Bez obalu 🎙

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. 

Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“

Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? 

„Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?

Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.

Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.

Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.

Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.

Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?

No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?

To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. 

„Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.

„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. 

„Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. 

„On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. 

V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?

Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere.

Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?

Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.

Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?

Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?

Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna Kvasnicová

Aj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. 

Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. 

Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. 

„YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. 

„Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. 

V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.

Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.

Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.

Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.

Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.

Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."

Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.

Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.

Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.

V podcaste budete tiež počuť

- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,

- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,

- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,

- ako ovplyvní vojnu únava z nej,

- aký bude rok 2024.

Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.

Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. 

Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?

Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. 

Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. 

„Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš.

Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti.

Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.

Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte.

Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?

Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.

Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?

Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť?

Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovorí

Témou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.

No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?

Rozhovor nahrala Denisa Hopková.