„A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou.“ List Rímskym 11:6

Pre kresťana je vždy veľkým nebezpečenstvom, keď sa zameria na vlastné skutky.

Sú to často dobré skutky. Zvyčajne sa to stáva, keď sa porovnávame s inými. Vo väčšine prípadov však kresťanov trápi, čo všetko im chýba. Keď uvažujú o tom, aké by malo byť skutočné, živé Božie dieťa, tak podľa vlastných kritérií zlyhávajú. Myslia si, že všetko ich obviňuje. Cítia sa zúfalí a zastrašení.

Nie je to bez príčiny, je to v poriadku. My nemáme nič, čo by mohlo pred Bohom obstáť. Zbytočne hľadáme skutky, ktoré sú celkom bez vlastnej spravodlivosti a sebectva.

Kedy sa naučím spoliehať jedine na milosť? Keď sa zameriavam len na seba a na všetko, čo mám, zatieňujem tým Božiu milosť.

Keď sa srdce obráti k Ježišovi, je to úplne iné. Vtedy vo mne žije Jeho nezaslúžená milosť. Teším sa, že je to niečo, čo nemá svoj základ vo mne. Na mne to nezávisí. Nemôžem nič pridať ani nič z toho odobrať.

Božiu milosť zaručuje Ježiš — nie ty. Milosť má do činenia s Ježišom — nie s tebou. Preto sa nemení. Jeho obeť na kríži poskytla obrovské množstvo milosti. Tento fakt sa nikdy nezmení.

To, čo dokážeš urobiť ako kresťan, sa môže veľmi ľahko zrútiť. Vo chvíľach pochybností v sebe nevidíš nič iné len hriech a vinu. Ale keď veríš v Ježiša, budeš spasený, no nie vďaka tomu, čo vykonáš ty sám. Bude to jednoducho len z milosti.

Nič nestálo Boha tak veľa ako Jeho milosť. Stála Ho Jeho Syna. Preto žiarlivo sleduje, aby milosť zostala milosťou. Robí to v spoločenstve aj v živote každého jednotlivca.

Nemal by si vyzdvihovať nič iné, len Jeho milosť. Musíš to robiť tu a budeš to robiť navždy, keď budeš spievať pred trónom Božím a Baránkovým.