Bez obalu 🎙

Ekonomický rast padá, nezamestnanosť začala rásť. Na ľudí tvrdo dopadli dôsledky tretieho kola vládnej konsolidácie, podnikatelia hovoria o potrebe zásadného obratu a volajú po širokej dohode na reformách. Zabíjame motor krajiny a ako z toho von? Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom.

Tvrdá vládna konsolidácia, neustále rastúce daňovo-odvodové zaťaženie a nová transakčná daň vytvorili koktail, ktorý podnikateľom prináša namiesto stability skôr záťaž, neistotu a úvahy ako ďalej. Výsledkom je stagnácia ekonomického rastu,nárast nezamestnanosti ako i vlny prepúšťania, ktorá zasahuje regióny od Martina až po aktuálne Galantu.

Čo dnes trápi slovenských podnikateľov a dokážeme v dnešnej Európe ešte vôbec konkurovať s modelom lacnej pracovnej sily, s ktorého sa pritom už stala verzia príliš drahého zamestnanca? Prečo sa z nárastu daní a odvodov stala pasca? Ako by mala vláda zmysluplne konsolidovať verejné financie, prečo štát nevie šetriť sám na sebe a o čom hovoria problémy slovenského pracovného trhu?

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do zdravotníctva prúdia miliardy, pacienti so vzácnymi diagnózami ale zostávajú uväznení v sieti byrokracie či lobingu. Lukáš Hrošovský je jednou z tvárí boja proti systému liekov na výnimky. Hoci čelí mašinérii, ktorá jeho prežitie vytlačila až do sféry charitatívnych zbierok, rolu obete odmieta. Prečo sú v tomto štáte vážne chorí ľudia odkázaní na charitu a pouličné zbierky?

Do slovenského zdravotníctva smeruje ročne zhruba 10 miliárd eur. Napriek tomu sme krajinou, kde sa internet zmenil na akýsi veľtrh bolesti, utrpenia, strachu, ale aj nekonečnej nádeje a viery doslova v zázraky. Zbierka za zbierkou: O vlastné životy, či aspoň o svoje zdravie či ako tak dôstojný život. Matiek, otcov, ale dokonca aj detí.

Raz je to zbierka pre mamy s deťmi, ktoré hľadajú peniaze na lieky, ktoré im zachránia holý život, po nich zasa nasledujú zbierky pre zdravotne veľmi vážne ohrozené deti alebo sú tu i zbierky pre ľudí, ktorí sa snažia pozviechať sa zo život ohrozujúcich ochorení, úrazov či aspoň - napriek zdravotným hendykepom, žiť život, ktorý by sa dal nazvať ako tak dôstojným a zmysluplným. A napokon, pre tento štát i ekonomicky prínosným.

Je to priam nekonečná prehliadka bolesti, utrpenia, ale aj nádejí a nekonečnej viery v dobro ľudí. Otázka však znie. Kde je vlastne tých zhruba 10 miliárd, ktoré nám cez dane a odvody štát vezme do zdravotníctva a ako to, že toľkoto z nás musí - i napriek povinnému solidárnemu systému, až nedôstojne pýtať peniaze na to, aby sme vôbec prežili, či aspoň žili ako tak dôstojný a ľudsky udržateľný život? A je v poriadku, že i v tejto realite môžu mať zdravotné poisťovne zisky?

Slovenský systém výnimkových liekov už celé roky zlyháva a pacientov so vzácnymi diagnózami stavia do úlohy rukojemníkov byrokracie, chladných rozpočtových škrtov, ale i nejasných a neraz diskriminačných kritérií. Kým inovatívna liečba dokáže zastaviť progresívne ochorenie, naše zdravotné poisťovne ju často odmietnu preplatiť, čím chorých vyháňajú na charitatívne portály žobrať o vlastné životy či zdravie. Je tento prenos zodpovednosti zo štátu na občana vôbec udržateľný a kto ponesie zodpovednosť za tých, ktorí na internete „nevyzbierajú“ dosť aby prežili?

Jedným z prípadov tejto svojvôle a priam ambasádorom tých, ktorí sa v tomto súboji čísiel verzus ľudskosť bijú o vlastný život je Lukáš Hrošovský. Tomu tento štát už roky odkazuje, že jeho život je pre nás “príliš drahý,” do systému sa proste akosi nezmestí a ak chce prežiť, musí o svoj život prosiť nás všetkých.

Ako sa s týmto bremeneom dá žiť, kde v tom hľadať nádej a vieru v ľudské dobro a ako práve on vidí zlyhania systému našej zdravotnej starostlivosti? No a napokon, pre koho je vlastne tento štát, ak nie je pre nás - zvlášť, keď máme nejaký vážny zdravotný problém?

Tento štát šetrí na výdavkoch na výnimkové lieky, tvrdí zdravotnícka analytička Jana Ježíková. Kategorizácia liekov sa prakticky stopla a financie na výnimkové lieky sa nenavýšili, ba práve naopak, tvrdí Jana Ježíková. Netreba sa ľutovať. Teba hľadať svetlo v tme. O to, čo máme, treba neustále bojovať, odkazuje Lukáš Hrošovský.

Ráno Nahlas, s Lukášom Hrošovským a Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Modlitba nie je útek pred realitou, ale snaha upokojiť srdcia a urobiť dialóg možným. Práve ľudia, ktorí sa o toto snažia, premieňajú realitu zvnútra“, hovorí Ján Macej, rehoľník z františkánskeho rádu kapucínov. Pápež Lev totiž vyhlásil špeciálny rok sv. Františka, ktorý je všeobecne označovaný za posla pokoja a mieru. „Ak bude zlo len eskalovať a ľudia sa budú len pridávať na stranu agresívneho stretu, hrozba bude rásť“, dodáva.

Chodiaci príklad chudoby napriek tomu, že bol synom bohatého kupca.

Posol pokoja a mieru, napriek tomu, že si v mladosti zvolil kariéru vojaka a zakúsil i strasti zajatia.

A hoci si ľuboval v móde, nakoniec sa mu odevom stal hrubý habit opásaný povrazom.

Lebo – tak to videl pri chudákoch a chorých, ktorým sa začal venovať, oslovený Kristom.

Z biedy a chudoby si urobil spoločníčku. Jeho „Pani chudobu“ neskôr oslavovali Dante i Giotto.

Slnko nazýval bratom a lunu sestrou. Paradoxne sestrou nazval ešte aj smrť! A pokoj považoval za najväčší dar.

František z Assisi.

Svet inšpiruje už osem storočí, hoc z neho zostali už len kosti.

A najnovšie naň upriamil pozornosť pápež Lev XIV – s tým, že „jeho život ukazuje skutočný zdroj pokoja a mieru“. V dobe poznačenej nie jednou, ale mnohými vojnami. Pápež vyhlásil rovno ďalší jubilejný rok.

Aký je ten Františkov zdroj pokoja a mieru? Pozrieme sa na to s bratom Jánom Macejom z rehole františkánov kapucínov, Františkovych nasledovníkov.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vládny audit bol politickým zadaním no preukázal veľmi dobré výsledky občianského sektora. Reputačné škody ale budú obrovské, pre Aktuality to povedal Juraj Rizman z organizácie Post Bellum. Štát a jeho inštitúcie by boli veľmi radi, keby miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, dodáva. Ustojí Tretí sektor vládnu šikanu a prečo Juraj Rizman zažaloval Luboša Blahu?

Ústavný súd iba nedávno vystavil zásadnú stopku vládnemu zákonu o mimovládkach,. Po snahe onálepkovať Trestí sektor ako agentov cudzej moci, tak legislatívne zlyhal aj koaličný pokus spraviť z mimovládneho sektora výlučných lobistov. Napriek verdiktu ústavných sudcov však politická a administratívna vojna vládnej koalície voči tretiemu sektoru ani zďaleka nekončí. Napokon, svedčia o tom aj slová i činy premiéra Fica, ktorý sa svojim nepriateľským postojom k občianskej spoločnosti už dlhodobo nijako netají a svoju vládu už pri nástupe označil aj za koniec éry vlády mimovládok.

Za pravdu mu mal dať aj vládny audit vybraných subjektov. Ten odhalil účtovné a finančné pochybenia vo viacerých renomovaných organizáciách, či už ide o Post Bellum alebo projekty spojené s disidentkou Martou Šimečkovou. Aké reálne výsledky teda tento audit v skutočnosti priniesol? Potvrdil vládnu propagandu cieliacu na občiansku spoločnosť a demaskoval zásadné finančné pochybenia Tretieho sektora alebo je to práve naopak?

Preverovalo sa niečo cez 40 miliónov, nedostatky a pochybenia sa našli vo výške cez 230 tisíc, takže miera pochybenia je - i podľa samotného ministerstva financií, približne vo výške 0,5 percenta celkovej sumy. To je veľmi dobrý výsledok pre celý občiansky sektor a štátne inštitúcie by boli veľmi radi, keď by miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, tvrdí Juraj Rizman.

Aktuálne - napriek auditu - však vláda nariadila ďalšie širokospektrálne kontroly mimovládnych organizácií a to aj v oblastiach ako je BOZP či GDPR. Dá sa teda už hovoriť o šikane občianskej spoločnosti a ustojí tretí sektor pokračujúcu šikanu vlády Roberta Fica?

Vydržali sme Mečiara, vydržíme aj Fica. Zatiaľ všetci, ktorí sa snažili zakázať či obmedziť občiansku spoločnosť - či už to boli fašisti, komunisti alebo to bol V. Mečiar, tak vždy prehrali. Žiaľ, takto neustále plytváme potenciálom tých najaktívnejších ľudí tejto krajiny, hovorí Juraj Rizman. Vládna šikana podľa neho bude pokračovať a tretí sektor sa pokúsia rozdeliť metódou “cukru a biča”. Časť sektora si budú chcieť kúpiť a ostatných zastrašiť alebo aspoň odradiť, dodáva.

Ráno Nahlas. Tentoraz s Jurajom Rizmanom z občianskeho združenia Post Bellum. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Robert Fico otvorene hovorí o vydieraní Európskej únie – ak sa nepritlačí na Ukrajinu, on bude blokovať sankcie alebo pomoc. Tento rozkol nahráva Rusku. Je to hanebné“, hovorí generál Pavel Macko. „Je to hanebné najmä preto, že Slovensko profituje z ruskej ropy, ktorú spracúva rafinéria Slovnaft (vlastnená maďarským MOL-om). Fico hrozí vypnutím elektriny pre Ukrajincov v čase najväčších mrazov, čo je de facto napomáhanie agresii a konanie proti ženevským konvenciám, ktoré zakazujú zvyšovať utrpenie civilného obyvateľstva“, dopĺňa.

Mal to byť Putinov „blitzkrieg“, namiesto toho má jeho agresia voči Ukrajine už 1461 dní, čo sú štyri roky od toho rána 24. februára 2022. Z plánovaného bleskového úderu na Kyjev sa stala vyčerpávajúca a opotrebovávacia vojna.

Postupuje sa rádovo v stovkách metrov. K dronom a raketám sa po novom na zbraň premenil aj mráz, ktorý má demoralizovať Ukrajincov. Počty mŕtvych, zranených či zajatých sa podľa západných zdrojov na ruskej strane blížia k miliónu tristotisíc, na ukrajinskej sa zastavili na polovičných hodnotách.

A ak sa Ukrajincom podarilo ubrániť Kyjev, Charkov či Cherson, približne pätina ich územia zostáva okupovaná Putinovými jednotkami. V čase, keď si Vladimír Putin robí z mierových rokovaní „stroj na čas“ a jeho blízki - premiéri Orbán či Fico – dávajú nohy do dverí pri sankciách Moskve, či posielajú ultimáta Kyjevu!

Ako sa to skončí? Je čas začať sa zaoberať otázkami našej „odolnosti“ a na Ukrajinu sa pozerať ako na jej laboratórium?

Témy pre generála Pavla Macka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to o tom, kto v tejto vojne dlhšie vydrží a preto má podpora Ukrajiny zmysel. Pre Európu je najvýhodnejšie pomôcť Ukrajine a udržať tým ruského agresora čo najďalej od našich hraníc, hovorí pri príležitosti 4. výročia ruskej agresie analytik Andrej Žiarovský. Ako sa zmenila tvár vojny, ako zmenila nás samotných a máme sa báť i jadrového zúčtovania?

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je kusom pevniny, súčasťou celku. Smrť každého človeka umenšuje mňa, lebo som súčasťou ľudstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Tieto známe slová alžbetínskeho básnika Johna Donna v predvečer štvrtého výročia ruskej agresie na Ukrajine, nadobúdajú dnes desivo hmatateľný a až neuveriteľne krvavý rozmer.

Od chvíle, kedy prvé ruské rakety dopadli na spiace ukrajinské mestá, uplynuli presne 4 roky. Je to 208 týždňov, 1 461 dní alebo viac ako 35 000 hodín. Počas každej jednej z nich sa náš svet postupne - kúsok po kúsku, život po živote, zmenšoval o obete, ktoré umreli v troskách Mariupola, v pivniciach Buče či v uliciach Irpiňa.

Za každou jednou minútou tohto času je nejaká konkrétne ľudská tragédia - nevinných detí, bezbranných žien či nevládnych starcov ak stareniek, ktorých osudy - či dokonca i umieranie, sledujeme v až hrozivo chladne presnom HD rozlíšení. Deň čo deň, už po celé štyri roky.

Sme svedkami konfliktu, ktorý sa nás bytostne dotýka - a to nielen jeho až bezprostrednou blízkosťou, ale aj tým, ako radikálne predefinoval samotné metódy i stratégie vojny.

Tradičné mohutné tankové bitky či hrozivé roje bombardovacích zväzov - alebo zvuky delestreleckej bubnovej paľby vystriedali počítačové algoritmy, autonómne drony s umelou inteligenciou ako i neviditeľný elektronický boj, ktorý paralyzuje celé mestá či regióny. Vojna sa tak presunula zo zákopov priamo na naše obrazovky, kde sa krvavé a kruté zabíjanie stalo interaktívnym a všadeprítomným obsahom sociálnych sietí. Smrť, krv, krutosť, bolesť i zabíjanie tak môžeme sledovať priamo z pohodlia našich bezpečných obývačiek. Akoby to nebolo o nás.

Na Ukrajine sme sa akoby vrátili k zákopom prvej svetovej vojny, vojna sa transformovala na opotrebovávací konflikt, kde rozhoduje ako ekonomika, tak i vôľa k víťazstvu. Na rozdiel od zákopov Verdunu však tento krvavý konflikt dnes môžeme sledovať doslova v priamom prenose. Ukrajinský konflikt sa zmenil na opotrebovávajúcu vojnu, zvíťazí silnejšia ekonomika, ale najmä to, kto bude mať silnejšiu vôľu, hovorí analytik Andrej Žiarovský.

O tom, ako sa v celom tomto digitálnom pekle zmenila tvár moderného boja, čo to spravilo s našim vnímaním vojny, ale aj o tom, ako zásadne sa posunul vývoj moderných zbraní - ako aj taktík a stratégií vedenia vojny, budeme hovoriť s analytikom Andrejom Žiarovským. Stal sa dron kráľom bojiska a máme sa báť jadrovej “mŕtvej ruky”?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pavla Holcová je šéfredaktorka českého webu Investigace. S Jánom Kuciakom spolupracovala na viacerých kauzách, napríklad Panama Papers. Presvedčili ju dôkazy, ktoré videla, o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Aký bol motív Mariana Kočnera a prečo neuspeli jeho pokusy o Kuciakovu diskreditáciu? Slovenská vláda podľa nej ku korupcii pristupuje „na drzovku“ – bez zakrývania, ktoré je typické pre korupčníkov v zahraničí. Podobne sa pozerá na 18 bytov Jaromíra Čižnára.

Kočner nakoniec diskreditoval skôr sám seba, keď si celé Slovensko čítalo jeho správy. Pavla Holcová hovorí, že dôkazy by sa nemali obmedzovať len na Threemu, ale treba sa pozrieť aj na Kočnerov WhatsApp.

Pre českú novinárku je fascinujúce sledovať slovenskú vládu. Podľa nej je úplne očividné a čitateľné, že vláda ku korupcii pristupuje tak, ako keby žiadne ďalšie volebné obdobie nemalo prísť. Argument vlády o kajúcnikoch označila za „hovadinu“. Nemal by sa už v 21. storočí dať vyšetrovať zločin aj bez kajúcnikov?

Jej investigatívny portál prišiel na základnú školu v Prahe ktorá slúži ako centrum ruskej propagandy, aj na vydavateľstvo platené ruským štátom, ktoré vydáva falošnú históriu Česka aj Slovenska od falošných autorov.

Nahrával Peter Hanák.

„Pre mňa osobne a pre veľkú časť ľudí, ktorí si ctia odkaz Novembra '89 a demokratické hodnoty, je Ján Kuciak symbolom rovnakého významu ako Ján Langoš či osobnosti protikomunistického disentu“, hovorí Peter Bárdy, šéfredaktor Aktualít a šéfredaktor Jána Kuciaka. „Jeho vražda aj jeho práca sú neoddeliteľnou súčasťou boja za právny štát“, spomína.

Osem rokov. Už o dva dni to bude presne osem rokov odvtedy, čo vyhasol život Jána Kuciaka a jeho Martiny Kušnírovej. Rukou vraha, pre svoju prácu novinára.

A hoci smrtiace komando už pyká, na verdikt pre objednávateľa zatiaľ nedošlo. Len pred pár dňami sa rozbehlo už tretie kolo súdneho pojednávania, keď sa všetko začalo z rozhodnutia Najvyššieho súdu odznova.

„Nemáme na výber, než veriť. Lebo žiť v zúfalstve je nemožné“, to sú slová Jankovho otca Jozefa. Ak teraz hovorí o viere, pred rokom to bola „nádej, ktorá drží rodinu nad vodou“.

Aký je svet 2 922 dní po Janovej smrti?

Čo s Janom odišlo? A čo sa po ňom zjavilo?

Otázky pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Duševné zdravie nie je pre vládu téma, napriek jej vážnosti sa veľmi podceňuje, hovorí peer konzultantka Petra Hofierková. Pripomína, že až priveľa ľudí vo vážnych problémoch sa u nás ocitá bez adekvátnej odbornej pomoci. Petra Hofierková sa venuje téme neurodivergentných detí, ale aj ich rodičov - na ktorých tento štát prakticky úplne zabudol.

„V polovici cesty naším životom som v tmavom lese zrazu precitol, lebo som zišiel z priamej cesty...“ Týmito slovami opisuje Dante vo svojej Božskej komédií stav depresie no a práve týmto citátom rámcoval spisovateľ Styron svoju hlboko osobnú spoveď o tom, aké pustošivé škody dokáže v živote toto ochorenie napáchať.

Mnohí z nás sa v tom depresívnom lese ocitnú veľmi nečakane – či už pre vlastnú závislosť, vyhorenie, alebo napríklad i pri hľadaní cesty k svojmu nie celkom štandardnému - ale o to viac spoločnosťou neakceptovanému dieťaťu - a to pritom v systéme, ktorý mu často nerozumie, či mu ani rozumieť vlastne nechce.

Danteho „tmavý les“, v ktorom človek zíde z priamej cesty, totiž nemusí byť iba literárnou metaforou, ale každodennou realitou tisícok z nás. Systém pomoci v oblasti duševného zdravia pre naše deti dlhodobo smeruje ku postupnému kolapsu. Hovorí o tom aj fakt, že dnes máme na celom Slovensku iba niekoľko desiatok detských psychiatrov, čo v niektorých regiónoch znamená beznádejné, často mnoho mesačné čakacie doby pre naše deti v akútnom ohrození ich zdravia.

V momente, keď štátne kapacity zlyhávajú, sa tak kľúčovým článkom môže stať práve peer konzultant – teda človek, ktorý si peklom depresií či závislosti sám prešiel a dnes svoje skúsenosti využíva pre pomoc druhým. Téma dnešného videopodcastu s peer konzultantkou Petrou Hofierkovou.

Hovoriť budeme o tom, ako pomôcť neurodivergentným deťom, o tom, čo štát - ale i spoločnosť, vie urobiť pre ich rodičov, ale i o tom, prečo je priznanie si závislosti prvým krokom k oslobodeniu sa od opakujúcej sa minulosti.

Sledujete Ráno Nahlas s Petrou Hofierkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Slušnosť sa ti raz vráti“, hovorí dobrovoľník z Dolného Kubína Tomáš Sklárčik. Reaguje na otázku, prečo riskuje život pre pomoc Ukrajine. „Trikrát obráti každý cent“, hovoria o ňom jeho spolupracovníci. „Aj humanitárna pomoc musí byť racionálna“, hovorí.

Toto nie je pomoc, toto je život! – Ukrajinka Nataša takto reaguje na generátor, ktorý prišiel zo Slovenska. Krajina pod Tatrami sa v týchto dňoch mobilizuje zbierkou Teplo pre Ukrajinu. Spomínaný generátor však nepochádza z nej, ide po ďalšej z liniek dobročinnosti, ktoré zo Slovenska smerujú na Putinovou vojnou zasiahnutú Ukrajinu.

Stojí za ňou oravský podnikateľ Tomáš Sklárčik a Pomôžme prežiť Ukrajine. Jeho spolupracovníci o ňom hovoria, že „trikrát obráti každý cent, vybaví každú zľavu a racionalizuje nákupy“. Lebo „takto je to potrebné robiť, keď o vojne rozhodujú excelovské tabuľky a obmedzené zdroje“.

Sám hovorí, že „vojna nie je film, je to chaos, ktorý vás zastihne nepripravených“.

Destinácia Ukrajina je preňho prehnane povedané „denným chlebíkom“.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.