„Sám Robert Fico pred Vladimírom Putinom vyslal pre diplomatov signál podriadenosti, je to viac ako netradičné“, hovorí Milan Šuplata, ktorý je jeden z päťdesiatky skúsených diplomatov, ktorých prepustil minister Juraj Blanár. 

Prekresľovali rukopis zahraničnej politiky, no z rezortu sa ozývalo nanajvýš „hlučné ticho“. Zvonku zaznievali hlasy o „tragickej a desivej zmesi arogancie, nekompetentnosti a nepochopenia“, zvnútra však opäť prenikalo len ticho, pomenované „autocenzúrou“. Až prišlo prepúšťanie pod rúškom organizačnej zmeny. A pre deklarované šetrenie sa päťdesiatka zamestnancov rezortu zahraničia ocitla mimo organizačného pavúka. A ak to malo byť pre desaťpercentné šetrenie, paradoxne 150-nových náhradníkov si v tom istom rezorte miesto našla. Vtedy zarezonoval prvý hlas – prepusteného Ivana Novotného. Bol aj o diskriminácii, strachu, prepúšťaní po desiatkach rokov v diplomatických službách, naberaní nových z ruského prostredia, neprofesionalite či o rezignácii. 

Ako to v rezorte a s rezortom diplomacie vyzerá – v rozkolísaných časoch, keď sa o Slovensku začína rozprávať ako o proruskom partnerovi, s ktorým sa nateraz nepočíta v „koalícii ochotných“? 

Za oponu nahliadneme s ďalším z prepustených – diplomatom Milanom Šuplatom. 

Stál za prípravou dôležitého dokumentu pre smerovanie zahraničnej politiky – novej bezpečnostnej stratégie. „Mal som tú možnosť byť pri tom ako drafter, ako ten, kto dáva dokopy slová a vety dokumentu“, spomína. 

Minister Lajčák bol profesionál, politické „noty“ vedel upratať a vyčistiť

Do rezortu diplomacie nastupoval v čase tretej vlády Roberta Fica, ministrom zahraničia bol jeho nominant Miroslav Lajčák. Neprekážalo mu politické tričko vtedajšieho ministra? „Tým, že bol pri kormidle zahraničnej politiky Miroslav Lajčák, bola to garancia vysokej profesionality“, reaguje Šuplata. „To bol človek, ktorý mal renomé aj v zahraničí“, dopĺňa. „Za našu diplomaciu som sa zaňho nemusel hanbiť“, hovorí. Lajčák podľa neho dokázal „upratať a vyčistiť“ občasné politické zásahy. 

Korčok, Káčer, Wlachovský – znalci diplomacie

Za ministra Ivana Korčoka Milan Šuplata postúpil do kancelárie ministra. „Bol som s ním už na veľvyslanectve vo Washingtone“, spomína. 

„V kancelárii ministra som pôsobil za troch ministrov. Hoci mali rôzne charaktery a povahy, všetci boli diplomati profesionáli. Robilo sa s nimi veľmi dobre. Poznali nuancy diplomatického života, vyznali sa v zahraničnej politike, poznali aktérov z cudziny, niektorých partnerov aj dlhé roky...Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť rôznych výkonov profesionálneho výkonu diplomacie“, hovorí Šuplata. 

Juraj Blanár – minister nenaplnených očakávaní

Keď prejde reč k Jurajovi Blanárovi, aktuálnemu šéfovi rezortu diplomacie, Milan Šuplata sa v prvej vete vracia k jeho predchodcom. „Mal som skúsenosť s ministrami, ktorí boli špičkou slovenskej diplomacie. Nie každý minister zahraničných vecí musí byť predtým diplomatom. Mandát od voličov, či silná pozícia v strane, ktorá vás nominovala, môžu byť výhodou“, hovorí. 

Chýbajúcu skúsenosť so zahraničnou politikou pritom môže podľa Šuplatu nahradiť schopnosť rýchlo sa učiť, tím dobrých radcov a investovaná energia do spoznávania nuánc diplomacie a fungovania rezortu. 

„Dokonca môže byť naprospech, keď vie (politický) nominant od ministra financií vybaviť peniaze“, poznamenáva Milan Šuplata. Dodáva však, že očakávania sa zatiaľ nenaplnili. 

„Šetrenie“ na konci ktorého je viac prijatých?

V diplomacii, v ktorej sa cení skúsenosť, nie je podľa Šuplatu šetrením prepúšťanie skúsených ľudí. Šetrenie tu podľa neho nie je argumentom. „Ak viete ešte pred voľbami, že budete musieť pre konsolidáciu šetriť, a hneď prvý rok prijmete desiatky ľudí - presné číslo nepoznám, no je to okolo stovky - a potom prepustíte desiatky skúsených ľudí, šetrenie mi nepríde ako dostatočný argument“, hovorí. 

Na otázku, prečo sa to deje, reaguje „stratou dôvery“ medzi diplomatmi, zamestnancami rezortu a ministrom. Prejavom toho je aj koniec neformálnej komunikácie medzi veľvyslancami, či riadiacimi pracovníkmi ministerstva a samotným šéfom rezortu. 

„Z toho čo viem, ten kontakt nie je taký intenzívny ako v minulosti, čo je škoda“, pokračuje. „Minister a veľvyslanci boli v minulosti v kontakte cez sms-ky, pravidelne si volali“, vysvetľuje Šuplata. 

„Kolegom častokrát chýbajú inštrukcie, ktoré potrebujú v kontakte s partnermi v zahraničí. Nie je to dobrá vizitka, ak sedíte okolo stola a vy neviete, aká je pozícia Slovenskej republiky“, hovorí. 

„Atmosféra na ministerstve je zvlášť medzi tými, ktorí tam pôsobia dlhšie, poznačená skleslosťou. Je tam kombinácia rôznych emócií vrátane humoru, pokiaľ ide o kroky v zahraničnej politike. Niekto je nešťastný, iný rezignovaný, nevie, čo je naša zahraničná politika. A ťažko udávať smer tým, že poviete, že ju máme na štyri svetové strany“, hovorí Milan Šuplata. 

V rozhovore sa dozviete aj o „signále podriadenosti“, ktorý svetu diplomacie vyslal obraz osamoteného Roberta Fica u Vladimíra Putina, či o „morálnom zlyhaní“ ministra Blanára, ktorým je optikou Milana Šuplatu stretnutie so šéfom Putinovej diplomacie Sergejom Lavrovom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.