Bez obalu 🎙

Po Magyarovom víťazstve opúšťa Orbán a jeho oligarchická suita krajinu a nad slovensko maďarskými vzťahmi opäť visí tieň Benešových dekrétov. Oživí tandem Magyar – Fico strašidlo vzájomného nacionalizmu a dokáže sa slovenský premiér vyhnúť pokušeniu presmerovať nespokojnosť s vládnutím do bičovania nacionálnych vášní? Ráno Nahlas s bývalým veľvyslancom Petrom Weissom

Éra dlhoročnej hviezdy globálneho iliberálneho konzervativizmu a opory Kremľa Viktora Orbána sa nečakane zrútila. Maďarsko pod vedením Pétera Maďara ohlasuje návrat k európskym hodnotám, ale aj tvrdé zúčtovanie s predstaviteľmi orbánovho režimu. Kým oligarchovia blízki Orbánovi narýchlo opúšťajú krajinu a snažia sa zachrániť si i majetky, diplomatické kruhy očakávajú, čo Magyarova zahraničná politika reálne prinesie.

Zásadnou komplikáciou slovensko-maďarských vzťahov môžu byť Benešove dekréty, presnejšie - ich aktívne uplatňovanie v pozemkových konfiškáciách, ako aj trestnoprávna kriminalizácia diskusie o týchto dekrétoch z dielne Ficovej vlády. Stanú sa teda tieto desiatky rokov staré dekréty rozbuškou našich vzájomných vzťahov a budú testom prastarých nacionálnych lojalít naprieč aktuálnymi hranicami? Ako na Orbánov Világoš zareaguje Kremeľ a bude terčom Putinových mocenských hier po Orbánovi tentoraz náš Robert Fico?

Sledujete Ráno Nahlas, tentoraz s bývalým veľvyslancom Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sociálne siete primárne „nie problémom, ale odpoveďou na potrebu kontaktu, spolupatričnosti a záujmu“. Tak ich vidia mladí.

Na ich pohľady sa pýtalo IPčko v spolupráci s agentúrou Focus v kontexte prípravy zákona o ochrane maloletých v digitálnom priestore.

„Pocit, že niekomu na nich záleží, je pre nich často dôležitejší než samotný obsah, ktorý na sociálnych sieťach konzumujú“ – aj to o sebe prezradili.

Vedia aj o nástrahách, napriek tomu je im digitálny svet životným prostredím, nie doplnkom života. Trávia v ňom denne od dvoch do šiestich hodín, napriek tomu tvrdia, že to „nie je príliš veľa“.

Regulácii obsahu sa nebránia, prípadné vekové obmedzenia sú však pripravení aj obchádzať.

A pri rodičoch „pochybujú o ich digitálnych zručnostiach“ – sú v tom podľa nich slabší trojkári. Napriek tomu ich označili za dôležitejších ako školy. Tie sú pri vzdelávaní o sociálnych sieťach „zastarané a nesystémové“ – hovoria závery prieskumu.

Ako naložiť s týmito závermi? Pozrieme sa na to s Marekom Madrom z IPčka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nemenežujene verejné výdavky, ani ich nekontrolujeme. Nemáme určené základné priority a hoci centrálna vláda neplní ani svoje základné úlohy, mieša sa do všetkého - i toho, čo by regióny zvládli oveľa lepšie. Našim najväčším problémom však je, že nevieme riadiť svoj vlastný štát. Hovorí ekonóm Anton Marcinčin. Ako z toho von a máme ešte šancu?

Slovenská ekonomika uviazla, podľa najnovších prognóz Národnej banky sa rast spomalil sa biedne pol percento. V kombinácií so stále vysokou infláciou, ale aj veľmi vysokým daňovo odvodovým zaťažením, to na naše hospodárstvo vytvára enormný tlak. Nevyhnutné ozdravenie verejných financií, ktoré sa stále nachádzajú v pásme vysokého rizika vláda neúspešne rieši už tretím konsolidačným balíčkom no zatiaľ - napriek stúpnutiu štátneho dlhu o miliardy, stále bezvýsledne. Aktuálne nám fakt, že nie sme na dobrej ceste potvrdil aj znížený rating renomovanej agentúry Standard and Poor‘s

Slovensko pritom sužuje obrovský investičný dlh na cestnej, mostnej či železničnej infraštruktúre, v zdravotníctve miznú miliardy bez adekvátnej efektivity, vzdelávací systém ukazuje zhoršujúce sa výsledky, krajinu opúšťa stále viac mladých chytrých mozgov, ale aj firiem no a vláda nemá prakticky žiadny zmysluplný ozdravný plán či koncepciu ako ďalej. Víziu ako skutočne reštartovať Slovensko však neukazuje ani opozícia pričom naša krajina sa deň po dni mení na rozpadajúci sa Potemkin.

Sledujete ráno Nahlas s ekonómom Antonom Marcinčinom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Všetko sa začalo nenápadnými signálmi po narodení syna Vilka, kedy si jeho mama Zuzana všimla jeho neštandardne veľké lýtka a neskoršie zaostávanie v psychomotorickom vývine. Po sérii odborných vyšetrení si rodina vypočula zdrvujúci verdikt: Vilko trpí Duchennovou svalovou dystrofiou. Toto vzácne genetické ochorenie spôsobuje postupné odumieranie svalstva, pričom chlapci s touto diagnózou obvykle končia na vozíku pred desiatym rokom života.

Rodičia sa však odmietli vzdať a otec Richard sa ponoril do štúdia vedeckej literatúry, aby porozumel podstate choroby. Jeho cesta za nádejou viedla až na odbornú konferenciu do Texasu, kde nadviazal kontakt so špičkovým vedcom Nicolasom Weinom.

Ten pracuje na prelomovom výskume génovej terapie, ktorá by mohla Vilkovo ochorenie v podstate "zakonzervovať" a darovať mu šancu na plnohodnotný život.

„Liek už je vyvinutý, jeho zloženie je na svete, my však teraz musíme splniť legislatívou a regulačnými úradmi stanovené požiadavky, aby sme ho vôbec ako prvýkrát mohli podať človeku. Tieto procesy, testy a výroba lieku je nesmierne komplikovaná a veľmi nákladná, a to celé tvorí tú vysokú sumu,“ vysvetľuje dvojnásobný otec Richard Olexa.

Cena lieku sa odhaduje na astronomické štyri milióny eur. Na to, aby ju rodina Olexovcov vyzbierala, spustila kampaň milión dobrých ľudí. A Vilkov otec sa vydal na peší pochod z rodných Košíc do Bratislavy, aby ich našiel.

O tom, ako sa mu kráčalo, hoci nie je na podobnú fyzickú aktivitu zvyknutý, čo pre neho znamená otcovstvo aj to, ako hľadal v zahraničí liečbu pre svojho syna si môžete vypočuť v dnešnom Ráne Nahlas.

„Hľadal som príbeh lídra, osobnosti, človeka, ktorý má veľmi široký presah naprieč bublinami, ktorý má skvelú kariéru, ktorý je veľmi inšpiratívny a vie motivovať“, hovorí autor čerstvého knižného titulu o expremiérke Ivete Radičovej Peter Bárdy. „Keď si ľudia prečítajú ten príbeh, tak zistia, že jej politická angažovanosť nie je to najdôležitejšie, čo jej život charakterizuje,ale že politická angažovanosť je dôsledok toho, aký jej život je a ako má nastavené hodnoty“, vysvetľuje Bárdy.

Balet ako sen, otcova knižnica životným prostredím, samizdat oknom do slobodného sveta. Pritom nohami na zemi – šaty vlastnej proveniencie, aj tie svadobné. Rovnako prerábky domu. A hodnota za peniaze nadobudnutá aj prácou vlastných rúk.

Text Charty’77 prepisovala vlastnoručne, o Sviečkovej manifestácii z 88eho hovorí ako o dodnes „podhodnotenej“ a v septembri’89 dala svoj podpis pod kritický list sociológov socialistickému prezidentovi Husákovi. Pred výpoveďou z práce ju uchránila len Nežná revolúcia.

A po Novembri dala sama prednosť Oxfordu pred poslaneckými lavicami dočasného kooptovaného parlamentu. A neskôr najprv s ministerskou ponukou, ktorú odmietla, potom aj ministerka a aj prvá medzi ministrami – a teda premiérka. Rovnako prezidentská kandidátka.

Iveta Radičová.

Najnovšie v novej monografii Petra Bárdyho. Po tých o Matovičovi, Ficovi a Zuzane Čaputovej.

Po Homo vulgaris, po Posadnutom mocou a pomstou a Odvahe k ľudskosti teraz o „žene, ktorá chcela zmeniť politiku“.

Na nový knižný prírastok sa pozrieme s jeho autorom Petrom Bárdym.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Od príbehu “kozy a noža” k ideovému zmiereniu, tak vyzeral oblúk Fica a Haščáka. Ako slovenským pacientom pomôže ideová náruč, v ktorej premiér splynul so šéfom Penty? Čo odhalil audit štátnych nemocníc? Kto teda môže za úpadok zdravotníctva: Neefektivita štátnych nemocníc či lobing finančnej oligarchie?

Slovenské zdravotníctvo je úplne najhorším z možných svetov. Upracme si systém. Máme tu mačkopsa, kde si poisťovne robia prakticky čo len chcú. A žabou na prameni nášho zdravia sú finančné skupiny, ktoré štát nie je schopný - alebo ochotný, primerane kontrolovať, regulovať a sankcionovať, hovorí šéf Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Peter Visolajský.

Predseda LOZ tak pre Aktuality reaguje na výsledky ministerského auditu vybraných štátnych nemocníc, ktorého závery označil premiér Fico za doslova “šokujúce.”

Premiér to pritom povedal po štyroch vládach, v ktorých väčšinu času rezort zdravotníctva ovládali jeho vlastní nominanti a on sám sa k zdravotníctvu - ako premiérskej téme, odmietal hlásiť. Kto teda reálne riadi slovenské zdravotníctvo, kam miznú miliardy, ktoré do neho rok čo rok nalievame a je tu ešte vôbec nejaká šanca na systémovú zmenu, ktorá by skutočne uprednostnila pacientov?

Veľmi slabá vyťaženosť operačných sál, príliš štedré odmeňovanie lekárov, ale aj akútny nedostatok sestier či plytvanie liekmi. Takto pomenoval systémové príčiny chronického zadlžovania sa štátnych nemocníc audit piatich vybraných nemocníc zadaný rezortom zdravotníctva. Faktom je, že dlh štátnych nemocníc sa aktuálne opäť šplhá k miliarde eur. Čaká nás teda ďalšia vlna oddlžovania z našich peňaženiek alebo je v hre zmena právnej formy nemocníc a doprivatizácia starostlivosti o naše zdravie?

Čo teda spomínaný nemocničný audit odhalil, kto je skutočným vinníkom chronických dlhov, neefektivity ako i kolabujúcej zdravotnej starostlivosti a čo je reálnou chorobou nášho zdravotného systému? Téma Rána Nahlas s predsedom Lekárskeho odborového združenia Petrom Visolajským.

Ráno Nahlas, s predsedom LOZ Petrom Vislajským. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Poznačila ho najmä skúsenosť zo slumov. Chodil medzi ľudí a stretol sa tam so všetkým – biedou, hriechom, zločinnosťou. Nepozeral sa na to z katedry profesora, ale každému sa díval do očí. Videl príbeh človeka, ktorý sa dostal na dno spoločnosti“, o zomrelom pápežovi Františkovi hovorí František Mikloško. „Tam vznikali jeho slová: „Kto som ja, aby som súdil túto prostitútku alebo tohto zločinca?“ Priblížil nám videnie Krista, ktorý nás raz bude súdiť a uvidí celý náš život so všetkými pádmi aj možnosťami. Toto bol revolučný pohľad“, dodáva.

Revolúcia nežnosti, milosrdenstvo ako cesta, pre cirkev volanú vykročiť na periférie. Nielen svoje vlastné, ale i k životným situáciám ľudí, ktorých spoločnosť akoby vypľúvala. Jeho „kto som, aby som súdil“. Či obraz osamoteného muža v bielom v černi svätopeterského námestia, ktorý žehná svetu v pandémii.

Pápež František.

Prvý jezuita na Petrovom stolci, paradoxne s menom zakladateľa františkánov. Lebo – „nezabudni na chudobných“, čo mu to kládol na srdce priateľ.

Je rok, čo sa svet dozvedel o jeho „odchode do domu Otca“, ako to svetu odkomunikoval Kevin Farrell v pozícii kamerlenga kardinálskeho zboru. Len hodiny po tom, ako svetu udelil pápežské požehnanie Urbi et orbi. Po týždňoch na nemocničnom lôžku.

Až z jeho závetu vyšlo najavo, že svoje utrpenie obetoval za mier a bratstvo medzi národmi. Vo svete, ktorý horel vojnami.

Čo po Františkovi pretrvalo aj rok od jeho smrti? A čím zostáva inšpiráciou?

O Františkovi s Františkom. O pápežovi Františkovi s Františkom Mikloškom, tvárou prednovembrovej tajnej cirkvi, dnes parlamentným poslancom.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Umelci ako svedomie národa? To je neskutočne klišé. Takých, ako Ľudo Ondrejov - spisovateľ aj arizátor, tu predsa bolo veľa. Umelecké ikony a zároveň arizátori a slúžky ľudáckej moci. Máme veľa nespracovanej minulosti, okolo ktorej chodíme po špičkách a najradšej o tom mlčíme, Hovorí spisovateľ Peter Getting. Aká je pravda o našej kultúrnej elite - zoči voči moci?

Ľudo Ondrejov – jeho Jerguš Lapin i všakovaké lotrovstvá arizácie. Jozef Cíger Hronský a Smelý Zajko, tentoraz však nie v Afrike, ale v ľudáckej Matici. Milo Urban a živé plieskanie tentoraz Gardistického biča. Propagandista Ján Smrek, ale aj katolícka moderna Karola Strmeňa v jeho ospevovanie ľudáckeho režimu či protipovstalecké ťaženie Tida Gašpara. No a kam – ale i ako, na vtedajšej ľudáckej moci participovali také umelecké esá ako boli Andrej Plávka, Ján Kostra, E. B. Lukáč či Ľudo Zúbek?

Toto sú tie naše “Studne mútne,” alebo inak povedané: Tabuľa hanby našich kultúrnych a umeleckých ikon v podaní spisovateľa Petra Gettinga a jeho diela o “Umeleckej kolaborácií v rokoch 1939 až 1945.” “Studne mútne” a Peter Getting.

Čo to bol Lomnický manifest, ktorým sa vtedajšia intelektuálna elita Slovenska otvorene a bez akejkoľvek hanby prihlásila k národnému socializmu samotného Adolfa Hitlera? Prečo o týchto zásadných zlyhaniach našej kultúrnej i umeleckej elity najradšej mlčíme a tvárime sa, že sa to vlastne vôbec nestalo? Aké dôsledky pre náš spoločenský “geneofond” má toto vymlčanie tieňov našej minulosti a toho, kým sme boli v tých časoch, keď nám moc lámala chrbtice i charaktery? No a napokon, prečo je tak dôležite o tom hovoriť a priznať si vlastnú históriu - v celej jej komplexnosti, aj s jej pádmi a zlyhaniami?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Po veľkej kultúrnej mobilizácii prichádza mobilizácia programová. Platforma Otvorená kultúra prichádza s Plánom obnovy. Nechce pritom čakať na koniec ministerky Šimkovičovej. Hovorí, že už dnes má predstavu, ako by malo vyzerať prvých sto dní s novým vedením rezortu. A ak v posledný marcový deň na veľkom pochode platforma adresovala ministerke a jej šéfovi služobného úradu bezpočet zvolaní „hanby“ – za to, čo urobili s kultúrou, po dvoch týždňoch prichádzajú s pracovným dokumentom, ktorý by mal tú hanbu z kultúry odkliať.

Zastaviť, stabilizovať a reformovať – strategická triáda, ktorá má kultúre na Slovensku vrátiť kyslík.

Počíta pritom s konkrétnymi krokmi na prvých sto dní, na prvý rok i na celé volebné obdobie. Lebo „protesty nestačia na budovanie pozitívnej budúcnosti“, ako hovoria tvorcovia „programovej mobilizácie“.

Pozrieme sa na ňu s Máriou Beňačkovou Riškovou, koordinátorkou obsahu tohto plánu obnovy kultúry po ministerke Šimkovičovej.

Pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo sa v STVR dnes deje, prekonáva Orwella i totalitnú Normalizáciu dokopy. Toto je únos verejnoprávnosti. Takto komentuje aktuálne personálne čistky v STVR, bývalý šéf verejnoprávneho Telerozhlasu Ľuboš Machaj. Kam smeruje verejnoprávne médium pod vedením dua Šimkovičová-Machala a má ešte zmysel bojovať o jeho nezávislosť?

Personálne čistky v STVR naberajú na intenzite. Pod rúškom konsolidácie sa verejnoprávny Telerozhlas zbavuje svojho personálneho zlata, teda tých najskúsenejších a širokou verejnosťou rešpektovaných odborníkov. Nejde teda o počty či konsolidačné čísla, ale o snahu vytlačiť z verejnoprávneho priestoru tých, ktorí takpovediac nehrajú na strunách vládnej moci.

Celý proces mocenského ovládnutia jedného z kľúčových slovenských médií pritom prebieha pod taktovkou pravej ruky ministerky kultúry. Muža, ktorý do vysielania vnáša prvky ideologickej kontroly, ako i nepatričného zastrašovania redaktorov či pavedy. Slovenská televízia a rozhlas sa tak doslova v priamom prenose mení z verejnoprávnej inštitúcie na poslušný amplión roztlieskavajúci propagandu vládnej koalície.

Sledujeme definitívny koniec verejnoprávnosti na Slovensku a bude ešte vôbec možné zdvihnúť značku, ktorá práve oslavuje storočnicu, z prachu a blata aktuálnej slúžky vládnej moci? A kde vlastne berie táto moc presvedčenie, že politika do kultúry či športu nepatrí a jediný, kto sa k politike môžu vyjadrovať sú iba a len samotní politici, inak, žijúci z našich daní?

Ráno Nahlas s bývalým šéfom RTVS a dlhoročným rozhlasákom Ľubošom Machajom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

.