Po kriedovej revolúcií sa opäť stali predmetom záujmu verejnosti. Ich však trápi zlyhávajúce školstvo, ale i ataky politikov spochybňujúcich ich právo hovoriť do vecí verejných. Čím žije naša mládež, prečo čoraz viac odchádza zo Slovenska a o čom je Olympiáda kritického myslenia?

Radi, často a najmä - čo najviac verejne, o nich hovoríme ako o tom najcennejšom, čo vôbec máme, ako o našej nádeji a predovšetkým, hovoríme o nich, ako o budúcnosti tejto krajiny. V realite však čelia vzdelávaciemu systému, v ktorom ešte stále silne prevláda tlak nezmyselného memorovania, bezúčelného testovania a stupňujúcich sa nárokov permanentných skúšok a všemožných previerok, ktoré pritom opakovane ukazujú, že kvalita nášho školského systému dramaticky upadá. K tomu treba pripočítať doslova epidémiu depresií, úzkostí či stavov osamelosti a odcudzenia, na ktorý zasa náš zdravotný systém nevie dať dostatočne relevantnú odpoveď. No a navyše, dnes si pri i tom najmenšom a nanajvýš slušnom náznaku nesúhlasu od samotného predsedu vlády v diskusií vypočujú, že keď sa im tu nepáči, majú sa zbaliť a ísť bojovať na Ukrajinu.

Výsledkom je, že v čoraz masovejšej miere z tejto krajiny odchádzajú študovať do zahraničia a čo je oveľa horšie, veľká časť tých najšikovnejších a najtalentovanejších z nich, sa sem vrátiť vôbec neplánuje.

I tak by sa dala popísať situácia toho skutočne - a v tomto prípade, naozaj najcennejšieho, čo tu vôbec máme - našich detí. Dnes študentov a žiakov, no už zajtra presne tých, ktorí v tejto krajine prevezmú zodpovednosť za celé naše ďalšie smerovanie.

Medzi nich patria aj naši dnešní hostia, ktorí sú spojení s Olympiádou kritického myslenia, ako i Slovenskou debatnou Asociáciou, Jakub Bohuš a Lea Pálešová.

Debatu nemôžete vyhrať pokiaľ oponenta nepočúvate a nechcete mu porozumieť, tvrdí Jakub Bohuš zo Slovenskej debatnej asociácie

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Najväčším dopadom tejto legislatívy, ak bude prijatá, nebudú pokuty. Sú samozrejme, nepríjemne, no zaplatíme ich všetci, pretože sa na ne musíme poskladať. Najväčší dopad na našu spoločnosť bude ten, že mnohí oznamovatelia stratia dôveru voči tomu úradu,“ hovorí Katarína Batková z Via Iuris. A dodáva, že výsledkom bude slepota voči korupcii.

Vládna väčšina dokonáva rušenie Úradu pre oznamovateľov korupcie. Sama hovorí o jeho transformácii a rozšírení záberu jeho činnosti. Ochranu oznamovateľov chce rozšíriť aj o obete trestných činov. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok ako navrhovateľ hovorí o ochrane „len ozajstných oznamovateľov protispoločenskej činnosti“. Opozícia totiž kričí, že ide len o jeho pomstu za Čurillovcov, pre ktorých dostalo jeho ministerstvo stotisícovú pokutu. Minister totiž na nich siahol bez ohľadu na to, že boli pod ochranou úradu.

Už sa stihol ozvať Brusel, generálny prokurátor, prezident i ulica. Eštokov Hlas v závere týždňa zmierňoval niektoré kritizované ustanovenia, za čo si vyslúžil kritiku Smeru a konkrétne Tibora Gašpara. Podstata zostáva, ozýva sa z opozície: súčasný úrad sa zruší a s ním i jeho nepohodlná riaditeľka. A nového dočasného šéfa si vyberie priamo koaličný predseda parlamentu.

A zaplatí za to štát - upozorňuje rušený úrad, pričom poukazuje na možné sankcie Bruselu.

Čo Slovensku hrozí a ako vidí dôvody na rušenie úradu na ochranu oznamovateľov korupcie Katarína Batková z Via Iuris?

„Je to útok na nezávislé inštitúcie, ktoré nedokážu ovládať politici iným spôsobom. O to dôležitejšie a podstatnejšie je tie inštitúcie chrániť,“ hovorí Katarína Batková. „Je potrebné ukazovať, že to nie je v poriadku pristupovať k nezávislým inštitúciám takýmto spôsobom,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V momente ak Ukrajina padne, sa môže stať, že proti nám nebude stáť jedna, ale rovno dve najlepšie vycvičené armády na svete: Ruská - a v jej radách aj časť ukrajinskej armády, varuje vojnový reportér Tomáš Forró. Ako vážne to myslíme s tým, že Európa je "našim miestom pre život," pýta sa.

1383 dní alebo 3 roky a vyše 9 mesiacov. Už toľko trvá vojna na území nášho východného suseda - Ukrajiny. S pôvodne Putinom ohlásenej krátkej Špeciálnej vojenskej operácie sa tak stala plnoformátová a nesmierne krvavá vojna, v ktorej Rusko deň čo deň nivočí ukrajinské domovy a zabíja ukrajinských občanov. Koniec tohto najničivejšieho konfliktu na európskom území je pritom stále v nedohľadne. Mierové pokusy z dielne amerického prezidenta Donalda Trumpa - či skôr z dielne jeho proruských vyjednávačov, sú pre Ukrajincov absolútne neprijateľné, no a Rusko o žiadny mier - aspoň taký, ktorý by nebol kapituláciou Ukrajiny, záujem nejaví.

Namiesto ukončenia bojov tak pokračujú dennodenné nálety ruských rakiet a dronov na ukrajinské mestá ako i veľmi pomalý - a za cenu brutálnych obetí vykúpený, no i tak vytrvalý postup ruskej armády. Ukrajine pritom dochádzajú vojaci a jej morálku oslabil aj obrovský korupčný škandál, v ktorom figuruje najbližšie okolie samotného prezidenta Zelenského. Takzvaná mindičgate otriasla i odhodlaním európskych donorov, bez ktorých peňazí však Ukrajina nemá šancu prežiť. No a na dvere nám už klope zima, ktorá bude podľa všetkých predpovedí pre našich východných susedov asi najnáročnejšia od začiatku vojny.

Ako tento krvavý konflikt skončí a môže skončíť v nejakej dohľadnej dobe? Ako vnímajú dnes vojnu samotní Ukrajinci a to aj tí priamo na frontovej línií? A ako otriasol korupčný škandál Zelenského blízkeho okolia ich morálkou a odhodlaním? No a prečo sa ruská agresia na Ukrajine bytostne týka aj nás, tu na Slovensku?

Čas ukáže, ukáže či Ukrajina vyhrá alebo prehrá i to, či Európa - ako ju poznáme, ostane. No ak neostane, lebo ju Rusko napadne, tak potom dospejeme k tomu, že sme nemali právo hovoriť si, že toto je "naše miesto na život." Ak sme neboli ochotní ho brániť a ani platiť tých, ktorí bojujú za nás, tak to znamená, že sme to právo asi nemali, hovorí Tomáš Forró.

Témy pre vojnového reportéra, ktorý situáciu na Ukrajine dobre pozná i priamo z vojnových zákopov Tomáša Forróa. Pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Na sociálnych sieťach sa stále hráme na niečo krásne a pekné. A nehovoríme o našich zlyhaniach, nehovoríme o našej ceste. A možno práve mladí ľudia potrebujú počuť, že život nie je len o pekných obrázkoch,“ hovorí bývalá manažérka Ivana Molnárová. So svojimi pádmi, vzletmi i traumami sa najnovšie vyrovnáva v knižnej spovedi. „Je naozaj o ceste a tá cesta nás formuje. A patria tam aj pády. Aj vzlety. Patrí to tam všetko k životu. Ale keď o tom nebudeme hovoriť, tak všetci si myslia, že bez toho to máme ľahké,“ dodáva.

Kto som, keď sa nik nepozerá? Čo je len iná formulácia toho, kto som sám pred sebou, kto som v skutočnosti?

Otázka z radu najprirodzenejších. Koľkí z nás si ju však pripustili k telu? Niektorí sa k nej nedopracujú po celý život. Lebo predpokladá odvahu. A úprimnosť. 

Keď sa jej ale vydajú – ovocím môže byť nielen nepoznaný pokoj, ale aj nové horizonty života. Cesta z neviditeľnosti škaredého káčatka, poznačeného potlačenými traumami. Cez etapu, ktorá na papieri nemala chybu - „dobrá práca, rešpekt, stabilita“, no s „vnútorným pocitom prázdna“. K príbehu životnej spokojnosti, ktorá sa chce rozdávať.

Prichádza s ním niekdajšia výrazná tvár pracovného portálu, svojho času ocenená Manažérka roka a najnovšie žena, ktorá hovorí, že našla samú seba. Cez neraz bolestivé priznanie vlastnej stratenosti až k otázkam o svojom poslaní. Cestou bola kniha, ktorú napísala. A hovorí o nej ako o vlastnej spovedi o strate a hľadaní.

Hosťom Ráno Nahlas je Ivana Molnárová.

„Hovoriť o bolesti nie je slabosť. Je prvým skutočným krokom k uzdraveniu,“ priznáva. „Pravdivosť voči sebe samému je ako baterka, ktorá nám pomáha osvetliť tmavé miesta v našej mysli a duši. Nie je to vždy príjemné, ale práve tam, kde objavíme pravdu, sa začína skutočný rast,“ dodáva Ivana Molnárová.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Naša zahraničná politika je paškvilom štátu, ktorý vie, kde je jeho strategicky sever. My nemáme už ani žiadnych spojencov. Čo z takejto politiky máme? Pýta sa Peter Weiss. Podľa neho sa zahraničná politika Ficovej vlády úplne rozpadla. Dôvodom je cynizmus samotného premiéra. A o čo ide v kauze Benešových dekrétov?

Dekréty prezidenta Beneša sú späť. Po rokoch hibernácie sa do slovenského politického diskurzu opäť vrátili tzv. Benešove dekréty. Postaralo sa o to Progresívne Slovensko, ktoré sa síce menu Beneš úzkostlivo vyhýbalo, zároveň však verejne žiada aby sa citujem: "Pri posudzovaní žalôb na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam spojeným s konfiškačnými rozhodnutiami, dodržiaval princíp, že dekréty prezidenta Československej republiky sú ako súčasť slovenského práva vyhasnuté a na ich základe nie je možné robiť rozhodnutia zakladajúce nové právne skutočnosti."

Benešove dekréty, ktoré sú na jednej strane kostrou povojnového usporiadania Československa a na strane druhej, sú symbolom uplatňovania kolektívnej viny voči vlastným občanom, totiž i naďalej majú na Slovensku právnu váhu. Svedčí o tom aj aktivita Slovenského pozemkového fondu, kde sa čoraz viac obnovujú konfiškácie pôdy so spätnou - a povojnovou, platnosťou.

Náš južný sused - na čele s Ficovým spojencom Orbánom, pritom opakovane, cielene a vedome oživuje myšlienky Veľkého Maďarska ako i trianonskej krivdy a snahy o jej revíziu.

Ako Orbán, tak i Fico sa pritom stávajú páriami Európskej únie vo vzťahu k Rusku a jeho brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine no a zmeniť to zrejme nedokáže ani snaha o resuscitáciu vyhasnutej Vyšehrádskej spolupráce.

O čo vlastne ide v zahraničnej politike Roberta Fica, ktorá síce verbálne deklaruje suverenitu na všetky štyri svetové strany, no fakticky sa s politikou našich kľúčových spojencov čoraz viac a principiálne rozchádza? Kde sú limity toho, čo nás v zahraničnej politike tejto vlády ešte dokáže prekvapiť a prečo sa nijako nedá uchopiť jej strategický "Sever"? No a napokon, koho je Robert Fico vlastne premiérom a je to skutočne Slovenská republika - ako člen EÚ a NATO - ktorej Robert Fico premiéruje a premiérovať v budúcnosti aj chce?

Toto je absolútne nezodpovedná, avanturistická politika. Je protištátna, protinárodná a je absolútne proti budúcnosti tohto národa. A je to i mravná degradácia národa. Hovorí pre Ráno Nahlas exdiplomat Peter Weiss.

Ráno Nahlas s bývalým veľvyslancom v Maďarsku i Česku Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kombinácia starnutia zdola, že detí sa bude rodiť menej. Kombinácia toho, že ľudia budú žiť dlhšie. Kombinácia toho, že do dôchodkového veku sa dostanú spomínané generácie Husákových detí. To je vražedná kombinácia,“ hovorí demograf Branislav Bleha.

Je nás o osemtisíc tristopätnásť menej v porovnaní so situáciou spred roka. Údaj, ktorý zaznamenal štatistický úrad. Slovensko má teda k tretiemu tohtoročnému kvartálu 5 miliónov 413-tisíc 191 obyvateľov. Úbytok pritom zaznamenávame už piaty rok za sebou. Zlomom bol covidový rok 2020/2021 – vtedy bola bilancia ešte dramatickejšia - mínus 25-tisíc.

V kontraste k nášmu v úvodzovkách „vymieraniu“ a starnutiu sú globálne dáta: Zemeguľa prekročila v novembri pred tromi rokmi hranicu ôsmich miliárd a stále je nás viac.

Ak teda v našich končinách ľudský druh starne a vymiera, prečo sa mu inde darí lepšie? A kde vlastne?

Globálny juh – subsaharská Afrika či južná Ázia versus vyspelý sever, ktorého trendy sa zrkadlia aj u nás.

Vyššia pôrodnosť, mladšia štruktúra a početnejšie rodiny versus nízka pôrodnosť, starnúca populácia, neskoršie zakladanie rodín a exodus mladých. S možnými dôsledkami v našich končinách: dramatický tlak na dôchodkový systém, nedostatok pracovnej sily, spomalenie ekonomiky a odumieranie regiónov.

Sú však aj v našej hemisfére príklady hodné nasledovania – severské štáty či Francúzsko. S podporou prorodinných opatrení a otvorených rúk pre prisťahovalcov.

Ako sme na tom s demografiou u nás doma a čo hovoria trendy v našom správaní? Téma pre Branislava Blehu, demografa Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Byť dobrým učiteľom znamená rozprávať sa so žiakmi a tam sú dovolené všetky otázky. Ak sa niekto otázok bojí alebo ich zhadzuje falošnými dilemami o strieľaní, tak je to prejav zúfalstva, hovorí ocenená a skúsená učiteľka Eva Oravcová. Prečo naše deti odtiaľto hromadne utekajú?

Rovnako ako v Novembri 1989, tak i dnes - po 36. rokoch, sa opäť stali predmetom verejného záujmu. No a ako vtedy- keď z nich komunisti robili nesvojprávne západnou propagandou oblbnuté deti, tak aj dnes o nich často počúvame, že je to iba akási ľahko zmanipulovateľná masa nezrelých mládežníkov, ktorým vôbec neprísluší zasahovať do verejného diania. Sú to pritom presne tie isté deti, o ktorých tak radi verejne deklarujeme, že je to naša budúcnosť, na ktorej nám v tejto spoločnosti údajne záleží najviac zo všetkého. Ale, je tomu naozaj tak?

Isteže, záleží nám na našich deťoch, zjavne však iba do momentu, keď prejavia svoj vlastný názor. Názor, ktorý zodpovedá ich veku, mladíckym ideálom, ale ktorý sa s tou našou - neraz životom i kompromismi obrúsenou realitou, otvorene a kruto zráža. Veď, ako inak by tomu napokon malo byť?

To, čo našim deťom ponúkame je pritom ďaleko za hranicou našich vlastných možností. Výsledky nedávneho medzinárodného testovania PISA totiž označil i samotný minister školstva za doslova "národnú tragédiu." Výsledky totiž ukazujú Slovensko ako krajinu, kde až príliš mnoho našich študentov nerozumie tomu, čo čítajú (ak vôbec čítajú) a kde až príliš veľa našich žiakov uviazlo v pasci socioekonomického prostredia, z ktorého pochádzajú. No a hlboko pod priemerom vyspelých krajín OECD sme na tom aj v matematike.

Pomôže zavedenie povinnej maturity z matematiky a prečo dnes máme na Slovensku už len pár špecializovaných matematických tried? Čo môže matematika dať našim deťom a ako ju učiť tak, aby zaujala? No a čo dnes vlastne trápi našu mládež a čo zasa kvári slovenských učiteľov? A napokon, prečo toľko našich detí hromadne z tejto krajiny uteká a dá sa to vôbec nejako zastaviť?

Témy a otázky pre dlhoročnú učiteľku jednej z mála špecializovaných tried matematiky na Gymnáziu JG Tajovského v Banskej Bystrici a laureátku ceny Nadácie Dionýza Ilkoviča Evu Oravcovú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna na Ukrajine má svoje veľké i malé dejiny. A rovnako veľké i malé príbehy v nich. Ak tým veľkým aktuálne dominuje tzv. mierový plán a diplomatická horúčka telefonátov (i tých uniknutých), stretnutí či rozhovorov na najvyššej úrovni, malé dejiny tejto vojny sa zdanlivo paradoxne píšu aj na Slovensku:

- sanitkami, ktoré posielame na front,

- kamiónmi materiálnej pomoci,

- i dodávkami dobrovoľníkov, ktorí pravidelne otáčajú tisíce kilometrov, aby sa podelili s postihnutými Putinovou agresiou.

Jednou z kapitol tých malých dejín vojny je aj dobročinná zbierka Vianočná krabička pre ukrajinské deti, ktorá premieňa použité topánkové krabice na obaly radosti pre malých Ukrajincov. Zo Slovenska odchádzajú už v týchto hodinách, aby svojich adresátov zastihli ešte do Vianoc.

Stojí za ňou aj bývalý spravodajský fotoreportér so skúsenosťou z Iraku či Kurdistanu Anton Frič, v spolupráci s dobrovoľníkmi zo združenia Vaša charita.

Má ešte zmysel pomáhať Ukrajincom, ak aj v čase vojny dávajú priestor korupcii? A v akých podmienkach sa žije v blízkosti frontu? Nie je nebezpečné ísť tam hoc s darčekmi, keď taký šahíd ich nerozozná?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko nie je len v hlbokom úpadku, my dnes padáme strmhlav do priepasti. Hovorí v Ráno Nahlas šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. Tento pád nás bude veľmi bolieť. Nebude však bolieť tých, ktorí tu dlho parazitovali na verejných i EÚ zdrojoch, ale bude to bolieť nás - teda tých, ktorí odtiaľto nemajú kde a ani začo odísť, dodáva predseda Najvyššieho kontrolného úradu. A prečo nám zdravotníctvo ukradli lobisti?

Úrad na ochranu oznamovateľov končí, po zániku verejnoprávnej RTVS je scenár už evidentne úplne jasný. Priveľa nezávislosti v tomto štáte môže mať fatálne následky. Môžete byť síce nezávislou inštitúciou v zmysle zákona, no ak sa tejto vládnej moci znepáčite, proste vás vygumujú. Bude ďalším na rade i samotné NKÚ?

Najvyšší kontrolný úrad totiž už pol roka nepokryte a veľmi hlasno hovorí, že naše verejné zdravotníctvo ovládli záujmy súkromných lobistických skupín. To zdravotníctvo, do ktorého síce smeruje 10 miliárd ročne, no napriek tomu sa v ňom na drahé lieky pre našich blížnych zbierame po rôznych internetových charitách. Na miliónové zisky majiteľov Zdravotných poisťovní však akosi peniaze vždy sú. A premiér? Ten mlčí, k zisteniam NKÚ sa nevyjadruje a naše zdravie i životy - ako premiérsku tému, verejne uchopiť nechce.

Miliardy z eurofondov pritom dokáže Slovensko čerpať iba v žalostnej desatine toho, čo sa nám ponúka. Ako to čerpanie vyzerá v praxi, nám priam demonštratívne predviedla takzvaná penziónová výzva. Penzióny, ktoré penziónmi nikdy neboli a v ktorej sa z vyše 50. skontrolovaných penziónov našli pochybenia v deviatich z nich, pričom šesť už vyšetrujú aj OČTK.

Minister pôdohospodárstva problém nevidí no a PPAčka - známa aj z kauzy Dobytkár, stále nedisponuje pečiatkou dôveryhodnej inštitúcie. K tomu môžeme pripočítať aj kauzy ministra Migaľa či dnes už bývalého vicepremiéra Kmeca, ktorý po odvolaní z vlády mieri do čela parlamentného výboru.

Natíska sa preto zásadná otázka. Naozaj vieme, kam všetky tie zvyšujúce sa dane či odvody, ktoré od nás táto vláda žmýka už v treťom konsolidačnom kole, smerujú, čo s nimi vláda robí a ako to, že ich nevidieť v zlepšujúcich sa službách tohto čoraz viac kolabujúceho a rozpadajúceho sa štátu? A ak to nevidieť a ani necítiť, prečo máme tento "Potemkin" - oficiálne zvaný aj ako Slovensko, vlastne financovať? A prečo nevyvodzujeme zodpovednosť za chyby či hriechy politikov a štátnych manažérov?

Témy a otázky pre šéfa Najvyššieho kontrolného úradu. Ráno Nahlas, tentoraz opäť pravidelný rozhovor so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna či mier? Svet stojí pred dilemou – na jednej strane sme svedkami mierových rokovaní, svetoví lídri a generality sa zaoberajú návrhmi nejasnej rusko-americkej proveniencie, Ukrajina však na dennej báze ráta obete raketových či dronových útokov. Naviac – zaznievajú znepokojivé scenáre o poslednom pokojnom lete, ktoré je pred nami a o prípravách Moskvy na útok proti niektorému z malých štátov Únie.

A u nás vláda ústami premiéra odobruje už prvý nástrel mierovej dohody, ktorá počíta síce so suverénnou Ukrajinou, no bez Krymu a Donbasu, s červenou pre NATO i pre jeho ďalšie rozširovanie, s vyriešením akýchsi „nejasností posledných 30-ich rokov“ či výraznú redukciu ukrajinskej armády. Zoznam, ktorý sa za pár dní výrazne zmenil, no z našich končín zarezonovala aj preferencia Ukrajiny „kompletne pod ruským vplyvom“, ako ju predstavil druhý muž rezortu obrany Igor Melicher zo Smeru.

Z toho Smeru, ktorý dostal do programového vyhlásenia volanie tejto vlády po presadzovaní „v prvom rade záujmov Slovenska“. Paradoxne v čase, keď je náš východný sused pod krvavou agresiou Moskvy.

Aký je pohľad Tomáša Valáška, poslanca opozičného PS, ktorý je aj „tieňovým“ ministrom obrany?

Sú prvoradé záujmy Slovenska, či hľadanie priesečníkov so záujmami partnerov, zvlášť v čase vojny?

„Chceme, aby Ukrajina bola v pozícii naďalej klásť efektívny odpor. Najväčšou pomocou zo strany Slovenska bola práve vojenská pomoc. Je hanebné, že ju Robert Fico odoprel,“ tvrdí Tomáš Valášek, tieňový minister obrany opozičnej strany PS. „Naopak, tým, že rétoricky podporil Vladimíra Putina a vyzýva Ukrajinu na de facto kapituláciu, len predlžuje vojnu, lebo dáva Vladimírovi Putinovi dôvod myslieť si, že on bude vedieť zlomiť Západ politicky,“ dodáva.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.