Bez obalu 🎙

Holokaust je súčasťou postoja človeka k človeku a k jeho inakosti. Začína tým, že túto inakosť - či už náboženskú, rasovú alebo aj inakosť sexuálnej orientácie, vidí ako hrozbu, voči ktorej sa treba brániť. A toto rozdeľovanie je potom veľmi dobrým nástrojom pre každého autoritatívneho vodcu, hovorí preživší holokaustu Otto Šimko. Hlavnú zodpovednosť za deportácie Židov pripisuje prezidentovi Tisovi.

Život Otta Šimka je dlhý ako jedno celé storočie. Žil som život ako z ježkovej piesne "Život je jen náhoda," jednou si dole, jednou nahoru. Akurát mne všetky tie životné sínusoidy spôsobovali dejiny vôkol mňa, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ráno Nahlas, preživší holokaustu, partizán, ktorý sa aktívne zúčastnil SNP, komunista, ktorého však vládnuci režim komunistov perzekvoval Otto Šimko.

Deportácii do plynových komôr Osvienčimu unikol iba o vlások, jeho milovaný brat ale už také šťastie nemal a zahynul ako väzeň vyhladzovacieho koncentráku pri Pochode smrti. Bol permanentným nepriateľom režimov - Tisovho slovak-štátu, ale aj komunistickej totality za Stalina či normalizovaného Husákovho Československa. "Na Slovensku je mentalita ľudí taká, že sa veľmi radi prispôsobia tomu, čo hovorí vodca: Či to bol Tiso alebo teraz zasa Fico, glosuje naše moderné dejiny Otto Šimko. Navyše, podľa neho radi prezliekame kabáty a tak sa z horlivých ľudákov neraz stávali nadšení komunisti.

Za deportácie slovenských Židov, nesie podľa neho oveľa väčšiu zodpovednosť než vraždiaci gardisti, prezident Tiso. Dôvodom je predovšetkým tisovo antisemitské huckanie voči svojim vlastným občanom, ktoré z pozície jeho štátnej, ale i cirkevnej autority, malo podľa neho výrazne negatívny vplyv aj na poctivých a čestných katolíkov.

Bojoval v SNP - a to i so zbraňou v ruke, a ospravedlňovanie ruskej agresie na Ukrajine preto vôbec nerozumie. Podľa neho sa Ukrajina má právo brániť sa agresii Ruska presne rovnako, ako sa povstalci v SNP bránili nacistom obsadzujúcim Slovensko.

Režim komunistov to však Ottovi Šimkovi zrátal aj po vojne. Hoci bol presvedčeným komunistom, jeho židovský pôvod ho po Slánskeho procese poslal k lopate a režim mu nedaroval ani jeho nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami v roku 1968. A ako hodnotí uplynulé storočie Slovenska? Menia sa vodcovia - od Tisa k Ficovi, naše mentálne vzorce, ale ostávajú a nemení sa ani naša ochota podriaďovať sa silným vodcom a nevybočovať z davu.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s preživším holokaustu, ktorý toto leto oslávi úctyhodných 100 rokov, Ottom Šimkom. WeRemember. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.

Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.

Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?

Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.

Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.

Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.

V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.

Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?

Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.

Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. 

Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. 

Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. 

„Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. 

Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. 

Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. 

Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. 

Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?

„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Podľa neho čelíme novej normalizácií.

Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.

Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.

„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.

Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?

No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?

"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. 

Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. 

Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.

Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny.

Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch.

Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.

Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?

Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".

Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.

O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?

Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?

My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie?

No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce?

Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. 

Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. 

Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. 

Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? 

Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.

„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. 

Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. 

Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. 

Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. 

Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ 

V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. 

Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. 

Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.

Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.

Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.

Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil.

Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov?

Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.

Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?

Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.