„Na Slovensku vidím len veľmi málo ľudí usmievať sa. Prirodzene sa usmievať. Trápi ma to. A dúfam, že prídeme na to, a skutočne všetci, že tu nebudeme večne. Že toto divadielko, ktoré sa odohráva na mnohých frontoch, nie je ani o ľudskosti ani o rešpekte“, hovorí Monika Melcová, medzinárodne uznávaná organová virtuózka, ktorá aktuálne pôsobí v Španielsku. 

Za štúdiom kráľa medzi nástrojmi – organa – vycestovala do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby. 

Koncertná umelkyňa a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v Španielsku. 

Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine? 

„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.

Medzinárodne uznávaná virtuózka reaguje aj na kauzu hudobnej úpravy štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“

„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj. 

„Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.