Rozhovor s Petrom Michalkom, filozofom pracujúcim v reklamnej brandži, ktorý nám prišiel rozprávať o svojej ceste do Santiaga de Compostela. V čom je dnes putovanie iné ako v stredoveku a čo máme so stredovekými pútnikmi spoločné. Roprávali sme sa o tom, prečo môže aj dnešná púť do Santiaga - hoci vo väčšom pohodlí a bezpečí ako v stredoveku - priniesť do našich životov nové vnímanie niektorých vecí a zistiť, čo je podstatné a čo môžeme odhodiť ako nepotrebný náklad.

Bonusová časťAko vyzeral bedeker na cestu do Santiaga z 12. storočia

V jednom z predchádzajúcich článkov sme písali o tajomnej krádeži jedného z najvýznamnejších a najvzácnejších kódexov stredoveku tzv. Kalixtovho kódexu (Codex Calixtinus) z 12. storočia. Článok nájdete tu.

Kalixtov kódešx je známy aj pod názvom Liber Sancti Jacobi a obsahuje viacero častí. Z nich najslávnejšia je časť "sprevodca". Autorstvo pápeža Kalixta (1119 - 1124) už moderné bádanie vylúčilo, autorom bol zrejme neznámy francúzsky klerik, podľa terminológie, ktorú v spise používa sa uvažuje o tom, že mal medicínske vzdelaniepodľa terminológie, ktorú v spise používa sa uvažuje o tom, že mal medicínske vzdelanie, podľa terminológie, ktorú v spise používa, sa uvažuje nad tým, že mal medicínske vzdelanie. V sprievodcovi opisuje cestu vedúcu z Francúzska. V jeho časoch existovali štyri základné cesty z Francúzska: Via Tolosana (od Toulouse, trasa sa začínala v Arlés, preto niekedy aj Via Arelatensis), druhá Via Podiensis (odvodená z Le Puy-en-Velay), tretia Via Lemovicensis (podľa mesta Limoges a začiatkom vo Vézelay) a posledná Via Turonensis (podľa Tours so začiatkom v Paríži). V Španielsku sa pokračovalo vnútrozemím vnútrozemím (latinsky via Francigena, špan. Camino Francés), ale až od 11. storočia, dovtedy kvôli moslimskému nebezpečenstvu putovali pútnici po pohodlnej ceste pozdĺž Atlantiku (dnešné Camino del Norte)

Codex Calixtinus

Obhrublí a neotesaní

Autor nášho sprievodcu hodnotil jednotlivé územia, ktorými pútnik prechádzal, zaujímali ho najmä možnosti stravovania a miestne obyvateľstvo. Už na území Francúzska sa mu niektoré oblasti nepáčili: „Ľudia zo Saintoge hovoria obhrublo, ale tí z Bordeaux sa javia ešte neotesanejší,“  konštatoval.

V oblasti Landes de Bordeaux (region Nouvelle Aquitaine) na juhozápade Francúzska pri pobreží Atlantiku, pútnik prechádzal cez rozsiahle vresoviská: „V tomto pustom kraji nie je nič dobré, chýba mu chlieb, víno, mäso aj ryby, je bez riek a prameňov, riedko osídlený, no má dostatok medu, pšena,  prosa a divokých sviní. Pokiaľ by si prechádzal týmto krajom v lete, chráň si tvár, lebo je tam veľa neobyčajne veľkého hmyzu zvaného ľudovo giespe alebo tavones (zrejme ovady alebo aj osy). Ak nebudeš dávať veľký pozor na nohy, zapadneš rýchlo až po kolená do morských pieskov, ktoré sa tu vyskytujú v hojnej miere.“

 Cestá cez vresoviská bola nebezpečná a namáhavá

Veľa jedia, pijú a spia hanebne pospolu

Oveľa lepšie sa náš sprievodca cítil v Gaskonsku. Gaskonci mu boli sympatickí, hoci mal výhrady. Spokojný bol aj s gaskonským bielym chlebom a najlepším červeným vínom. Očarili ho príjemné háje a lúky, zdravé rieky a pramene. Gaskonci boli podľa neho uvravení, veselí, roztopášni, pijani a jedáci, ale núdzne odetí v handrách, boli chudobní a nevlastnili vôbec žiadny majetok. Napriek tomu boli podľa slov autora spisu veľmi pohostinní, zaujalo ho, že sedávajú pri ohni, jedia bez stola a všetci voľne používajú jeden pohár. Okrem toho, že veľa jedia a pijú hanebne ležia všetci pospolu, totiž páni a panie dokopy s čeľaďou a to na niekoľkých hrstiach zhnitej slamy.

 Gaskonsko očarilo stredovekého pútnika a priťahuje aj dnešných turistov. Autorovi bedekera boli Gaskonci sympatickí. Môžeme mu veriť, veď kto z nás nemiloval d'Artagnana?

Nočná mora pútnika? Baskovia a Navarania

Na španielskom území sa pútnik stretol najskôr s Baskami. Náš autor opísal ich krajinu ako lesnatú, hornatú, ktorej obyvatelia hovoria barbarskou rečou. Je to krajina bez chleba a vína, chýbajú tam základné potraviny, majú iba jablká, cider a mlieko.  A nebezpečná. Obzvlásť veľké nebezpečenstvo predstavovali výbercovia mýta: pri priesmyku Cize sú ničemní výbercovia mýta, ktorí si zasluhujú úplne zatratenie. S dvomi či tromi palicami sa postavia do cesty pútnikom, keď ľudia nechcú zaplatiť, udrú ich palicou, zoberú im peniaze a prehľadajú ich až do spodkov. Hoci majú mýto vyberať iba od kupcov, vyberajú ho neprávom aj od pútnikov, a to dvojnásobok ako je stanovené. Autor spisu ďalej hromží: „žiadame, aby boli vyobcovaní a s nimi nech je vyobcovaný aj aragónsky kráľa a ostatní boháči, ktorí prijímajú platby z poplatkov!“ Sú to divokí ľudia v divokej krajine.

Cider bol známy už v stredoveku. Pútnici však neboli ani zďaleka nadšení, že by namiesto vína pili cider.

 

Nebezpečný priesmyk

Na hraniciach medzi Gaskonskom a Navarrou prechádzali pútnici priesmykom Cize (severne od Roncesvalles), kde sa nachádzal Kríž Karola Veľkého. Od neho sa pútnik prvý raz pozrel do Španielska. Karol Veľký tam kedysi nechal prerúbať cestu, vztýčiť kríž a modlil sa tam. „Pútnici tu pokľaknú, obrátení ku Galícii, vlasti sv. Jakuba, podľa zvyku sa modlia a zasadzujú každý svoj kríž ako znamenia Pána. Je tu možné nájsť tisíc krížov, lebo je to miesto prvej modlitby k svätému Jakubovi.“ Zbojníci tu prepadávali pútnikov. Predtým ako sa kresťanstvo rozšírilo po celom území Španielska, Navarrania a Baskovia tu okrádali pútnikov, vozili sa na nich ako na osloch a zabíjali ich.  

Stredovekí pútnici z Francúzska išli aj po stopách Karola Veľkého

 

Žerú ako prasatá, obcujú s kobylami a mulicami

Navarania a Baskovia boli v očiach nášho sprievodcu skutoční barbari. Nenašiel na nich jedinú dobrú vlastnosť: „Popravde sa títo ľudia ohavne obliekajú a tiež sa odporne správajú pri jedle a pití, pretože čeľaď navarrského dom, sluha rovnako ako pán, slúžka tak ako pani, jedia z jednej misy, v ktorej je všetko jedlo pomiešané a obvykle nejedia lyžicami, ale rukami a pijú z jedného pohára. Keby si ich videl jesť, pripadali by ti ako žerúci psi alebo prasatá, a keby si ich počul rozprávať, pripomínali by ti štekajúcich psov.“

„Voči nám, Francúzom, sa správajú vo všetkých ohľadoch nepriateľsky, keď má Navarran alebo Bask tú možnosť, zahubí Francúza pre jediný peniaz.“

„Navarrania, keď sa rozvášnia, dovoľujú – muž žene a žena mužovi – pozrieť sa na to, čo má byť zo studu skryté. Dopúšťajú sa tiež nemravného smilstva so zvieratami. Navarran totiž vraj vešia k zadku svojej mulice či kobyly závoru, aby k nej nepristúpil a neobcoval s ňou iný ako on sám, žiadostivo tiež bozkáva pošvu ženy aj mulice.

Baskovia boli pre stredovekých pútnikov postrachom. Tu na vyobrazení okolo roku 1530

V cieli cesty: ospievaná Galícia

Po prechode barbarským územím čakali podľa slov nášho sprievodcu zase bohatšie a vľúdnejšie krajiny ako Kastília, Campos, Leon a vytúžená Galícia.  Kastília a Campos mali dostatok zlata a striebra, krmiva pre kone a tiež krásne, veľmi statné kone. Na cestujúcich tu čakala  hojnosť chleba, vína, mäsa, rýb, mlieka a medu. Nedostatkom boli chýbajúce lesy ako aj množstvo lotrov a ničomníkov. Ďalej pútnici pokračovali cez územie Leonu až do Galície, čo bol cieľ cesty. Galíciu autor ospevuje, podľa neho sa najviac ponáša na „náš galský národ“. Hoci boli údajne narozdiel od Francúzov, prchliví a svárliví. Cesta Galíciou teda pripomínala cestu Francúzskom.

Očista pred príchodom do Santiaga: umývanie mužských údov

Ak prišiel pútnik do Galície, bolo už takmer isté, že púť dokončí. To najhoršie mal za sebou. Dve míle pred Santiagom prišiel čas na rituálnu očistu. Podľa autora bedekera sa pústnici zastavovali pri rieke v lesíku, na mieste, ktoré sa nazývalo Lavamentula. „Tu si totiž pútnici, ktorí mieria k Sv. Jakubovi z Francúzska, vyzliekajú šaty a z lásky k apoštolovi si umývajú nielen svoje mužské údy, ale aj špinu z celého tela“. V texte kódexu sa skutočne píše o mužských údoch, teda penisoch (mentula):

«fluius quidam distat ab urbe sancti Iacobi duobus miliariis, in nemoroso loco, qui lavamentula dicitur, id circo in eo gens gállica peregrina ad sanctum Iacobum tendens nos solum mentulas suas, uerum etiam totius corporis sui sordes apostoli amore lauari solet, uestimentis suis expoliata«.

Vyčerpaní po dlhej ceste, ale čistí, vrátane intímnych partií, a určite aj šťastní, mohli pútnici vstúpiť do Santiaga, cieľa dlhého putovania. Za sebou mali dlhé týždne, či skôr mesiace putovania. Treba si však uvedomiť, že skutočným cieľom bolo vrátiť sa v zdraví domov, takže Hrob sv. Jakuba bol vlastne iba polovicou ich púte.

Miesto, kde sa pútnici rituálne umývali. Viac tu: https://albertosolana.wordpress.com/2013/05/26/5-lavacolla-mito-o-costumbre/

Časť "sprievodca" z Codex Calixtinus bola preložená aj do češtiny:

Svatojakubská cesta. Pruvodce pro poutníky do Compostely z 12. století. Praha: Argo 2020