IMPERIUM ROMANUM - Rímska ríša

Moderná historiografia dnes považuje Anca Marcia skôr za legendárnu než historicky doloženú osobnosť. Je však pravdepodobné, že rímska tradícia v jeho príbehu uchovala spomienku na obdobie, keď sa Rím začal výraznejšie rozširovať, budovať obranné stavby, ovládať obchodné cesty a nadväzovať užšie kontakty s etruskou civilizáciou. Aj preto zostáva Ancus Marcius v rímskej historickej pamäti panovníkom, ktorý spojil náboženskú autoritu, vojenskú silu, hospodársky rozvoj a budovanie štátu do jedného ideálneho obrazu raného rímskeho kráľa.

Tullus Hostilius (*cca 710 pred n. l. – † 640 pred n. l.) bol podľa starých autorov tretím rímskym kráľom. Tradícia ho označuje za vnuka Hostusa Hostilia, spoločníka Romula, ktorý údajne padol v boji proti Sabínom.

U Livia (1,12) sa dočítame: Medzi Palatínom a Kapitolom sa stretli Rimania a Sabínovia. Sabínsky vodca Mettius Curtius bojoval v súboji proti Rimanovi Hostusovi Hostiliovi, ktorý po prudkom boji padol. Rimania stratili odvahu a stiahli sa na Palatín, prenasledovaní Sabínmi.

Takto sága spája Tullov pôvod priamo s mýtickým počiatkom Ríma. Jeho rod, gens Hostilia, patril k starým patrícijským rodinám, ale neskôr z histórie mizne. 

Antické pramene — najmä Livius, Plutarchos a Dionýzios z Halikarnassu — opisujú Numovu osobnosť ako spravodlivú a hlboko zbožnú. Livius ho nazýva consultissimus omnis divini atque humani iuris, „najskúsenejší vo všetkom, čo sa týka božského i ľudského práva“. Tento výraz vyjadruje rímske presvedčenie, že pravá múdrosť zahŕňa obe sféry: ius divinum, poriadok bohov, a ius humanum, zákony ľudí.

Už v jeho mene to rezonuje. Slovo Romulus doslova znamená niečo ako „Malý Rím“ alebo „Rímtik“: kombinácia slova Roma – mesto – s deminutívnou príponou -ulus, podobnou slovenskému -ik, nemeckému -lein alebo -chen. Akoby jeho meno od začiatku objasňovalo: nehovoríme tu o jednotlivcovi, ale o zosobnení samotného mesta.

Je iróniou, že aj posledný cisár Západorímskej ríše sa volal Romulus – Romulus Augustulus. Vládol len krátko, od roku 475 do roku 476, kedy ho germánsky Odoaker zosadil z trónu a poslal do vyhnanstva. Mal len šestnásť rokov a nebrali ho vážne. Dokonca aj jeho prívlastok Augustulus – „malý cisár Augustus“ – znel skôr ako posmešný žart než ako titul moci.

Vidíte ten vzor? Prvý a posledný cisár: obaja sa volali Romulus. Ba čo viac, dokonca aj Augustus, zakladateľ cisárstva, sa chcel najprv volať Romulus. Potom si to rozmyslel – lebo Romula podľa tradície zavraždil Senát, rovnako ako Caesara. Pre poverčivý národ to nebolo dobré znamenie.

Príbeh vestálskej panny Rhei Silvie zaznamenal Titus Livius a neskôr Cassius Dio v rozsiahlych Rímskych dejinách o osemdesiatich knihách. Vestálske panny boli kňažky starej italskej bohyne Vesty; ich pôvod je čiastočne nejasný, no zrejmé je, že boli kľúčové pre kult posvätného ohniska – symbolického jadra celého rímskeho štátu. Disponovali značným vplyvom a v neskorších dejinách vstupovali i do politiky, napríklad počas sullovských proskripcií v prospech prenasledovaného mladého Gaia Julia Caesara.

Základnou vlastnosťou vestálok bola čistota – ich cudnosť a panenskosť. Tu sa núka paralela s kresťanskými kňazmi. 

Kňazský celibát však nevychádza priamo z vestálskej tradície, hoci existujú zaujímavé paralely a kultúrne presahy medzi rímskym konceptom rituálnej čistoty a ranokresťanskými predstavami o posvätnosti a zdržanlivosti. Kresťanské tradície koreňmi siahajú do judaizmu; nájdeme ich v Starom zákone i v prvých mníšskych hnutiach v Egypte.

Od Tróje po Latium: Aeneas a Ascanius

Podľa tradície, ktorú zaznamenali napríklad Livius a Dionýz z Halikarnassu, založil Albu Longu Ascanius, syn Aenea. 

Nasledoval rad kráľov – približne štrnásť až pätnásť podľa rôznych prameňov – ktorý spája tohto trójskeho hrdinu s Romulom, mytickým zakladateľom Ríma. Názov Alba Longa pravdepodobne odkazuje na biele vrcholky Albánskeho pohoria (albus znamená v latinčine „biely“), ktoré býva často zahalené hmlou. Toto miesto sa stalo posvätným centrom Latiovej krajiny – akýmsi pozemským Olympom. Dá sa to prirovnať k Grékom a ich Olympu, lenže ten leží 400 km od Atén, zatiaľ čo Alba Longa len asi 30 km od Ríma.

Ako konkrétny príklad môžeme uviesť Gaiusa Julia Caesara, ktorého zvolili za kvestora v roku 69 pred n. l. (podľa niektorých prameňov už v roku 70 pred n. l.). Hoci pochádzal zo starej patricijskej rodiny – rodu Juliov –, na začiatku svojej kariéry čelil vážnym politickým ťažkostiam. Jeho strýko z matkinej strany, Gaius Marius, bol úhlavným nepriateľom diktátora Sullu, a preto sa aj Caesar ocitol v ohrození života – Sulla ho chcel dať popraviť. Zachránil sa len vďaka zásahu svojich príbuzných. Sulla o ňom neskôr údajne napísal: „V tomto mladíkovi sa skrýva mnoho Mariov,“ čím narážal na jeho nezmieriteľnú ambíciu.

Po návrate z politického vyhnanstva sa Caesar postupne opäť zapojil do verejného života a úrad kvestora predstavoval prvý krok na jeho kariérnom rebríku. Voľby sa zvyčajne konali na Campus Martius a po Sullových reformách sa každoročne volilo dvadsať kvestorov. Zvolení magistráti nedostávali hneď konkrétnu funkciu, ale len hodnosť, ku ktorej sa úradné poverenie priraďovalo neskôr.

Rimania hovorili o svojom založení vždy spätne – až keď sa stali mocnosťou. V čase cisára Augusta (ktorý sa oficiálne ani nepovažoval za cisára, ale za princepsa, teda „prvého medzi senátormi“), bolo dôležité ukázať dejiny Ríma ako hrdinský príbeh. Veď Rimania sami seba videli ako vládcov sveta.

Takéto skrášľovanie minulosti však robíme všetci. Keď rozprávame o svojich predkoch, vždy ich staviame do lepšieho svetla – a tým pádom dôležitejšími robíme aj seba.

Už v staroveku existovali rôzne zakladateľské legendy. Opierali sa najmä o grécku tradíciu a literatúru. Grécke dejiny boli prispôsobené tak, aby ladili s rímskymi.

Alexander Veľký za necelé desaťročie zmenil tvár starovekého sveta. Od víťazstva pri Graníku cez slávnu bitku pri Gaugaméle až po ťaženie do Indie rozvrátil Perzskú ríšu a vytvoril obrovské impérium, aké dovtedy nemalo obdobu. Založil Alexandriu, mesto, ktoré sa stalo centrom vedy a kultúry. Po jeho predčasnej smrti v roku 323 pred Kr. si moc medzi sebou rozdelili jeho generáli – diadochovia. V Egypte prevzal vládu Ptolemaios, ktorý z Alexandrovho odkazu vybudoval jednu z najmocnejších a najkultivovanejších dynastií staroveku.

Faliskovia si však napriek tomu uchovávali aj vlastné tradície a italský charakter. Najvýraznejšie sa to prejavilo v ich náboženskom kulte, kde osobitné miesto zaujímala bohyňa Juno (lat. Iuno). Kým v rímskej tradícii bola Iuno manželkou a sestrou najvyššieho boha Jupitera (staroindoeur. Dyeus Pater – „Otec nebies“), u Faliskov sa jej kult zdôrazňoval ešte intenzívnejšie. 

Uctievanie Junóny ako ochrankyne spoločenstva a symbolu dôstojnej manželky – rímskej matrony – poukazuje na význam rodiny a manželstva v ich spoločnosti.

Jupiter a Juno, manželský pár v panteóne, predstavovali nielen náboženský ideál, ale aj vzor pre ľudskú spoločnosť. V prípade Faliskov však možno badať, že ženský princíp, zosobnený Junónou, bol mimoriadne silný – čo naznačuje, že ich náboženstvo si uchovalo staršie vrstvy indoeurópskeho a možno aj predindoeurópskeho uctievania ženských božstiev ochrankýň.

Hoci sa z faliskej kultúry zachovalo iba torzo – niekoľko desiatok nápisov v ich jazyku, hrobové nálezy a stopy mestských opevnení – ich dejinný význam nemožno podceniť. Predstavovali akýsi most medzi latinčinou a etruskou civilizáciou, medzi svetom, ktorý sa stane základom Rímskej ríše, a kultúrami, ktoré Rimania postupne pohltili.