Bez obalu 🎙

To, čo malo byť „referendom o budúcnosti Maďarska“ či „testom demokracie“, sa premenilo na „kar pre demokraciu illiberálnu“, tú alla Orbán.

Volebné Maďarsko zvalcovala víťazná vlna Pétera Magyara a jeho Tiszy. Napriek vedeniu analytici pred voľbami upozorňovali, že výsledok bude neistý. Mali o ňom rozhodnúť nerozhodnutí, prekreslené obvody v prospech Orbánovho Fideszu či špinavá predvolebná kampaň.

Volebná nedeľa však bola mobilizáciou za zmenu. Jej výsledok je známy - ústavná väčšina pre reprezentantov zmeny.

Voľby, ktoré sledoval svet, mali aj svoj medzinárodný dozor v podobe pozorovateľských misií. A v jednej z nich bol aj Slovák Rasťo Kužel z Memo’98. Už cestou do Maďarska hovoril o „kritickom teste dôvery verejnosti a integrity volebného procesu“. Dôvodom bola podľa neho „mimoriadne špinavá kampaň“, s taktikami, ktoré vedú až k obavám o kvalitu volebného prostredia. Dôležitý tak nemal byť len samotný deň volieb, ale aj obdobie po nich.

Práve Rasťo Kužel je mojim dnešným hosťom.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Daňové priznania sa stali krutým zrkadlom zlyhávajúcej vládnej konsolidácie. Na jednej strane štát ukrojil nemalé sumy ako občanom, tak aj živnostníkom či firmám, na strane druhej napriek získaným miliardám ani tri konsolidačné balíčky nepriniesli žiadny výsledok a rozpočtový deficit je prakticky tam, kde bol.

Zlyhávanie vládnych plánov priznáva už aj samotný premiér, ktorý hovorí o obrate k daňovým či odvodovým úľavám, podľa ekonómov to však rozhodne stačiť nebude. Motor Slovenska, teda rast ekonomiky, sa pritom prakticky zastavil a vládna garnitúra nemá v týchto globálne mimoriadne turbulentných časoch pre Slovensko žiadny alternatívny plán. Víziou ale nedisponuje ani politická opozícia, ktorá oprašuje recepty staré desiatky rokov a o gréckej ceste začala hovoriť už aj naša Národná banka.

Miliardy z konsolidácie sa roztratili vo vládnej rozšafnosti. Oni si však svojich voličov dlhodobo otestovali a zistili, že to, že vodu kážu a víno pijú im vôbec nevadí. Oni im ukradnú aj stoličku spod zadku, ožobráčia rodiny, ale ich voličom to nevadí a dokonca im za to ešte aj tlieskajú, hovorí exminister Mihál.

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ak si oni berú do úst Boha a jeho priazeň, ona hovorí, že „nemajú nič spoločné s jeho štýlom“. A konkrétne so štýlom Ježiša ako Božieho Syna, ktorý chodil pred dve tisíc rokmi po tejto zemi. Oni – Trump, Putin či Orbán. Mužovia s mocou a v pozíciách vládcov. Ona obyčajná rehoľná sestra, ktorá po bratislavskom konzervatóriu, po vstupe k Notre-damkám, po štúdiu základnej teológie, sa neskôr ocitla za oceánom. V Brazílii, kde vyučovala deti. Na pár rokov si odskočila do Paríža – a opäť za teologickými štúdiami.

Nezostáva však len pri traktátoch o Bohu. Jej sociálne siete sú živé aj komentármi k súčasnej – a to aj politickej situácie. Nevyhýba sa komunite umelcov Parížskej kaviarne, s jej transparentom protestovala proti „ministerstvu cenzúry pani Šimkovičovej, ktorá by mala skončiť“, ako napísala.

Trump, Putin či Orbán podľa nej nespadajú do biblického odkazu, za ktorým je Ježiš. „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“.

Hosťom dnešného podcastu je Alžbeta Matúšová, rehoľná sestra, ktorá je naplno aj občianka.

„Vláda nakladá ľuďom na chrbty, ale sama sa kúpe v „zlatej vani“. Politici by nemali vládnuť ako panovníci, ale spravovať veci verejné a ísť príkladom“, hovorí politológ Radoslav Štefančík. „Ak vláda žiada od ľudí obete, mala by začať od seba, a nie sa pýšiť tým, že premiér zarába najviac. Je to zlá vizitka, ak sa politici správajú nedotknuteľne, kým zvyšok krajiny trpí“, dodáva.

Os Washington-Jeruzalem-Teherán; ďalšia Washington-Budapešť. A do tretice tá Moskva Budapešť. A v jej tieni aj Bratislava. Udalosti posledných dní a hodín za našimi hranicami, ktoré naplno pohlcujú našu pozornosť aj v ich rámci.

Až genocídne ultimáta s hrozbami o vyhladení civilizácie, verejné nadávky do bastardov – ako produkcia najsilnejšieho muža planéty. A systém, ktorý ho vyprodukoval, akoby nevedel čo s ním.

Viktor Orbán ako záchranca západnej civilizácie, ktorému sa do práce miešajú „úradníci z Bruselu“. Ten Orbán, ktorý sa podkladá Vladimírovi Putinovi, o čom si z prepisov odpočutých telefonátov číta celý svet. A v tých sa hovorí aj o Slovensku. O dohadovaní prijatia v Moskve, či pomoci pri blokovaní európskej perspektívy pre Ukrajinu.

A Robert Fico – síce zrelaxovaný po pokojných sviatkoch – píše o „opozícii, ktorej hlavnou úlohou je škodiť“ a má byť za „tichou občianskou vojnou“; o otváraní očí Európskej komisii, ktorá „láme svetové rekordy v neschopnosti a zaslepenosti“; o Volodymyrovi Zelenskom, ktorý má Úniu „na háku“ a môže sa nám raz vyhrážať vojenskými skúsenosťami!

Andrej Danko k tomu navrhuje regulovať a prípadne trestať ešte aj prieskumy verejnej mienky.

Do akého sveta sme sa prebudili v týždni po Veľkej noci? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Podľa najnovšej predikcie Národnej banky Slovenska sa očakáva, že naša ekonomika porastie len nepatrne, výhľad centrálnej banky sa tak zhoršil. Tri kolá vládnej konsolidácie zlyhali, rozpočtový deficit je prakticky tam kde bol a podľa Európskej komisie je Slovensko jedinou krajinou vo vysokom riziku verejných financií a to ako v strednodobom, tak i dlhodobom horizonte.

Konsolidačný balíček na tento rok bude mať výrazne negatívne dopady a až tretina tohtoročného uťahovania opaskov sa vynaloží iba na vykompenzovanie jeho nevhodnej štruktúry. Potreba ďalšieho ozdravovania verejných financií tak - napriek snahe vlády, paradoxne narastá. Zlyháva aj výber daní no napriek nárastu zadlženia Slovenska a ústavnému Zákonu o rozpočtovej zodpovednosti vláda o dôveru parlament nepožiadala už viac ako 100 dní.

Ako opäť naštartovať rast ekonomiky v týchto globálne turbulentných časoch a ako zastaviť neúmerne narastajúce zadlženie tejto krajiny tak, aby sme sa vyhli gréckej ceste, pred ktorou varuje už aj Národná banka? Kde sú slabiny a achilovky našej ekonomiky, ale i tohoto štátu?

No a chápe vláda do čoho sa v týchto turbulentných časoch rútime a kde vlastne sú zmysluplné alternatívy od politickej opozície, ktoré by neboli návratom do minulosti?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vidíme reálneho konkurenta, ale stále hovoríme o predvolebnom období a podmienkach, ktoré by panovali v stopercentne demokratickej spoločnosti, kde je zaistená férová volebná súťaž. V takom prípade by sme už mohli signalizovať víťazstvo opozície, ale je tu jedno veľké „ale“, hovorí Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. „Maďarské voľby môžu ovplyvniť celý región aj EÚ“, konštatuje.

V susednom Maďarskú vrcholí zápas o podobu krajiny. Koncept neliberálnej demokracie alla Viktor Orbán našiel vyzývateľa v postave Pétera Magyara. Orbánovmu Fideszu sa tak už o päť dní postaví Magyarova Tisza. A hoci v prieskumoch zaznamenáva mierne až výrazné vedenie, pozorovatelia očakávajú „veľmi tesný a otvorený“ výsledok.

Dôvodom je takmer pätina nerozhodnutých voličov a volebný systém, v ktorom víťaz berie všetko v rámci jednomandátových obvodov.

A podľa toho vyzerá aj záver kampane. Vládna mobilizácia a zasadnutie bezpečnostnej rady ešte cez Veľkonočné sviatky - pre údajne ukrajinskú sabotáž pri plynovode v Srbsku, čo sa nepotvrdilo. A Trumpov emisár J. D. Vance v Budapešti s misiou „zachráňme Orbána“ len šesť dní pred voľbami.

Aké sú vyhliadky pre výsledok volebného zápasu, na ktorý čaká aj Európa? Zvíťazí „sabotér“ európskej pomoci Ukrajine, či ten, čo hlása opätovné otvorenie Maďarska Európskej únii? Orbán či Magyár?

Téma pre Tomáša Strážaya zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Rezort kultúry sa pokúša o návrat k stredovekému lénnemu systému, kde sa nezávislé inštitúcie stávajú majetkom vyvolených a odborníci bábkami moci, tvrdí Zuzana Denková z Platformy slobodného múzejníctva. Čelia slovenské múzeá vládnemu revanšizmu, ktorý ohrozuje ako národnú pamäť, tak aj lukratívne budovy či cenné zbierkové fondy múzeí?

Slovenské múzeá sú vo vážnom ohrození. Viac než 200 odborníkov a 18 kľúčových inštitúcií podpísalo otvorený list ministerke kultúry, v ktorom vyjadrujú ostrý nesúhlas s deštruktívnymi krokmi rezortu kultúry. Upozorňujú na netransparentné presuny kompetencií na novú Správu rezortných zariadení a riziká, ktoré hrozia vzácnym zbierkovým fondom, ale aj lukratívnym budovám súčasných múzeí. Po novom by sa totiž podľa tzv. Memoránd o spolupráci mali stať z riaditeľov múzeí akési bábky na špagáte Správy rezortných zariadení, teda v podstate ministerstva kultúry a dua Šimkovičová-Machala.

Je slovenské múzejníctvo na prahu najväčšej štrukturálnej zmeny v moderných dejinách a ide o jeho cielené mocenské ovládnutie či dokonca likvidáciu akejkoľvek nezávislosti a slobody?

Namiesto rozvoja a budovania nezávislých inštitúcií i pamäte národa prichádza kobercový nálet vládnej moci na zostávajúce ostrovčeky slobody, nezávislosti i komunitného života. Dnes tak už nejde iba o holé prežitie, ale o to, aké Slovensko chceme mať. A aké nezávislé a slobodné inštitúcie v ňom sa nám - pred vládnou mocou a jej snahou o kultúrnu normalizáciu, podarí ubrániť. Hovorí pre Aktuality Zuzana Denková z platformy nezávislého múzejníctva.

V čase, keď sa rezort Martiny Šimkovičovej nepokryte snaží o „normalizáciu“ kultúry - či cez nejasné memorandá, v ktorých sa môže ukrývať i snaha o ovládnutie lukratívnych budov či zbierok, alebo cez konsolidáciu, ktorá sa javí iba ako pláštik snahy o mocenský revanš, personálne čistky a snahu o mocenskú normalizáciu, sa múzejná obec spája, aby tak ochránila našu národnú pamäť i kultúrne dedičstvo, ktoré patrí nám všetkým.

„Neuralgicky presne vedia, kde je sloboda a kde ju nemajú pod kontrolou. Rozhodli sa tieto siete aktívnych občanov zničiť. Ak si zničíme komunitné siete slobodných občanov, ako chceme vôbec prežiť?“ pýta sa Denková.

Ráno Nahlas a Zuzana Denková z Platformy slobodného múzejníctva. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Chronicky nezdravé pomery, toxické prostredie, neprofesionalita a nechuť čokoľvek meniť. Výsledkom je mrhanie nádejnými talentmi. Tak vyzerá špička slovenského paralympijského športu očami jeho najúspešnejšej športovkyne Alexandry Rexovej. Prečo sa to deje a vieme to zmeniť?

Sú mená, ktoré sa v kronikách slovenského športu píšu zlatým písmom. V prípade Alexandry Rexovej to platí doslova. Naša najúspešnejšia paralympijská reprezentantka, držiteľka piatich medailí zo Zimných paralympijských hier, ale aj dvojnásobná držiteľka Veľkého krištáľového glóbusu.

Úspešná reprezentantka, žena, ktorá nielenže zbiera na strmých zimných svahoch špičkové ocenenia, ale i človek, ktorý deň čo deň bojuje s nepriazňou osudu v podobe vážneho zdravotného znevýhodnenia. Symbol odvahy, nezlomnosti a pevnej vôle. Za jej úspechmi však vždy stojí aj jej najväčší spojenec – jej mama.

Ráno Nahlas s Alexandrou Rexovou a jej mamou, Lenkou Rexovou. Hovoriť však nebudeme len o medailách či sekundách, ktoré delia víťazov od porazených, ale budeme hovoriť predovšetkým o systéme nášho paralympijského športu. Systéme, ktorý podľa našej aktuálne najúspešnejšej paralympijskej reprezentantky, hádže nádejným talentom polená pod nohy, mrhá ich potenciálom a plytvá peniazmi bez akýchkoľvek adekvátnych výsledkov.

Prečo je prostredie, do ktorého prichádzajú naše nádejné - a navyše ešte i osudom skúšané a zdravotné znevýhodnené, mladé talenty podľa nej tak toxické, morálne pochybné a navyše i úplne neprofesionálne? A prečo sa napriek tejto veľmi ostrej kritike už celé dlhé roky na tom všetkom prakticky vôbec nič nemení? Je teda naše paralympijské nebo naozaj tak jasné, ako sa to môže zdať zo stupňa víťazov? No a patrí politika do športu a bojkot na olympiády a ako vážne berie slovenská spoločnosť inklúziu a paralympijský šport?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovenský rozhlas zrazu nemá prácu pre jeden z mozgov svojho vysielania.

Vyhadzov k storočnici, ktorú pripravoval.

Synonymum verejnoprávnosti, profesionality, novinárskych hodnôt a cti, rozvahy a kritického myslenia. Preto ma neprekvapuje, že sa ho telerozhlas zbavuje.

Zopár reakcií na vynútený koniec Borisa Koreňa. Dlhoročného novinára, moderátora, neskôr šéfdramaturga, ktorý mal pod palcom aj hlavné politické diskusné formáty. Posledné roky pracoval na historických projektoch, aj na storočnici verejnoprávneho rozhlasu.

Slepá konsolidácia, či premyslená selekcia? Tých, čo sa ozvali pri pohone na verejnoprávnosť? V inštitúcii, ktorá najnovšie posiela mimo „komfortnú zónu“ verejnoprávneho priestoru po novinároch a tvorcoch už aj umelcov po piatkovej noci udeľovania Radiohláv.

O čom je verejnoprávnosť? A komu patrí médium s takýmto prívlastkom?

Téma pre Borisa Koreňa, ktorému sa s ňou spája vyše tridsaťročný profesný oblúk.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Bratislava sa mobilizuje k protestnému pochodu hlavným mestom, ktorý na dnes organizuje Otvorená kultúra. To, čo sa deje je o vedomej deštrukcií a oslabení spoločnosti, hovorí spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá na protest voči dianiu v FPÚ z neho odchádza. Našim nebezpečenstvom je ľahostajnosť, ale ešte nelámem palicu, tvrdí. A ako sa z ministerstva stalo pomstycentrum?  

Slovenská kultúra čelí frontálnemu útoku, aký si nepamätá azda od Novembra 1989. Paradoxom je, že tú vojnu voči kultúrnej obci rozpútalo vedenie samotného rezortu kultúry. Áno, presne tej slovenskej a žiadnej inej, teda aspoň tak si ju zadefinovala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. 

Rozhodnutie Rady Fondu na podporu umenia zo dňa na deň stopnúť viacročnú podporu kľúčovým projektom - čím desiatky organizácií uvrhlo do priam existenčnej neistoty, vyvolalo v kultúrnej obci šok, veľkú vlnu odporu ale i obvinenia z nezákonnosti či barbarskej svojvôle.

Kým duo Šimkovičová – Machala pokračuje v personálnych čistkách v tak erbových inštitúciách ako SNG či SND - a dosadzuje si tam sebe lojálnych nominantov, nad verejnoprávnou STVR ako i nezávislou tvorbou sa prakticky po celom Slovensku sťahujú mračná ideologického tlaku, mocenskej normalizácie, ale aj nepremyslenej a drastickej konsolidácie.

Kam smeruje slovenská kultúra pod takýmto politickým vedením a prežije vôbec tento mocenský tlak? Ostať a brániť inštitúcie do posledného dychu alebo vypovedať poslušnosť a dištancovať sa od týchto praktík moci? Čo táto vládna garnitúra v oblasti kultúry dokáže ponúknuť a ponúka vôbec niečo iné než rozklad a chaos? No a napokon, prečo sa táto deštrukcia toľkým ľuďom u nás tak páči, prečo pociťujú potrebu vyháňať tvorivých umelcov k fabrickým pásom či povestnej lopate? Vieme si ako spoločnosť vážiť svojich umeleckých prorokov a prečo teda dnes nebránime pamäť i kultúrnu chrbticu tohto národa?

Vysvetľujem si to nekultúrnosťou. Na čele rezortu kultúry je odmietnutá moderátorka. Keď sme dopustili toto, tak potom je všetko možné. Tak máme nízko nastavenú latku, že kultúra - čo má byť podhubím spoločnosti, sa stáva čímsi druhotným, čo slúži len pre pobavenie a vlastne tu ani nemusí byť. To je zlyhanie celej spoločnosti, myslí si Veronika Šikulová. Podľa nej sa vládnej moci kultúrnu obec rozbiť nepodarí, cenou však bude stratený čas a zničené životy mnohých tvorivých umelcov. A kde je teraz politická opozícia, pýta sa známa spisovateľka. Tam musí byť program a vízia. Dnes už len nesúhlas nestačí. Dodáva Šikulová.

Témy pre spisovateľku Veroniku Šikulovú. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. (Rozhovor sme nahrávali v utorok, 24.2.)