Pramene

            Ktokoľvek je rozhodný v dôslednom posúdení seba samého, ktokoľvek sa vidí poškvrnený nespočetnými hriechmi, ktokoľvek sa považuje za hodného večného utrpenia a narieka akoby už bol odsúdený, sotva vidí hriechy blížnych a ľahko ospravedlňuje nedostatky, ktoré u nich vníma. Z celého srdca rád odpúšťa všetky urážky a pochybenia. (Pole, kapitola 6, odstavec 21.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK

            Chudoba ducha takto prirodzene dáva zrod ďalšiemu blahoslavenstvu: „blahoslavení plačúci“.

            Nariekanie je pokorný plač veriacej duše, ktorá vidí svoje nekonečné hriešne škvrny v zrkadle Evanjelií.

            Duša zmýva tieto škvrny svätou vodou – svojimi slzami. Duša zmýva tieto škvrny svätým zármutkom.

            Nevýslovná útecha, neopísateľná jasnosť sa vlieva do srdca po preliatí spasiteľných sĺz nad hriechmi a pádom, slzy, ktoré prichádzajú ako následok chudoby v duchu.

            Ak tu na zemi pokorný plač dáva takú jedinečnú duchovnú útechu, akú blaženosť to pripravuje pre nás v budúcom živote?

            Kristus vyriekol svoje rozhodnutie sudcu nad tými, ktorí pokorne plačú: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4).

            Zhrešil si? Prelievaj slzy ľútosti! (Pole, kapitola 6, odstavec 14-20.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK

            Každá emócia a stav, ktorý patrí k obnovenej prirodzenosti, je nevyhnutne tiež blahoslavenstvom, pretože je zjavením nebeského kráľovstva v duši ako prísľub spásy, ako predchuť večnej blaženosti.

            Svätý Dávid povedal o chudobe ducha, že „obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 19).

            Chudoba ducha je soľou pre všetky duchovné obety a celopaly. Ak nie sú solené touto soľou, Boh ich odmietne.

            Vnímanie svojho padnutého stavu je už blaženosťou pre padnutého človeka.

            Kto vidí svoj pád, je schopný vnímať nevyhnutnosť spásy a Spasiteľa; a je schopný veriť v Evanjelia so živou vierou.

            Tento stav je dar milosti, pôsobenie milosti, jej ovocím a preto je požehnaný.

            Chudobný človek je prirodzene zarmútený svojou chudobou. (Pole, kapitola 6, odstavec 12-13.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK

            Čo je prvou emóciou alebo porozumením, ktoré sa objaví v duši z dodržiavania Kristových prikázaní? Chudoba ducha.

            Keď kresťan skutočne zatúži po naplnení vnútorných i vonkajších Kristových prikázaní, okamžite si je vedomý vlastnej padnutej prirodzenosti, ktorá rebeluje a tvrdohlavo koná proti Evanjeliám.

            Kresťan, vo svetle Evanjelií, vidí v sebe úplný pád ľudstva.

            Z tejto vízie prichádza pokorné seba posúdenie, ktoré v Evanjeliách je nazvané „chudobný v duchu“.

            Chudoba ducha je blahoslavenstvo, prvé z evanjeliových blahoslavenstiev, prvé v poriadku duchovného rastu, je to prvý duchovný stav, prvý krok na rebríku čností. (Pole, kapitola 6, odstavec 2-6.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK

            Cez naplnenie evanjeliových prikázaní duša je navštívená zmyslami, ktoré sú v protiklade našej padnutej prirodzenosti. „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch“ (Jn 3, 6). A pretože Kristove prikázania sú duchovné, zmysly nimi stvorené sú tiež duchovné. (Pole, kapitola 6, odstavec 1.)

***

Ak by ste chceli podporiť tento podcast, môžete tak urobit na stránke jeho anglickej verzie kliknutím na tento link.

PRAMENE: WEBSITE | FACEBOOK