Bez obalu 🎙

Slovensko je po pandémií - a po dôsledkoch vojny na Ukrajine, krajinou, kde žije veľmi veľa nešťastných a nespokojných ľudí a práve toto niektorí politici, ktorí nemajú čo ponúknuť, využívajú. Oni túto krajinu poznajú veľmi dobre a napríklad taký Robert Fico a jeho partia, prišli na to, ako ľahko tu môžu získavať lacné politické body. Hovorí vedec Pavol Čekan. Podľa neho hnev a frustrácia v nás prebila pamäť i pocit osobnej zodpovednosti.

“Tie drísty o slovenskom menu, slovenskom folklóre, a furt o niečom slovenskom, prestávam tomu rozumieť. Mne primášovi ľudovej hudby, ktorý si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu z PUĽSu, deti mu tancujú v Klnke, bude nejaký SNS človiečik, ktorý nevie ani hovoriť poriadne po slovensky, v živote by na seba nedal slovenský oblek z Ozety, nevie ani kultivovane zaspievať slovenskú ľudovú pieseň, silne pochybujem, že dokáže navariť nejaké slovenské jedlo, či rozoznať slovenské čipsy od rakúskych, určite nevie naspamäť tri najdlhšie slovenské rieky, diktovať, čo je to pravé slovenské, národné a správne pre Slováka. Vedia oni vôbec, čo je napríklad slovenská veda a inovácie? Či som tu už zašiel priďaleko?” 

To je úryvok zo statusu na sociálnej sieti Pavla Čekana. Poznáme ho ako úspešného slovenského vedca spojeného s pandémiou Covidu, ale aj ako podnikateľa a takpovediac dušu umeleckú a možno prekvapivo - i folklórnu.

Nie tak dávno - ešte v časoch Covidu, Pavol Čekan otvorene prognózoval v Ráno Nahlas rozpad spoločnosti a to práve v dôsledku tejto pandémie. Covid je - viacmenej, už preč, bývalé vlády bojujúce s touto epidémiou sú tiež už len politickou minulosťou, no ale my sme tu ostali. Otázkou však je, aké stopy v nás táto doba zanechala a ako sa doba strachu z neviditeľného nepriateľa, ustavičných lockdownov ako i uchýlenia sa do virtuálneho sveta onnlinu premietla do tváre našej spoločnosti.

Ako spoločnosť sme rozorvaní, frustrovaní, nahnevaní a hľadajúci - možno práve kvôli vštkým tým otrasom, aspoň niečo, čo je to skutočne naše a čo nás dokáže spájať. Čo je to teda to “naše” to - národné či vlastenecké? To, čo by nás ako spoločnosť malo, či aspoň vedelo spojiť, zoči voči všetkým tým náročným a zložitým výzvam dnešnej doby.

V akom stave je teda slovenská veda a prečo sa jej napriek úspechom z obdobia pandémie nedostalo viac financií a ani rešpektu väčšinovej spoločnosti? Ako zastaviť pokračujúci únik mozgov a prečo sa ako spoločnosť čoraz viac a viac ponárame do bahna iracionality, konšpiračných bludov, hľadaniu politických psudospasiteľov a nie je teda dnešná doba už viacmenej vzburou voči humanistickému a osvieteneckému odkazu tradicií Európy i Slovenska?

Počúvate Ráno Nahlas, s vedcom Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Izrael a radikáli Hamasu, Ukrajina a Putinovo Rusko – horúce konflikty týchto dní a v prípade druhého je ten časový horizont už na takmer dvojročnej hranici. Naviac, vojna je bezprostredne za našou východnou hranicou. „Schopnosť vedieť sa brániť a mať partnerov, na ktorých sa vieme spoľahnúť a oni na nás, je dobrým liekom na kvalitný spánok akejkoľvek krajiny“, uvádza sa v programe nedávnej úradníckej vlády. Tá aktuálna síce vojenskú pomoc Ukrajine deklarovane odmieta, slovenským zbrojárskym firmám však v prípadných dodávkach brániť nechce. Naviac – z výroby zbraní chce získať „pozitívny“ príspevok pre „rast HDP“. Ako je vlastne Slovensko s obranným priemyslom? Sme vlastne ešte schopní vojensky pomôcť Ukrajine z vyprázdnených skladov? A čo v prípade, že by sme sa potrebovali sami brániť? Témy pre Viliama Ostatníka, experta na bezpečnostno-obrannú oblasť z Adapt Institute. 

Robert Fico opakuje, že „áno“ humanitárnej pomoci Ukrajine, „nie“ tej „vojenskej na vládnej úrovni“. V Bruseli však podporil aj „vojenskú pomoc“ Ukrajine. A na domácej pôde deklaruje, že súkromným zbrojovkám vojenskej pomoci brániť nebude. Nejde o „hru perím“?

„Vnímam to ako domácu politickú hru“, reaguje Ostatník a hovorí o predvolebných sľuboch a povolebnej realite. Ak pred voľbami zaznievalo „ani náboj na Ukrajinu“, po voľbách prichádza realita. 

„V povolebnej realite sa teraz bijú dve veci: voličovi chcem naplniť jeho očakávanie a poviem, že zo skladov nič nepôjde. Zároveň sa to však bije s realitou, že ide aj o veľkú komerčnú príležitosť“, vysvetľuje. „Toto zrušiť alebo zabrzdiť by bolo nielen bláznovstvo, ale je to realita, na ktorú narazil súčasný premiér“, uzatvára Ostatník. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo bolo pred voľbami už nie je také dôležité, predvolebná rétorika sa v tej jej najhoršej podobe nepretavila do PVV, hovorí o vládnom programe bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. Slovensko podľa neho vždy vykonávalo suverénnu zahraničnú politiku čiže vládny slogan o suverénnej zahraničnej politike považuje za prázdny. “Ak suverénny znamená rozhodnúť sa suverénne hlúpo - a nie v záujme dlhodobých perspektív Slovenska, tak potom na takúto suverénnosť môžeme škaredo doplatiť, tvrdí Wlachovský

Vláda sa bude riadiť heslom “Slovensko na prvom mieste,” čo znamená byť solidárny, zodpovedný a predvídateľný v zahraničnej politike so zreteľom na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.

To je krátky úryvok z vládneho programu štvrtej ficovej vlády v oblasti zahraničných vecí a medzinárodných vzťahov.

Čo bude tento “Trumipzmus” znamenať v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine a ako možno vnímať to, že vo vládnom programe niet o ruskej hrozbe ani len jedinej zmienky?

Ako čítať vládne snahy o oživenie dávno zašlej slávy tzv. Vyšehradskej štvorky vo svetle principiálne odlišných postojov Poľska a Maďarska zoči voči ruskej agresií a vnímaniu bezpečnostnej hrozby z Kremľa?

Ako nás môže oslabiť vládnym establišmentom deklarovaná snaha rušiť špecializované útvary štátnej správy určené na boj s hybridnými hrozbami a prečo to vlastne vláda robí?

No a aký postoj zaujať k opätovnej eskalácií násilia v oblasti Blizkeho východu, ktoré rozpútal brutálny krvavý útok teroristov z Hamasu na civilistov v Izraeli?

Do akého geopolitického sveta teda kráčame, aký svet sa aktuálne pred našimi očami tvorí a je vôbec Slovensko na meniacu sa bezpečnostnú situáciu - ako i zvyšujúce sa hrozby vojen, terorizmu klimakrízy či migrácie, pripravené? A je na tieto meniace sa siločiary, ako i úplne nové civilizačné výzvy pripravená nová vláda Roberta Fica? Toho istého Roberta Fica ktorý Slovensku už tri krát vládol a na zmenu krajiny mal dlhých 12 rokov.

“Ak berieme politikov ako tých, ktorí by mali spravovať štát a dbať o to, aby sa jeho občania mali lepšie, tak potom sme tu vyše dekádu mali pri moci tých, ktorí tento štát nikam zásadne neposunuli. Teraz sú tu znova a mne nie je jasné, že keď im to nevyšlo tri krát, prečo by to malo výjsť štvrtý krát. Za tých 12 rokov jeho vlád k žiadnemu výraznému posunu tejto krajiny neprišlo. Najväčším hriechom vládnutia Roberta Fica je preto stratený čas,” pripomína Wlachovský.

Témy a otázky pre dlhoročného skúseného diplomata a exministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Predstava, že ľudia s intelektovým či mentálnym znevýhodnením nemajú sexuálne túžby je veľký mýtus. Nie je to pravda, v niektorých prípadoch je to u týchto detí aj skôr a silnejšie, než u bežnej populácie, hovorí Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková. Tá v Ráno Nahlas už na jar upozornila na fenomén sexuálneho zneužívania týchto detí. Špeciálne olympiády preto rozbehli program vzdelávania rodičov, ale aj detí ako najlepšej obrany voči zneužívaniu.

Až 8 z desiatich dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané, malo nejakú formu intelektového či mentálneho znevýhodnenia. V prípade chlapcov, to bolo až v 70 % prípadov. O tomto fenoméne zneužívania tých najbezbrannejších z bezbranných hovoria aktuálne celosvetové štatistiky. A sexuálne zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí sa deje aj na Slovensku. Deje sa to, len je to téma - napriek svojej hrozivosti, neraz u nás vo verejnom priestore prehliadaná až tabuizovaná.

Tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže sme v Ráno Nahlas otvorili už na jar, dnes sa k nej - pre jej závažnosť, opäť vraciame. Tentoraz však už v polohe aktívnej obrany voči sexuálnym predátorom. Pretože ešte dôležitejšie ako problém otvoriť a pomenovať, je sa tomu aktívne postaviť a naše deti - ako aj ich rodičov, naučiť ako sa voči sexuálnej agresii brániť.

V tejto téme totiž panuje niekoľko veľkých mýtov. Od predstavy o páchateľoch, až po vytesnenie predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych túžbach detí a mládeže s intelektovým, či mentálnym znevýhodnením. Podľa Evy Gažovej Vrankovej, jedna z kľúčových rád preto znie: Rozprávajte sa so svojimi deťmi aj na tieto témy a učte ich - už od šiestich rokov, čo je to súkromie. “Ten, kto prvý otvorí otázku sexu, sexuálneho zneužívania, ochrany voči nemu, ako i vzťahov medzi pohlaviami, tak ten vyhráva súboj o dôveru dieťata. Takže hovoríme rodičom, buďte to vy, pripomína Národná šéfka Špeciálnych olympiád. Problémom však podľa nej je i častá infantilizácia takýchto detí práve zo strany rodičov.   

Ďalším mýtom je i predstava o sexuálnych agresoroch. Väčšina sexuálnych agresorov totižto - na rozdiel od zastaralých filmových predstáv, nie sú žiadni cudzí muži v povestných baloniakoch motajúci sa pri školách. Naopak, dlhodobé štatistiky potvrdzujú, že väčšina sexuálnych predátorov sú osoby, ktorých obete - či ich okolie a komunita, dobre pozná a dokonca k nim majú aj dôveru. A vo väčšine prípadov zneužívania je to postavené práve na zneužití tejto- a neraz i dlhodobo a opatrne, budovanej dôvery zo strany sexuálneho agresora.

“Najnebezpečnejšie v dnešnej dobe je tzv. online zneužívanie (teda cez virtuálny internetový priestor) pretože naši športovci sú často na sociálnych sieťach veľmi zdatní. Práve tam si ich potom ten agresor nájde a cielene vytipuje, že ide o dieťa s nejakou formou intelektového obmedzenia a teda tam to bude mať ľahšie. Naše deti sú pre toto svoje znevýhodnenie vyčleňované zo spoločnosti a keď si ho ten agresor nájde, presne vie, čo má robiť a ako si získať jeho dôveru. Agresor sa nikam neponáhľa, ale na konci toho všetkého je potom sex. Agresor si to pritom buduje tak, aby to sexuálne zneužívanie trvalo čo najdlhšie, varuje Eva Gažová Vranková. Zároveň ale dodáva, že symptómy zneužívania sú na dieťati odhaliteľné prakticky okamžite a ide o prejavy fyzické či psychické. Tá najzákladnejšia rada preto znie: “Majte otvorené oči, vždy a všade.”

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o tzv.Safeguardingu, teda o ochrane a vzdelávaní voči hrozbe sexuálneho zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí. S Národnou šéfkou Špeciálnych olympiád Evou Gažovou Vrankovou.

„Robert Fico s Andrejom Dankom poškodzujú občanov, lebo im upierajú právo na informácie“. Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc takto reaguje na ich najnovšie kroky smerom k vybraným médiám a novinárom. „Šokuje ma, že sú pritom až bezškrupulózni“, dodáva. Nadraďujú tým podľa neho úzke stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti.

Hyeny, idioti, špinavé protislovenské prostitútky, slizké hady – to sú len niektoré z výrazov, ktorými častoval a častuje novinárov staronový premiér. V minulosti novinárov urážal a hneval sa nich, dnes z časti robí dokonca nepriateľov. 

A ak vybrané médiá pôvodne ani nechcel púšťať na úrad vlády, postoj transformoval a najnovšie s nimi „prerušil komunikáciu“. Neplnia si podľa neho povinnosť – pravdivo, všestranne a včas informovať „osobitne o krokoch vlády a jej predsedu“. 

Ich šéfredaktori však Robertovi Ficovi kontrujú: médiá sú v demokraciách kontrolórmi moci, nie jej PR oddeleniami. Ako premiér takýmto prístupom podľa nich robí z vybraných médií terče a legitimizuje útoky voči nim. 

James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov amerických, svojho času napísal, že „vláda ľudu bez informovanosti ľudu, alebo bez možnosti získať informácie, je iba prológom frašky alebo tragédie”. 

„Prístup Roberta Fica je z tohto pohľadu záťažovou skúškou pre slovenskú demokraciu“, reaguje Pavol Szalai. „Možno tu hovoriť o tlakoch, ktoré oslabujú slobodu tlače“, dodáva. A bez slobody tlače sa podľa neho oslabuje dobrá správa vecí verejných, doslova neexistuje boj proti korupcii a kontrola moci. 

V podcaste sa pozrieme, čo môže byť hrádzou pre takéto chúťky politikov obmedzovať nezávislé médiá. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

“Chudobu považujem za najväčšiu lekciu pre ľudské práva a slobody na Slovensku. Chudoba je následok i príčina porušovania ľudských práv,” tvrdí 34 rokov po Novembri 89 Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Zároveň pripomína, že hoci je chudoba z hľadiska ľudských práv našim najväčším problémom, do poriadku by sme mali dať aj právny rámec pre vzťahy ľudí z LGBTI komunity.

Od Novembra 89 - keď padla totalita, uplynulo už 34 rokov. Máme slobodné voľby, zrušili sme 4. článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, na hraniciach už nemáme ostnaté ploty, mínové polia a už nestrieľame do ľudí do chrbta ostrými. Odstránili sme štátnu cenzúru, máme slobodu prejavu - ale najmä slobodu aj po prejave, máme právo zhromažďovania, v spoločnosti, v pozitívnom zmysle slova, bujnie tretí sektor -často nahrádzajúci zlyhávajúci štát.

Zároveň však popri tom všetkom pozitívnom, máme i státisíce ľudí pod hranicou chudoby, máme množstvo prípadov šikanovaných, týraných a zneužívaných detí, máme enormný počet domáceho násilia, ale aj prípady týrania a šikanovania seniorov. Rómske deti sú na Slovensku aj v roku 2023 obeťami rasovej segregácie a ľudia z LGBTI komunity sú tu ešte aj dnes obeťami hejtu politikov, spoločnosti a ich práva v oblasti rodinného života stále nie sú na úrovni majoritnej heterosexuálnej väčšiny.

“ESĽP nám jednoznačne odkazuje: vytvorte právny rámec pre osoby rovnakého pohlavia. Nazvite si ho akokoľvek, ale nech je to legitímne, nech je to pred tvárou štátu, ale nech sa dostane právneho uznania osôbe rovnakého pohlavia,” hovorí Róbert Dobrovodský,

No a ľudia so zdravotným či mentálnym znevýhodnením - či dlhodobo chorí, chudobní alebo proste “iní” na Slovensku 2023 rozhodne nemajú rovnaké štartovacie pozície, naopak: Tieto často najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú u nás ešte stále na okraji záujmu štátu - ako i i väčšinovej spoločnosti.

“Je veľmi dôležité aby nad nami všetkými, nad celou spoločnosťou, nad tou “spoločenskou zmluvou”, ktorú sme uzatvorili keď sme tvorili štát, boli ľudské práva, ktoré patria každému bez výnimky. Lebo akonáhle začne v spoločnosti systém dehumanizácie, že tebe to právo patrí a tebe už nie alebo ti patrí v nižšom rozsahu, tak to je základ tragédií, pripomína ombudsman Dobrovodský.

Kam sa teda to naše Slovensko posunulo po páde komunistickej totality za tých uplynulých 34 rokov? Môžeme byť spokojný so stavom ľudských práv a ich reálnej vymožiteľnosti a kde sú naše najväčšie “achilovky” z hľadiska dodržiavania ľudských práv a medzinárodných štandardov, ku ktorý sme sa napokon my sami aj oficiálne zaviazali? A najmä: ak táto krajina nie je pre starých, zdravotne či mentálne znevýhodnených, chudobných či LGBTI komunitu, tak pre koho vlastne je?

Témy a otázky pre Verejného ochrancu práv, zjednodušene ombudsmana, Róberta Dobrovodského. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„K teroristom nemôžeme byť tolerantní. Áno, som smutný, že zomierajú Palestínčania v Gaze. Nik nemôže mať radosť z toho, že zomierajú obyčajní ľudia. Problém je však v tom, že Hamas stále existuje a z civilov si robí živé štíty. Musí byť zničený.“ Pohľad na súčasný konflikt medzi Izraelom a radikálmi Hamasu optikou židovského rabína Mišu Kapustina. 

Nožom dobodaná Židovka, na dverách jej bytu hákový kríž – Francúzsko; grafity Dávidovej hviezdy na domoch a podnikoch, kde žijú a pracujú Židia – Nemecko; odmietnutá rezervácia židovskej školy na nafukovací hrad – s poznámkou podnikateľa: nemôžem prijať sionistickú objednávku, nechcem krvavé peniaze – slobodu Palestíne – to je zas prípad z Austrálie. 

Vo svete narastá vlna antisemitizmu po Izraelskej vojenskej odvete na masaker radikálov Hamasu. 

„Radikáli programovo zasievajú strach. Sú presvedčení, že pravdu majú len oni a všetko ostatné je zlé. Preto chcú všetko ostatné zničiť“, rozpráva rabín Kapustin. „Slovo kompromis ani nie je v ich slovníku. Oni chcú všetko“, dodáva.

Konflikt sa začal koordinovaným útokom radikálov Hamasu na ciele v Izraeli v sobotu 7. októbra a ich „besnením“. Zabili pritom vyše 1400 Izraelčanov, ďalšie dve stovky zobrali do zajatia. 

„Izraelom sa to neskončí. Všetci to majú pochopiť. Svoj radikalizmus a fanatizmus chcú rozšíriť aj do Európy, Ameriky. Do všetkých krajín“, rozpráva rabín. 

„Antisemitizmus je tu odpradávna. Je to choroba. Zatiaľ na ňu neexistuje účinný liek a pravdepodobne ho ani nikdy mať nebudeme“, dodáva.

Každý jednotlivec stojí podľa neho denne pred voľbou medzi dobrom a zlom. „Antisemitizmus je voľbou pre zlo“, tvrdí rabín Kapustin. 

Tvrdí, že na Slovensku sa cíti bezpečne, a to aj po vražde zo Zámockej v Bratislave, keď sa v manifeste útočníka našli aj slová o „nenávisti k Židom“, ktorí mali byť tiež obeťami útoku. 

„Nie je možné zakázať nenávidieť. Je to právo každého. Môžeme milovať alebo nenávidieť. Odporúčam však radšej prejavovať lásku tým, ktorých milujeme, na nenávisť nám potom ani nezostane čas“, uzatvára rabín Kapustin. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe pretože tá vtedajšia podoba už dnes nie je možná. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa vláde určite vráti a to veľmi rýchlo, tvrdí dlhoročný novinár, bývalý viacnásobný šéfredaktor a expredseda Syndikátu novinárov Ján Füle. Podľa neho vládna moc uverila v existenciu tzv. Alternatívnych médií. Alternatívne médiá sú ale otrava, tvrdí Füle.

Vláda ešte ani nezískala dôveru parlamentu a už začína napĺňať niektoré svoje predvolebné sľuby a pretavovať predvolebnú rétoriku do mocenskej praxe. Jedným z prvých terčov vládnej moci sa tak stávajú médiá. Presnejšie tie médiá, ktoré boli voči stranám aktuálnej vládnej moci, ale nielen im, kritické a za svoju úlohu vždy považovali predovšetkým kontrolu moci.

Na rad tak prichádza ich demonštratívne ignorovanie vládnymi politikmi, ale Robert Fico svoj nevraživý postoj voči vybraným redakciám už pretavil aj do reálnej snahy odoprieť im prístup na Úrad vlády. Pripomeňme, že tej vlády, ktorá vládne nielen voličom vládnych strán, ale vládne všetkým občanom Slovenska a rovnako tak, je aj všetkými občanmi Slovenska i financovaná.

Neblahý osud môže čakať aj verejnoprávnu RTVS kde už vládna moc netají ambíciu Telerozhlas rozdeliť, mocensky ovládnuť a znormalizovať verenoprávne médiá.

Nie je to pritom nič nové, obdobne zakazoval svojim ministrom komunikovať počas svojho vládnutia i Vladimír Mečiar a rovnako tak za jeho éry zažili verejnoprávna STV i SRo svoj najväčší úpadok a stratu dôveryhodnosti. A opäť pripomeňme, že tento zápas s médiami skončil pre Vladimíra Mečiara jeho politickou porážkou v roku 1998.

Rozbieha sa teda opäť ten povestný mečiarovský valec zo “Zlatej Idky” a ako môže konfrontácia vládnej moci s mediálnym mainstreamom dopadnúť? Prečo majú čitatelia, poslucháči a diváci médií označených Ficom za tzv. Nepriateľské” právo na rovnaký prístup k informáciám? Nakoľko sa vládna moc môže spoliehať na takzvanú mediálnu alternatívu a nezrátajú jej to tieto médiá, ak moc nebude schopná plniť ich predstavy? Ustojí verejnoprávna RTVS tlak moci a prečo je tak dôležité brániť a chrániť hodnoty verejnoprávnosti?

No a napokon, ako to dopadne so škodoradostnými veštbami o konci mainstreamových médií a dokedy bude ľuďom postačovať alternatívna realita odtrhnutá od faktov i štandardných, overených redakčných postupov a prečo je pre demokraciu podstatná mediálna výchova?

“Tak, ako nemôže nikto vyrábať párky len tak - a predávať to ako párky, tak rovnako nemôže nikto predávať informácie len tak - a tvrdiť, že to sú vlastne také alternatívne informácie no a vyskúšajte, čo to s vami spraví: Možno nezomriete, ale možno i zomriete. To je jednoducho nezmysel. Vráti sa im to, vráti sa im to určite a vráti sa im to podľa mňa veľmi rýchlo, hovorí skúsený dlhoročný novinár Ján Füle. Podľa neho nám tu už veľmi dlho zúfalo chýba mediálna výchova.

Témy a otázky pre dlhoročného novinára Jána Füleho.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Fotil November’89. Ten študentský a v Bratislave. Jeho zábery brieždenia slobody videl svet. 

Washington či Rím mohli nazrieť za oponu toho, čo neskôr prerástlo do revolúcie slobody – Nežnej či Zamatovej. Do zákutí nepovolenej demonštrácie bratislavských vysokoškolákov, ktorí o celý deň predbehli tých pražských. 

Pavol Vitko. Vtedy študent žurnalistiky, dnes šéfredaktor špecializovaného armádneho časopisu Obrana. A čerstvý autor Porcelánového prasiatka, knihy o osudoch vojakov, ktorí kedysi odmietli okupáciu bratských vojsk.

„Vtedy sme nevedeli, že nasledujúci deň bude 17. november, že bude Nežná revolúcia. My sme mohli prísť po víkende do školy a mohli nás predvolávať na komisie a povyhadzovať. Alebo nás mohli vyhodiť z internátov. Jednoducho to bol obrovský risk“, spomína Vitko. 

„O slobode a demokracii, ktorá tu chýbala, sme často diskutovali pri pive, no skandovať to rovno v uliciach hlavného mesta, to bolo úplne iné“, vracia sa v spomienkach k 16. novembru. „Bolo to vtedy až euforické“, dodáva.

Pred vtedajším Pionierskym palácom sa zišlo do tristo vysokoškolákov, ktorí potom v živej reťazi prešli mestom a skončili až pred vtedajším socialistickým ministerstvom školstva. 

Mestom pritom skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“, pred ministerstvom dokonca konfrontovali vtedajšieho tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku. 

Pavol Vitko nezabúda dodať, že o celý deň sa im vtedy podarilo „predbehnúť“ Prahu. No kým u nás sa protestný pochod študentov zaobišiel bez policajného násilia, deň na to – 17. novembra – policajti v Prahe na Národní třídě zasiahli proti študentom až brutálne. Brutalita režimu potom spustila dynamiku Nežnej revolúcie. 

Už deň na to v sobotu 18. novembra vstúpili študenti pražských vysokých škôl do štrajku. Pridali sa k nim herci. 19. november v Bratislave mobilizoval výtvarníkov a hercov. Prví sa stretli u Cipárovcov, druhí i Hubovcov. V rovnaký deň bolo veľké stretnutie v Umeleckej besede a herci na Malej scéne vtedy ohlásili vznik prvého štrajkového výboru na Slovensku. 

A ak ešte vo štvrtok 16. novembra boli študenti pripravení na to, že nasledujúci pondelok im môže priniesť aj „vyhadzov“ zo školy, udalosti nabrali úplne opačný spád. Študenti Filozofickej fakulty UK v pondelok 20. novembra obsadili aulu a vyhlásili protestný štrajk. Tam bol aj Pavol Vitko so svojim reportážnym fotoaparátom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky tých, ktorí sa do unifikovanej škatuľky nášho verejného školstva jednoducho nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?

Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.

Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich poddaných prišla.

Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?

Áno, aj takéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnosti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školách trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti šťastné a spokojné?

Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušiť na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.   

“Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.

“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale neznamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdelávací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedelo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napríklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Kemeňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.