Docentka filozofie Zuzana Kiczková stála pri zrode Centra rodových štúdií na Filozofickej Fakulte UK v Bratislave a patrí k najvýznamnejším postavám feministickej teórie, rodových štúdií a filozofie na Slovensku. V dnešnom rozhovore rozoberá prelomové dielo feministickej literatúry "Druhé pohlavie" francúzskej spisovateľky a filozofky Simone de Beauvoir. Kiczková ho dáva do kontextu s myšlienkami moderných feministiek ako sú Judith Butler alebo Luce Irigaray, vysvetľuje pojmy pohlavie a rod a objasňuje aj to, že ženu nedefinuje iba jej biologická schopnosť byť matkou.

Tretí sektor často čelí konšpiračným teóriám a nedôvere časti verejnosti, ktorá dobrovoľníkov, zamestnancov pomáhajúcich organizácií, aj donorov podozrieva z nekalých úmyslov a svetových sprisahaní. Konšpirácie a výmysly často podporujú aj niektorí politickí predstavitelia. "Keď počúvam istých politikov, ako znevažujúco hovoria o práci mimovládnych organizácií, predstavujem si, čo to asi urobí s jednoduchým človekom, ktorý tie slová počúva. Tieto vyjadrenia veľmi škodia všetkým, ktorí sa usilujú robiť dobré veci a prispievať k pozitívnej zmene v spoločnosti a veľmi pravdepodobne aj v živote tých ľudí, ktorí tieto konšpirácie a výmysly počúvajú," hovorí dlhoročná riaditeľka Karpatskej nadácie Laura Dittelová. V rozhovore o prínose dobrovoľníctva, filantropii a živote komunít na východnom Slovensku vysvetľuje, prečo tretí sektor potrebuje rešpekt a pochopenie autorít v najširšom slova zmysle.

"Keď nám niekto začne rozprávať konšpiračnú teóriu, naša prvotná reakcia je vždy o nás samých. Môžeme sa týmito informáciami cítiť natoľko ohrození, že daného človeka prestaneme počúvať. Nezamýšľame sa nad tým, prečo hovorí to, čo hovorí, v panike sa zavrieme a začíname sa starať len sami o seba. Dialóg končí, " hovorí mediátorka Zuzana Vasičáková Očenášová.

Stratégie, aké následne prijmeme, sú podľa nej rôzne. "Môžeme napríklad začať bojovať a "páliť" argumenty, alebo sa začneme vysmievať. Aj výsmech je ale istá forma agresie, akou chceme znemožniť nepriateľa, ktorého sa v skutočnosti bojíme. To, čo považujeme za iracionálne, nám naháňa strach, pretože našou istotou je vláda rozumu," dodáva v rozhovore o hodnotách, polarizácii názorov v čase neistoty a o našej schopnosti kritizovať konanie človeka, ale nie človeka samého.

"Otázka biologického pôvodu môjho vnuka je úplne nepodstatná. Rodinu netvorí biológia. Nie je dôležité, kto je jeho biologická matka. Môj vnuk má jednoducho dve milujúce mamy. Keď sa narodil, obe s ním boli 3 mesiace doma, potom sa pri ňom striedali, v jeho výchove a starostlivosti sú rovnocenné. Môj vnuk vie, že prišiel na svet preto, lebo ho celá rodina ľúbi a všetci sme sa naňho tešili. To jediné je podstatné," hovorí v rozhovore Zlatica Maarová. "Veľmi mi ubližuje, keď ľudia súdia moju dcéru podľa toho, že má manželku a že majú spolu dieťa. Nevnímajú, aký je človek, ako sa stará o komunitu, či aké spoločensky prospešné veci robí. Vrátila sa pomáhať na Slovensko, hoci vďaka svojmu vzdelaniu z Oxfordu sa mohla uplatniť kdekoľvek na svete," vysvetľuje. V rozhovore tiež hovorí o svojich dvadsaťročných skúsenostiach z práce a života v komunitách v Singapure, Johannesburgu a Bogote a túto skúsenosť porovnáva s otvorenosťou a hodnotami slovenskej spoločnosti.

"Mala som obrovský strach, čo všetko zlé môjho milovaného a dobrého syna teraz čaká. Bála som sa, že bude vystavený posmechu, nenávisti a možno aj útokom. Nevedela som to vnútorne zvládnuť," spomína na moment, kedy sa dozvedela o tom, že jej syn Dušan je gej, Elena Martinčoková. Aj dnes ju trápi, koľko ľudí, vrátane politikov, jej synovi a ľuďom jemu podobným ubližuje. "Ani nevedia, komu ubližujú, nedajú si tú námahu, aby ich spoznali," hovorí v rozhovore. Ako však dodáva, "na druhej strane cítim radosť, povznášajúci pocit z toho, čo všetko mi môj syn do života priniesol a s akými obdivuhodnými ľuďmi ma zoznámil."

Katarína Štrbová Bieliková je úspešná kostýmová výtvarníčka - pracovala napríklad na filmoch Želary, Masaryk, Skleněný pokoj, Šarlatán, Správa, aj na novom seriáli Českej televízie Božena. Jej prácu oceňujú filmári, diváci a získala za ňu aj viacero prestížnych filmových cien. Presvedčivo hovorí napríklad aj o tom, že vizuálne posolstvá v oblečení ovplyvňujú naše emócie a vnímanie ľudí, na ktorých sa pozeráme.

Jej život však nie je len o filmovej sláve a soškách Českého leva na polici. Pred šiestimi rokmi jej po vážnej chorobe zomrel jediný syn Šimon. Spolu sme sa teda rozprávali aj o tom, ako prežívala jeho chorobu a ako sa vyrovnávala s jeho stratou.

Ana Kraljovski je Slovenka z Vojvodiny. V Srbsku pracovala ako zdravotná sestra. Pred tromi rokmi prišla aj s manželom na Slovensko a v Bratislave si našla miesto opatrovateľky v domove seniorov. Pandémia zasiahla aj jej prácu a napriek opatreniam sa covid rozšíril aj v zariadení, v ktorom Ana pracuje. Niekoľko ľudí, vrátane jednej Aninej kolegyne, tam zomrelo. Britskou mutáciou covidu sa nakazila pri starostlivosti o svojich chorých klientov aj ona. "Zostala som v izolácii, nesmela som ísť domov, aby som nikoho nenakazila. Mala som horúčky, dávali mi infúzie. Vtedy som sa prvýkrát v živote bála o seba samu," rozpráva v rozhovore.

"Ide zväčša o drobné, nenápadné ženy, no ich fyzická a predovšetkým psychická sila a vôľa pomáhať iným je neuveriteľná," hovorí o ženách-opatrovateľkách riaditeľka zariadenia pre seniorov v Bratislave-Dúbravke Branislava Belanová. "Často doma napečú alebo navaria, kapustnicu, či domácu klobásu a donesú to do práce svojim klientom. Aj o tom je láskavá a rešpektujúca starostlivosť," vysvetľuje Belanová. Rola opatrovateľa sa podľa nej dlhodobo dehonestovala. "Títo ľudia boli považovaní za takých, čo nič iné nedokážu, tak išli robiť opatrovateľov, tak to ale vôbec nie je," konštatuje v rozhovore o opatrovateľstve, starobe, rešpekte aj náročnosti práce v čase pandémie.

"Zakazovať dospievajúcim deťom sociálne siete a kontakty na internete by sme nemali, no ako rodičia by sme mali vedieť, čo sa deje za dverami izby našich detí," hovorí v rozhovore profesorka sociálnej práce Eva Žiaková. Tak ako všetci, aj adolescenti prežívajú v dnešnej dobe stavy osamelosti. "Sociálne siete ju môžu do istej miery zmenšovať, kvalitu sociálnych vzťahov však nenahradia," vysvetľuje. V rozhovore tiež radí, ako zmierňovať emocionálnu osamelosť. "Predtým sme možno nemali na emocionálnu hĺbku našich vzťahov čas. Dnes ten čas máme. Môžeme sa pokúsiť budovať si s našimi dospievajúcimi deťmi taký emocionálny vzťah, na aký sme predtým nemali príležitosť," dodáva.

Denisa Pechová a Drahuša Koščáková pracujú ako omamy v projekte občianskeho združenia Cesta von. V trojtisícovej rómskej komunite v Kecerovciach na východnom Slovensku pomáhajú rozvíjať zručnosti a vedomosti najmenších detí tak, aby ich pri nástupe do škôlky a školy mali tieto deti čo najpodobnejšie ostatným deťom. Dávajú im tak šancu na lepšie vzdelanie, a tým aj lepšiu perspektívu nájsť si neskôr prácu a vymaniť sa tak z nekonečného kruhu chudoby.

"Mne sa v škole často stávalo, že ma spolužiaci zahnali do kúta a smiali sa mi, že som Cigánka, dokonca ma bili," spomína Denisa Pechová, "nerozumela som tomu, pýtala som sa mamy, prečo je to tak, veď chodím do školy čistá, nosím si desiatu, robím všetko, čo mám. Aj tak sa ku mne správali, ako keby som medzi nich nepatrila. Bolo mi do plaču." 

V podcaste obe hovoria aj o tom, ako sa im v začiatkoch darilo presvedčiť rodičov, aby projektu Omama dôverovali, a tiež o tom, že Rómom najviac chýba práve dôvera ostatných.