Bez obalu 🎙

„Politická situácia na Slovensku sa nepochybne uberá neliberálnym smerom. Fašizmus ako taký je v súčasnej Európe mŕtvy, čo ale neznamená, že režimy, ktoré sa formujú, nie sú v princípoch podobne nebezpečné ako fašizmus. Čo je pre Európu reálnou hrozbou je neliberálny populizmus a rôzne zaobalené autokracie, ktoré už nemajú v sebe revolučný náboj ako fašizmus, ale chcú kontrolovať inštitúcie,“ hovorí historik Aton Hruboň.

„Sociálne ladený liberálny populizmus s národným akcentom sa druhýkrát v krátkom slede ukázal ako triumfálna stratégia, čo vylučuje, že ide o náhodu. Pre koalíciu to znamená potvrdenie a povzbudenie. Matematika a trendy nepustia: V horizonte troch rokov má pri konsenze v nacionalistickom tábore a systematickej vplyvovej podpore Aliancie zvonka našliapnuté na hladkú ústavnú väčšinu,“ tvrdí na margo aktuálneho diania na Slovensku historik Anton Hruboň, ktorý sa zaoberá sa modernými dejinami Slovenska, ale i Európy a to s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu.

Smeruje teda slovenská spoločnosť k nejakej modernej podobe fašizmu, čo je vlastne ten liberálny populizmus a kde má táto vzbura voči elitám a liberálnej demokracií svoje červené čiary a hranice? No a vyrovnali sme sa vôbec s dedičstvom Tisovho štátu alebo politika hrubých čiar nás naučila v mene prežitia zabúdať a nevyvodzovať spravodlivosť čo nastavilo mentálne vzorce spoločnosti tak, že v mene víťazstva je možné skutočne všetko a účel svätí i akékoľvek prostriedky? A máme vôbec ako spoločnosť nejaký príbeh o tom, kto sme, čo chceme a kam smerujeme?

„Jedna z kľúčových veci, ktorá nám chýba v našej národnej identite je chýbajúci budovateľský príbeh alebo mýtus našej štátnosti. Toto je jadro, ktoré tu absentuje a to potom častokrát vedie k pocitom akejsi národnej menejcennosti a chýbajúcemu konsenzu na určité kľúčové témy,“ pripomína historik Hruboň.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prvý milión za 41 hodín, druhý za 70 a už je aj tretí. Na siedmy deň. Občianska zbierka Munícia pre Ukrajinu má presne týždeň. A ak sa k českej vládnej iniciatíve Ficov kabinet pridať odmietol, suplujú ho občania. 

Slogan „keď nie vláda, posielame my“ zatiaľ zmobilizoval už viac ako 50 tisíc darcov. Reagujú tak nielen na neutíchajúci hlas Volodymyra Zelenského po pomoci, ale aj na volanie iniciatívy, že „Slovensko nie je zbabelé“ a jeho občania sa „nevedia zmieriť s vládnym odopretím pomoci vojnou zmietanému susedovi“. 

Ako iniciatíva masívnej občianskej pomoci vznikla a ako využije zhromaždený kapitál? Otázky pre Zuzanu Suchovú, ktorá za zbierkou stojí. A keďže v jej osobe sa dobročinnosť spája aj s profesným zameraním na fundraising, pozrieme sa aj na to, ako nutkanie k pomoci u ľudí prebúdzať, aby sme mohli žiť v lepšom svete. 

„Je to vyjadrenie postoja a hodnôt, ktoré vyznávame“, tvrdí v podcaste Zuzana Suchová. Široká komunita darcov podľa nej takto „online partizánči“ voči postojom zostavy Fico4.0 pri pomoci Ukrajine. 

Zuzana Suchová bola konfrontovaná aj s otázkou, čím by sa snažila presvedčiť premiéra Fica, aby na pomoc prispel on.

„Konfrontovala by som ho so svedectvami filmu Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali. To, čo sa tam deje, sa dá prirovanť ku koncentračným táborom z druhej svetovej vojny“, reaguje Suchová. 

„Keď Rusi naženú tristo ľudí do školskej pivnice, kde má človej miesto na ktorom môže len sedieť, či stáť. A sú tam zavretí niekoľko týždňov. Zakazujú im pritom vynášať mŕtvych. Alebo na pochovanie majú hodinu, ako kopú ten plytký hrob, pričom ich počas toho ešte aj ostreľujú… Toto sú svedectvá, ktoré by som pustila pánovi Ficovi, aby sa na to pozrel.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla týchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame, hovorí v podcaste novinár Matej Príbelský.

Číslo novinára Aktualít Mateja Príbelského pred nejakým časom zverejnil na svojom účte na sociálnej sieti známy slovenský raper Patrik Vrbovský. Stalo sa tak po tom, čo sa ho reportér spýtal na stretnutie na úrade vlády pár dní pred voľbami. Na druhý deň sa raper ospravedlnil, no číslo mladého novinára stále koluje napríklad na dezinformačných kanáloch.

„Stále prijímam hovory na moje súkromné číslo. Moje číslo sa dostalo inzerát k jednému produktu. V popise bolo napisane že ľudia ma môžu kontaktovať v čase od 6:00 do 9.00," hovorí podcaste novinár Matej Príbelský.

Vo svojich textoch sa hlavne venuje dezinformáciam a dezinformačnému priestoru. „Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla tíchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame."

Podľa neho sa vzťah verejnosti k novinárom zhoršil aj pre slovné útoky politikov. Tie sú zamerané aj na jednotlivých novinárov. „Do veľkej miery to napomáha k tomu, aby sa zradikalizoval vzťah verejnosti k novinárom," konštatuje. V rozhovore približuje, ako sa dá útokom vo verejnom priestore brániť.

Reportér hovorí, ako komunikovať s blízkymi, ktorí podľahli dezinformáciám. „Záleží, či sa dá s touto osobou komunikovať, či je prístupný aj iným názorom. Ak áno, tak treba s ním komunikovať rešpektujúco, pýtať sa odkiaľ sa informáciu dozvedel a prečo si to myslí. Nezabúdať pri tom byť tak trochu človekom. Môžeme mať iné politické názory, ale na druhej strane sme stále kamaráti. Treba debatu kultivovať. Potom začne byť človek prístupný aj našim pohľadom na svet," dodáva Príbelský.

Moderuje Denisa Hopková.

Korupcia nás ešte stále hodne trápi, očakávania že táto vláda s ňou bude nejako výraznejšie bojovať – a preto sa situácia zlepší, sú však minimálne. Vypýva to z prieskumu pre Nadáciu Zastavme korupciu. „Ľudia majú od tejto vlády oveľa viac očakávaní v iných oblastiach - ako je zastabilizovanie cien či sociálne istoty, než je boj s korupciou,“ vysvetľuje Xénia Makarová z Nadácie.

Korupcia trápi výraznú väčšinu Slovákov. Podľa takmer 87 percent opýtaných je korupcia veľmi – alebo skôr, závažný problém. Len necelé 4 percentá si myslí, že to závažný problém nie je. Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus pre Nadáciu Zastavme korupciu. Prieskum mapoval nálady Slovákov v čase rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.

Zlou správou sú aj naše očakávania pretože takmer 38 percent opýtaných si myslí, že počas súčasnej vlády sa korupcia zvýši a vyše 30 percent očakáva, že sa za Fica jej úroveň nezmení. Vyše 83% má pocit, že v odhaľovaní korupcie sa dokopy nič neurobilo alebo ak niečo aj áno, ale nie dosť. Príčinu vidia najmä v tom, že sú do nej zapojené aj osoby, ktoré zastávajú významné funkcie

Čo nám tento prieskum o jednej z kľúčových tém našej spoločnosti hovorí a ako to, že sa z kedysi ťažiskovej témy, ktorá ešte pred pár rokmi mala potenciál vyhrávať (alebo prehrávať) voľby stala téma, ktorá už nie je na špici záujmu verejnosti a teda tým pádom ani politikov? Zmierila sa teda slovenská spoločnosť s korupciou ako sprievodným znakom politiky a berie ju ako akúsi daň za vládnutie?

Prečo si nevieme poradiť s verejnými činiteľmi žijúcimi evidentne nad svoje oficiálne príjmy a ako to, že politici tajaci z čoho financujú svoj luxusný život nekolú verejnosti oči aspoň tak, že by ich tlak verejnej mienky vytlačiť z politickej mapy? No a ako sa menili v čase jej formy a kde a ako sa transformovali kedysi populárne igelitky či schránkové firmy plné anonymných peňazí do straníckych pokladníc? A napokon, zlyhal boj s korupciou v minulom volebnom období a čaká nás opäť éra nástenkových tendrov a mýt či emisií ukrytých do cudzokrajných anonymných schránok?

Témy dnešného podcastu s Xéniou Makarovou a Martinom Suchým z Nadácie Zastavme korupciu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Museli utiecť, aby si zachránili holé životy. Ich existencia sa v okamihu zmestila do pár igelitových tašiek. A utekali, ako vládali. Naviac – zo svojich domovov. Do neznáma. 

Dramatická situácia, ktorých je dnešok vymedzený prvou štvrtinou 21. storočia plný. Tak to môže vyzerať na vojnou zmietanej Ukrajine, či medzi africkými utečencami, ktorí hynú vo vodách Stredozemného mora. 

Aktuálny popis je však momentkou z dramatického rozpoloženia tých, čo museli utekať pred silou z Náhorneho Karabachu. Do Arménska. A tam im pomáhajú aj Slováci. Ako a prečo? Na to sa už pozrieme s charitatívnou pracovníčkou Dominikou Šimonffyovou. 

„Arménci sú pohostinní. No inak, ako my Slováci. My si vieme uctiť tých významnejších, oni sú pohostinní ku každému. Aj k biednym“, rozpráva o svojich postrehoch Dominika. 

„Prišli mi smutní, no nie zúfalí. Opakovali, že keby sa svojej zlej situácii ľudí na úteku poddali, nemali by šancu prežiť. Nad vodou ich drží nádej“, dopĺňa. Keď sa pýtam, že z čoho pramení, Dominaka reaguje: „Z prijatia“. „Boli prijatí miestnymi, ktorí tiež nežijú v neviem akých podmienkach, no vedia sa deliť a prijímať“, konštatuje Dominika Šimonffyová. 

Prečo dáva svoju energiu pomoci iným ona sama? 

„Nedávalo by mi to zmysel žiť iba pre seba. Myslím si, že to tak cítia aj ostatní. Nemusíte pritom ísť pomáhať do zahraničných misií, stačí si všímať svoje okolie“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je strašne dôležité ísť k volebným urnám a vedieť čo robím no a potom byť pripravený za to niesť i zodpovednosť. Tu sa však deje pravý opak, ľudia nejako volia a potom sa spoliehame, že nás z toho niekto zachráni, ale nezachráni nás nikto. Toto si teraz budeme „žrať“ štyri roky,“ hovorí europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

„Myslím si, že je férové ľuďom povedať, že menšia časť národa - a časť politikov, prehrala súboj. Boli zvolení na štyri roky a či sa to niekomu páči alebo nie, oni tu tie štyri roky budú vládnuť. Ľudia potrebujú pochopiť čo sa stalo a že sem nepríde žiadna Eurokomisia, ktoré by nás tejto zodpovednosti zbavila. Volič má byť zodpovedný za svoju voľbu a toto si ľudia musia uvedomiť a musí tu byť aj nejakí líder, ktorý im to povie: „Vážení vám sa nemusí páčiť kto tam teraz je, ale vy ste si ho zvolili a musíte niesť zodpovednosť za to, čo ste si zvolili. Teraz nepríde žiadny Mesiáš a nezachráni vás.“ odkazuje nám europoslankyňa (za SaS) Lucia Ďuriš Nicholsonová. Tá po prezidentských voľbách napísala na svoju sociálnu sieť aj status, v ktorom sa po volebnej porážke Ivana Korčoka prakticky so Slovenskom rozlúčila: „Zapíname kufre. Slovensko je na veľmi dlho stratené. Patríme jednoznačne na východ, nie na západ a všetky výchylky, vrátane pravicových vlád a našej unikátnej pani prezidentky, ktorú nám závidí svet, ale Slovač ju hejtuje do krvi, boli len chyby v programe. Vivat, Slovakia. R.I.P.“

Ako teda vníma volebné rozhodnutie, v ktorom Slovensko zverilo post prezidenta do rúk nominanta koaličného Hlasu a dlhoročného Ficovho súputnika a prečo to považuje za tak fatálne rozhodnutie, že prakticky zlomila nad touto krajinou palicu? Kde sa podľa nej stala chyba a – ako dlhoročná liberálna politička, berie zodpovednosť za túto prehru svojho vlastného politického tábora i na seba? Pomôže Slovensku, ale aj našej politickej opozícií cesta neustále pokračujúcich mítingov a ak nie, kde vidí cestu k zmene voličských preferencií? No a napokon, ako predpovedá výsledky blížiacich sa eurovolieb?

„Myslím si, že progresívci získajú signifikantnú časť mandátov, ale celoeurópsky si myslím, že práve frakcia Obnovme Európu pôjde výrazne dolu a tie sily v europarlamente budú pre usporiadané v prospech pravicových extrémistov a bude to mať zásadný dosah i na európsku politiku,“ hovorí pre Ráno Nahlas europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Záležitosť možno považovať za uzavretú, ak by však izraelský režim urobil ďalšiu chybu, reakcia Iránu bude podstatne tvrdšia." Vyhlásenie iránskej misie pri OSN po nedeľňajšom nočnom masívnom no odrazenom útoku na Izrael. Na jeho mestá malo letieť 85 ton výbušnín, ktoré však Izrael a jeho spojenci zneškodnili ešte vo vzduchu. Akcia za miliardu sto miliónov eur podľa prepočtu izraelských vojnových analytikov. Čo je však pre Teherán „uzavretou záležitosťou“, pre vojnový kabinet Tel Avivu zostáva až výstražnou povinnosťou odvety. 

V pozore je svet. Spojenci zainteresované strany odhovárajú od ďalších stretov a ešte väčšej eskalácie. 

Čo sa to na blízkom východe deje a prečo? Zásadnou otázkou však zostáva čo bude ďalej? Téma pre Attilu Kovácsa, znalca pomerov tohto regiónu z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. 

„Napríklad už nikto nehovorí o Gaze, o Západnom brehu...o vojne, ktorá je tam už pol roka a má viac ako tridsaťtisíc obetí len medzi Palestníncami. Nevie sa veľa o rukojemníkoch. Ciele zničiť Hamas sú rovnako na míle vzdialené od naplnenia“. Attila Kovács ilustruje, ako napätie s Iránom prospieva politike izraelského premiéra Netanjahua a jeho okoliu. Aktuálnu vojnu s radikálmi Hamasu označuje totiž za „porážku“ jeho politiky. Otvorenou podľa neho zostáva otázka, či má premiér Netanjahu politicky pripravené kroky, čo po prípadnom dobytí radikálov. Podľa Attilu Kovácsa nemá a „hrozba Iránom“ mu tak politicky len vyhovuje. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si voliči oboch táborov odpovedali na úplne odlišné otázky, tvrdí publicista Samuel Marec. Podľa neho jedni volili s otázkou o demokracií, EÚ či Ukrajine, tí druhí ale odpovedali na úplne inú otázku - otázku o pokoji a stabilite. „No a my sa na tých ľudí nemôžeme teraz hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my,“ dodáva Samo Marec.

„Tie rovnice, ktoré si tak veľmi radi hovoríme, nefungujú. Že my podporujeme Ukrajinu, podporujeme demokraciu a EÚ a na druhej strane sú podporovatelia Fica, Harabina, Putina či fašizmu. Nefunguje to tak a ak túto dilemu takto staviame, tak sa zásadne mýlime a navyše tým znemožňujeme akýkoľvek dialóg,“ tvrdí na margo výsledkov prezidentských volieb, ale najmä vzhľadom na diskusiu, ktorá sa po nich rozpútala publicista a komentátor Samuel Marec.

Podľa neho nie výsledok volieb, ale práve táto diskusia ukazuje, že si radi staviame úplne falošné dilemy, splošťujeme realitu a lietame od mantinelu k mantinelu. Hľadáme vše objímajúce vysvetlenia, tvrdí Marec pretože podľa neho i tieto voľby ukázali, že volebná realita je oveľa štruktúrovanejšia a volebné rozhodnutia sú (zvlášť v čase sociálnych sietí) oveľa viac o emócií než o raciu.

„My sa na voličov Petra Pellegriniho hneváme pretože sme to vnímali ako voľbu medzi demokraciou a nedemokraciou a my to potom interpretujeme tak, že oni chcú nedemokraciu. Lenže oni v tých voľbách odpovedali na inú otázku, odpovedali na otázku či chcú pokoj alebo chaos – a logicky, ak si máš takto vybrať, vyberieš si pokoj. No a my sa na tých ľudí nemôžeme hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my. Mali by, pretože v skutočnosti to bola tá kľúčová otázka volieb, ale my sa musíme snažiť pochopiť tie mechanizmy lebo aj ich rozhodnutia predsa majú nejakú vnútornú logiku,“ dodáva Marec.

„My to do veľkej miery podceňujeme, ale veľká väčšina ľudí - a týka sa to i nás, sa vo finále rozhoduje na základe emócií. My si síce myslíme, že robíme veľmi kvalifikované a premyslené volebné rozhodnutia, ale nie je to tak. No a s príchodom sociálnych sietí získala komunikácií práve emócií veľmi veľký výtlak, stačí si v minulosti spomenúť na základe čoho vyhral voľby Igor Matovič. No a emóciu, ktorú mal vo finále Peter Pellegrini bol pokoj.“

Čo nám teda tieto voľby skutočne povedali a ako von z toho bludného kruhu akýchsi národných mýtov, vzájomného obviňovania sa, hlbokej nedôvery a prehlbujúcich sa spoločenských zákopov? Voľby, ktoré nielen obnažili aktuálnu mentálnu mapu Slovenska, ale ukázali nám aj to, ako vysoká miera vzájomnej nedôvery - a dnes už i hlbokého nepochopenia i v tých najnákladnejších témach v našej spoločnosti, tu v našej spoločnosti panuje.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz nie ani tak o prezidentských voľbách, ako skôr o ich veľmi odlišnej interpretácií v oboch čoraz viac znepriatelených táboroch. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do slovenských kín prišiel dokument Tady Havel, slyšíte mě? Hodina a pol s Václavom Havlom známym i neznámym. Zberný dokument, ktorý vznikol z dvesto hodín dokumentárneho materiálu zaznamenaného najmä v posledných rokoch života exprezidenta Havla.

V jeho tvorivom tíme je aj Havlov dlhoročný poradca, hudobník, človek Novembra’89 Michael Kocáb. Je zároveň koproducentom filmu. 

Ako on videl Václava Havla a čo si z neho môže zobrať nový „zvolený“ prezident Peter Pellegrini. Oslovili sme ho bezprostredne po slovenskej premiére.

Dokument prichádza na Slovensko len v horizonte hodín, ktoré delia krajinu od prezidentských volieb, v ktorých vyhral kandidát vládnej väčšiny Peter Pellegrini. 

„Kocky sú hodené. Teraz si už môžeme len priať, aby nový prezident dokázal udržať to pevné odhodlanie, o ktorom občas niečo povie, zostať súčasťou Európskej únie a Nato. Bude to však mať ťažké, lebo reči, že Ukrajine sa vojensky pomáhať nebude, do toho nezapadajú“, tvrdí Kocáb.

„Čo si priať? Aby zodpovednosť, ktorú získal, využil pozitívne. Aby bol pre všetkých ľudí. Aby nebol len pre svoju stranu a pre Fica. Aby vnímal hlasy aj tých, ktorí ho nevolili a majú na veci úplne iný názor.“

Môže si z príbehu odchádzajúceho Václava Havla niečo zobrať aj Peter Pellegrini? 

„Povedzme pokoru a oddanosť službe ľuďom. Vnímajúc zároveň základné mravné a morálne hodnoty. A neuhnúť od nich. Aj preto si Havla vážili. Jedna vec je niečo povedať, druhá aj to naplniť. A Václav Havel mal tú silo to urobiť“, povedal Michael Kocáb. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Premiér Fico je nebezpečný človek lebo nechce podporovať Ukrajinu zbraňami, tým ale jedným dychom hovorí: Tak kapitulujte! Pretože oni bez tých zbraní budú musieť kapitulovať a mier, ktorý by sa takto zrodil je niečo, o čom Kerel Kryl spieva: „Ne – nejsme na kolenou, ryjeme držkou v zemi!“ Hovorí signatár Charty 77 Marián Zajíček. Podľa neho premiér ťahá krajinu do čias Normalizácie.

„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie.

Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17.november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame.“

To je úryvok z vyhlásenia signatárov Charty 77 k aktuálnej situácií na Slovensku. Vyhlásenia, ktoré podpísal aj katolícky kňaz a signatár Charty 77 v jednom. Muž viery aj svedomia. Marián Zajíček, jeden z mála slovenských chartistov. Disident, ktorý kvôli svojmu svedomiu - stelesnenému podpisom Charty, čelil perzekúciám ŠTB, mnohoročnému trestnému stíhaniu za „podvracanie republiky“ a napokon ho komunistami ovládaný štát aj zbavil takzvaného štátneho súhlasu a preto nesmel oficiálne vykonávať svoje kňazské povolanie.

„Desatoro zo Starého zákona by sme dnes inými slovami povedali tak, ako je to vyjadrené v Charte ľudských práv. Tá charta je vlastne pretlmočenie Desatora do dnešného jazyka a nie je tam veľa rozdielov lebo aj Ježiš keď hovoril o Desatore tak aby zvýraznil podstatu o ktorú v ňom ide, tak to sformuloval do dvoch prikázaní: Miluj Boha z celého srdca a blížneho ako seba samého – a keď to splníš, aj celé Desatoro splníš. No a stojí za to, ísť za tým lebo to sa veľmi prelína,“ hovorí Marán Zajíček.

Počúvate Ráno Nahlas, s disidentom Maríánom Zajíčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.