„V tejto vojne dospeli už deti, ktoré majú šesť či desať rokov. Vojna v tebe zničí to dieťa. Oberie ťa o ľahkosť vnímania“, tvrdí ukrajinská študentka architektúry Nadiezhda Ratskova. Pre Putinovou vojnou musela utiecť z Buče. 

Na jednej strane návrh „okamžitého prímeria“, na druhej prístup „áno, ale…“. Na tej prvej Trum a Zelenskyj (a svet), na druhej Vladimír Putin. A ak je v hre ukončenie hroznej vojny so stovkami tisíc mŕtvych a miliónmi utečencov, druhá strana stola je aj o sýtení dobyvačnosti obyvateľa Kremľa, ktorý napriek tomu, že prímerie slovne víta, vojnovú mašinériu naďalej nevypína z pohybu. 

Táto diplomacia vojny a mieru však nemá len svojich vonkajších a nezainteresovaných pozorovateľov. Ale aj tých, ktorých vyhnala z domovov, potrhala rodiny, vzťahy...urobila z nich vyhnancov či utečencov v cudzom svete. 

Ako sa im pozerá na Putinovu nechuť po mieri? Či na produkciu koaličných lídrov: Andrej Danko sa napríklad teší z „faciek“ Donalda Trumpa „zelenému mužíčkovi“ Volodymyrovi Zelenskému; či čerstvý a opakovaný „ani cent“ na vojenskú pomoc Ukrajine z úst premiéra Fica. 

Pýtať sa budem Nadiezhdy Ratskovej, študentky architektúry, ktorá pred agresiou Putinovej vojny utiekla z pekla ukrajinskej Buče. 

„V tejto vojne dospeli už deti, ktoré majú šesť či desať rokov. Vojna v tebe zničí to dieťa. Oberie ťa o ľahkosť vnímania“, tvrdí Nadiezhda. 

„Chcem veriť, že obeť, ktorú prinášajú ľudia na Ukrajine – či už v podobe utrpenia, bojov, strádania, ušlého detstva – prinesie ovocie. Že skôr či neskôr budeme žiť v slobode“, dodáva. 

Nadiezhda rozpráva, že vojna mení priority v hodnotách človeka. „Vnímaš ich úplne inak“, tvrdí. „Uvedomuješ si, že život vôbec nie je samozrejmosťou a je veľmi neistou hodnotou“, dodáva. Do popredia sa dostávajú vzťahy. „Jediné, na čo sa vieš spoľahnúť, sú tí druhí“, rozpráva. A hovorí pritom o úlohe ukrajinských vojakov, ktorí dávajú krajine nádej. „To sú obyčajní ľudia, ktorí robia zázraky každý deň“, tvrdí. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.