Bez obalu 🎙

Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami. 

Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej. 

Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík. 

S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom. 

„Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.

Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“. 

V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, čo voči Tretiemu sektoru hovorí Andrej Danko je úplne absurdné. Veď i taká Jednota dôchodcov vstupovala do volebných kampaní, tak ich za to budeme trestnoprávne stíhať? Pýta sa dlhoročný občiansky aktivista Juraj Rizman. Podľa neho sa zo strany vlády začali opakovať vzorce, ktoré poznáme už z totality. Pravda i právo je na našej strane, moci sa preto báť netreba - aj keď sa vracia k totalitným metódam, odkazuje Rizman.

"Tu vôbec nejde o boj voči politickým mimovládkam. Tu ide o to, že chcú odkloniť financie a znížiť priestor pre kritické občianske mimovládky a idú urobiť niečo, ako bol za scoializmu Národný front (pod vedením vládnucej Strany) kde budú tí, ktorí budú držať hubu a krok no a k tým presmerujú zdroje," hovorí dlhoročná postava mimovládneho sektora Juraj Rizman.

Vláda sa rozhodla vyhlásiť tretiemu sektoru nepísanú vojnu. Hoci jedny z prvých zákonov po Novembri 89 boli o slobode slova a slobode zhromažďovania - a tým po rokoch totality opätovne založili občiansku spoločnosť a jeho kľúčový pilier - spolkový život, teda moderne povedané mimovládny sektor, dnes vláda radikálne otáča kurz a začala nepokryte označovať tretí sektor za svojho nepriateľa. Deje sa tak cez snahu okresať ich financovanie - často určené na výkony verejnej služby v oblastiach kde zlyháva samotný štát, no deje sa tak aj cez otvorené zastrašovanie mimovládok trestnoprávnymi postihmi či cez ich stigmatizáciu ako agentov cudzej moci alebo proste opakovaným a demagogickým škandalizovaním jednotlivých predstaviteľov občianskej spoločnosti.

"Ak sa pacienti obrátia na štátne inštitúcie a požadujú zmeny v zdravotníctve alebo ak sa združenie záhradkárov obráti na štát, že chce zmeny v zákone o ochrane rastlín, tak samozrejme, že to všetko je politika. No a my teraz chceme týchto ľudí za toto trestnoprávne stíhať? Veď to sú predsa práva grantované našou Ústavou," pripomína Rizman.

Tretí sektor to sú pritom tisicky organizácií s desiatkami tisíc aktivistov neraz suplujúcich činnosti zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej práce, duševného zdravia, ekológie či kultúry.

A preto, ako svojho času napísal už filozof Karl Popper: "Optimizmus je povinnosťou. Budúcnosť je otvorená, nie predurčená. My všetci prispievame k určeniu toho, aká napokon bude, tým čo robíme. Preto sme my všetci rovnakou mierou zodpovední za jej úspešnosť."

"Parafrázujem pápeža Jána Pavla II., ktorý v súboji s totalitou odkázal veriacim vo Východnom bloku aby sa nebáli. Proste - máme pravdu, právo je na našej strane, tak sa nebojme konať, nebojme sa podporiť nezávislé médiá a občiansky sektor, ktorý má právo byť kritický aj k vládnej moci. Je to úplne normálne a legitimne. Hlavne si nedajme nahovoriť, že toto je niečo protištátne a nebezpečné," hovorí Juraj Rizman.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s dlhoročným občianskym aktivistom predovšetkým v oblasti ochrany ľudských práv, životného prostredia či obrany občianskych organizácií Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Dobrá správa pre krajinu? Výmena na poste ministerky kultúry", hovorí odvolaná šéfka SNG Alexandra Kusá.

December 2023 – premiéra dokumentu Pozor, padá SNG! - alias Slovenská národná galéria. 

August 2024 – padá jej dlhoročná riaditeľka Alexandra Kusá. Rovnako ako v prípade šéfov Bibiany, Rtvs, SND a ďalších inštitúcií v rezorte Martiny Šimkovičovej, bez toho dokumentárneho „pozor“. 

Dlhoročnú generálnu riaditeľku SNG, ktorá bola pri tom, keď sa „padajúca“ národná galéria zaodievala do nového krásneho šatu, odborníčku celoživotne spätú s umením, položilo ministerské „a dosť“. Lebo že „v galérii nič nie je“. Nielenže „slovenská zástava“, ale ani „umenie, obrazy, sochy, či niečo, čo vytvorili naši slovenskí umelci“. To citujeme samotnú prvú ženu rezortu kultúry ministerku Šimkovičovú. 

Odborníčku umenia Kusú tak ministerka nahradila „človekom peňazí a čísel“, ako sa pred osádkou galérie predstavil Kusej náhradník a Šimkovičovej mandant Anton Bittner. 

Čo a kto u nás ešte padne, ak padajú ľudia, ktorí kultúru z pádov ťahali nahor? 

Dnešné RánoNahlas strávime práve s Alexandrou Kusou, už takmer mesiac bývalou šéfkou Slovenskej národnej galérie.

„SNG ma naučila, že kontinuita je strašne dôležitá. Že to nie je iba slovo. A to je aj to, čo nám na Slovensku chýba. Stále všetko chceme začínať od znova a ako by sme sa tak nechceli poučiť“, hovorí Kusá. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Každý jeden Slovák na Slovensku je potenciálne závislý alebo sa závislým stať môže. Správame sa rizikovo a v medzinárodných rebríčkoch sme často na popredných miestach. Hlavným problémom je alkohol a potom tabak, kde u mladistvých začína až pandémia, hovorí adiktológ Rastislav Žemlička. A práve dnes Aktuality odštartovali nový seriál o závislostiach Slovákov.

"V problematike závislostí je 100 percentná nádej zmeniť vzorce správania sa alebo nakódovať si nové aby som abstinoval. Najťažšie je, priznať si, že mám problém a hľadať riešenie," hovorí adiktológ - teda odborník na závislosti, Rastislav Žemlička.

Hoci je Slovensko krajinou malou, závislostí máme naozaj požehnane. Alkohol, tabak, ale aj drogy, gambling či dokonca porno. Na tom všetkom vieme byť závislý a to všetko nám vie vziať rodinu, pripraviť nás o prácu a doslova nám rozvrátiť celý život.

Kde sa to v nás berie a prečo niekto závislým je a iný - rovnako tak konzumujúci látky vyvolávajúce závislosť, tejto závislosti neprepadne? Nakoľko za to môže genetika, akú rolu v tom hrá prostredie, v ktorom vyrastáme no najmä - prečo opakovane podliehame vzorcom, ktoré nás ženú do bludného kruhu závislosti a ako z toho von? Nakoľko je liečba dostupná, koľko ľudí so závislosťami prepadne sitom nášho zdravotníctva a ako veľkým problémom je recidíva? Téma dnešného podcastu, ako aj nového seriálu Aktualít s názvom "Závislosti: Ako som sa postavil svojmu démonovi."

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o závislostiach s adiktológom Rasrtislavom Žemličkom a reportérkmi Aktualít Frederikou Lodovou a Michaelou Paulovičovou. Pakný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.

„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.

Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.

„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Blackout či cenzúra pre osemdesiatku západných médií z rozhodnutia Kremľa ako odpoveď na sankcie Bruselu voči dezinformačným webom Moskvy. Únia k tomu siaha Moskve aj na možnosť ziskov z plynu.

Po Putinovi zatykače Medzinárodného trestného tribunálu už aj na exministra Šojgua a náčelníka Gerasimova. 

A podľa súdneho dvora v Štrasburgu Moskvou porušované ľudské práva po anexii Krymu. 

To všetko v kontexte oživenej vojnovej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý po Severnej Kórei navštívil aj Vietnam. 

Napadnutá Ukrajina zas volá po vojenskej pomoci Aliancie, na čo sa z Moskvy ozývajú výrazy o „riziku eskalácie“. A Nato sa už pripravuje na prepriahanie. Jensa Stoltenberga nahradí Mark Rutte, o čom už padla definitívna dohoda aliančnej 32ojky. Spojené štáty naviac čaká výmena na poste prezidenta, pričom tieň Donalda Trumpa je pre krajinu stále silnejší.

Aké je pred nami leto a následná jeseň z pohľadu globálnej bezpečnosti? Téma pre Mateja Kandríka z Adapt Intitute. 

Na otázku o prípadnom potenciáli eskalácie, ktorou hrozí ruská strana, obranná analytik Kandrík reaguje výrazom „nie príliš reálny“. Hovorí dokonca o „eskalačnom evergreene“, teda o opakujúcich sa výstrahách eskaláciou. 

„Kedykoľvek sa situácia nevyvíjala v ich prospech, Rusko začína hrať kartu eskalácie“, ilustruje Kandrík. Hovorí o psychologickej finte, ktorou sa Putin a jeho mašinéria snažia odstrašiť od podpory Ukrajiny. „Mali by sme sa už konečne poučiť a znefunkčniť eskalačnú kartu, lebo je to len psychologická hra“, uzatvára Kandrík. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Koniec kultu o neomylnom učiteľovi, ktorý má vždy pravdu. Menej uniformity a tlaku na výkon, viac inklúzie, rešpektu k diverzite, ale i k právu na názor žiakov. To sú postrehy úspešných a talentovaných študentov Emy Križanovej a Richarda Vaška, ktoré by podľa nich pomohli nášmu školstvu. A prečo je kritické myslenie dnes tak dôležité?

"Naše školstvo je nastavené tak, že 30 detí sedí v laviciach, učiteľ hovorí a oni píšu. To je v podstate definícia nekritického prijímania informácií. Ten výkonovo orientovaný prístup je zásadný problém. Ja by som radšej videl budovanie takej kultúry, kde je v poriadku robiť aj chyby a dokonca si priznávať, že všetci občas chyby robíme. Hovorí Richard Vaško. "Kľúč je dať deťom možnosť o veciach, ktoré sa učia, myslieť a dať im podnety na diskusiu, nielen si ich namemorovať a hneď to zabudnúť. Študenti sa často vyslovene boja vyjadriť svoj názor lebo je to vykresľované tak, že učiteľ je ten, ktorý všetko vie, musí mať pravdu a čo povie učiteľ, tak to platí, dopĺňa ho Ema Križanová. I toto je naša mladá generácia. Talentovaná, angažovaná, plná nadšenia, ideálov i nádejí.

Ema Križanová, momentálne dokončuje prvý ročník vysokoškolského štúdia na Sciences Po v Paríži. Richard Vaško zasa mieri na Univerzitu v Cambridgi kde sa plánuje venovať vzdelávacím politikám. Oboch spája aj ich dlhoročné a veľmi úspešné pôsobenie v Slovenskej debatnej asociácií, kde dnes pôsobia ako metodici a tvorcovia programu Olympiády kritického myslenia.

Čo týchto mladých ľudí motivuje k ich nadštandardným výkonom, prečo odchádzajú študovať do zahraničia a plánujú sa sem ešte vôbec vrátiť? O čom je Slovenská debatná asociácia no a ako práve oni vnímajú naše školstvo a jeho slabiny?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ – veta, ktorá má presne sedemdesiat rokov a jeden deň. 

Zaznela pred súdom z úst väzňa komunistického režimu Silvestra Krčméryho. 24. júna 1954. Len pár minút predtým, ako si vypočul rozsudok štrnásťročného väzenia za „velezradu“. A vinou mu bolo len vlastné presvedčenie a vernosť postojom, ktoré z neho vyplývali. Čiže osobná integrita. 

Už štvrtý rok je tento deň aj Pamätným dňom obetí komunistického režimu. A tento rok si pripomíname aj storočnicu narodenia Silvestra Krčméryho, ktorý v našich končinách pripravoval cesty slobode a upozorňoval na nešváry mocných. 

Jeho dnes už povestná obhajoba spred sedemdesiatich rokov obsahuje aj tieto slová: „Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala zmŕtvych!“ 

Na Silvestra Krčméryho ako na svedomie spoločnosti a mocných sa pozrieme s Františkom Mikloškom, ktorý bol v najužšom kruhu jeho spolupracovníkov. 

„Silvo bol človek vnútornej premeny človeka“, spomína František Mikloško. „Keď som za ním zašiel, vždy sa ma ako prvé pýtal, aký je tvoj duchovný život“, vyvetľuje. 

„Silvo odmietal nacionalizmus“, hovorí František Mikloško. To bolo podľa neho aj za jeho rozchodom s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý sa nechal opantať Vladimírom Mečiarom. „Rovnako odmietal autoritatívny režim“, dopĺňa. Aktuálny poslanec parlamentu to hovorí v kontexte vládnych krokov rušenia RTVS či rýchleho prijímania tzv. „lex atentát“, či skoršej úpravy trestných kódexov a zrušenia špeciálnej prokuratúry. Ide pritom všetko o kroky, ktorými sa podľa Mikloška táto vládna zostaval prioritne „stará o seba“. 

„Slovenská televízia a rozhlas sa vlasnet stane majetkom jednej strany“, upozorňuje poslanec Mikloško. „Bude ju mať v rukách SNS, z radou ktorej jeden hovorí, že tu nebola pandémia, iný zas, že zem je plochá. Tak toto má byť jadro slovenskej kultúry a šírenia osvety? Veď my sme sa dostali na hranicu úplnej absurdity“, konštatuje František Mikloško. 

„Som presvedčený, že oni (vládna koalícia) – po všetkých tých čistkách a zahladzovaní stôp prídu s tým, že poďme sa zjednotiť. (…) To je faloš autoritatívnych režimov“, hovorí poslanec. Prirovná to k situácii, keď ruský prezident Brežnev po vpáde jeho vojsk do Afganistanu vyhlásil celosvetový mierový program! 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si volíme ľudí, ktorí sú kompetentní len veľmi náhodne pretože my vo voľbách nevyberáme tých, ktorí sú najschopnejší viesť krajinu, ale tých, ktorí sú najschopnejší v prezentácií toho, že by vedeli viesť krajinu. Práve tento rozpor dlhodobo vedie k tomu, že nám budú vládnuť oveľa viac ľudia, ktorí budú úspešní vo volebných kampaniach, no nie nutne kompetentní spravovať krajinu, a keď tam i budú, bude to skôr vec náhody než systému, hovorí matematik Richard Kollár.

Samozrejme je dobré sa snažiť o zmeny čo najskôr. Keď teda má niekto záujem o zmenu spoločnosti, lebo je presvedčený, že nejde dobrým smerom, tak je veľmi dobré angažovať sa a snažiť sa o zmeny už v tom najbližšom politickom cykle. Na druhej strane, práve tie robustnosti systémov a jeho stabilita, ktorú v ňom vidím, hovorí, že v princípe by sme mali byť pripravený na omnoho dlhšie časové úseky a omnoho pomalšie striedanie politických názorov.

Ak nepríde k silným externým vplyvom, ja neočakávam, že by na Slovensku nastali nejaké zásadné posuny a teda - moje očakávania sú také, že môžeme čeliť nie rokom, ale možno i desaťročiam zotrvačnosti v politickom systéme. Nejde len o vytváranie nejakého vlastného priestoru, ale skutočne aj mentálna príprava na to, že veci nemusia ísť až tak dobre, ako by mohli. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky pripravení aj na pomerne zlé možnosti, hovorí v Ráne Nahlas matematik, človek vedy a rozumu Richard Kollár.

Žijeme dobu dátovú, ešte nikdy v dejinách sme nemali toľko informácií a tvrdých dát o všetkých možných dôležitých faktoroch pri kompetentnom a vecnom rozhodovaní, ako ich máme k dispozícií práve dnes. Napriek tomu udalosti ostatných rokov, či už riešenie pandémie covidu alebo vytváranie dlhodobých politik, v ktorých nedokážeme za desaťročia dokončiť jednu diaľnicu či postaviť koncovú nemocnicu v hlavnom meste, ukazujú, že sa dátami, ich racionálnym a kompetentným vyhodnocovaním vôbec neriadime. Naopak, vo voľbách víťazia manipulácie s faktami, priehľadné logické fauly, viac či menej vedomé lži a predovšetkým emócie.

Kde sa stala chyba a prečo sú zdanlivo tak neracionálne a nepragmatické rozhodnutia voličov dôsledkom hlbšieho natavenia systému. Kde v tom všetkom hľadať odpovede na rastúcu zložitosť, komplexitu a aj tekutosť dnešného sveta v ktorom sa na nás doslova online valí toľko informácií, že ich prakticky nemáme šancu racionálne vyhodnotiť?

"Moja predpoveď je preto stručná, čaká nás (nielen na Slovensku) pár nie príliš príjemných desaťročí. Následne sa niečo snáď udeje, azda technologický pokrok, alebo prudká klimatická zmena, čo môže systém nabúrať. Ako vidíme, nestačí už ani malá vojna (agresia Sovietov na Ukrajine), ani úplne tradičný demokratický volebný systém (USA). 

Toto nie je potrebné vnímať pesimisticky ale skôr realisticky. Svoje očakávania musíme nastaviť nielen voči existujúcim populistom, ale aj voči tým budúcim, ktorí sa budú objavovať zo všetkých strán, odľava doprava, často aj z radov ľudí, ktorých poznáme.

Nehnevajme sa na nich, len bojujú za svoju vlastnú agendu, ktorú považujú za veľmi dôležitú. A pochopili, aká je jediná šanca ju presadiť.“

Píše na sociálne sieti k týmto témam matematik Richard Kollár.

Počúvate Ráno Nahlas. Na záver bude reč aj o šokujúcich slovách vládneho splnomocnenca Petra Kotlára, ktorý fakticky poprel existenciu pandémie Covidu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aby mohol skončiť, potrebuje náhradu. A tá sa črtá. Jens Stoltenberg končí na čele Severoatlantickej aliancie. Nahradiť by ho mal Mark Rutte. Niekdajšieho premiéra strieda rovnako premiér, no odchádzajúci. Nóra Holanďan. 

Kormidlo obrannej aliancie tridsiatky štátov sa posúva v napätých časoch Putinovej vojny na Ukrajine, kde už len zásobovanie muníciou a vojenskou technikou vyvoláva vyhrážky legitímnymi cieľmi na útok. 

Čo prinesie zmena na čele NATO? Aké dedičstvo Aliancii zanechá Stoltenberg a čo jej prinesie Rutte, ktorého podporilo už aj Slovensko? A prečo o tom hovoriť aj u nás? 

Téma pre Tomáša Valáška, niekdajšieho diplomatického zástupcu Slovenska pri Nato, dnes vedúceho stálej delegácie nášho parlamentu pri parlamentnom zhromaždení Nato. 

„Rusko vie vyťažiť z oveľa menšieho počtu spojencov, ktorých má, oveľa viac. Toto my zatiaľ nedokážeme a Mark Rutte to bude musieť zmeniť“, tvrdí Valášek. 

Poukazuje pritom na fakt, že Severná Kórea dokázala sama poskytnúť Moskve viac vojenských zásob ako celá Európska únia Kyjevu. Tajné služby Spojených štátov a Južnej Kórey zachytili, že ide tisíce kontajnerov, ktoré môžu obsahovať do 4,8 milióna kusov munície.

„Je absurdné a smutné, keď Severná Kórea ako ekonomický trpaslík dokáže dodať Moskve toľko, že ju nevie tromfnúť bohatá, prosperujúca a priemyselne vyspelá Európa“, tvrdí. 

„Pre Európu je to hanbou. Jedna z výziev Marka Rutteho bude tlačiť na členské krajiny, aby rozširovali vlastnú obrannú výrobu“, dodáva Tomáš Valášek. 

Mark Rutte si môže od odchádzajúceho Jensa Stoltenberga zobrať podľa Valáška príklad trpezlivosti, zmyslu pre humor a ochoty nebrať sa príliš vážne. „Ide o obrovské devízy pre aliančnú politiku. Zvlášť, keď človek robí neraz s prchkými čelnými predstaviteľmi krajín“, hovorí. 

Dozviete sa tiež, ako to bolo s nomináciou Zuzany Čaputovej do čela Aliancie.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.