Bez obalu 🎙

„Od Fica - ani od ľudí okolo neho, nemožno čakať nejakú statočnosť. Oni sú voči potenciálnemu agresorovi apriórne v poddanskom postavení. Toto nie je žiadna politika štyroch svetových strán, tie strany sú iba dve - je to demokratický Západ, ku ktorému chce patriť aj brániaca sa Ukrajina, no a potom je tu nedemokratický, totalitný, fašistický Východ, a to je Rusko,“ hovorí exposlanec František Šebej. Kam otáča Robert Fico geopolitickú orientáciu Slovenska a v mene koho?

Slovensko otáča kormidlo svoje geopolitickej orientácie. Ficova vláda- hoci s pomerne malou a krehkou parlamentnou väčšinou, razantne mení svoje zahraničnopolitické priority. Namiesto doteraz jasného, stabilného, čitateľného - a na Slovensku aj dlhodobo široko konsenzuálneho a nespochybňovaného, euroatlantického kurzu začína hovoriť o politike všetkých štyroch svetových strán, nijako nedefinovaných "mierových mostov" a tvrdošijného, radikálneho a nepredvídateľného spochybňovania našich strategických západných spojencov - špeciálne USA.

"Fico sa v sovietskom komunistickom impériu nikdy necítil ako obeť. On má syndróm človeka z pohodlia totality - ktorá bola i jeho totalitou, kde bol ako mladý komunista absolútne identifikovaný s vtedy vládnucim totalitným režimom a aj jeho prináležitosťou k sovietskemu impériu, ktorého niekto uniesol z toho impéria. On by sa tam, vedome či nevedome, zrejme najradšej vrátil," pripomína František Šebej.

A ako sa to prejavuje v praxi? Zatiaľ čo západní spojenci zvažujú všetky možnosti, ako reálne pomôcť Ukrajine brániacej sa ruskej agresií, Robert Fico s doslova opozičnou populistickou rétorikou žiada „od démonizovanie Vladimíra Putina“ a s ruskej agresie na Ukrajine objavuje - zhodne s kremeľskou propagandou, obviňuje západ na čele s USA. Kým v Paríži koordinujú naši spojenci ďalšiu stratégiu ako Ukrajinu ubrániť pred Putinom, Ficov minister zahraničia sa - bez koordinácie s našimi spojencami, stretáva s čelným proponentom putinizmu Sergejom Lavrovom.

„Vlastizrada je strašne silné slovo a ťažko sa napĺňa, ale ja pre toto iné pomenovanie nemám. Životným záujmom občanov Slovenska je zostať slobodnými - a to napriek tomu, že mnohí to ani nepotrebujú, a zostať súčasťou demokratického Západu, žiť v krajine, kde vládne zákon a demokracia - a preto sme v EÚ a NATO. No a Fico svojím konaním túto našu identitu a našu podstatu - akými by sme chceli byť, zrádza a ohrozuje,“ tvrdí František Šebej

O čo teda Robertovi Ficovi v jeho zmene kurzu reálne ide a aké sú geopolitické ciele štvrtej vlády Roberta Fico? Ako tieto slovenské otočky zaštiťované rečami o „vzájomnom zabíjaní sa Slovanov“ budú vnímať naši západní spojenci a najmä - aké dôsledky to bude mať na naše vzťahy v NATO a EÚ? Nepovedie táto politika k ovplyvneniu verejnej mienky na Slovensku tak, že to môže viesť aj k prípadne úspešnému referendu o vystúpení z NATO či EÚ a kto bude potom garantom našej národnej bezpečnosti? No a napokon, nie je volanie po mieri za akúkoľvek cenu presadzované Ficovou vládou iba novou verziou appeasementu a volania po novom „Mníchove“, v ktorom západné veľmoci ustúpili Adolfovi Hitlerovi v jeho snahe zničiť Československo bez boja - čo napokon i tak viedlo k Druhej svetovej vojne? A prečo sa vlastne dnes z pozície dedičov obetí Mníchova 38, staviame teraz na stranu jeho páchateľov?

Témy a otázky pre bývalého dlhoročného poslanca parlamentu a jedného z iniciátorov nášho vstupu do NATO Františka Šebeja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť - lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie.

Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík - nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie - tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.

„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.

A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefity

Raz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú - a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.

Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?

"Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi "Strážcu hodnôt." Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,"

Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu Kusú

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský 

Eduard Buraš, bývalý poradca premiérov E. Hegera a Ľ. Ódora pre cezhraničné vzťahy, najmä s Ukrajinou. Slovenská vláda či župy podľa neho úplne mrhajú šancou čerpať peniaze na cezhraničnú spoluprácu s ukrajinskými regiónmi na našej hranici, ktoré aktuálne extrémne rastú. Viac ako naše firmy investujú na Ukrajine aj Česi, Holanďania či Rakúšania. Východné Slovensko by mohlo prosperovať, no košická župa podľa neho nerobí nič.

Podľa Eduarda Buraša mal nezmyselné výroky o Ukrajine už aj Igor Matovič. Zakarpatskí Slováci poslali Robertovi Ficovi list, aby podporil rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Má vojna vojenské riešenie?

Cez Čiernu nad Tisou neprevážame dostatok tovaru, lebo Finančná správa nemá dostatok technológií. Namiesto skenerov podľa neho colníci štuchajú do zrna roxormi. Dlhé čakacie lehoty na hraniciach s Ukrajinou je výsledkom zanedbania tejto témy.

Máme sa pripraviť na to, že Ukrajina bude v EÚ, a tak aj všetky ich produkty vrátane obilia jedného dňa budú na európskom trhu? Naši poľnohospodári im nikdy nebudú môcť konkurovať – mali by sa teda namiesto protestov radšej pripraviť na budúcnosť a zmeniť svoju produkciu?

V Zakarpatsku priamo na našej hranici investuje 43 krajín. Počet obyvateľov Užhorodu sa zdvojnásobil a jeho noví obyvatelia majú množstvo potrieb, ktoré sú šancou aj pre našich podnikateľov. Túto šancu však oveľa lepšie využívajú iné krajiny ako tie naše. Eduard Buraš tvrdí, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom prakticky neexistuje. Práve naše zabudnuté regióny na východe Slovenska by z toho mohli najviac profitovať.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Slogan, ktorý vyznieva ako program pre skúsenosť dobrovoľníctva vo vzdialenej africkej Rwande. Podujali sa naň dvojičky Karolína a Mária Rudolfové. 

Programové „čerpanie dobra“ však nie je zadarmo. Je vykúpené skúsenosťami typu „prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome nič“, či pohľady okoloidúcich, ktoré akoby v nás „videli diabla“. 

Dnešné RánoNahlas tak bude aj zrkadlení skúseností zo sveta na tú našu skúsenosť krajiny spod Tatier. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Z pohľadu medicíny je surogácia iba jednou z foriem asistovanej reprodukcie. Ako problém nastupuje v oblasti sociálnoprávnej a tu to treba upraviť tak, aby sa vytvorilo prostredie, v ktorom by všetky zúčastnené strany nadobudli pocit istoty, hovorí Andrea Erdösová. Slovensko by malo legislatívne upraviť možnosť takzvaného surogačného materstva a inšpiráciu môžeme hľadať v Česku, tvrdia spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva.

Mať vytúžené dieťa je dnes čoraz ťažšie, svet totiž zachvátila epidémiu neplodnosti. Jedným zo spôsobov ako prírode pomôcť je aj asistovaná reprodukcia. No a jednou z jej metód je aj takzvané surogátne, teda náhradné materstvo. Zjednodušene povedané, ide o proces, v ktorom náhradná matka „odnosí“ a následne i porodí dieťa na objednávku iného páru, ktorý je biologickým otcom i matkou dieťaťa a po pôrode si ho od surogátky prevezme do vlastnej rodičovskej opatery.

Na jednej strane nesmierne ušľachtilý spôsob, ktorý pomáha mnohým milujúcim párom prekonať biologické prekážke v ich túžbe vychovávať dieťa, na strane druhej sú tu však i niektoré vážne pochybností, v ktorých sa z dieťaťa môže stať predmet obchodovania.

Ako teda toto náhradné materstvo vlastne funguje a prečo naše páry za náhradnými matkami doslova utekajú k našim západným susedom - do Česka? Kto sa tam môže o dieťa vynosené surogátkou vlastne uchádzať a aké kritériá musí spĺňať? Čo je pravdy na všetkej tej americkej filmovej realite, v ktorej sa dieťa stáva predmetom tvrdo vymáhaných a aj sankcionovaných zmlúv? Kto sú tieto náhradné matky a čo všetko je nevyhnutné aby sa stali surogačnými matkami? No a napokon, je náhradné materstvo jednou z odpovedí na epidémiu neplodnosti a prečo my tu u nás na Slovensku radšej dookola riešime fiktívne hrozby v tejto oblasti než aby sme sa zaoberali tým, čo naše páry skutočne trápi

Témy a otázky pre spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva Katarínu Jandovú a Andreu Erdösovú.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej Savčenko, Ukrajinec, ktorý tu organizuje pomoc Ukrajine. 

Vojna na Ukrajine vstúpila do tretieho roku. Ukrajincom zobrala desiatky tisíc vojakov. Oficiálne zdroje Kyjeva hovoria o 31 tisíc padlých vojakoch. Nehovoriac o utrpení civilov v zničených mestách a dedinách. Miliónoch tých, čo museli pred ňou utiecť – či už v rámci napadnutej krajiny, alebo za jej hranice. Museli a stále musia! Len v rámci krajín Európskej únie ich našlo dočasný domov štyri milióny. 

Pomoc však Ukrajina potrebuje stále. Tú veľkú – v podobe ťažko schvaľovaných miliárd v Spojených štátoch či Európskej únii. Ale i tú malú – zo strany združení a jednotlivcov. 

Ide aj zo Slovenska. A srdcom jedného z jej centier je Ukrajinec Sergej Savčenko. Právo on stojí za desiatkami sanitiek, ktoré operujú v bojových zónach a majú slovenský pôvod. Ako vidí budúcnosť tohto konfliktu a budúcnosť pomoci? 

„Na Slovensku je nám Ukrajincom veľmi dobre, nelietajú tu rakety“, rozpráva Sergej Savčenko. „Za dva roku sme tu nemali ani jeden problém s obyčajnými ľuďmi, obyvateľmi Slovenska“, dodáva. Keď sa ho pýtam na politikov, reaguje, že je ich prácou „veľa hovoriť, málo robiť“. 

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej o skúsenosti s Ruskom. 

Podľa neho Slováci nepoznáme, kto sú Rusi a čoho sú schopní. V prípade, že by sa im podarilo dobyť Ukrajinu, Sergej tvrdí, že by prinútili aj samotných Ukrajincov, aby sa postavili proti Slovensku. „Donútili by ich k tomu zbraňou namierenú na ich chrbty, aby sa postavili Slovensku, Poľsku…“ 

Slovensku preto želá, aby sme Rusko a Putina „prekukli“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.  

Kampaň "Každá piata žena" zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí - a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.

Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom "Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?

To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To, čo sa odohráva na Slovensku - ale aj vo svete, je skôr boj o náš charakter než o to, či sme dostatočne inteligentní a racionálni, hovorí pre Ráno Nahlas filozof a šachový veľmajster Ján Markoš. Podľa neho sa aj v kritickom myslení nezaobídeme bez dôvery.

Slovensko je v rámci Európy jedným z lídrov v miere zakonšpirovanosti. Miera našej ochoty veriť často veľmi nelogickým, mimo akýchkoľvek reálnych faktov postaveným teóriám je dnes na Slovensku až hrozivo vysoká. Navyše, ako ukazujú aktuálne výsledky testovania našich detí, miera ich odolnosti voči útokom na ich rozum, nie je u značného percenta z nich príliš vysoká. Liekom na tento zásadný problém rozkladajúci defacto už celú našu spoločnosť by malo byť vzdelávanie a najmä - už celé dlhé roky veľmi často skloňovaný pojem "kritické myslenie." 

„Kritické myslenie je často vnímané tak, že ide o to, nikomu a ničomu nedôverovať a všetko si sám preveriť, ale tak to jednoducho nie je. Kritické myslenie sa bez dôvery nezaobíde. Ak všetkým a všetkému nedôverujeme tak nie sme nezraniteľní, ale práve naopak, sme absolútne zraniteľní voči hocijakému demagógovi, ktorí príde a povie, že všetci sú zlí iba ja som dobrý. Takto vzniká populistický autoritársky vodca, do ktorého tí ľudia - ktorí ničomu inému nedôverujú, zrazu investujú všetku svoju dôveru,“ hovorí šachový veľmajster, filozof a spisovateľ Ján Markoš. Podľa neho vysoká zakonšpirovanosť má tri kľúčové dôvody: Stav slovenského školstva, stav mediálnej scény no a napokon tým tretím dôvodom, je nízka miera dôvery v našej spoločnosti.

Aké riziká má spoločnosť, v ktorej panuje vysoká nedôvera k inštitúciám či voči sebe navzájom a v ktorej až príliš veľa ľudí až v príliš veľkej miere podlieha konšpiráciám? Aký je dôvod toho, že i vzdelaní a racionálni ľudia neraz podliehajú logickým bludom a iracionalite a prečo je tak ťažké racionálne debatovať o našich hodnotách? Akú rolu v tom všetkom majú sociálne siete a má vôbec zmysel na nich diskutovať? Ktoré logické fauly sa zvyknú používať, kde sú limity nášho rozumu a nakoľko ho ovplyvňuje to, kde sme vyrástli, z akého prostredia pochádzame a akým hodnotám veríme? No a napokon, kde vo vzdelávaní našich detí robíme chybu a ako zlepšiť naše školstvo práve v tejto téme?

„Naša emocionalita, naše hodnoty a náš pocit identity - to všetko je omnoho hlbšie než nejaké čisto logické, rozumové úvahy. V skutočnosti sa naša racionalita stáva skôr racionalizáciou keď ju používame namiesto toho, aby sme hľadali pravdu, tak ju skôr využívame k tomu, aby sme sa nemuseli zmeniť a aby sme si mohli uchovať svoje hodnoty a svetonázor. Hodnoty, teda to, v čo veríme, že je to dobré alebo zlé, sú strašne blízko našej identite a tým, kým sme. A práve to, že hodnoty sú súčasťou našej identity je dôvodom prečo je tak strašne ťažké sa o hodnotových veciach baviť racionálne,“ tvrdí v našom dnešnom podcaste Ráno Nahlas Ján Markoš.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Malí vzrastom, veľkí srdcom. Veta malá rozsahom, no veľká obsahom – ak by sme mali pokračovať v duchu tej prvej. A zachytáva (či vystihuje) svet tých, ktorých si v našom okolí všimneme už pre to, že nízky vzrast ich nesprevádza len detstvom. Spoločníkom sa stáva doslova na celý život. A ak by padla otázka prečo? Odpoveďou je „jeden zmutovaný gén“! 

Mutácia, ktorá však – ako pri väčšine problémov – zmobilizovala k výkonom. A aj na Slovensku tak máme spoločenstvo ľudí nízkeho vzrastu, ktoré si pomáha k vysokým cieľom. Spoločenstvo, ktoré zasvätení poznajú ako „Palčekovia“ a tí nezasvätení sa o ňom môžu dozvedieť práve teraz. 

Dnešné RánoNahlas bude o radostiach i strastiach ľudí malých vzrastom, no veľkých srdcom. S Jurajom Polákom z občianskeho združenia Palčekovia. 

- prečo sa im ťažko počúvajú výrazy ako trpaslík či trpaslíčí

- keď problémom sú už bankomaty či tlačidlá vo výťahoch

- s čím sa stretávajú v školách či hľadaní práce

- keď ešte aj výška invalidného dôchodku bola závislá na telesnej výške

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Som strašne smutný z toho, ako to šesť rokov po vražde Jána a Martiny dopadlo pretože útoky na novinárov sú v porovnaní s minulosťou oveľa tvrdšie a sú ešte tvrdšia ako počas mečiarizmu.

Tá vražda bola otrasná a napriek tomu vidíme, že tí, ktorí majú vplyv na verejný diskurz vôbec nehamujú. A je otázkou času, kedy príde k nejakej facke, bitke novinára či nebodaj i k čomusi horšiemu, varuje novinár Karol Sudor.

Je šesť rokov po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, no napriek brutalite tohto zločinu je dnes atmosféra v spoločnosti ešte ponurejšia a ešte nevraživejšia. Verbálna agresivita ovládla nielen svet internetu, ale preliala sa i do prejavov a diskusií aj tých najvplyvnejších politikov. Vládna moc si explicitne definuje kritické médiá ako svojich nepriateľov, slovníky mienkotvorcov čoraz viac hrubnú, mentálne skratky pribúdajú a je tak načase si postaviť otázku, či sa celá táto rieka verbálnej frustrácie, hnevu, šikanovania a až nenávisti raz napokon nevyleje i do skutočného sveta, tam za obrazovkami počítačov a v uliciach nebude opäť úradovať brachiálne násilie. Napokon, Slovensko s tým už má svoju temnú skúsenosť a to nielen v časoch vraždy novinára Kuciaka, ale aj v ére mečiarizmu.

Polarizuje sa čoraz viac však aj celá spoločnosť a pamätníkom to opäť môže pripomínať doby vlády Vladimíra Mečiara. Dnešná doba však na scénu priviedla aj celkom nový fenomén sociálnych médií a z nich vyrastajúcej dezinfoscény či takzvaných "alternatívnych médií" kde už jeden tábor vôbec neverí tomu druhému, slovo kompromis sa chápe ako slabosť či zlyhanie a kde si už nielenže prestávame rozumieť a uznávať spoločné hodnotové rámce, ale kde sa čoraz viac do diskurzu vkráda i otvorená a vedomá dehumanizácia oponentov.

„Konšpiračné média nie sú alternatívou klasickým médiám. A ja ani neviem, prečo sa im hovorí alternatívne médiá. Aká alternatíva? Alternatíva by malo byť niečo relevantné, ale niekto, kto sa vyslovene vtiera aktuálne vládnucej politickej garnitúre predsa nie je žiadna alternatíva médiám, ktoré si kriticky robia svoju prácu a teda to, čo je poslaním médií,“ hovorí dlhoročný novinár a majster rozhovoru Karol Sudor.

Ako vníma dnešné Slovensko človek, ktorý ho už dlhé roky skúma v stovkách rozhovorov s našimi spolu rodákmi? Kam sme sa posunuli a v čom sme sa zmenili? Prečo sme tak nespokojní a frustrovaní a na strane druhej, prečo má zmysel sa občiansky angažovať a nestrácať nádej?

Kde dlhoročný novinár vidí príčiny poklesu dôvery ku klasickým médiám, v čom ako médiá zlyhávame a prečo pre neho nie sú konkurenciou takzvané alternatívne médiá? No a napokon, ako vníma tlak vládnej moci a majú novinári dnes dôvod na obavy?

„Oni vedia, že novinárov nezastrašia. Predstava, že ľudia, ktorí toľko toho prežili a ktorí odhalili také množstvo vážnych vecí a boli už toľkokrát vypovedať na polícií i súdoch, tak že sa teraz zľaknú lebo vládna moc verbálne pritvrdila je úplne naivná. Neverím, že relevantných novinárov vládna moc zastraší,“ tvrdí novinár denníka N Karol Sudor.

Ráno Nahlas s novinárom Karolom Sudorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie