Bez obalu 🎙

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu.

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu.

Slovenská diskusia o medveďoch je úplne mimo reality a je ťažko populistická, hovorí Katarína Juríková z Greenpeace Slovensko. Podľa nej treba riešiť príčiny toho, prečo medvede chodia do obcí a miest, a nie ich strieľať. Rovnako nesúhlasí s výrubom stromov postihnutých lykožrútom, považuje to za nesystémové riešenie.

Všetky doterajšie kroky ministerstva životného prostredia, vrátane personálnych výmen podľa Greenpeace smerujú skôr proti ochrane prírody a toto ministerstvo je navyše najhoršie zo všetkých rezortov v plnení cieľov Plánu obnovy. To už priamo ohrozuje európske peniaze.

Chyby však podľa nej robili aj predchádzajúce vlády - napríklad ak rozdávali peniaze na plošnú energetickú pomoc namiesto toho, aby financovali napríklad zateplenie budov. Zelenú transformáciu nevníma ako obetu alebo utrpenie ľudu, práve naopak - ako príležitosť, aby aj ľudia v regiónoch dýchali čistý vzduch a pili čistú vodu.

Ako sa Greenpeace pozerá na protesty poľnohospodárov proti EÚ? Katarína Juríková tvrdí, že agrodotácie sú rozdeľované nespravodlivo. Mali by ich dostávať farmári, ktorí znečisťujú životné prostredie?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Redakcia Aktuality.sk oslovila na rozhovor aj ministra životného prostredia T. Tarabu, zatiaľ našej žiadosti nevyhovel.

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“

„Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.

Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde - ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.

„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.

Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?

„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.

Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.

„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.

A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?

„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.

S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej štruktúre spoločnosti. Navyše, táto masa nespokojencov túžiacich po pomste a odvete je dlhodobo a masívne priživovaná takzvanými travičmi studní kam sociológ zaradil napríklad Vladimíra Mečiara, ale najmä Roberta Fica.

Prezidentské voľby a prezident Pellegrini. Témy pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ“. Slovensko rozhodlo. Nateraz zvoleným a už čoskoro aj novým prezidentom v úrade bude Peter Pellegrini. S rozdielom vyše 165 tisíc hlasov porazil Ivana Korčoka. Ten získal 1 243 tisíc hlasov. 

Parlament, vláda a najnovšie aj prezidentský palác bude už od polovice júna vo farbách Ficovej vládnej väčšiny. 

Čo to prinesie Slovensku? Aký bude Peter Pellegrini prezident? A akým smerom sa vydá prezidentský palác po ére Zuzany Čaputovej? 

Témy pre Petra Bárdyho, ktorý najnovšie knižne mapuje päť rokov odchádzajúcej prezidentky. Aké dedičstvo zostane po nej? A môže inšpirovať politika typu Petra Pellegriniho? 

„On si od nej bude môcť zobrať čokoľvek, no nezoberie si nič. Ľudskosť, snahu osloviť čo najširšie spektrum...Toto Peter Pellegrini robiť nebude. On bude prietokový ohrievač úradu vlády“, tvrdí Bárdy.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš cieľ nie je potlesk, náš cieľ je spríjemniť trpiacim pobyt v nemocnici a odľahčiť to ich blížnym, ale aj personálu. Clowdoctors sú súčasťou liečebného procesu pretože smiech a psychická pohoda sú súčasťou liečby, hovorí o poslaní zdravotných klaunov Roman Večerek. A ako sa klaun vyrovnáva s utrpením a smrťou detí?

Nemocnica. To je miesto spájané so strachom, bolesťou a áno – aj s umieraním. Miesto, ktorého sa bojíme, miesto, kde naozaj byť nechceme, no zároveň je to miesto, kam neodvratne - chtiac či nechtiac, všetci smerujeme. No a je to i miesto, ktoré málokto z nás spája so smiechom, radosťou – a tobôž so zábavou. No i v strachu z bolesti, z utrpenia a dokonca i z obáv zo smrti, predsa len stále hľadáme a i napriek tomu všetkému zlému, potrebujeme nádej. A i preto potrebujeme radosť a potrebujeme i smiech - možno dokonca i výsmech z toho, čo nedokážeme zmeniť a čomu každý jeden z nás čelí, teda: Bolesti, utrpeniu – i smrti.

No a práve o tomto je ich práca – presnejšie poslanie, tzv. zdravotných klaunov. Klaunov, ako je i doktor Quido Bublanina, alias Roman Večerek z mimovládnej organizácie Červený nos – Clowndoctors.

„Je to o tom, že je úplne jedno kto ste, ako vyzeráte, čomu veríte a či ste chudobný alebo bohatý, ale keď vás niečo bolí a trpíte, tak ste všetci na jednej lodi. No a presne toto je tá vec, ktorú klauni z Clowndoctors prinášajú a čo je ich pridaná hodnota,“ hovorí zdravotný klaun Roman Večerek.

Ako rozosmiať deti, ktoré trpia a dokonca i čelia samotnej smrti? Kde je hranica ako ich vtiahnuť späť do života a pritom im neublížiť no a ako sa vyrovnať s tým, keď ich publikum odchádza do miesta odkiaľ niet návratu? A kde v tom všetkom hľadať niečo ako zázrak – aj zoči voči smrti?

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o zdravotných klaunoch z organizácie Červený nos, Clowndoctors. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sme autenticky nahnevaní na to, čo hrozí RTVS, držíme však spolu“, tvrdí Rozália Vlasková z koordinačného výboru za nezávislosť a verejnoprávnosť RTVS.

Keď o rozprávkach či rozprávky vysiela rozprávková víla. A rovno vo verejnoprávnej RTVS. Tej RTVS, ktorá je dnes ťažko skúšaná vládnou mocou. 

Tak trocha dobrodruh: s čerstvým diplomom etnologičky sa postavila medzi regály supermarketu. Keď ju to prestalo baviť, ocitla sa na konkurze do spravodajstva Rádiožurnálu, kde… Kde ju nasmerovali smerom, po ktorom podvedome túžila – k rozprávkam a vysielaniu pre deti Rádia Junior. 

A tento svet, v ktorom od nepamäti bojuje dobro so zlom, jej nedáva byť ticho, keď sa dobro so zlom bijú vo svete reálnom. Aktuálne ju to priviedlo do koordinačného výboru iniciatívy zamestnancov RTVS za verejnoprávnosť a nezávislosť. 

Rozália Vlasková, redaktorka a dramaturgička Rádia Junior. 

Je zápas o verejnoprávnosť tým rozprávkovým súbojom dobra so zlom? A skončí to aj s verejnoprávnosťou ako v rozprávke – teda, že dobro zvíťazí? 

„Keď to nebude vypočuté, budeme robiť všetko, čo nám umožňuje zákon, budeme sa brániť v medziach zákona.“

Ak hovoríte, že "všetko, čo umožňuje zákon", tak ústava umožňuje aj štrajk, "právo na štrajk je zaručené". Čiže aj čosi takéto?

„Štrajk je ošemetný v prípade verejnoprávneho média, ktoré zo zákona musí vysielať, ale aj tam sú určite možnosti, ako sa štrajkovo prejaviť aj počas toho, ako vysielame. Takže ja nehovorím, čo budeme robiť, lebo to nezávisí odo mňa. Sme ôsmi členovia výboru a určite budeme o tom komunikovať v pracovných skupinách.“

Pýtam sa na diapazón možností.

Nevylučujeme žiadnu zákonnú možnosť a budeme reagovať na to, čo príde. Takže zatiaľ situácia nie je postavená tak, že musíme sa postaviť a byť ticho, alebo sa postaviť a štrajkovať nejakým iným spôsobom. Zatiaľ sme v strehu, čakáme, čo bude. Naviac my sme odpoveďou na to, čo nastolila druhá strana, my nie sme tí aktivisti, ktorí chcú niečo meniť, my len odpovedáme na útoky. 

Zacitujem z vašej výzvy: "Svoju podporu nám vyjadrili všetci tí, bez ktorých by rozhlas ani televízia neodvysielali ani len sekundu programu". Nie je už v tomto naznačená forma možného budúceho protestu? Že by šlo možno o "informačný blackout" jedného verejnoprávneho média?

„Nerada by som to prezentovala ako nejaké vyhrážanie sa, že teraz 1200 ľudí vypovie poslušnosť. Iba podotýkame, že nás podporilo 1200 ľudí, bez ktorých sa program nezaobíde a treba to brať do úvahy, že tí ľudia s tým nesúhlasia, prieči sa im to a sú ochotní sa k tomu prihlásiť.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Do prezidentských volieb ostáva iba pár dní a rozhodnúť môže každý hlas. Zatiaľ čo Ivanovi Korčokovi sa podľa sociológa voličov darí - s vidinou víťazstva, mobilizovať, v tábore jeho oponenta vidí rozpaky. „Ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje – aby Pellegriniho vytrestali,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.

Slovensko už tento víkend spozná meno nového prezidenta. O post hlavy štátu zabojuje diplomat a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok s predsedom Hlasu, šéfom parlamentu a dlhoročným Ficovým súputnikom Petrom Pellegrinim. Ten ale svoju pozíciu dlhodobo preferovaného favorita v prvom kole volieb neobhájil a oproti víťaznému Korčokovi stratil vyše 5 percent, teda vyše 120 tisíc voličov. V hre je však ešte viac ako štvormiliónový tábor voličov Štefana Harabina, ako i množstvo demotivovaných a znechutených nevoličov.

Ivanovi Korčokovi sa podarilo pomerne úspešne mobilizovať svojich voličov, tvrdí Vašečka. „Teraz sa ukáže, či sa to zopakuje v druhom kole. Osobne predpokladám, že skôr áno pretože zrazu veľká časť sklamaných voličov pochopila, že je šanca na víťazstvo. No a v momente keď je šanca reálna, to vie prebudiť i tých sklamaných a priviesť ich späť k volebným urnám,“ dodáva. Naopak, rozpaky v podpore vidí viac v tábore Petra Pellegriniho.

„Robert Fco vyjadril Petrovi Pellegrinimu podporu veľmi dehonestujúcim spôsobom a v podstate ho veľmi poškodil no a za ostatné dni sme videli, že ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje, aby Petra Pellegriniho vytrestali. Táto atmosféra bude mať - minimálne v emocionálnej rovine, vplyv na voličstvo, ktoré má tendenciu ho voliť ako kandidáta vládnej koalície no a toto môže Pellegrinimu na poslednú chvíľu ubrať hlasy,“ myslí si sociológ.

Tieto voľby sa tak napriek slabým kompetenciám prezidenta, stali akýmsi referendom o Ficovej vláde, ako i ďalšom zahraničnopolitickom smerovania Slovenska. Ich výsledok tak zrejme bude veľmi tesný a nervozita vo volebných štáboch kandidátov očividne narastá.

„Pravdou je, že od prvého dňa po ohlásení výsledkov prvého kola, sa Pellegriniho stratégia úplne rozpadla. Treba však povedať, že - napriek dlhoročným skúsenostiam s našou politikou, ma skutočne vyrušilo, že v jednej chvíli začať Peter Pellegrini úplne vo všetkom klamať. Lož za lžou, ohýbanie reality a to ma vyrušilo pretože tým ukázali, že v mene víťazstva sú ochotní robiť všetko. A toto je naozaj niečo, čo rozllišuje dve časti našej politickej scény,“ komentuje to Michal Vašečka.

Čo budú kľúčové heslá a témy nastávajúcich dní a komu a čím sa podarí dosiahnuť volebné víťazstvo? No a napokon, ako tieto voľby zmenia politickú mapu Slovenska, nálady v koalično-opozičných táboroch, ale aj slabú odolnosť našej populácie voči únosu verejnej debaty do sféry lží, dezinformácií a strašenia fiktívnymi hrozbami?

„Ja si myslím, že toto je presne to, o čo sa tu hrá. Prípadné víťazstvo Ivana Korčoka by mohlo znamenať minimálne to, aby sme sa do toho bahna vytvoreného dezinformačnou scénou neprepadávali ešte hlbšie. Parlamentné voby totiž v tomto zmysle nepriniesli nejaké vytriezvenie, kde by si populácia tých, ktorí si zvolili súčasnú vládnu koalíciu uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Práve naopak, zdá sa, že sú s tým, čo sa tu deje, veľmi spokojní. V tomto zmysle hlas z prezidentského paláca, ktorý by bol iný, by aspoň mohol pomôcť udržať akú takú rovnováhu, ktorá tu bola. Tá rovnováha sa totiž už dnes prevažuje v prospech dezinfoscény a aspoň toto by sa hlasom z paláca dalo zachrániť,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.

A ako vidí budúcnosť oboch kandidátov po prezidentských voľbách a aký budú mať dopad na našu politickú scénu?

„Slovenská neficovská, nekoaličná časť politického spektra má dnes typ lídra, ktorý aj keď nevyhrá prezidentské voľby, tak tým lídrom ostane a mal by byť v tejto chvíli viacerými opozičnými politickými stranami osvojený. Dnes totiž ani PS, ani KDH a ani SaS nemajú lídrov, ktorí by vedeli nadstranícky zjednocovať. Čiže, nech už sa o pár dní stane čokoľvek, Ivan Korčok ukázal potenciál, ktorý by nemal byť zahodený,“ hovorí Vašečka.

Naopak, budúcnosť Petra Pellegriniho vidí sociológ v pomerne neružových farbách. „Ak by prehral, tak to začne vládnu koalíciu rozbíjať. SNS to pochopí ako šancu na zisk nejakého nového lupu no a predovšetkým Robertovi Ficovi sa naplní jeho predstava, že zradcov treba vytrestať. Pellegriniho prehra ukáže, že všetky jeho doterajšie úspechy boli výlučne úspechmi vďaka Robertovi Ficovi. Ak to prehrá, bude to vážna rana jeho politickej kariére a je iba otázka, kde sa ten pád môže zastaviť,“ tvrdí.

Ráno Nahlas so sociológom Michalom Vašečkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ako hodnotí kampaň v druhom kole volieb? Aké taktiky zvolili Ivan Korčok a Peter Pellegrini a aké má kto šance? V podcaste odpovedá šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kandidáti na post prezidenta podľa neho zvolili opačnú stratégiu. Jeden mobilizačnú, druhý demobilizačnú.

„Nedá sa povedať, že argumenty Petra Pellegriniho spochybnia voličov Ivana Korčoka. Peter Pellegrini potrebuje priniesť k volebným urnám nových voličov, respektíve osloviť voličov Štefana Harabina. Taktika Ivana Korčoka je presne opačná," približuje Slosiarik s tým, že sa víťaz prvého kola sa pokúša demobilizovať voličov Petra Pellegriniho a Štefana Harabina.

Ako vníma podporu Krisztiána Forróa - môže Pellegrinimu vyhrať voľby? „Dáta ukazujú, no musíme to regionálne diferencovať, že medzi maďarskými voličmi má Peter Pellegrini väčšiu podporu ako Ivan Korčok. Pellegrini tu možno hrá o jedno, či dve percentá. Ale pri tak tesnom súboji ide presne o o to," približuje šéf agentúry Focus.

Na to, kto vyhrá by si dnes nevsadil. „Vidím to 50 na 50. Súboj je tak tesný, že z dát sa dnes nedá povedať, kto reálne vyhrá. Predpokladám, že rozdiel nebude niekoľko percentuálnych bodov, hovorí.

V podcaste si môžete tiež vypočuť:

- čo vieme o voličoch Štefana Harabina,

- čo potrebuje Peter Pellegrini k víťazstvu,

- ako funguje psychologická výhoda víťaza prvého kola,

- čo by k víťazstvu potreboval Ivan Korčok.

Moderuje Denisa Hopková.

Všetci chceme pokoj a všetci chceme pokoj. Len nemožno dôjsť k mieru a ani pokoju tam, kde jedna skupina bezprávne potláča inú. Bez spravodlivosti nemôže byť pokoj, ktorý bude platiť, hovorí Daniel Pastirčák. Šíriť pokoj znamená žiť pre pravdu a spravodlivosť, dodáva.

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam „verzus.“ Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem, neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Na jednej strane tieto zdanlivo rozporné slová z Nového zákona a na strane druhej slová, „Slovensko potrebuje pokoj. Nikto nemá väčšiu pravdu ani lepší názor,“ z predvolebnej kampane jedného z favoritov boja o prezidentský palác.

Sme v čase prezidentskej kampane - a pred nami je voľba hlavy štátu . A zároveň sme v čase pôstu – a pred nami je najväčší kresťanský sviatok. Ukrižovanie a Vzkriesenie Ježiša. Čo tieto zdanlivo úplne rozdielne témy spája. Čo „tu a teraz“ spája profánny a sekulárny svet dnešného Slovenska?

Pokoj a meč. Vojna a mier. Zmätenie pojmov, jazykov, ale už aj hodnôt stojacimi za týmito zásadnými pojmami. A k tomu polarizovaná, hlboko rozdelená spoločnosť hľadajúca pokoj a zmierenie. No aký to má byť pokoj bez spravodlivosti a aké to má byť zmierenie bez obety?

„Na Slovensku už nejaký čas žijeme v dobe zvrátenosti, teda prevrátenia hodnôt. A to je práve ten prípad, keď Fico či Pellegrini hovoria o mieri. Čo to hovoria, keď tvrdia, že sú mierotvorcovia? Veď mier tu bol a nemusel skončiť keby ruské vojská nevtrhli na Ukrajinu a nezačali tam vraždiť. Pritom ani oni sami neveria tomu, čo hovoria a možno i preto Fico imponuje časti verejnosti lebo bezškrupulózne dáva najavo, že nemá žiadne hodnoty. A to sa ľuďom páči,“ pripomína Daniel Pastirčák.

Témy pokoja, obety, ale aj pravdy - no i dnes už prakticky všadeprítomnej lži. A kde v tejto nebezpečnej, neistej, frustrujúcej, hlučnej a čoraz cynickejšej a krutejšej dobe hľadať nádej a Zmysel? To sú témy Veľkonočného Rána Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď premiér Fico národu nahováral, že v Kyjeve žiadna vojna nie je, on sa tam vybral a život v tieni a strachu z vojny preniesol na obrazovky verejnoprávnej RTVS. Na vyjadrenia Roberta Fica, o tom, že slová o vojne sú skôr žartom nechal defilovať samotných Kyjevčanov, ktorí sa prizerali tomu, ako im horia zasiahnuté byty, ako sa boja rakiet, ako pred nimi napríklad so starými rodičmi ani nemôžu utiecť do krytov. 

Alebo – keď uveril prípadu sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal ešte na maloletej dopustiť cirkevný hodnostár, zorganizoval všetko tak, aby ho mohol s prípadom konfrontovať priamo pred kamerou. 

Alebo – s kamerou sa napozeral toľko na dôsledky ničivých zemetrasení, že keď o nich rozpráva, nabiehajú pritom zimomriavky. 

Juraj Mravec, novinár, televízny reportér, autor knižných rozhovorov s legendami svetovej fotografie. A aktuálne jeden zo signatárov vyhlásenia zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávnej RTVS za zachovanie slobodnej tvorby v nej. 

Ako vidí jedno verejnoprávne médium, jeho jedinečnosť i limity? I zápas zaň. Je to boj za záchranu pilierov demokracie? 

„Neviem si predstaviť, o čom by bola relácia Reportéri, keď tam budú takéto nariadenia a kontrolné mechanizmy. To mi niekto odrazu povie, že túto tému robiť nebudem? No tak v takom prípade nebudem robiť v televízii“, rozpráva Juraj Mravec, ktorý je už dve desaťročia pevnou súčasťou redakcie Reportéri. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše verejnoprávne inštitúcie nikdy úplne verejnoprávne neboli, nikdy v nich neprebehla skutočná očista od mečiarizmu, ani od komunizmu. My sme sa ten zásadný mravný krok urobiť báli, hovorí Boris Kršňák, ktorý v Slovenskom rozhlase pôsobí už bezmála 30 rokov. Podľa neho vládna moc RTVS zrejme ovládne. No a verejnosť? „Ak žiadaš od občanov aby sa ťa zastali, tak musia mať dôveru v toho, koho sa zastanú,“ hovorí Kršňák.

Verejnoprávna RTVS končí a s ňou skončí zrejme aj akákoľvek snaha o verejnoprávne média nezávislé nielen od tlaku vládnej moci, ale i od tlaku väčšinovej verejnej mienky a diktátu komercie. Napokon, síce najmenší, ale o to hlučnejší koaličný líder Andrej Danko to povedal úplne jasne: „Keď raz riadite štát, tak už treba prestať s tými tanečkami… A tí ľudia sa majú z tých funkcií pratať. Takže prestaňme tu už trepať o nejakých výberoch a neviem čo. My riadime štát…“

Predstava francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV: „Štát som ja,“ tak zjavne našla naplnenie aj tu u nás, v Strednej Európe 21. storočia. V boji o verejnoprávnosť síce RTVS – predtým Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, dostávali zabrať prakticky od akejkoľvek doterajšej politickej moci, ani jedna z nich – a to dokonca ani vlády povestného Vladimíra Mečiara, ale k verejnoprávnosti nepristupovali s takým zjavným mocenským apetítom a ani s takým dešpektom k tomu, čo tento inštitút pre samotnú verejnosť predstavuje. Proste, keď platí, že štát sme my, tak potom motto: „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ dáva zjavnú – i keď len mocenskú, logiku.

„Snaha ovládnuť verejnoprávne médiá tu bola od začiatku. Pokúšali sa o to všetky politické garnitúry pretože STV a SRo (dnes RTVS) nikdy neboli čisto verejnoprávne a vždy tam bola možnosť politických zásahov. Dnes je to však iné v miere mocenskej arogancie a snahy o absolútne ovládnutie. Mám ale strach aj z toho, že teraz môžu do RTVS vstúpiť absolútni nímandi, teda ľudia, ktorí nemajú tušenie nielen o tom, čo je to verejnoprávnosť, ale ani o tom, čo je to žurnalistika a že to budú tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci,“ pripomína skúsený verejnoprávny novinár Boris Kršňák.

Ustojí RTVS tento nerovný súboj? Postavia sa za svoju inštitúciu aspoň jej zamestnanci a bude hodnota tejto našej verejnoprávnosti stelesnená telerozhlasom tým, čo bude brániť i samotná verejnosť? No a prečo to dospelo až sem, do bodu, keď padá ďalšia z kľúčových inštitúcií demokratického a právneho štátu?

„Základný problém je v tom, že my – v STV a v SRo, sme nikdy tomu nášmu poslucháčovi a divákovi nedali jasne najavo, že si tak vážime tú inštitúciu a že za ňou aj skutočne stojíme, aby sme ich presvedčili o tom, že aj im stojí za to, za RTVS dnes stáť,“ hovorí Boris Kršňák a tvrdí, že k ďalšiemu vývoju je značne skeptický pretože vládna moc je podľa neho valec, ktorý sa nezastaví pred ničím.

Počúvate Ráno Nahlas, s dlhoročným verejnoprávnym novinárom Borisom Kršňákom z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.