Bez obalu 🎙

Toto nebude pre mimovládne organizácie fatálne.Mimovládky tu prežili dve zákerné a kruté totality, fašizmus aj socializmus. Prežili a mimovládky nezomrú po zásahoch vlády ani dnes. Prežijú, akurát neurobia to, čo doteraz urobili s daňovou asignáciou a tým pádom budú ich aktivity chýbať: Budú chýbať v regiónoch, v školách, v zariadeniach pre seniorov, či v športe, kultúre alebo v aktivitách pre zdravotne znevýhodnených, odkazuje vláde šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac.

“Táto spoločnosť je rozsypaná. Nachádzame tu zásadné odlišnosti a to dokonca i v samotných rodinách, no a teraz síce všetci hovoria, že musíme túto spoločnosť spojiť, ale týmto sme neurobili nič iné, ako to, že sme priniesli do rodín nový problém. Toto bude strašná voľba a táto voľba je strašný omyl, hovorí o návrhu Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša (Hlas) oklieštiť financovanie mimovládneho sektora podpredseda Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac.

Organizácie podporujúce predčasne narodené deti, organizácie pre deti s nejakou formou vývojovej poruchy či pre deti s vážnymi zdravotnými či mentálnymi znevýhodneniami. Organizácie podporujúce umierajúce deti na ich poslednej ceste. Organizácie, ktoré zaštitujú všemožné športové či kultúrne aktivity deti, ale aj tie, ktoré sa venujú podpore zdravotne znevýhodnených alebo našim otcom a mamám na tej ich poslednej ceste: Aby z tohoto sveta odišli bez bolestí a naozaj dôstojne.

Sú tam i spolky rybárov či poľovníkov, no aj organizácie podporujúce ekológiu či proste len obnovu a revitalizáciu prírody, práve v tom našom konkrétnom kúsku sveta. Spolky šachistov, filatelistov, modelárov či jednoducho zberateľov niečoho, čo nám napĺňa dušu či srdcia. Organizácie zbierajúce peniaze na ľudí s rakovinou či inými závažnými ochoreniami, ale aj podporujúce týrané ženy či bité deti.

 Je to približne 16 tisíc mimovládnych organizácií (a to je len ozaj malý výsek tohoto bohatého mimovládneho života), ktoré sa už dlho, prakticky rok čo rok legitímne a nenásilne uchádzajú o tzv. Daňovú asignáciu, teda o dve percentá z vašich zaplatených daní. Pokojne, nenásilne a dobrovoľne. Až doteraz.

Nový minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tento zavedený a osvedčaný mechanizmus totiž plánuje zmeniť a časť týchto, tak neuveriteľne prepotrebných zdrojov, chce odkloniť smerom k tzv. Rodičovským dôchodkom.

Erik Tomáš síce hovorí, že on nič nikomu neberie, stavia však donátorov pred doslova: “Sofiinu voľbu”.

Inak povedané, voľbu: Buď podporíš svojich rodičov alebo dáš tieto peniaze mimovládkam: Napríklad tej, ktorá sa stará o športové či kultúrne aktivity tvojho dieťaťa, či dokonca môže prísť aj k voľbe: “Dve percentá pre tvoju mamu versus dve percentá pre organizáciu starajúcu sa o pokojný a dôstojný odchod tvojho umierajúceho dieťaťa”.

Áno, i pred takéto “Sofiine voľby” nás chce stavať nová vládna moc. Aký má na to dôvod a ako to pre mimovládny sektor môže dopadnúť? A najmä, kto sú konkrétne tie povestné ficom zadefinované “sorošove” mimovládky a čo pre nás a našu spoločnosť robia,ako ju menia a čo by sa zmenilo keby prišli o naše peniaze?

 Bude to strašný omyl pretože mechanizmus daňových asignácií bol vymyslený pre solidaritu so spoločnosťou. My potrebujeme mechanizmus, ktorý prekračuje hranice rodín. Už je predsa dávno známe, že tie naše rodiny nestačia, ale keď budem myslieť na to, že uspokojením mňa a mojej rodiny to nekončí, tak rozvíjam komunitu: Susedia, ulica, mesto alebo inak povedané: Komunita. A o tomto je tento mechanizmus mimovládneho sektora, hovorí Marcel Zajac.

Téma pre podpredsedu Rady vlády pre Mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Silný sociálny štát, opätovný strop pre dôchodkový vek, vyššie dôchodky pre ultra sedemdesiatnikov a trináste dôchodky v garantovanej výške tých priemerných, naviac „dôstojný“ dôchodok rovno v ústave. Ale aj „prehodnocovanie štruktúry a nastavenia viac pilierového systému dôchodkov“. Koaličné zámery štvrtej Ficovej zostavy v oblasti dôchodkov. 

To všetko v situácii, keď je krajina rekordne zadĺžená a pod tlakom konsolidovať – a teda sporiť. 

Kde to na to chce nová vládna zostava zobrať? Pri trinástych dôchodkoch vidí zdroje v tom, čo ľudia dávajú mimovládkam. Čo pri ďalších zámeroch? Neulakomí sa na miliardy z druhého piliera, ako to v jeho histórii urobila už štyrikrát? Téma pre exministra Jozefa Mihála. 

„Je to delostrelecká príprava na otvorenie druhého dôchodkového piliera“. Exminister Jozef Mihál reaguje na zámery aktuálnej vládnej zostavy s dôchodkami. Očakáva, že to, čo sa aktuálne mediálne deje s rodičovskými dôchodkami, s miernym časovým odstupom očakáva aj druhý dôchodkový pilier. 

Aktuálne je v ňom vyše trinásť miliárd dôchodkových úspor. V doterajšej histórii sa Ficovým vládam z neho podarilo presmerovať na účty Sociálnej poisťovne vyše miliardu eur. Počas štyroch otvorení systému a masívnej kampani z neho odišlo vyše 300 tisíc ľudí. „Toto je obrovské lákadlo pre politikov tohto typu“, hovorí exminsiter Mihál. 

V podcaste sa tiež dozviete, kde by hľadal potrebné úspory on. 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Viac o programe zájazdu sa dočítate v článku na Aktuality.sk https://www.aktuality.sk/clanok/EbcPa7G/originalny-darcek-uz-tieto-vianoce-vymente-zoo-za-skutocnu-divocinu/?preview=731c15fbb3c3acfaec9bead8c54c951ac6b21668f976678950dd3463c576557e

Satur 13.11.2023

Vyhlásenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej sú desivé, hovorí filmová producentka a osobnosť Novembra 89 Zuzana Mistríková. Podľa nej kultúra a umenie sú síce výsledkom dejín, ale v nich takmer nič nie je čisto a rýdzo slovenské. „Tak ako je absurdné sa tváriť, že niekto má tisíc rokov čisto slovenský rodokmeň,“ hovorí Zuzana Mistríková. Maticu slovenskú považuje za hlásnu trúbu najpovrchnejších prúdov. Keď si ľudia budú mať vybrať, či dajú 2 percentá mimovládkam alebo rodičom, spôsobí to rozvrat a nenávisť v rodinách.

Kultúra vlády buď nezaujímala, alebo ju zneužívali na propagandu. Dnes sledujeme pokus o romantizovanie kultúry národa z 19. storočia a politici majú prázdne slová. Je slovenskou kultúrou slovenský preklad Shakespeara?

Čo vlastne môže pokaziť minister kultúry? Podľa Zuzany Mistríkovej to môže byť spoločenská atmosféra a vzťahy medzi ľuďmi.

Prečo je problém degradácia jazyka na najvyššom poste na ministerstve kultúry? Môže sa podpora kultúry zmeniť na podporu propagandy? Ak by ministerka chcela znásilniť kultúru, musela by porušiť, alebo sa pokúsiť zmeniť množstvo zákonov. Zuzana Mistríková hovorí, že je podlé nechať ľudí vybrať si, či podporia mimovládky alebo vlastných rodičov. Najviac to podľa nej ublíži samosprávam a jednoduchším rodinám.

Ak si koalícia rozdelí RTVS a politicky ovládne verejnoprávne médiá, bude to podľa nej demonštrácia moci a absurdné vyhadzovanie verejných peňazí. Vládnu propagandu ľudia nebudú pozerať a všetci sa na nej budeme zabávať ako na Rafaelovi Rafajovi v uniforme, tvrdí filmová producentka. Budeme fungovať ako v 90. rokoch a službu verejnosti budú plniť iné médiá.

Ako vyzerá silná slovenská filmová jeseň a čo sa oplatí pozrieť si v kine?

Čo má zmysel dnes hovoriť o Novembri 89 generáciám, ktoré nezažili totalitu?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Martin Navrátil je druhým Slovákom, ktorý dobyl južný pól, je však úplne prvým, ktorý sa k Južnému pólu dostal na vyše tisíc kilometrovej ceste od pobrežia. “Nie, toto nebola žiadna počítačová hra, kde má hrdina k dispozícií tri životy. Tam sa každá chyba veľmi kruto trestá a neodpúšťa sa, hovorí skúsený cestovateľ Martin Navrátil. A ako sa v dôsledku klimazmeny mení naša planéta?

1047 kilometrov a takmer 50 nocí v stane pri priemernej teplote mínus 30 stupňov. Aj tak vyzerala cesta Martina Navrátila za jeho snom, dobyť Južný pól.

Chlad, silný protivietor, únava, pocit samoty, oslepujúce slnko či tzv. Biele peklo, kde človek stráca akúkoľvek orientáciu, i tak vyzeral jeho pochod na najjužnejšie miesto našej planéty. A tam? Tam nie je absolútne nič, hovorí Martin Navrátil.

Čo všetko znamená dosiahnuť Južný pól, aké nástrahy na polárnikov čakajú, ako sa vyrovnať s neustálym chladom, vetrom, pocitmi samoty, zlými podmienkami na tú najzákladnejšiu hygienu a ako sa vôbec dá pripraviť na, pre nás, až nepredstaviteľné podmienky? No a napokon, stálo to všetko za to?

A ako sa mení naša pláneta tvrdo čeliaca rapídnym zmenám klímy?

Ráno Nahlas so skúseným cestovateľom a polárnikom Martinom Navrátilom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„To je jeden z tých dní, keď si budete vždy presne pamätať, čo ste robili“, tak reaguje na sobotu, siedmy október. 

Besnenie medzi radikálmi Hamasu a Izraelom má mesiac. Po prvotných zverstvách radikálov prišla odveta – bombardovanie a pozemná operácia Izraela. Obe za sebou zanechávajú smrť, bolesť a spravodlivý hnev odplaty zo strany pozostalých...a opäť len zárodky ďalších konfliktov. 

Posledný víkend eskaloval ešte aj do hrozby použia atómovej bomby na vyhladenie Gazy, ako neprípustný a zavrhnutia hodný výkrik radikála vo svojej vláde ho okamžite odsúdil premiér Netanjahu. 

A hoci sme v našich stredoeurópskych končinách konfrontovaní najmä s vojnovým spravodajstvom tohto konfliktu, krajinu musí žiť a pracovať, aby mohla ísť ďalej. Čo urobil 7. október s Izraelom, ktorý je už pre svoju históriu odkázaný na spolunažívanie židov a arabov? Téma pre Janu Shemesh, slovenskú novinárku, ktorá si Izrael zvolila za svoj druhý domov. 

„O pol siedmej ráno nás zo spánku strhla siréna. A hoci sme si spočiatku mysleli, že sa susedom len omylom spustil alarm, o chvíľu sme pochopili – pre špecifiskosť toho zvuku – že sú to sirény. S manželom a dcérou sme utekali do našej tzv. bezpečnej izby, ktorú máme v byte“, rozpráva novinárka a prozaička Jana Shemesh. 

Podľa jej rozprávania boli doslova nalepení na televízor a s postupujúcim časom začali chápať, že „sa deje niečo hrozné, bezprecedentné, čo sme nikdy nezažili“. Ako šok prežívali fakt, že radikálom Hamasu sa podarilo preniknúť cez hraničnú bariéru a napáchať prvotné zverstvá, ktorých rozsah a krutosť začali naplno vychádzať najavo až s postupujúcim časom. 

Podvedomý strach prichádzal aj z faktu, že epicentrum vyčíňania radikálov bolo relatívne blízko, ani nie sto kilometrov vzdušnou čiarou. 

Odísť či zostať?

Ak sa otázkou o možnom vycestovaní z Izraela Jana a jej rodina zaoberali pred konfliktom, aktuálna vojna a jej následky najmä v podobe narastajúceho antisemitizmu na Západe tieto úvahy zastavili. „K úvahám o vycestovaní nás ešte pred vojnou viedla slabnúca demokracia, po vojne však túto možnosť vôbec nezvažujeme. Máme strach z narastajúceho antisemitizmu, ktorý vidíme na Západe“, vysvetľuje Jana. 

„Neviem si predstaviť, že moja dcéra by študovala niekde na západnej univerzite a niekto ju tam – a poviem to veľmi škaredo – opľuval za to, že je Izraelčanka alebo Židovka. To je pre mňa neprijateľné!“, dopĺňa. 

Za hrozný označuje novinárka Jana Shemesh fakt, že v 21. storočí dostávajú Izralčania od svojej vlády výstrahy, aby zvažovali cesty do zahraničia. A ak už do zahraničia cestujú, aby nehovorili po hebrejsky. Aby nemali na hlavách jarmulky, nenosili retiazky z Dávidovou hviezdou, podľa ktorých by boli identifikovateľní. „To mi príde hrozné“, hovorí Shemesh. 

Napriek vojne sa život v Izraeli nezastavil. Ako sa však prejavuje aj v tých najbežnejších situáciách? Aj na to nájdete odpovede v rozhovore s Janou Shemesh. Hovoriť o radosti jej príde v tomto čase nepatričné, teší sa už z faktu, že nemusia riešiť situácie, ktorým sú vystavení v Izraeli mnohí.

„Máme priateľov a známych, ktorí prakticky denne chodili na pohreby. Mám priateľky a tiež sú to spolužiaci môjho muža, ktorých deti už sú v armáde. A tí zas chodia na pohreby svojich priateľov. To sú dvadsaťročné – použijem to slovo – deti“, rozpráva Jana. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, s čím po Novembri 89. zápasíme je to, že veľké zločiny, ktoré sa tu počas fašistickej či komunistickej totality stali, sme prešli mlčaním a neboli potrestané. Prešli tu zločiny, ktoré sa tu diali s odobrením štátnej moci. Môžeme sa potom čudovať, že aj po Nežnej revolúcii tu máme zločiny, kryté štátnou mocou? Pýta sa novinárka, ktorá systematicky mapuje našu národnú pamäť Soňa Gyarfášová. Hrubá čiara za minulosťou po novembri 89 bola podľa nej chyba. Komunizmus je totiž rovnaké zlo ako fašizmus.

„Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - a po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale je to presne naopak, pamäť má jeho!“ John Irving

Čudujete sa, že je to tu u nás často: “Krok sun krok”, respektíve: “Krok vpred a potom zasa dva kroky vzad?”

Deje sa to totiž zas a znova, neustále dookola. Staré známe, opakujúce sa a pritom nesmierne nefunkčné a paralyzujúce vzorce správania sa, v ktorých recyklujeme stále ten istý príbeh večných obetí pričom tí naši páchatelia zla sa opätovne vracajú do funkcií ako postavičky v orloji aby opäť a znova páchali to isté zlo, len tentoraz už pod inými heslami, v iných farbách dresov a s inou piesňou na perách.

Prečo je to tak a čo to o nás hovorí?

Odpoveďou môže byť aj naša obrovská nechuť čeliť vlastnej minulosti, je všemožným tieňom a naša neochota poctivo a čestne sa pozrieť do zrkadla toho, kým sme boli, z čoho koreníme a kým ako národ či spoločenstvo vlastne sme.  

Nie, už žiadny “Pštrosí večierok”. Naopak, tak, ako znie titul slávneho filmu s Barbarou Streisand a Robertom Redfordom: “The way we were”. Takí sme boli.

Hrdinovia, ale aj páchatelia- a občas oboje v jednom. Lebo, to sme my. Hrdinovia aj zloduchovia. Áno, aj takí sme boli.  A možno iba tzv. Bystanders, teda prihliadajúci sa - zlu, ktoré v 20. storočí lemovalo dejiny Slovenska v miere občas až neznesiteľnej. Raz to bola hnedá fašistická totalita a potom zasa totalita červená - boľševická.

Čo sme sa teda z tejto zrážky s “Veľkými dejinami”, ako i nami samotnými naučili? A ako sme vlastne v tejto konfrontácii so zlom - páchanom neraz nami samotnými, historicky obstáli? A napokon, čo o týchto kapitolách našich vlastných dejín vieme a najmä: Chceme to vôbec vedieť?

O našej pamäti, o tom, kým sme boli a z čoho vyrastáme ako i o tom, kde bytostne dejinne koreníme. O našich hrdinoch, ale aj o našich páchateľoch. A o tom, prečo si ich dnes tak málo všímame a oceňujeme, hoci nám ešte stále majú čo povedať. Tak prečo sa tak neradi pozeráme do zrkadla našich vlastných dejín a prečo je to tak veľmi potrebné - čeliť našej minulosti?

Počúvate ráno Nahlas, s novinárkou Soňou Gyarfášovou z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Päťmesačná ministerka kultúry, skúsenosť, o ktorej hovorí ako o „neprenosnej“ a „výnimočnej“; predtým riaditeľka Divadelného ústavu, Slovenského národného divadla, Opery národného divadla a Štátnej opery v Prahe či Film Europe Media Company. Ale aj záchrankyňa starej dedinskej školy v Kokave nad Rimavicou. Kultúrna manažérka a teatrologička, ale najmä človek kultúry - Silvia Hroncová. 

Neprenosnosť ministerskej skúsenosti vidí v dvoch rovinách: v spolupráci so „vzácnymi kolegami“ z vlády odborníkov, ako spomína čerstvá exministerka a v tom, že v tridsiatke podriadených organizácií ministerstva kultúry stretla „veľmi zaujímavých ľudí, ktorí pracujú v kultúre“. 

„A boli niektoré organizácie, do ktorých som ako minister prišla až ja, hovorili mi“, spomína Silvia Hroncová. 

Pre jedného ministra je podľa nej dôležité nielen spoznanie rezortu, ale najmä živá komukácia s ľuďmi, ktorí v ňom pracujú. „Môžete poznať návody, ako to prostredie zlepšiť, no nezastupiteľné je spoznávať ľudí, vypočuť si ich, ich problémy, nápady a to vás môže inšpirovať k lepším riešeniam“, tvrdí. 

„Neprenosnosť“ svojej skúsenosti však chce prevteliť do „nových nápadov“ pre kultúru na Slovensku. 

Ako vidí budúcnosť verejnoprávnej RTVS? 

„Nebolo veľmi šťastné zrušiť tak rýchlo koncesionárske poplatky“, tvrdí exministerka Hroncová

„Neprebehla diskusia a to bolo veľkou chybou“, dopĺňa. Vymeniť príspevky divákov a poslucháčov na jednej strane aktuálne zaručí pre RTVS viac peňazí, na strane druhej môže inštitúciu držať v područí politikov. 

Aktuálne nastavenie, keď poslanci odsúhlasili RTVS 0,17% HDP, môže parlamentná väčšina kedykoľvek zmeniť obyčajným zákonom. Na priamu otázku, či RTVS s takýmto modelom financovania nebude viac na úžitom politikom ako verejnosti exministerka opakuje, že „nebolo to šťastné rozhodnutie“. 

„Mali by sme sa snažiť, aby RTVS zostala verejnoprávnou inštitúciou, nezávislou od politikov“, dopĺňa. 

„Vyspelosť krajiny sa meria aj mierou nezávislosti verejnoprávnych médií. Uvidíme, či tento zákon bude platiť. Či RTVS po novom roku skutočne dostane sľúbených 0,17 percenta HDP“, pýta sa Hroncová. 

Generálneho riaditeľa RTVS by mali podľa nej voliť nie politici, ale odborníci. „Môžeme sa inšpirovať Českou repoublikou. Tam sa riaditelia ČT a Čro volia v radách“, poukazuje. 

Opätovné delenie RTVS? 

Nové povolebné usporiadanie s novou parlamentnou väčšinou strán Smer, Hlas a SNS prinieslo aj tému možného opätovného delenia RTVS. V politickom zákulisí sa hovorí aj o vplyvovom obsadení: Smer - televízna zložka, SNS - rozhlasová. Exministerka Hroncová hovorí, že by to bolo chybou. 

„Je veľmi dôležité, aby RTVS zostala nezávislá, apolitická a naďalej vykonávala verejnú službu“, argumentuje exministerka. „Na delenie RTVS nevidím žiadny dôvod“, tvrdí. 

„Malo by sa zadefinovať, čo je cieľom toho rozdelenia. Ekonomika to určite nebude, lebo náklady na rozdelenie by boli určite vyššie“, poukazuje. 

Čo so snahami o oslabovanie tradičných médií na úkor alternatívnych?

„Musia sa ozývať profesionáli, umelci, novinári“, na druhej strane „nemožno zanedbávať vzdelávanie v oblasti mediálnej výchovy“, reaguje Hroncová. 

„Mám obavy o rezort pod vedením M. Šimkovičovej“

„Je mi ľuto, že rezort nie je obsadený niekým, kto má ku kultúre dlhodobo vzťah, koho kultúrna obec vníma, poznám a koho rešpektuje. Ide už o predpoklady, keď sa vytvárajú podmienky pre kultúru oveľa ľahšie“, hovorí exministerka Hroncová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Ona nemá vôbec žiadne skúsenosti na poli kultúry a nemá ani žiadne odborné predpoklady aby tento rezort viedla, hovorí o novej šéfke rezortu kultúry producentka Wanda Adamík Hrycová. Problém je podľa nej ale oveľa hlbší a spočíva v dlhodobom nezáujme o rezort kultúry, ako aj v neprofesionalite štátnej správy. Bude opäť minister kultúry utekať pred umelcami s kabátom na hlave?

“Snažil som sa chodiť v kruhu a dúfal som, že takto pôjdem rovno,” napísal svojho času klasik absurdnej literatúry Samuel Beckett.

Protestovala, verejne a nahlas, voči nominácií Tomáša Tarabu na post ministra kultúry. Výsledkom je, že Taraba sa stal ministrom životného prostredia a do kresla šéfky rezortu kultúry zasadla bývalá moderátorka Markízy a tvár TV Slovan Martina Šimkovičová. Na čo to bolo dobré a čo môžeme od tváre TV Slovan čakať?

Na verejnosti sa nová šéfka rezortu kultúry už uviedla a to listom svojmu českému rezortnému kolegovi pri príležitosti 105. výročia vzniku Československa. Ten list vzbudil (na tento typ korešpondencie) až nebývalo veľký záujem, ako aj množstvo pobavených, či dokonca až vydesených reakcií. 

Pôsobenie šéfky rezortu kultúry, ale bude nepochybne oveľa zásadnejšie ako i dôležitejšie, než je jeden, nie celkom vydarený, list alebo pár kontroverzných statusov na sociálnej sieti, ktorými sa aktuálna ministerka zapísala do našej verejnej mienky.

Byť ministerkou kultúry znamená mať pod palcom divadlá, galérie, múzeá, knižnice, design, rôznorodé festivaly na medzinárodnej úrovni, ako i celé bohatstvo kultúrneho priemyslu či našich kultúrnych tradícií.  O tom je pôsobenie ministerstva kultúry, ktore môže značne pozdvihnúť, ale aj doslova zabiť to, kým ako kultúrny národ sme a kým by sme byť chceli, mali či mohli. A najmä, čo ako malý národ v komplikovanej geopolitickej i kultúrnej situácií Strednej Európy, chceme aby o nás Svet vedel.

“Môžeš mať politického nominanta ako ministra, pokiaľ všetci okolo neho sú profesionáli, ktorí tam dlho pôsobia a rozumejú svojmu rezortu. V tom prípade to fungovať môže. Náš problém ale je, že keď sa vymení minister, tak sa vymení na ministerstve aj vrátnik. Toto je, žiaľbohu, pliaga a preto u nás štát funguje tak, ako funguje., hovorí dlhoročná úspešná filmová i divadelná producentka Wanda Adamík Hrycová na margo pôsobenia novej šéfky rezortu kultúry Martiny Šimkovičovej. Podľa nej treba dať novej ministerke šancu, zároveň však dodáva, že má aj značné obavy:

“Mám hlavne obavu o rast dezinformácií a to, čo považujem za jednu z najdôležitejších agiend rezortu kultúry, a to je boj s dezinformáciami, tak to bude proste zabudnutá agenda. To sa pod Martinou Šimkovičovou asi diať nebude,” tvrdí Adamík Hrycová. Problémom však podľa nej je, i redukcia našej kultúry, tak, že sa nebude brať ohľad na pestrosť a bohatosť našich tradícií, ktoré netvoria iba fujary, valašky či krpce, ale aj nemecká, maďarská, židovská či rómska kultúra a ich tradície a kultúry.

Čo budú výzvy našej kultúry pod gesciou Martiny Šimkovičovej a prečo sa ministra kultúry netreba báť? Alebo treba sa báť nového vetra na rezorte kultúry?

Čo je to tá kultúra a prečo je pre nás všetkých dôležitá? Ako si definovať jej priority a kto je kompetentný do toho hovoriť?

A prečo sme za 30 rokov od Novembra 1989 doteraz nedokázali nakrútiť celovečerný film o hrdinovi SNP generálovi Golianovi? No a ako to, že v susednom Česku máme seriály ako Prvá republika či Bohéma, ale my sa umelecky nevieme vrátiť ani k tak kľúčovým okamihom našich dejín, akými ú SNP, normalizácia či boj o hranice štátu v roku 1918?

Témy a otázky pre producentku a prezidentku Filmovej a televíznej akadémie Wandu Adamík Hrycovú. Počúvate Ráno Nahla, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Bobšinský.

Mladý židovský otec, tlačí kočík, no cez ramenu mu visí automatická puška. Alebo: párik zaľúbencov, no on má cez plece samopal. A do tretice: trhy arabských obyvateľov Izraela bez židovských stálych zákazníkov. Obrazy Izrael týchto dní poznačené vojnou s radikálmi Hamasu.

Blízkovýchodný spravodajca Českej televízie David Borek nimi ilustruje nastupujúcu nedôveru ako ovocie vojny. „Nedôvera sa vkráda aj tam, kde predtým nemala miesto: medzi židov a arabov, ktorí žili v susedstvách“, ilustruje. 

V Izraeli začínal ako pekársky učeň – to ešte v čase svojich štúdií. Aktuálne je pre susednú Českú republiku hlasom a tvárou verejnoprávneho spravodajstva z vojnovej oblasti, kde sa už takmer mesiac krvavo bije Izrael s radikálmi Hamasu. 

„Idea štátu Izrael v sebe niesla dať židom miesto, kde budú doma, bez útlaku väčšiny po skúsenostiach s pogromami v Rusku, nacizmom v Nemecku. Vrátime sa do svojej historickej vlasti a v nej budeme v bezpečí“, vysvetľuje David Borek. Pocit bezpečia pritom podľa neho stelesňovala po dlhé desaťročia izraelská armáda. 

„Zverstvá zo 7. októbra tento pocit vymazali. Beztrestne tam niekoľko hodín vyvádzali zvieracie gangy radikálov Hamasu, po ktorých zostávala smrť“, rozpráva Borek. „Optikou Hamasu to pritom malo zmysel. Zasievať strach, čo je presne definícia terorizmu“, dopĺňa. „Aby židia nepovažovali Izrael za krajinu, v ktorej by mali byť v bezpečí“. Tento pocit si podľa blízkovýchodného spravodajcu Českej televízie odnesie najmenej jedna generácia. 

Horúca fáza vojny môže mať podľa Davida Borka aj mesiace, doterajší vývoj udalostí však vyhodnocuje ako možné rozšírenie konfliktu smerom na libanonský Hizballáh. „Domnievam sa, že čelíme koordinovanému pokusu Iránu s pomocou svojich spojencov zničiť židovský štát a zároveň, čo je podstatné, zaútočiť na Západ“, uvažuje Borek. 

Ako sa zažíva krvavý vojnový konflikt v epicentre? A čo má napočúvané od miestnych, keď sám s nimi hovorí aj v ich rodnej hebrejčine? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Primárnou povinosťou Katolíckej cirkvi na Slovensku, je povedať, že tisova verzia kresťanstva nemá s kresťanstvom nič spoločné. Práve naopak, je to doslova antievanjelium lásky k blížnemu. Kým sa s tým nevyrovnáme, tak sa to tu bude vracať. To však môže urobiť iba cirkev, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. A ako sa vyrovnať so smrťou: Či už našou alebo našich blízkych?

Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť preto: Pamätaj na smrť.

Áno, práve v tieto dni, dni keď sa otvárajú brány medzi svetmi živých a mŕtvych, keď si opäť pripomíname sviatok zosnulých si mnohí z nás znova a nástojčivo kladieme otázku: Čo je to smrť a aký je jej zmysel?

Je smrť definitívny koniec, zánik a zmar? Alebo je to bolesť a jazvy, keď nám Dáma s kosou vytrhne z nášho náručia našich blízkych a milovaných? Je smrť zmierenie a úľava od každodenných krížov, starostí a bied alebo je to posledný a spravodlivý odpočet či sú to azda dvere do úplne iných dimenzií presahujúcich našu obmedzenú fyzickú a materiálnu skúsenosť?

V tejto dobe plnej neistôt, tak zostáva len jediná istota, istota smrti. Čo však tá smrť je a ako sa s vlastnou konečnosťou a smrteľnosťou vyrovnať? A ako v jej tieni prijať a zmieriť sa s odchodmi našich blízkych a milovaných? No a napokon, ako život v tieni našej smrteľnosti, ale aj našej snahy vytlačiť toto vedomie z našich životov, ovlyvňuje to, kým sme, ako konáme a ako vyzerá naša spoločnosť? A kde je v to všetkom miesto cirkví?

 Témy a otázky pre kazateľa Cirkvi bratskej, ale aj básnika a spisovateľa Daniela Pastirčáka.

“Podľahli sme smiešnej pýche. Žijeme nepokornú dobu, dobu neúcty a nerešpektovania tých, ktorí majú iní názor či pohľad na život a svet. Kým sa na Slovensku nenaučíme, že kompromis nie je prejavom slabosti a že sa potrebujeme navzájom prijať a hľadať vzájomne schodný kompromis, tak dovtedy sa nám bude zas a znova opakovať ten istý príbeh, až kým to ľudí prestane baviť a odsťahujú sa odtiaľto kamsi preč,” hovorí Daniel Pastirčák.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.