Bez obalu 🎙

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?

Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.

O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.

Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. 

A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!

A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. 

Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? 

„Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.

Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?

Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.

Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.

V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.

Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.

Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?

Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.

Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…

Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?

Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Mentioned in this episode:

POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. 

Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. 

Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.

Fetálna medicína, či medicína nenarodených. 

Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. 

V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. 

Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.

Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?

V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?

Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."

Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. 

Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. 

Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. 

Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. 

Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. 

„Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. 

Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. 

Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“

„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.

Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?

No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.

Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.

Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.

Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."

Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.

V podcaste tiež budete počuť:

- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,

- prečo kniha vznikla a ako vznikala.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.

Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.

Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.

Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti.

"Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.

Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?

Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.