Museli utiecť, aby si zachránili holé životy. Ich existencia sa v okamihu zmestila do pár igelitových tašiek. A utekali, ako vládali. Naviac – zo svojich domovov. Do neznáma. 

Dramatická situácia, ktorých je dnešok vymedzený prvou štvrtinou 21. storočia plný. Tak to môže vyzerať na vojnou zmietanej Ukrajine, či medzi africkými utečencami, ktorí hynú vo vodách Stredozemného mora. 

Aktuálny popis je však momentkou z dramatického rozpoloženia tých, čo museli utekať pred silou z Náhorneho Karabachu. Do Arménska. A tam im pomáhajú aj Slováci. Ako a prečo? Na to sa už pozrieme s charitatívnou pracovníčkou Dominikou Šimonffyovou. 

„Arménci sú pohostinní. No inak, ako my Slováci. My si vieme uctiť tých významnejších, oni sú pohostinní ku každému. Aj k biednym“, rozpráva o svojich postrehoch Dominika. 

„Prišli mi smutní, no nie zúfalí. Opakovali, že keby sa svojej zlej situácii ľudí na úteku poddali, nemali by šancu prežiť. Nad vodou ich drží nádej“, dopĺňa. Keď sa pýtam, že z čoho pramení, Dominaka reaguje: „Z prijatia“. „Boli prijatí miestnymi, ktorí tiež nežijú v neviem akých podmienkach, no vedia sa deliť a prijímať“, konštatuje Dominika Šimonffyová. 

Prečo dáva svoju energiu pomoci iným ona sama? 

„Nedávalo by mi to zmysel žiť iba pre seba. Myslím si, že to tak cítia aj ostatní. Nemusíte pritom ísť pomáhať do zahraničných misií, stačí si všímať svoje okolie“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.