Bez obalu 🎙

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Na túto následnícku formulu síce ešte nie je čas, Slovensko je však po prvom kole súbehu o post hlavy štátu, keď je jasná a volebnými dátami aj potvrdená dvojica, z ktorej následník Zuzany Čaputovej vzíde. 

Ivan Korčok a Peter Pellegrini. V prieskumoch viedli od začiatku, hoci väčšinou v opačnom garde. 

Čo ich k súčasným volebným ziskom priviedlo a čo možno vyčítať z „rozdaných volebných kariet“ kandidátov, ktorí do prezidentského finále nepostúpili? Témy pre Romana Pudmarčíka, sociológa agentúry Ipsos. 

„Momentálne sú pomerne vyrovnaní, ale keď sme sa pozerali na interné dáta, tak sme videli, že v druhom kole aj napriek tomu, že tie výsledky teraz dopadli takto, že Ivan Korčok zvíťazil, tak v druhom kole má mierne navrch stále Peter Pellegrini. Je tam ale viacero kľúčových faktorov, ktoré o tom rozhodnú.“ 

Poďme k nim. 

„Nie je tajomstvom, že jeden z tých najkľúčovejších budú voliči a voličky Štefana Harabina, pretože keď sme sa pozreli na ich ochotu voliť v druhom kole, tri štvrtiny z nich sú odhodlaní prísť k tomu druhému kolu.“

Len pripomeniem, že ide o skupinu 260 000 ľudí.

„Áno, toto je významný počet. Čiže z tých 260 tisíc to máme nejakých možno 180 tisíc v absolútnych číslach, ktorí hovoria, že voliť prídu v druhom kole a drvivá väčšina z nich chce voliť Petra Pellegriniho. Tí, ktorí by volili Ivana Korčoka, tak to sú možno jednotky ľudí, ale to je zanedbateľné číslo, ktoré tie voľby neovplyvní.“

Čiže skupina voličov Štefana Harabina je už svojou podstatou bližšie k Petrovi Pellegrinimu. Pre nich to bude autentická voľba...

„Prirodzene, lebo napríklad aj v poslednej diskusii na RTVS v mnohých témach Peter Pellegrini hovoril, že súhlasí s tým, čo tvrdil Štefan Harabin.“

Roman Pudmarčík hovorí o „náskoku“ Petra Pellegriniho s voličmi Štefana Harabina, no rozhodujúca bude podľa neho kampaň pred druhým kolom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

ZSE Fotovoltika

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom moci?

Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.

„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá .

S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?

„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.

Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.

Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.

„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.

Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“

Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli tí, ktorí reprezentovali tú takzvanú banalitu zla? Ako fungovali tie povestne ostrovčeky pozitívnej deviácie a nakoľko zložité bolo čeliť moci, ktorá za skutky otcov trestala aj ich deti?

„To ja ako s tou pomaly varenou žabou takže my sme si tak pomaly zvykali, že je to už akousi súčasťou života. Bolo to také plíživé. Ja som ale zhodou okolností mala to vnútorné vybavenie, že som mohla sprevádzať svojho manžela na tejto ceste a že aj ja som si tam vždy našla svoje uplatnenie. Odvtedy ako psychologická poradkyňa hovorím ľuďom: Nebojte sa, život si poradí a vždy vám ukáže cestičku kam sa dá,“ uzatvára Jolana Kusá.

Ráno Nahlas s Jolanou Kusou. Počúvate Ráno Nahlas, peknáý deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Musíme to garde o vojnovom štváčstve otočiť presne naopak a musíme ľuďom hovoriť pravdu. Pravdou je, že Rus kradne Ukrajine územia a zabíja. Nie Američan, ale Kremeľ zabíja. No a my musíme ľuďom hovoriť, že táto smrtonosná politika sa blíži k našim hraniciam, odkazuje Ficovi, ale aj našej opozícií, expremiér Mikuláš Dzurinda.

Dve tisíc rokov staré a opakovane historicky osvedčené starorímske moto: „Si vis pacem, para bellum,“ teda – Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, sa dnes opäť dostáva do hry keď aktuálne šéf Európskej rady Charles Michel vyhlásil, že ak Európa chce i naďalej existovať v mieri, musí sa pripraviť na vojnu, musí sa transformovať na vojnovú ekonomiku a výrazne zvýšiť svoj obranné kapacity zoči voči hrozbe z Ruska. No a ako na tom je v tejto oblasti naše Slovensko?

Dlhodobo a široko konsenzuálne akceptovanú euroatlantickú orientáciu vláda otáča na kurz „politiky všetkých štyroch svetových strán“ a akýchsi nedefinovaných mierových mostov. V praxi to vedie k stretnutiu ministra zahraničných vecí s tvárou putinizmu Sergejom Lavrovom, odmietaniu vojenskej pomoci pre brániacu sa Ukrajinu a Ficovej snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a z ruskej agresie na Ukrajine obviniť našich spojencov – teda Západ.

"On si uvedomil, že sa omnoho ľahšie pretlčie so svojim dedičstvom v kremeľskej kleptokracií ako v európskej demokracií. Tam hľadajte príčiny toho jeho obratu. Nikto z Moskvy sa ho nebude pýtať na jeho minulosť a na kriminálne činy, z ktorých je upodozrievaný, ale v Európe sa ho na to samozrejme pýtať budú," takto vysvetľuje zmenu geopolitického kurzu novej vlády bývalý dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda a ako dodáva: "Je v tom jeho zadok a jeho strach, že ho spravodlivosť dostihne a preto je mu to tak ukradnuté, že sa pokojne zmieri s tým, že tu bude bábkou ruského režimu.," takto vysvetľuje ficovu geopolitickú otočku Mikuláš Dzurinda.

Kam nás tento nový geopolitický kurz zavedie, ako to budú čítať naši strategický spojenci a najmä - kto, ako a za akú cenu bude pri takejto politike garantom bezpečnosti Slovenska v týchto neistých časoch? Ako to, že nemalá časť verejnosti - a to i zoči voči ruskej brutalite v Buči či Irpini, stále adoruje vládcu Kremľa a stelesnenie zla a hrozbu vidí v Západe a najmä nenávidených Američanoch? Prečo si opozícia nechala vnútiť falošný naratív o akýchsi vojnových štváčoch a o čo Robertovi Ficovi vlastne ide?

"Nie za všetko môže Fico, za mnohé môžu opoziční demokratickí politici. Prečo ľudom nepovieme, že je normálne sa báť (vojny), prečo sa im nepriblížime a prečo ich hneď odsúdime a pohŕdavo zvrchu sa na nich pozeráme?" tvrdí expremiér Dzurinda. Podľa neho totiž Slovensko čelí masívnej ruskej propagande a je pritom takmer bezbranné.

"Slovensko má žiaľ vládu, ktorá má bližšie ku kremeľskej kleptokracií než k západnej demokracií a naša opozícia je rozbitá, mlčí a bojí sa. Prečo sa shovávajú, prečo sa Šimečka - a iní, boja povedať, že toto je vlastizradné, čo sa tu deje.To, že tieto cukríky sú otrávené nemá občanom kto povedať. Čiže my nesmieme stále hovoriť iba o Ficovi a hnevať sa, že je taký, aký je. Jednoducho, tí demokratickí lídri opozície musia povstať a musí ich byť počuť, vidieť a musia s ľuďmi hovoriť jednoduchým jazykom ktorým budú vyvracať všetky tie bludy." hovorí Mikuláš Dzurinda.

A ako bývalý dvojnásobný premiér vidí ďalší vývoj vojny na Ukrajine? Podľa neho Európe v nej chýba stratégia, definovanie toho, čo chce dosiahnuť, ale aj stanovenie si vlastných červených čiar v tejto téme.

"Európska únia potrebuje v téme ukrajinského konfliktu stratégiu a potrebuje sa dohodnúť, čo je v nej písmeno A. Ja ako malý politik malej krajiny hovorím, že písmenom A je zabrániť tomu aby Rusi získavali na Ukrajine ďalšie teritória. Teraz je nevyhnutným predpokladom zastaviť ďalší ruský postup. Ukrajinci nesmú strácať ďalšie územia a my sa nesmieme pasívne prizerať tomu, ako sa Rusi blížia ku Kyjevu," myslí si Dzurinda.

A recept na mier či presnejšie na to, či a kedy o mieri rokovať? "Mierové rokovania môžeme otvoriť vtedy, keď to bude chcieť aj Putin - keď sa bude báť a keď o mieri rokovať bude musieť, tvrdí expremiér Mikuláš Dzurinda v Ráno Nahlas.

Ráno Nahlas s bývalým dvojnásobným premiérom a exministrom zahraničných vecí Mikulášom Dzurindom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Chcú nazývať verejnoprávnym to, čo vykazuje znaky štátneho média, zákon je zrelý na stiahnutie, tvrdí Adam Solga z katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. 

Nemal by ich vlastniť štát, no ani súkromník. Ich majiteľom či vlastníkom by mala byť verejnosť. Reč je o verejnoprávnych médiách, ktoré sa v týchto dňoch opäť dostali do pozornosti. Lebo po nich opäť poškuľujú – a teraz veľmi intenzívne – tí, čo by nemali. Politici. A hneď spôsobom, ktorý vyvoláva znepokojenie nielen doma, ale aj za hranicami. Zákonom, ktorý jednu inštitúciu ruší, aby druhú založil. Zrušia tak riaditeľa pôvodnej, aby mohli mať riaditeľa novej. V tej novej budú rady, do ktorých sa už zo zákona nedostanú takí, ktorých by tam nezvolila vládna väčšina. Naviac, chcú mať zo zákona dosah aj na obsah. 

Ak však hovoríme o verejnoprávnosti, o čom vlastne hovoríme? Ako si ju predstaviť, či ako ju rozpoznať? Kto si vlastne môže robiť nároky na jedno verejnoprávne médium? A aké je jeho poslanie? Informovať, formovať a či aj zarábať?

Otázky, na ktoré sa pozrieme s Adamom Solgom z katedry žurnalistiky bratislavskej Univerzity Komenského. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Autopolis Kona

Zuzana Števulová je aj členkou výboru na kontrolu SIS. Nedávno bola aj s Martinom Dubécim v sídle SIS podať žiadosť na odtajnenie časti štatútu SIS. Ako uviedla v podcaste, už dostali oficiálnu odpoveď. Tvrdí, že k odtajneniu zmeny štatútu SIS nepríde. „Bola som si ju dnes prečítať a môžem povedať že je negatívna. Kedže je v utajovanom režime, tak ju nemôžeme zverejniť. Zastavil sa mi mozog, keď som videla, že obyčajnú odpoveď nám poslali v utajovanom režime," hovorí v podcaste.

Témou podcaste je aj blížiace sa rušenie špeciálnej prokuratúry a budúcnosť jej prokurátorov. „Je nepochopiteľné, prečo ľudí, ktorí su odborníci premiestnujú na miesta, ktoré ich s kariérou nemajú nič spoločné. Viedla som vo svojom živote dve organizácie a neviem si predstaviť, že by som takto plytvala ľudským kapitálom," myslí si poslankyňa.Žilinka by mal podľa nej svoje rozhodnutie vysvetliť.

Moderuje Denisa Hopková.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Je veľmi dôležité klásť im odpor na všetkých možných úrovniach. Bude to asi horšie ako v minulosti, ale v dejinách odboja má Slovensko z čoho čerpať. Mali sme veľmi významné postavy, ktoré dokázali skrížiť oveľa hroznejšie plány oveľa hroznejších ľudí než ako je táto partia, hovorí publicista Michal Havran.

„Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará, my nie. Vyhráva.“ I týmto citátom autora známeho diela Stopárov sprievodca galaxiou Douglasa Adamsa by sa zrejme dal charakterizovať aktuálny stav, ktorým sa Slovensko pod štvrtou vládou Roberta Fica uberá.

„Ja by som chcel vedieť, že akú dobrú krajinu pre lepší život ľudí chceš budovať s týmto typom emócií a energií, keď ľudí každodenne sácaš pod vlaky a do priepasti, keď sa dennodenne vyhrážaš, koho všetkého vyhodíš, koho pripravíš o prácu a komu pôjdeš po krku. Akým spôsobom potom chceš toto všetko premeniť na nejakú pozitívnu, tvorivú energiu, ktorá má slúžiť na to, aby sa tu mali ľudia reálne lepšie – a nehovorím o pár rodinách z chaty v Čifároch,“ hovorí o dôsledkoch aktuálneho spôsobu narábania s mocou publicista Michal Havran.

Vláda Roberta Fica nie je u moci ani pol roka, no smerovanie krajiny stále viac pripomína akúsi zrýchlenú verziu orbanizácie krajiny, ktorým sa Slovensko čoraz viac ponára do temných dôb minulosti: „Sem tam môžeme nájsť paralely s časmi vlád Vladimíra Mečiara a niekde zasa presvitajú analógie až do prednovembrových dôb husákovskej Normalizácie. Zhoduje sa na tom nielen parlamentná opozícia či množstvo komentátorov či politológov, ale jasne a nepokryte to verejnosti odkazuje aj jeden z lídrov vládnej koalície Andrej Danko, ktorý otvorene volá po vláde tvrdej ruky, hovorí o potrebe rýchleho a rázneho ujatia sa moci a svoj politický vzor hľadá práve vo Viktorovi Orbánovi.“

Ako však už spomínaný Douglas Adams pripomína: „Do normálu sa vrátime ihneď, ako si stanovíme, čo je vlastne normálne.“ Takže, čo je to teda ten nový normál v podaní štvrtej vlády Roberta Fica?“

- Je to urýchlená – a na opozíciu či odbornú verejnosť sa nijako neohliadajúca sa, snaha masívne zmeniť trestné kódexy a tým zlikvidovať i Špeciálnu prokuratúru i s jej šéfom Danielom Lipšicom.

- Je to rýchla a rozsiahla snaha obsadiť prakticky všetky dostupné posty v štátnej správe – od RTVS, cez Národné parky až po lokálne zoologické záhrady a dostať sa tak moci na všetkých možných úrovniach štátu. Primát pri obsadzovaní týchto "trafík" pritom často nehrá odbornosť, ale skôr stranícka príslušnosť či lojalita k nastupujúcej vládnej moci.

-Je to snaha prostredníctvom postavy známej z antivax scény skúmať odborné otázky očkovania voči covidu, ako i snaha odškodňovať – či skôr bojovať voči údajnej pandemickej tyranií.

- Zaradiť tam možno i zmenu geopolitického kurzu, v ktorom doterajšia stabilita a predvídateľnosť nášho euroatlantického kurzu nahradila politika "štyroch svetových strán", snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a nelojalita voči nášmu brániacemu sa susedovi – Ukrajine.

- No a napokon tam nesmie chýbať doslova veľkoplošný nálet na kritikov moci. Ostrakizácia, škandalizovanie, ako i stupňujúce sa verbálne útoky voči kritikom moci - od nezávislých médií až po tzv. "politické mimovládky", známe už z predvolebnej kampane tak pokračuje, tentoraz však už neraz vo farbách verejných inštitúcií a orgánov štátu.

Novým normálom Roberta Fica IV. sa tak podľa kritikov - a to nielen z radov politickej opozície, ale aj médií či mimovládok, sa tak zjavne stáva staré známe heslo: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“

„Jedna vec je, čo by títo ľudia chceli a druhá je to, čo si treba stále pripomínať: Táto partia vystupuje v mene jednej pätiny Slovenska. Predstierajú, že zastupujú nejakú - azda až ústavnú väčšinu, ale nie je to tak. Oni sú v akomsi hypnotickom móde a najdrsnejšie to vidieť na tom pánovi z Revúcej, ktorý sa prihovára svetu ako Džingischán a má pritom menej ako 200 tisíc hlasov,“ pripomína v Ráno Nahlas Michal Havran.

Stále rozprávajú iba a len o sebe, krajina dookola rieši problémy a frustrácie pár ľudí pri moci, ale ja by som bol ako volič podstatne náročnejší. Sú u moci už skoro pol roka, riešia iba seba a my sa pritom po sociálnych sieťach zbierame na liečbu toho, čo by nám mala zaplatiť štát a poisťovňa, dodáva Havran. Prečo to teda rozhodne nemožno vzdať, ako čeliť zosuroveniu mravov, kde sa berie arogancia tejto moci, prečo to nebude návrat do husakovskej Normalizácie a kde je dnes hlas súčasných Štefánikov?

"Koľko sú títo ľudia pri moci? Piaty, šiesty mesiac? A už ste počuli, že by tu bola nejaká iná téma než ako to, že ako sa oni majú? A potom, keď sa on dohrá na rolu obete a keď všetci vyjdú z väzení, budú mať amnestie i zlatky v Abu Dabi, tak potom čo? Čo potom bude so Slovenskom? Témy pre Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Mladí ľudia sa školia, ako rozoznať dezinformácie a propagandu. Identifikovať deepfake video vôbec nie je jednoduché. Problém je, že ruskú propagandu úplne nekriticky preberajú slovenskí politici vrátane tých vládnych. Vieme vopred predvídať, aké klamstvá sa na nás aktuálne valia a vopred na ne pripraviť zraniteľných ľudí? Hovorte so svojimi starými rodičmi a vysvetlite im, prečo je niečo hoax, odporúčajú Maryna Todosenko a Michaela Ružičková z Infosecurity.sk.

Deepfakové videá dokážeme odhaľovať vďaka umelej inteligencii a jej konkrétnym nástrojom. Takéto falošné nahrávky tvorí napríklad aj priamo kremeľská propaganda. Rusi napríklad vyrobili falošnú reportáž francúzskeho novinára. Tá nikdy neexistovala, no zdieľal ju napríklad aj bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Pripravme sa na to, že takéto falošné reportáže budú štandardom. Ktorý nástroj sa dá použiť na odhalenie takéhoto obsahu?

Stáva sa slovenská vláda inštrumentom ruskej hybridnej vojny? A aký aktivizmus naozaj pomôže Ukrajine?

Moderuje Peter Hanák.

"Pýtam sa, prečo nacisti žiadali 500 ríšskych mariek za slovenských Židov, keď takúto vysokú sumu nežiadali od žiadneho iného štátu, z ktorého sa deportovali Židia? Možno predpokladali, že Slováci začnú vyjednávať. Slováci ale nevyjadnávali, povedali, že my to zaplatíme. A aj zaplatili," približuje okolnosti deportácií slovenských Židov historik Ján Hlavinka

Štrnásty marec bol v roku 1939 dňom vzniku vojnového Slovenského štátu. 14. marec je však zároveň aj dňom našej národnej traumy a hanby. Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom totiž nesie zodpovednosť za deportácie a smrť vyše 70 tisíc svojich vlastných občanov židovského pôvodu.

Bolo ich vyše 70 000. Našich susedov, našich spoluobčanov, obyvateľov našich miest a dedín. Boli to ľudia, s ktorými sme žili a vyrastali, boli to ľudia, s ktorými sme chodili do škôl, hrali s nimi futbal či karty, chodili sme s nimi na tanečné zábavy, do kina či divadla, to všetko boli ľudia, ktorí nás ako lekári liečili, ktorí nám predávali rozličný tovar ako obchodníci alebo sme s nimi pracovali v továrňach či úradoch. skrátka, boli to naši blížni. Boli, no iba a len kvôli ich židovskému pôvodu sa stali obeťou jednej z najstrašnejších udalostí ľudských dejín – Holokaustu. Boli zavraždení, pretože boli Židia. No a spolupáchateľom tejto strašnej rasovej genocídy sme boli aj my, Slováci. Na Holokauste totiž nesie vinu aj vojnový Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom.

„Tu sa často ľudia zavádzajú tým, že to len tí radikáli ako Tuka, Mach či gardisti boli proti Židom, ale Tiso nič nerobil, len vydával výnimky - a ešte im aj pomáhal, ale to tak vôbec nie je. Tiso je podpísaný pod celým radom protižidovských právnych aktov a jednoznačne nesie zodpovednosť. Tiso bol jedna z kľúčových postáv antisemitskej politiky ľudáckeho režimu,“ hovorí historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV.

Logika tejto strašnej, dnešnými očami, zdanlivo nepochopiteľnej masovej vraždy bola prostá. Antisemitizmus živený sociálnou a triednou závisťou, pseudo-náboženským obviňovaním židov z takzvanej „bohovraždy“ ako i prastarými antisemitskými konšpiráciami viedol až k systémovej rasistickej politike ľudáckeho režimu.

Na rad tak prišiel rasistický Židovský kódex perzekvujúci Židov v ich občianskych a ľudských právach, potom nasledovalo hromadné olúpenie Židov o ich majetok v arizáciách no a napokon - aby sa štát vedený vodcom HSĽS a katolíckym kňazom Jozefom Tisom takpovediac "zbavil sociálneho problému", čo s masou o majetok olúpených Židov, prišlo až k deportáciám Židov z ich vlastných domovov, aj ich vlasti – priamo do rúk nacistom. Výsledkom bola ich smrť v plynových komorách nacistických koncentrákov. Áno, aj toto sú naše dejiny.

„Slovenská armáda bola na východnom fronte priamym očitým svedkom genocídy, o ktorej informovala. Veď potom, po vojne, na Národnom súde minister národnej obrany Ferdinand Čatloš povedal, že on Tisa ešte pred deportáciami informoval, že nacisti židovské obyvateľstvo vraždia. Tiso napriek tomu, že mal takéto informácie, že prichádzali k nemu prosby aby proti deportáciám zasiahol, a že diplomaticky intervenoval i Vatikán, on napriek tomu neurobil nič. Naopak, po niekoľkých mesiacoch bežiacich deportácií, vystúpil s verejným prejavom v Holiči kde povedal, že je to všetko v poriadku, čo sa deje a je to podľa kresťanských princípov,“ dopĺňa historik Hlavinka.

Deportácie slovenských Židov, obete i páchatelia. Príčiny ich vzniku, okolnosti ich priebehu, ale aj zodpovednosť Slovenského štátu, jeho predstaviteľov a predovšetkým jeho prezidenta, ktorý je doteraz predmetom obdivu časti našej spoločnosti, to sú témy dnešného podcastu s historikom historického ústavu SAV Jánom Hlavinkom. Témou však bude aj povojnový antisemitizmus, ktorý na našom území viedol až k opakovaným pogromom a to dokonca voči preživším Holokaustu. No a napokon, ako sme sa vyrovnali s páchateľmi tejto strašnej genocídy a bolo zlo skutočne potrestané alebo nástup novej - tentoraz červenej, totality tomu zabránil? „Ako chceme hovoriť o vyrovnaní sa s minulosťou, keď staviame pomníky a vzdávame úctu páchateľom totalitných režimov,“ pýta sa s naliehavou aktuálnosťou historik Ján Hlavinka.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

ZSE Fotovoltika

Pápež František je v úrade jedenásty rok. 13. marca 2013 sa svet krátko pred ôsmou večer dozvedel meno a prvé zámery nového muža v bielom. Nemca, teológa a mysliteľa, emeritného Benedikta XVI. nahradil Argentínčan, ktorému nebola vzdialená mizéria slumov metropoly BuenosAires, Jorge Mario Bergoglio, ktorý je od toho marcového večera známy pod menom pápež František. 

František, ktorého sprevádza jeho výrok: „kto som ja, aby som súdil“, cez jeho apely dovnútra cirkvi, aby sa jej pastieri (a teda kňazi) nebáli „páchnuť“ po ovečkách, až k aktuálne kritizovanému facilitárovi „rokovaní“ pre hľadanie riešenia vojny na Ukrajine. 

Akých bolo tých jedenásť rokov s pápežom Františkom? Prečo postupuje, tak ako postupuje? A nakoľko môže byť kľúčom k jeho pochopeniu fakt, že prešiel intelektuálno životnou formáciou jezuitského rádu? Téma pre jeho rehoľného spolubrata – rovnako jezuitu, ktorý sa dobre cíti vo svete prvokresťanského velikána a kajúcnika Augustína, ktorého systematicky prekladá do slovenčiny, a aktuálne zastupujúci rektor Trnavskej univerzity – Miloš Lichner. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Áno, nepriatelia našich demokratických tradícií - ako i našej štátnosti, sa z internetového priestoru preliali až do štruktúr vlády. Ich cieľom je zostať pri moci a to za akúkoľvek cenu, hovorí expert na hybridné hrozby a informačnú vojnu Victor Breiner. Podľa neho sme sa ocitli v krízovej situácií a to ako pre našu demokraciu, tak aj pre zotrvanie Slovenska v rodine prozápadných demokracií.

"Najväčšie umenie spočíva v zlomení odporu nepriateľa mimo bojového poľa. V protivníkovej krajine musíte zničiť všetko, čo je dobré lebo skutočným a jediným nepriateľom je strach,“ to sú slová autora rešpektovaného diela Umenie vojny a starobylého čínskeho stratéga Sun-c’.

Slovensko je dnes vo vojne, určite nie sme v tej takzvanej horúcej vojne, plnej útočiacich po zuby ozbrojených armád, výbuchov granátov či bômb a rakiet ako i krvavých ľudských obetí, no nepochybne sme už dlho v takzvanej informačnej vojne. Vojne plnej propagandy, ale i hoaxov, dezinformácií, prekrúcania pravdy, jej bezostyšnej relativizácie a teda informačného šumu rozkladajúceho našu spoločnosť a mieriaceho najmä na naše mysle a srdcia. Akákoľvek vojna sa totiž začína v mysliach a srdciach bojovníkov, práve tam sa odohráva ten kľúčový zápas o to, či nám - ako spoločnosti, stojí za to, postaviť sa na obranu vlastných hodnôt, ale i spôsobu života, či sme schopní - no najmä ochotní za to, čomu veríme a k čomu sa hlásime, aj reálne bojovať a prinášať skutočné obete.

O takzvanej hybridnej vojne a hybridných hrozbách sa tu hovorí už veľmi dlho, dokonca sa stali aj predmetom vládnych programov či rôznych stratégií, sme však ako spoločnosť v tomto smere skutočne vyzbrojení na informačnú vojnu, ktorá sa tu proti nám už roky vedie? A aká je vlastne naša odolnosť voči hybridným hrozbám rozkladajúcim našu spoločnosť v čase, keď sa priamo na našich východných hraniciach vedie brutálny a krvavý konflikt? Ide pritom o konflikt s agresorom, ktorý nás považuje za nepriateľskú krajinu a pravidelne sa nám - ako súčasti tzv. Kolektívneho západu, i mediálne vyhráža prekresľovaním hraníc či dokonca jadrovými zbraňami.

A naša odpoveď na hybridné hrozby? Nemalá časť spoločnosti vzhliada - i po dvoch rokoch vojny, k vodcovi Ruska Putinovi, z agresie na Ukrajine, ktorú rozpútalo Rusko, viní Západ a stále si tvrdošijne pletie obeť s útočníkom. Téma vojny a mieru sa tak stala jednou z kľúčových tém parlamentných a aktuálne i prezidentských volieb, no predstavy o tom, kto je údajný vojnový štváč rinčiaci zbraňami a kto zasa volá za čo ako nespravodlivý mier iba pre svoje sebecké záujmy, zásadne polarizujú celú našu spoločnosť.

"Keď chcete, zvrátite vo verejnom diskurze prakticky čokoľvek a keď to budete držať vo verejnom priestore dostatočne dlho - a máte ten verejný priestor ako vládny predstaviteľ k dispozícií, tak sa vám to podarí. Podarí sa vám to ale iba v tom prípade, ak nebudete mať v tom diskurze konkurenciu, čo dnes vládne strany systémovo nemajú," pripomína Viktor Breiner

Z agresora sa stáva obeť, z obete vinník. Z obetí dávneho mnichovského diktátu sa stávajú presadzovatelia dohôd s agresorom poza chrbát obetí no a uctievači bojovníkov v SNP sa zasa transformujú na odporcov ozbrojeného odporu voči okupantom. Zmätenie pojmov, relativizácia právd a rozrieďovanie spoločných hodnôt tak neustále narastá.

"Čokoľvek je možné a všetko je dovolené v komunikácií a je úplne jedno, že je to logicky postavené na hlavu. O to vôbec nejde, ide o dnešný moment, ide o to, čo budú dnes ľudia v správach počuť. No a zajtra je zasa nový deň, popisuje aktuálny spôsob verejného diskurzu v rámci informačnej vojny Victor Breiner.

Vieme teda ešte - ako spoločenstvo stojace za nejakým súborom hodnôt, ideálov a tradícií, čo sú to teda dnes tie naše tradície, hodnoty a ideály, za ktoré by sme boli schopní - a najmä ochotní, spoločne pozdvihnúť zbraň a brániť ich i so všetkou silou a rozhodnosťou? A ak tomu tak nie je, kde sa stala chyba a ako to, že v tejto - dnes tak kľúčovej súčasti našej národnej bezpečnosti a obranyschopnosti Slovenska, naše vlády zlyhali?

"U nás sa nič nezačalo budovať. U nás sa hovorilo o tom, že sa niečo začne budovať, ale nič sa nevybudovalo. Stalo sa tak preto, lebo lídri, ktorí vtedy viedli našu krajinu a ktorí sa deklaratívne zaväzovali, že s tým niečo budú robiť, tak to robili iba pre vlastný politický prospech a PR. Úradníkom, ktorí to do štátnej správy prišli robiť chýbala politická podpora pretože to politickí lídri nikdy nemysleli vážne," otvorene hovorí bývalý šéf Odboru hybridných hrozieb a strategickej komunikácie ministerstva obrany Victor Breiner.

Témou rozhovoru ale bude i to, aké sú dnes kľúčové motívy informačnej vojny, ktorá sa tu dnes u nás vedie.Prečo - a či vôbec, sme "unavení vojnou", ako našu empatiu a schopnosť vnímať realitu vojny ovplyvňuje prakticky dvojročná online mediálna masáž plná brutality a krutosti ako aj to, ako to vlastne učíme dejiny, keď z nich zrejme nechápeme odkazy SNP, okupácie ČSSR v roku 1968 či dôsledky a príčiny Mnichovského diktátu.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský