To, čo malo byť prínosom - teda vstup súkromného kapitálu do zdravotníctva, prinieslo presný opak. Neprinieslo to zdravú súťaž, ale otvorilo to dvere k všemožným tunelom a tomu, aby peniaze zo zdravotného poistenia išli do rúk súkromníkov, ktorí rozhodujú o našom zdraví, tvrdí dlhoročný lekár Juraj Čierny. Reč bude aj o Hippokratovej prísahe, lekárskych platoch a cene života.

Dlhoročný lekár, ale aj jeden z aktivistov lekárskeho protestu spred takmer 20. rokov Juraj Čierny hovorí, že aktuálnemu protestu kolegov v bielych plášťoch dobre rozumie. Oveľa menej pochopenia má pre postoj vlády pretože podľa neho sa požiadavky lekárov za tých zhruba 20 rokov veľmi nezmenili, no nezmenil sa ani vytrvalo odmietavý prístup vlád k naozaj systémovému riešeniu problémov v zdravotníctve.

Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, rovnako i dnes, pritom stojí slovenské zdravotníctvo opäť pred hrozbou možného kolapsu. Kulisy lekárskeho protestu sa síce zmenili - ako v premiérskom kresle, tak aj na strane lekárov, už sedia úplne iní apoštoli, orloj zarábania na našom zdraví sa však krúti prakticky úplne rovnako.

Už teraz mám informácie o mnohých lekároch, ktorí sa do nemocníc nevrátia. Tu je však ešte oveľa väčší problém. My sme takto zavreli dvere pre mladých lekárov, ktorí do systému ani nenastúpia, tvrdí Juraj Čierny a upozorňuje, že už dnes v systéme lekári - ale i zdravotné sestry, masovo chýbajú.

Dôsledkom zle nastaveného systému, v ktorom už dávno prestáva hrať prím verejný záujem, sú tak zmarené životy i hazard s tým najcennejším čo vôbec máme - našim vlastným zdravím. No a hrozba oslabenia dostupnosti i kvality zdravotnej starostlivosti je i v oblasti kde doslova ide o holé životy, v segmente záchrannej a urgentnej medicíny, teda ľudovo povedané sanitiek.

Hippokratova prísaha je o tom, ako sa mám správať k pacientovi, nie, že som povinný za každých okolnosti nastúpiť do roboty, pripomína doktor Čierny a dodáva, že aj lekári žijú z peňazí, nie zo vznešených deklarácií či ustavičných a neplnených prísľubov.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s doktorom Jurajom Čiernym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch. Sú ľudia, ktorí si myslia, že musíme sa počas Vianoc správať inak ako počas roka. A že vianočné sviatky musia byť dokonalé. No dobrý pocit sa nedá vynútiť. Ak to budeme siliť, dosiahneme opak, hovorí v rozhovore psychológ a odborník na konflikty Dušan Ondrušek, ktorý má za sebou zmierovanie hlbokých konfliktov v 40 krajinách sveta.

Vysvetľuje, že pre mnohých ľudí sú Vianoce komplikované, pretože prevažne ide o stretnutia s rodinami a vidíme sa aj s ľuďmi, s ktorými sa často nerozprávame „Zrazu príde príležitosť pre hlbšie dialógy, no nedajú sa nadiktovať. A nevieme rozkázať, že to bude príjemný čas. V situáciách, keď sme dlho žili mimo domova, trochu trvá, než sa vrátime k našim vzťahom." konštatuje v rozhovore.

V podcaste rozoberáme, ako sa počas sviatkov vyhnúť prípadným konfliktom v rodinách a čo robiť, ak sa pohádame na politike.

„Myslím si, že by sme nemali prísť za našou babkou a vytiahnuť hneď v prvej vete polarizujúcu tému. Mali by sme začat tým, že babku pochválime - akú má peknú záhradu, ako pekne varí alebo ako sa venuje vnúčatám a aké pekné pesničky ich naučila. Radšej by sme mali oceňovať čo je na nej dobré a keď sa uistíme v našom vzťahu, že je v poriadku, tak vtedy môžeme spomínať témy, ktoré nás odlišujú. No stále to vnímať ako názor a že je v poriadku mať iné názory. Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch," hovorí v rozhovore psychológ a v rozhovore tiž vysvetľuje,

Témou rozhovoru je aj polarizácia spoločnosti. Podľa Dušana Ondrušeka sa v poslednom odbobí situácia na Slovensku výrazne vyostrila.Vidíme javy, ktoré sme tu v takejto podobe ešte nemali - a to je fragmentarizácia. „To znamená, že sa nám rozpadá spoločnosť na uzavreté podskupiny, ktoré vzájomne nekomunikujú a ani sa nepoznaj. Takže si vytvárajú stále väčšie a väčšie predsudky voči sebe," približuje.

Moderuje Denisa Hopková.

„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Monika Melcová, organová virtuózka a pedagogička, ktorá aktuálne žije v Španielsku. Jej umelecké a pedagogické pôsobenie ju zaviedlo prakticky do všetkých končín sveta.

„Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť a skončia oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať. Na rozdiel od nich“, dodáva. 

Odišla. A teraz sa vracia. Vycestovala za štúdiom kráľa medzi nástrojmi, do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby. 

Monika Melcová. 

Organová virtuózka a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v San Sebastian. 

Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine? 

„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.

Medzinárodne uznávaná koncertná umylkyňa zareagovala aj na kauzu s pripravovanou úpravou štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“

„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj. 

„Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Od premiéra až po nového riaditeľa SNG sa všetci iba sťažujú, kto všetko ich nemá rád. Treba sa zamyslieť, čím to je, odkazuje bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Dnes je iba radovou kurátorkou, no spolu s kolegami dostala výpoveď “z organizačných dôvodov”. Galéria podľa nej smeruje k stavu, že nebude fungovať, lebo tam nebude chcieť vystavovať žiadny umelec, ktorý by si chcel zachovať renomé. 

Štátne symboly ako hymnu či napríklad vlajku by sme si nemali dať zobrať touto vládnou partiou, tak ako sme si zelenú farbu nedali zobrať Kotlebom, hovorí Alexandra Kusá. Čo sa vlastne v galérii aktuálne deje? Podľa nej to vystihujú slová pomsta, vyhrážky a agresivita. Nový riaditeľ sa potom nemôže diviť, že ho nikto nemá rád. 

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

„Hospice ako miesta dôstojného odchádzanie bez zásahu štátu nedôstojne odídu“, tvrdí Simona Stískalová zo Spišskej katolíckej charity. Je pritom poradkyňou Asociácie poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.

Predvianočný čas. Nielen čas zhonu, ale aj čas dobročinnosti, charity. A sú na ňu odkázaní mnohí. Veď len tzv. príjmovou chudobou, kde mesačné príjmy nepresiahnu necelých 480 eur, je na Slovensku postihnutý každý deviaty občan. Najviac viacdetné rodiny, rodiny, ktoré ťahá jeden rodič, či domácnosti dôchodcov. Postihnutý je zvlášť východ krajiny.

Na dobročinnosť sú však dnes na Slovensku odkázaní aj ďalší – napríklad hospice ako miesta dôstojného dožitia. A to až natoľko, že zápasia o svoje prežitie. Ich zástupcovia to dali až provokatívnej polohy: Ak by mala dôstojnosť života cenovku, akú hodnotu by ste jej priradili? 

Od štátu pritom čakajú, že im pridá, lebo aktuálne zdravotné poisťovne pokrývajú len polovicu ich nákladov. Ak nie, obávajú sa až zániku. Aj preto sa s prosbou o pomoc a záchranu obracajú nielen na štát, ale aj širokú verejnosť. 

Sme tak v čase, keď sa charita spolieha na charitu? Tá inštitucionalizovaná na individuálnu. 

Alebo ešte inak – keď hospice ako miesta dôstojného dožitia zápasia o svoju dôstojnosť. 

„Zlyháva nám tu financovanie na rôznych úrovniach. Ako občania sa musíme finančne skladať na chod rôznych inštitúcií, ktoré potrebujeme pre každodenný život. Či sú to hospice, alebo seniori, ktorí si zaslúžia dôstojný život. A tiež deti so zdravotným znevýhodnením. Ako fundraiserke sa mi tu napadá jedno: čo robí štát?“, hovorí Stískalová. 

Asociácia zaslala svoje požiadavky ministrovi financií, rokovala dokonca s rezortom zdravotníctva, od ktorého mala prísľub riešenia. Po piatkovom večere však prišla s vyhlásením o „hlbokom rozhorčení“ z postoja rezortu a ministra. 

„Ministerstvo na štvrtkovom rokovaní prisľúbilo, že do 24 hodín poskytne definitívne stanovisko k financovaniu hospicovej starostlivosti, no namiesto toho posunulo iba všeobecné vyjadrenie bez konkrétnych čísel. Táto situácia je alarmujúca, keďže čas sa kráti a budúcnosť hospicov je ohrozená“, uvádza asociácia hospicov. 

„Hoci ministerstvo deklarovalo, že dôjde k navýšeniu cien za hospicovú starostlivosť, neuviedlo žiadnu konkrétnu sumu. Na štvrtkovom rokovaní pritom zástupcovia ministerstva uznali našu požiadavku na minimálne 230 eur za lôžkodeň, ktorú sme prepočítali s odborníkmi, ako oprávnenú. Stanovisko rezortu však ukazuje, že starostlivosť o ľudí v terminálnom štádiu choroby ich vôbec nezaujíma,“ uviedla v stanovisku Asociácia poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti. 

Opakuje pritom, že ak štát nevyhovie požiadavkám, situácia bude mať katastrofálne následky. Hospice môžu od 1. januára 2025 zatvoriť svoje brány.

Existujú scenáre na ich udržanie? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Kto nemá prístup k veľkým peniazom od oligarchov, nemal by sa miešať do politiky. To je signál, ktorý vysiela návrh Roberta Fica zvýšiť volebnú kauciu na pol milióna eur, hovorí politológ Pavol Hardoš. Podľa neho je to pohŕdanie občanmi. Politici nie sú schopní doručiť reálne veci ako napríklad diaľnica, a tak je pre nich ľahšie ľuďom dodať niečo symbolické. Preto sa sústredia na fiktívne problémy, ktorými odpútavajú pozornosť. Alebo dokonca vymyslia konkurenčný problém, ktorým zabávajú verejnosť, vysvetľuje politológ z Univerzity Komenského.

Je Ficov návrh na polmiliónovú kauciu oligarchizáciou a posilňovaním nerovnosti, keď kandidovať by mohli iba bohatí? Ide to presne proti sociálnej demokracii, hovorí Pavol Hardoš. Dodáva, že Robert Fico je dobrý v nastoľovaní tém, o ktorých potom ľudia hovoria.

Zmena volebného systému naše problémy nevyrieši, lebo aj regionálnosť sa dá obísť – napríklad si napíše trvalý pobyt u babky. Vedeli ste, že aj Robert Fico kedysi kandidoval na východe Slovenska?

Prečo sme v štádiu, keď niektorí politici chcú obmedzovať rozsah ľudských práv a niektorých z nich vylučovať?

Rozhovor nahrával Braňo Dobšinský.

Neviem, či by som si vybrala slovo paraziti, ale keby som mala povedať či Zdravotné poisťovne preukázali svoju opodstatnosť, tak jednoznačne poviem, že nie, nepreukázali. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková. Podľa nej je však ešte horšie to, že štát - ako regulátor poisťovní a ich zisku, zlyhal a naše záujmy neháji.

Zdravotné poisťovne si nerobia robotu, ktorá sa od nich pri nastavení systému očakávala, nesmerujú zdravotníctvo k efektivite. My máme v zdravotníctve "free style", je tam obrovská sloboda a prakticky nikto tam nič nekontroluje. Štát má ale z Ústavy povinnosť splniť záväzok zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov a má preto právo, ale i povinnosť, do toho systému vstupovať reguláciami no a regulovať sa dá prakticky čokoľvek. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu a dlhodobá analytička zdravotníctva Jana Ježíková.

Slovenské zdravotníctvo je opäť na hrane kolapsu. Ťažko skúšanú dostupnosť zdravotnej starostlivosti tentoraz otestuje staronový spor medzi nemocničnými lekármi a vládou. A aktuálna pointa? Vláda odmietla naplniť všetky záväzky vyplývajúcich z Memoranda uzavretého s Lekárskym odborovým združením, no a namiesto ďalšieho vyjednávania siahla aktuálna vláda až k hrozbe represií. Ochotu lekárov ísť až na hranu to však prakticky vôbec neoslabilo. Krajine tak hrozí mimoriadna situácia, kde sa môžeme domáhať nášho ústavného práva na ochranu životov i zdravia až pod bičom vládnej represie.

Memorandum, ktoré je predmetom sporu pritom hovorí nielen o lekárskych platoch, ale je aj o systémových riešeniach, ktoré by mali zabrániť ďalšiemu plytvaniu - a pravdepodobne i rozkrádaniu, našich zdravotných odvodov. Samotní lekári totiž upozorňujú na dlhodobo nesystémové financovanie nemocníc no a na nedostatočné financovanie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti roky upozorňuje aj Najvyšší kontrolný úrad.

V systéme, ktorý vykazuje nadmerné úmrtia, príliš dlhé čakacie lehoty alebo i nedostatok moderných liekov - a na ktorý sa donekonečna skladáme v stámiliónových oddlžovaniach, pritom súkromné zdravotné poisťovne dokážu i tak dodnes generovať zisk.

Viac ako 20 rokov nášho zdravotníctva ukázalo, že trhové prostredie, ktoré nie je dostatočne regulované, neprináša žiadnu pridanú hodnotu. Naša skúsenosť ukázala, že zdravotné poisťovne neprinášajú efektivitu, ktorú by sme ako pacienti pocítili a štát - ako ich regulátor, zlyhal. Tvrdí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková

Netransparentné a nespravodlivé "odmeňovanie" nemocníc je len čerešnička na torte systému, ktorý po vyše dvadsiatich rokoch preukázal, že súkromné poisťovne neprinášajú do zdravotníctva nič pozitívne, tvrdí Jana Ježíková.

Ako je to vôbec možné a kde sa stala chyba, že štát rezignoval na úlohu strážcu životov a zdravia svojich vlastných občanov? Majú v tomto systéme súkromné zdravotné poisťovne ešte nejaký verejne preukazateľný zmysel a ak nie, kto je vlastne obhajcom ich záujmov a i ziskov? A napokon, ako celý tento systém funguje a dal by sa ešte nejako zmeniť ku prospechu nás - teda pacientov?

"Už som počula i také, že ministerstvo reálne neexistuje pretože tie záujmy v zdravotníctve sú tak silné - a je to o príliš veľkých peniazoch, že snaha to spravodlivejšie upratať, tam už nie je."

Počúvate Ráno Nahlas, s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu zdravotníctva a aktuálne zdravotnou analytičkou Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie. 

Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť! 

Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“. 

Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou. 

„Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou?

 „Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“

Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.

Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec?

Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký. 

Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie. 

Milan Šimečka starší. 

Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.

A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami. 

Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého. 

„Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký. 

Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy? 

„Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký. 

Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“. 

Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista. 

„Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký. 

Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje. 

Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent. 

„Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“ 

Nahrával Jaroslav Barborák.