Bez obalu 🎙

Tretia pandemická vlna a školy, presnejšie žiaci a učitelia v nich. Rezortný minister chce vyučovanie v nich udržať čo najdlhšie, hlavný hygienik by ich najradšej preventívne zatvoril. A ako to vyzerá zvnútra? Aké dedičstvo nám covid v školstve zanechá? Téma pre Vladimíra Crmomana zo Slovenskej komory učiteľov.

„Je mi smutno, keď tu celý deň nemám žiakov, nemôžeme spolu hrať, sme len na online“, tvrdí Crmoman, ktorý na jednej z bratislavských škôl vyučuje aj hru na hudobné nástroje. Pre pandémiu je tento program zatvorený.

A hoci je z epidemiologického hľadiska Bratislava niekde inde, ako napríklad Orava, či východ krajiny, školy aj tu zápasia s prejavmi pandémie.

„Viacero predmetov je len supľovaných, často žiakov len strážime, chceli by sme naopak učiť odborne“, vykresľuje situáciu prezident Slovenskej komory učiteľov.

„Už teraz je ťažké zabezpečiť aj to supľovanie a situácia sa zhoršuje“, tvrdí. „Predstavte si, že ste v jednej triede a zároveň strážite ďalšiu, lebo už nemá kto supľovať. To už začína byť na hrane.“

Crmoman takto argumentuje aj v prospech dištančnej formy výučby, po ktorej volalo aj konzílium odborníkov. „Aj takto - znížením mobility - môžeme pomôcť zdravotníkom a nemocniciam“, dopĺňa.

V podcaste sa dozviete, aké problémy robí na školách „dobrovoľnosť“ pri testovaní žiakov.

Nevyhli sme sa ani zásadnej téme, ktorou je problematické financovanie. Učiteľom sa podľa Crmomana už druhý rok nezodvihli platy. „Cítime sa podvedení touto vládou.“

„Najlepšie by bolo, keby sa školstvo stalo témou samotného premiéra, nie slabého rezortného ministra.“

Moderuje Jaroslav Barborák.

Slovensko čelí v boji s pandémiou civilizačnej, ba dokonca až zásadne evolučnej výzve – úloha znie jednoducho, nevymrieť. Ani takejto výzve však ako spoločnosť nedokážeme čeliť jednotní a spoločne – ako jedno spoločenstvo, stáť za radami a názormi odborných kapacít a autorít. Z očkovania sa namiesto odbornej témy stal ďalší front kultúrnej vojny, hlboko polarizujúci už i tak nesmierne rozčesnutú spoločnosť. Potrebujeme deliberáciu, deeskaláciu napätia a skutočný dialóg z očí do očí. Politici však stratili úctu k slovu a namiesto leadershipu čoraz viac surfujú na vlnách frustrácie a hnevu, hovorí psychológ Dušan Ondrušek. Mení sa teda Slovensko na krajinu kde je človek človeku vlkom a ako z toho von? Dokážeme ešte vôbec v tomto celospoločenskom rozvrate nájsť niečo, čo nás ako spoločenstvo presahuje a tým aj spája a zjednocuje? Témy pre psychológa a odborníka na krízovú komunikáciu Dušana Ondrušeka.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo dobšinský

Máme osobnú slobodu, ale máme aj zodpovednosť. Našou základnou povinnosťou je neškodiť iným a to v kontexte pandémie znamená aj povinnosť očkovania sa, tvrdí šachový veľmajster a spisovateľ Ján Markoš. Naša spoločnosť má podľa neho veľký problém s empatiou, súcitom a pocitom spolupatričnosti. Sme strašní sebci, ale sme jedna veľká rodina a ako spoločenstvo v tom ideme všetci spolu, dodáva Markoš.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes so šachovým veľmajstrom a majstrom logiky Jánom Markošom. Témou budú etické dilemy očkovania či protipandemických opatrení, A sme my vlastne vôbec spoločnosť stojaca na rozume a logike a aké odpovede nám o tom - ako i o nás samých, dáva doba pandémie Covidu? Odpovie Ján Markoš.

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Dnes, 17. novembra odchádzam zo Slovenska.“ Status na sociálnej sieti len spred niekoľkých dní, teda z aktuálnej súčasnosti. A autorstvo – a teda odchádzajúci? Verejnosti známa, v politologickej komunite etablovaná, s bohatými skúsenosťami najlepších vzdelávacích inštitúcií sveta – a predsa na odchode – Viera Žuborová. Práve ona bude hosťom dnešného RánoNahlas. A s ňou téma opúštania Slovenska či covidemigrácie.

Lebo – „hoci ho mám rada, nechcem v ňom žiť – aspoň nateraz“, ako uviedla v statuse v deň svojho odchodu.

Čo ju k tomu viedlo? Tu je sumár dôvodov, ako ich Viera Žúborová uviedla na sociálnej sieti:

- „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“

- „Nevládzem počúvať tú nenávisť, zlosť a agresiu, ktorá je okolo mňa a ktorá ma dusí.“

- „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa mi nebudú smiať, nebudú ma odsudzovať, nebudú hovoriť o mne a okruhu mojich známych a kolegov, že sme sorošovi agenti, darmožráči a múdrosráči. Uráža ma to.“

- „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa nebudú ku mne chovať ako k dobytku a kde mi nebudú kázať čo mám robiť s mojim telom“

- „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“

Medzi reakciami na tento status bolo viacerých s podobným znením: „Vierka, práve si verejne vyslovila to, čo zvažuje mnoho ľudí v tejto krajine.“

Aj preto sme sa pozreli na tému ako na fenomén.

Aké Slovensko ľudia opúsťajú, či aspoň o tom uvažujú? Kto môže za aktuálny stav a čo ho môže zmeniť?

Cestou k návratu do „normálnych koľají“ je podľa Viery Žuborovej návrat k budovaniu silných a zdravých lokálnych komunít. Vzťahy v nich sú prirodzené a rovnako lídri, ktorí z nich vychádzajú nesú tieto charakteristiky.

„Sú schopné vytvárať lídrov s dôveryhodnosťou nezaloženou na prepojení na finančné skupiny a marketingu. Tá komunita v tom bola a je vždy silná“, tvrdí Žúborová.

Ideál vidí v „demokracii zdola“, postavenej na lokálnych komunitách.

V rozhovore nám Viera Žúborová dá nahliadnuť aj do podľa nej „neblahého“ stavu slovenskej politologickej scény. Je podľa nej „maskulizovaná“ a len ťažko dáva šance generácii pod päťdesiat rokov.

„Akonáhle ste žena akademička, starší kolegovia vás neberú ako rovnocennú expertku, analytičku. Skôr vás berú ako – veľmi laicky povedané – dievčatko, ktoré pracuje vrámci katedry, fakulty alebo univerzity. A musíte sa veľmi, veľmi, veľmi snažiť, aby ste získali nielen ich pozornosť ale aj úctu.“

Moderuje Jaroslav Barborák.

"Ak mala mať táto krajina nejaký štátotvorný základ, tak sa mal odvíjať od lekcii, ktoré sme vyvodili z komunizmu a fašizmu ako i z našej vlastnej zodpovednosti. Nič také sa ale nestalo a chýba to," tvrdí politologička a dcéra disidenta a profesora Kusého Dagmar Kusá.

Práve včera sme si opäť pripomenuli výročie 17. novembra 1989, teda udalostí, ktoré znamenali definitívny pád komunistickej totality na území vtedajšieho Československa. Jednou z tvári novembra, ale zároveň aj jedna z postáv slovenského disentu, ktorý stál v prvých radách odporu voči komunistickej moci bol profesor Miroslav Kusý.

A ako si spomína na svojho otca jeho dcéra politologička Dagmar Kusá? A aké to bolo vyrastať v tieni hroziacich komunistických represii, ale zároveň aj v žiari takých postáv československého disentu akými boli Kusý, Havel či Vaculík?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň želá Braňo Dobšinský

Príbeh slobody, ktorý sa uzatvoril pred týždňom. Majster Miroslav Cipár, uznávaný maliar, grafik, ilustrátor a sochár. Práve v jeho dome v tieni Slavína sa 19. novembra 1989 zišla skupina umelcov a intelektuálov a zredigovali text, ktorý ešte v ten istý večer zaznel v bratislavskej Umeleckej besede. Šlo o vyhlásenie, ktorým odsúdili brutálny policajný zásah zo 17. novembra proti pražským vysokoškolákom. Bol medzníkom, od ktorého sa datuje aj vznik Verejnosti proti násiliu.

Pavol Orságh Hviezdoslav a džes. Presnejšie Hviezdoslavova tvorba v jazzovom odeve. Velikán poetickej a dramatickej klasiky v neklasickom rúchu jazzového slohu. Paradox, ktorý sa stal skutočnosťou na sté výročie od smrti tohto velikána, ktorú sme si pripomenuli práve tento týždeň. A stojí za ním František Báleš, klavirista, skladateľ, aranžér a v neposlednej rade pedagóg. „Inšpirovala ma čarovná zvukomalebnosť neexistujúcich slov ako čaropohár, krasopani či maľovidlá…“, hovorí v podcaste Ráno Nahlas.

Džezovému Hviezdoslavovi predchdzal projekt Básne múzické, v ktorom zhudobnil poéziu Smreka, Rúfusa, Kostru a Dilonga.

„Hviezdoslav zaodetý v džeze je len prirodzeným vyústením faktu, že každé slovo jeho poézie je zvukomaľba. A to je hudba. Cítil som, že ho musím zhudobniť“, tvrdí autor zhudobnených Sonetov.

Vysoká poetika Pavla Orzságha Hviezdoslava odetá do hudby je podľa Františka Báleša liekom na stres a strach z pandemickej doby.

V podcaste reflektuje aj na to, ako zasiahol covid do života hudobníkov a pedagógov.

„Nepoviem nič nové, keď skonštatujem, že ako pedagógovi a hudobníkovi sa v pandémii žije ťažko“, tvrdí Báleš.

Dnešné RánoNahlas je poctou Hviezdoslavovi, od smrti ktorého sme si v týchto dňoch pripomenuli sto rokov.

Moderuje Jaroslav Barborák.

"Esprit, ktorý vznikol po vražde Jána a Martiny je preč, zmizol. Vláda de facto nevládne a nikto ju nerešpektuje no a tou najhoršou možnosťou je, že našou novou občianskou spoločnosťou je to, čo vidíme na námestiach a v tých rôznych "Lidloch", hovorí publicista Samo Marec.

Počúvate Ráno Nahlas, s publicistom Samom Marcom. Pekný deň praje Braňo Dobšinský

Včera večer sa začal Festival slobody. V čase pred výročím Novembra89 ho už jedenásty rok organizuje Ústav pamäti národa. Ako prípravu na spomienku na dni, keď sa do našich končín vracala sloboda.

Začal sa dokumentom s príznačným názvom Slobodní. Príbehom dvoch priateľov, ktorí zostávali slobodnými aj v časoch najtvrdšej neslobody. Príbehom Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, „generálov“ podzemnej cirkvi v čase komunistikej totality.

A nositeľov idey slobody aj v neslobode izolácie komunistických žalárov, neskôr pod drobnohľadom štátnej polície.

Práve z ich podnetov vzišiel tichý odpor režimu, ktorý sa formoval v študentských krúžkoch, neskôr sa pretavil do otvorených, no stále pokojných protirežimových akcií. Či už na Velehrade v roku 1985, alebo na tzv. sviečkovej manifestácii z marca 1988. Podujatia, ktoré boli podhubím pre udalosti Novembra 1989.

Kto boli títo muži, čím strhli tisíce študentov, ktorí z ich odkazu žijú dodnes? Čo bolo za paradoxom slobody v neslobode?

Pozrieme sa na to so Slavomírom Zrebným, režisérom dokumentu Slobodní a Františkom Neupauerom, historikom Ústavu pamäti národa.

Moderuje Jaroslav Barborák.

„Minulosť je i súčasnosťou, či vari nie? A je i budúcnosťou. Chceme si nahovárať, že to tak nie je, ale život nám to nedovolí,“ tvrdí slávny americký dramatik Eugene O Neill.

Práve včera sme si pripomenuli – niekedy s bolesťou a niekedy s láskou a nehou všetkých našich blízkych, ktorí tu už nie sú medzi nami. Nie sú tu – s nami, no stále chýbajú a – tvoria nás tým kto boli a akí boli. No a tým sme si pripomenuli aj to, že to kto sme a akými sme je aj o tom kým boli a akí boli naší rodičia, ich rodičia, rodičia ich rodičov . Veď ako píše Frederick Buechner: „Ktovie, čo v sebe máme nielen po našich rodičoch, ale aj ich rodičoch a prarodičoch a tak ďalej až dakam do bezodných hlbín dávnej minulosti, kde už nie súnijaké mená ani tváre, ktoré by sme určite poznali, keby sme sa ocitli pred ich portrétmi visiacimi na stene nejakého starožitníctva.“ No a skúmaniu toho, kto boli naši predkovia, objavovaniu a vytváraniu rodokmeňov sa venuje Alica Jančoková, ktorá je hosťom dnešného podcastu.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.