prejavoch počasia tak budú pribúdať krajné až extrémne situácie,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas klimatológ Pavol Faško.

Bude takéto prejavy počasia novým normálom a ako bude vyzerať Slovensko v ére klimatických zmien? Má ešte ľudstvo čas sa klimatickej krze reálne postaviť a aké opatrenia budeme musieť urobiť tak, aby sa nám v takto nezvyklom počasí dalo udržateľne žiť? No a napokon, aký odkaz má pre popieračov klimakrízy človek vedy a faktov? 

„Treba oddeľovať to, čo je nazývané ako prirodzené kolísanie klímy na zemi v historických epochách, od toho, čo sa deje teraz - a čo je spôsobené činnosťou človeka v približne posledných dvoch storočiach. Ten proces, ktorý teraz prebieha, prebieha neporovnateľné rýchlejšie ako bolo kolísanie klímy v dejinách Zeme. Ak sa napríklad priemerná ročná teplota vzduchu u nás zmeni za sto rokov (1950-2050) o 4 až 5 stupňov Celzia, tak to bude taká zmena teplotných podmienok, aká sa pri prirodzenom kolísaní klímy udiala za 100 tisíc rokov. To je ten problém, tá rýchlosť zmien. No a toto popieračí klimatických zmien nechcú brať do úvahy,“ hovorí klimatológ zo SHMÚ Pavol Faško.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.