Slovensko už považujú po štyroch rokoch, čo sa sem presťahovali z Ukrajiny, za svoj domov. No Charkov je stále v ich srdci. Aj preto bolo pre súrodencov Buinytských rozprávanie o ich urýchlenom odchode z mesta, kde rástli, študovali, kde mali a majú priateľov i príbuzných, veľmi náročné. Anastasia dokonca v jednej chvíli rozmýšľala aký zmysel má študovať architektúru, keď v jej krajine je vojna, ktorá všetko ničí. A keď jej prišiel kufor s počítačmi a ďalšími vecami, vôňa ich domova jej ešte dlho nedala spávať. Oleksii prvé dni v slovenskej škole len nechápavo pozeral okolo seba. No šport mu pomohol nájsť si nových priateľov, aj keď priznáva, že stále medzi nimi prevažujú tí ukrajinskí. S reportérkou Marikou Dulaiovou sa rozprávali aj o tom, aký veľký je rozdiel v školstve na Ukrajine a na Slovensku a u koho zo Slovákov sa stretli s nenávisťou či nadávkami na svoju adresu a ako obdivujú svojich rodičov, že dokázali nanovo vybudovať ich život.