Bez obalu 🎙

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Ivan Brada zo štrajkového výboru verejnoprávneho média.

Spraviť capa záhradníkom! Odborne frazéma pre "pomýliť sa“, „urobiť niečo neprimerané“, či  „poveriť niekoho neprimeranou funkciou". 

Ako inak nazvať situáciu, do ktorej sa dostáva STVR. Po tom, ako zmenila názov, aby mohla zmeniť riaditeľa, aktuálne pracuje na tom, aby v jej kontrolných orgánoch boli tí, čo premenu z verejnoprávnej RTVS na štátnu STVR rovno nadizajnovali. 

Štrajkový výbor zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávneho média upozornil na možný konflikt záujmov či nepotizmus. 

V dozornom orgáne novej STVR má byť po menovaní ministerkou Šimkovičovou rovno generálny tajomníka služobného úradu ministerstva a jej pravá ruka Lukáš Machala. A hovoria o ďalších menách a ceste, ako sa k ministerskému vymenovaniu dostali.

Štrajkový výbor preto vyzýva poslancov parlamentu, aby „pozastavili“ voľbu ďalších členov dozornej rady verejnoprávneho média a prehodnotenie aktuálnych ministerských nominácií. Dôvodom je ich právna napadnuteľnosť a reštrikcie Bruselu. 

Čo sa to deje vo verejnoprávnych vodách? Pozrieme sa na to s investigatívcom verejnoprávnej televízie Ivanom Bradom, ktorý je členom štrajkového výboru. 

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Brada. 

Spoločnosť a verejnoprávne médium ako jej obraz podľa neho dosiahli za tejto vládnej garnitúry dno. „Naozaj nám budú rozprávať ministri, že knihy sú len pre bohatých? Nech radšej urobia niečo, aby zlacneli. Ak budem šetriť, znamená to, že prídem do obchodu a vypýtam si 10 dekagramov Mirky Ábelovej (poetka), či pol litra Tekutej modernity (kniha poľsko-britského sociológa Zygmunda Baumana). Na knihách sa predsa nedá ušetriť. Buď si ju kúpim, alebo nie“, ilustruje Brada. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je veľmi dôležité, aby deti zažili dotyk inštitúcie v čo najrannejšom veku. Odborné štúdie už dávno hovoria o tom, že deti, bez ohľadu na to z akého sociálneho prostredia pochádzajú, tak čím skôr sa zaradia do kolektívu a inštitúcie, tým lepšie prospievajú,“ hovorí riaditeľka materskej školy v Bratislave Dagmar Luknárová.

„Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“. Deti predovšetkým prežívajú a veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Tvrdí špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku Jiří Halda.

Materské školy, presnejšie predprimárne vzdelávanie detí, je na Slovensku veľmi podceňovaná téma. Odráža sa to na žalostných platových pomeroch pedagógov, nedostatku kvalifikovaného personálu ako i slabej podpore špecializovaných a podporných profesií pre deti s akýmkoľvek typom inakosti. Vynára sa preto neodbytná otázka: Sú pre tento štát, ale najmä pre nás ako rodičov, naše deti v tomto ich mimoriadne dôležitom veku skutočne takou prioritou, ako o tom tak radi a často rozprávame?

„Nechávame to bežať v takom vyslovene opatrovateľskom režime. Samozrejme sú svetlé výnimky, ale my síce máme v zákone inklúziu, to však neznamená zobrať dieťa s bariérami či potrebami, ale vytvoriť mu vyhovujúce prostredie pretože my nemáme prispôsobiť dieťa škole, ale školu dieťaťu. Až vtedy to bude funkčná inklúzia,“ konštatuje jeden z problémov predprimárneho vzdelávania v našich škôlkach Dagmar Luknárová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nepohodlný či inak „na odstrel“ opozičný podpredseda parlamentu, lebo cez prázdniny – v čase dovoleniek – vytiahol na námestia 18 tisícový dav nespokojných s výkonom moci koaličnej väčšiny. 

Odvolaná opozičná šéfka kontrolného výboru tajnej služby, lebo sa obrátila na prokuratúru pre zmenu štatútu SIS, ktorá mala vydláždiť cestu jej novému riaditeľovi – Gašparovi mladšiemu. 

V úvodzovkách „zarezaný“ rovnako opozičný šéf výboru pre verejnú správu, lebo odmietol poslať do parlamentu kompetenčný zákon so zelenou pre nové ministerstvo športu bez nevyhnutného stanoviska rozpočtovej rady. 

Odvolaný šéf prvej divadelnej scény, rovnako šéfka národnej galérie. 

Predtým rovno zrušená RTVS, lebo bez toho nebola možná výmena nepohodlného riaditeľa na jej čele. 

A na úplnom začiatku prispôsobené trestné kódexy, ktoré „očisťujú“ predtým políciou a súdmi poťahovaných aj rovno z najvyšších poschodí politiky a biznisu. 

To je len torzo prípadov, ktoré ilustrujú rukopis vládnej koalície Ficovho Smeru, Dankovej SNS a Pellegrini-Eštokovho Hlasu. 

Na druhej strane krajina zatiaľ netuší o opatreniach na nevyhnutné šetrenie v štátnej kase, ktoré by nás udržalo v lige Európskej 27čky, či o sanácii zdravotníctva alebo školstva. 

A ak Robert Fico vytrvale kritizoval svojich predchodcov za ich postup v čase pandémie, on sa v čase tohtoročných povodní národu ani neukázal. Zato jeho spojencov – Petra Pellegriniho a Andreja Danka bolo vidieť v prvom rade na púti v Šaštíne. Na púti, k účastni na ktorej samotní biskupi veriacich odhovárali pre zlé počasie.

Slovensko septembra 2024. 

Pozrieme sa naň aj optikou politológa Samuela Spáča. 

Kam by ho zaradil na základe popísaného rukopisu mocných? 

„Ešte nehovoríme o smerovaní k ne-demokracii typu Maďarska, Ruska, Bieloruska, kde slobodné voľby nehrajú žiadnu rolu. (…) V politológii existuje koncept vyprázdnenej demokracie a ten mi Slovensko pripomína najviac“, konštatuje Sameul Spáč. 

Na otázku, z čoho sme ako krajina vyprádznení, politológ reaguje, že „máme tu inštituúcie, no fungujú iba proforma“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Príde mi to ako zakomplexovanosť, keď sa niektorí z nás snažia zvaľovať zodpovednosť na nejaký národ či rasu. Veď, všetci ľudia sú si rovní a ak niekto chce hľadať v druhom chybu, tak by ju mal hľadať najmä u seba, hovorí novinár Miroslav Čaplovič. Jednou z obetí Holokaustu je aj Kitty Weichherz. Bola jednou z nás, kde ju zavraždili však doteraz nevieme. Hoci uplynulo už vyše 80 rokov, osudy všetkých našich obetí stále nepoznáme.

Zákaz vlastnenia rádia, konfiškácia písacích strojov, zákaz kina, divadla či čo i len vstupu do verejných parkov. Nemožnosť vyššieho vzdelania, nemožnosť slobodného výberu povolania, vyhadzovy z práce, zo škôl či verejného i politického života, ako aj zavedenie prísne rasovej definície pojmu "Žid", no a z toho vyplývajúca povinnosť nosenia tzv. Dávidových hviezd na viditeľnom mieste. No a "samozrejme" zhabanie židovského majetku, ktoré skončilo tak dobre známymi arizáciami.

To je len skutočne malý výber súboru rasových, a nacistickou ríšou inšpirovaných, protižidovských opatrení, ktoré prijala Slovenská republika pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa a ktoré dnes poznáme ako Židovský kódex.

To všetko nachystané a aj realizované, pre našich susedov, spolužiakov, kolegov v práci či jednoducho našich kamarátov či po kresťansky blížnych – iba a len pre ich rasový pôvod.

Stalo sa to 9. septembra 1941 a tak si v tieto dni opäť pripomíname neslávne výročie rasistickej legislatívy Slovenského štátu, ktorá v konečnom dôsledku viedla od rasistickej perzekúcie a diskriminácie až do pecí plynových komôr a k zavraždeniu vyše 70 tisícok našich židovských spoluobčanov.

Napriek tomu, že od udalostí holokaustu, na ktorých máme ako Slovensko svoj vlastný a aktívny podiel, uplynulo už vyše 80 rokov, ešte nevieme všetko a stále objavujeme ďalšie a ďalšie tragické príbehy tejto tragickej kapitoly našich vlastných dejín. Jednou z nich je i príbeh slovenskej Anny Frank, teda príbeh denníkových záznamov Kitty Weichherz, ktorej životné osudy od narodenia až po smrť v niektorom z nacistických vyhladzovacích táborov, dôsledne zaznamenával jej otec Béla Weichherz.

Dnes po tejto rodine kedysi žijúcej na Slovensku, ostal iba dym a popol kremačných pecí. Pamäť však nemožno oklamať, no a o tom sú denníky maloletej Kitty od jej otca Bélu Weichherza. Práve tejto téme sa venoval kolega novinár Miroslav Čaplovič c našom dnešnom podcaste.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praja Braňo Dobšinský.

Pre jezídov sú Slováci synonymom vody, je tam vzácnejšia ako chlieb, tvrdí filmár Martin Ondruš. 

Kde môže byť voda vzácnejšia ako chlieb a Slovensko tam rezonuje ako synonymum pitnej vody? Irak a jeho komunity jezídov, moslimov a kresťanov, ktoré spája v našich končinách až nepochopiteľná vďačnosť za niečo také bežné, ako je voda na pitie, pranie či kúpanie. 

Aj vďaka veľkodušnosti Slovákov tam za osem rokov vyrástla sieť dvadsiatky studní, ktoré uhášajú smäd a sprostredkovávajú príjemný pocit čistoty. Len v oblasti Šerfadinu tam bolo v začiatkoch na dvoch studniach závislých päť tisíc ľudí, ktorí vtedy utekali pred teroristami Islamského štátu. 

Skúsenosť, ktorú zdokumentoval a hoci „neprenosnú“ sa ju snaží preniesť do našich končín. 

Filmár a dokumentarista Martin Ondruš. 

Aké je to, ocitnúť sa v prostredí, kde priority prehádže príroda? A nie je čas na takúto lekciu aj pre nás – keď dlhotrvajúce suchá a horúčavy menia aj Slovensko? Naviac optikou človeka, ktorý natočil už virálne videá, ktoré Igorovi Matovičovi vyhrali voľby, či stál za produkciou ako je Ruža pre nevestu. 

Ako sa točilo pre Igora Matoviča? „Už som to vytesnil. Bolo to strašne náročné. Veľká životná skúsenosť, ktorá ma zaodiala hrošou kožou“, spomína Martin Ondruš. 

No bude to aj o búraní paradigmy kresťanov „kostolníkov“ s niekedy „nereálnym pohľadom na svet“, ako hovorí, lebo Martin Ondruš je popri svojej práci fotografa a filmára aj tvorcom podcastov o „živej viere“. 

„Viera nie je o slovách, ale o skutkoch a nasledovaní toho Ježiša, ktorý sa stretával aj so spodinou spoločnosti“, vysvetľuje svoj prístup.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Viac ako 85 percent financií, ktoré tečú do nemocníc tvoria mzdové náklady - a kde sú potom zdroje na zabezpečenie samotnej nemocnice, nehovoriac o investiciách? Problémom však je, že len za obdobie rokov 2018 až 2023 sa na poste šéfa rezortu vystriedali deviati ministri. Tak, kde je nejaká kontinuita čí vízia? Niektoré lobistické skupiny sú tam pritom „nasáčkované“ neustále. A ako môžu poisťovne vykazovať zisk, ak sú nemocnice v strate?“ pýta sa na základe kontroly zdravotníckeho systému predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.

Po megakorupčnej kauze známej pod názvom „Dobytkár“ je Poľnohospodárska platobná agentúra predmetom intenzívneho a dlhodobého záujmu našich štátnych kontrolórov. Ešte v roku 2022 odišiel Najvyšší kontrolnú úrad z PPAčky s varovaním, že ak sa nezačnú riešiť zlyhania v tejto inštitúcii, môže to ohroziť čerpanie eurofondov pre slovenských poľnohospodárov. Kontrolóri prisľubili aj akýsi permanentný dozor nad agentúrou a kontrola NKÚ prebieha v PPA aj v týchto chvíľach. Ako spraviť z megastroja korupcie opäť dôveryhodnú štátnu inštitúciu?

Bödörovo komando je označenie pre skupinu, ktorá mala roky pracovať pre Smer a „našich ľudí“. Neformálnej grupe mal šéfovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jej súčasťou mal byť aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.

A prečo je aj napriek veľkému objemu financií slovenské zdravotníctvo neefektívne a pripomína skôr chorého muža, než modernú podobu medicíny 21. storočia v srdci Európy?

„Aktuálne treba prijať strategický ozdravný rámec, ktorý ale musí mať merateľné ciela, konkrétne dátumy, ale aj konkrétne osoby zodpovedné za jeho realizáciu. Musí byť jasne povedané, že ak mám zodpovednosť za riadenie, tak mám aj osobnú zodpovednosť a ak sa mne zverená inštitúcia dostane do červených čísiel, tak musím za to niesť osobnú zodpovednosť,“ vymenúva potrebné zmeny systému šéf NKÚ.

Podpredseda NKÚ Ľubomír Andrassy

No a napokon, bol armádny majetok darovaný vojnou sužovanej Ukrajine darovaný v súlade s našimi zákonmi a predpismi? Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Núka sa mi podobenstvo: newyorské dvojčky zničili dve lietadlá, našu kultúru masakrujú tiež dvaja ľudia“, hovorí Ladislav Snopko, ktorý bol ministrom kultúry hneď v troch ponovembrových vládach. Podobenstvom na aktuálne dianie v kultúre za ministrovania Martiny Šimkovičovej si pritom pomáha útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001, ktorý vtedy zmenil globálne bezpečnostné štandardy.

Keď sa ministerka kultúry stáva jednotkou neschopnosti už aj na študentských predstaveniach. A do divadiel sa aj pre ňu vracajú diskusie hercov s divákmi. Platforma, ktorú si niektorí pamätáme z novembrových dní Nežnej revolúcie spred už okrúhlych 35ich rokov. Vtedy aj tieto diskusie zasievali zrnká slobody medzi ľudí, ktorí na ňu vtedy ešte neboli zvyknutí. Dnes sú volaním o „alarmujúcom stave, do ktorej sa kultúra dostala pod vedením Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky Lukáša Machalu“, či o pociťovanej „objednávke na autocenzúru“. A ako do kontry zaznieva formulovaný odpor voči „cenzúre“ a „prispôsobovaniu sa“. „Chceme tvoriť slobodne a o tom, čo považujeme za dôležité“, „nechceme, aby sa predstavenia prerušovali“, ako to zaznieva z divadelných dosiek naprieč krajinou. 

To všetko sú čriepky z Kultúrneho štrajku, do ktorého sa v sedemdesiatke miest a tristovke kultúrnych organizácií zapojilo už takmer 2700 ľudí z kultúrnej brandže. 

Na situáciu sa pozrieme s niekdajším ministrom kultúry v troch ponovembrových vládach a tvárou Novembra’89 Ladislavom Snopkom. 

„Tisíce ľudí, ktorí tvoria špičku našej kultúry a umenia, si niečo len tak nevymyslia, aby to vraveli naraz len tak. Vravia tak preto, lebo majú dôvod“, hovorí exminister. 

„Hlúposť nikdy nemôže byť obhajovaná ako sloboda slova“, poukazuje pritom na niektoré excesy aktuálnych „obyvateľov“ rezortu kultúry. 

Liekom pritom má byť orientácia na vzdelanie a kultúru. Práve ich absencia podľa Snopka umožnila to, že ľudí typu aktuálnej ministerky kultúry a jej generálneho tajomníka služobného úradu vyniesli na svoje miesta demokratické voľby. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý podľahol ALS a dnes zápasí s neochotou úradov aby jej poskytli sociálnu pomoc, ktorá jej rodine náleží.

Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý roky zápasil s amyotrofickou laterálnou sklerózou až kým tomuto zákernérnému, krutému, mimoriadne bolestivému a nevyliečiteľnému ochoreniu 19. apríla napokon definitívne podľahol. Dnes, okrem vyrovnávania sa s jeho smrťou a starostlivosťou o ich dvojročnú dcéru, musí zápasiť aj s byrokratickým molochom a neschopnosťou sociálneho štátu v jeho slovenskej podobe.

Je totiž začiatok septembra, od Mariánovej smrti uplynuli už viac ako 4 mesiace a tento štát, ktorý sa inak tak rád verbálne deklaruje ako sociálny, ukázal vdove a predovšetkým celej jej rodine, vrátane dvoch maloletých detí chrbát a neposkytol jej, v ich naozaj ťažkých a kritických chvíľach, prakticky žiadnu reálnu pomoc.

O čom svedčí takýto postoj k tým najzraniteľnejších členom našej spoločnosti a ako sa vôbec dá prežívať v tieni nielen nedávnej smrti milovanej osoby, ale aj obáv o existenčnú budúcnosť svojej rodiny? No a napokon, ako sa zmieruje so smrťou milovanej osoby, ktorá hoci tu už fyzicky nie je, stále rámcuje každé jedno ráno i každé jedno zaspávanie a ako sa to všetko dá i má, vysvetliť dvojročnému dieťaťu?

Témy pre Danielu Betkovú Vidovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prečo slovenské filmové festivaly nehrajú rovnakú ligu ako napríklad Karlovy Vary? Spoluorganizátor jedného z najväčších slovenských filmových festivalov hovorí, že je to o pochopení štátu aj súkromného sektora, že treba podporovať kultúru. Tento rok majú mnohé nové filmy jednu spoločnú tému – premeny ľudského tela.

Filmový festival Cinematik sa začína už zajtra v Piešťanoch. Jeden z najväčších hitov je film Substance, ktorý je radikálny a hlavnú úlohu hrá Demi Moore. Ide o taký silný film, že je otázne, či takýto zážitok zvládne každý divák.

Otváracím filmom je Ema a smrtihlav, v hlavnej úlohe napríklad aj s Milanom Ondríkom a Alexandrou Borbély. Ide o obdobie Slovenského štátu a spor o priazeň ženy medzi gardistom a príslušníkom SS. Slovenských premiér bude na festivale niekoľko, vrátane nového filmu Petra Kerekesa Wishing on a Star.

Na Cinematiku spolupracujú aj Aktuality.sk. Ponúkame vám dve diskusie – o slovenskej kultúre s Petrom Bárdym, Ilonou Németh a Nikitom Slovákom v sobotu 14. 9.; a tiež diskusia Slovenská mafia a kinematografia v piatok 13. 9. o 15:30 so scenáristom filmu Miki Mirom Šifrom, expertom na mafiu Jánom Petrovičom, filmovým kritikom Petrom Konečným. Moderuje autor podcastového seriálu mafiánsky štát Peter Hanák.

Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí?

Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová.

Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov.

"Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho."

Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948.

"My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová

Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes?

"Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová.

Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.