Bez obalu 🎙

Za nami rok výrazných strát, pred nami rok výrazných zmien. Pohybujeme sa na pôde dôchodkov, presnejšie na pôde tých súkromných, najmä z druhého piliera. Minulý rok „spálil“ tukové vankúše úspor približne o desatinu. Na súkromných dôchodkových účtoch tak máme menej. Politici však pripravili zmeny, od ktorých si pre budúce dôchodky sľubujú viac. Aká je a bude naša dôchodková realita? Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností.

„Ľudia budú len vtedy dôverovať druhému pilieru, keď mu budú rozumieť“, tvrdí Kotov. Pre ADSS je preto dôležité zmeny vysvetľovať. Aj preto správcovské spoločnosti posielajú sporiteľom výpisy, v ktorých informujú o stave osobných dôchodkových účtov. A nielen to, modelujú tiež alternatívy, ak by sporitelia investovali agresívnejšie, či naopak konzervatívnejšie.

Minulý rok bol z pohľadu zhodnotenia úspor jedným z horších. Pri garantovaných fondoch straty zaznamenali od približne troch percent do šesť a pol. Negarantované zaznamenali ešte výraznejšie straty – zastavili sa až na úrovni dvanástich percent.

„Prudké nárasty a rovnako prudké poklesy sú prirodzenou súčasťou vývoja trhov“, vysvetľuje Kotov. Ilustráciou má byť rok predchádzajúci – rok 2021, v ktorom dôchodkové fondy zaznamenali historické zhodnotenia.

Výraznejšiemu zhodnoteniu dôchodkových úspor majú pomôcť aj najnovšie zmeny v druhom dôchodkom pilieri. Už od mája to bude zavedenie tzv. predvolenej investičnej stratégie.

„Zavádza pravidlá, ako by mal mať rozhložené sporiteľ úspory vzhľadom na svoj vek“, vysvetľuje Miroslav Kotov, predseda predsedníctva Asociácie dôchodkových správcovských spoločností.

„Predvolená investičná stratégia hovorí, že každý sporiteľ až do veku päťdesiat rokov by mal mať všetky svoje úspory a príspevky smerovať stopercentne do indexového negarantovaného akciového fondu“, hovorí Kotov. „Po päťdesiatke sa začne postupne podiel tohto fondu znižovať tak, že budeme klesať o štyri percentá ročne“, dopĺňa. Cieľovým stavom bude približne polovica investícií v dlhopisových garantovaných fondoch v čase dovŕšenia dôchodkového veku.

Logikou tohto postupného presunu úspor do konzervatívnejších garantovaných fondov je predísť v prípade veľkých výkyvov na trhoch stratám, z ktorých by už úspory sporiteľa v dôchodkovom veku nemali čas „spamätať sa“.

V podcaste sa dozviete všetky podrobnosti, ako sa správať k svojim dôchodkovým úsporám, aby nám zabezpečili čo najlepšie dôchodky.

Miroslav Kotov však upozorňuje, že vzhľadom na nepriaznivú demografiu je potrebné nespoliehať sa len štátne dôchodky, ale zaujímať sa o širokú škálu alternatív dôchodkového zabezpečenia.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Čína predložila plán na ukončenie vojny. Pri príležitosti výročia vojny na Ukrajine zverejnila 12-bodový dokument a vyzvala na prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou na začatie mierových rokovaní. „Ako by to mohlo byť dobré, keď tomu tlieska Putin,“ reagoval na návrh americký prezident Joe Biden. Ako čítať čínsky navrh a čo tým sleduje? Budete počuť experta na Čínu Mateja Šimalčíka.

Podľa Šimalčíka obsahuje čínsky dokument viaceré problematické časti. Jedným z nich je, že príprava plánu nebola konzultovaná s Ukrajinou. „Moskva mala pozitívnu reakciu na tento plán. Ak ja nebol konzultovaný s Moskvou, tak bol koncipovaný spôsobom, že z neho skôr benefituje Moska než Ukrajina."

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj koncom minulého roka predstavil svojich desať podmienok na mierové rokovania s Ruskom. Je možné, že by práve Čína mohla dostať Rusko a Ukrajinu za rokovací stôl? Ako vníma plán samotná Ukrajina? Otázky pre novinárku Petru Procházkovú.

„Všetci vieme, vedia to aj Spojené štáty a Ukrajina, že Čína je na svetom poli obrovský vplyvný hráč a že ak má niekto vplyv na to, čo robí Rusko a ako sa správa, tak je to práve Čína." opisuje novinárka Procházková v podcaste.

Podľa českej novinárky môže Čína varovať Rusko pred neuváženými krokmi a dať im najavo, kde je červená čiara, za ktorú by nemali ísť. „Rusi si uvedomujú, že je pre nich Čína dôležitý partner."

Vyčerpanie je patrné na oboch stranách, ale nie ešte také, aby Putin či Zelenskyj začali zvažovať rokovanie.

Myslím si, že ten čas príde. Nechcem odhadovať kedy, ale mierové plány Číny či Ukrajiny môžu byť za niekoľko týždňov, mesiac, nedajbože rokov - čo si nemyslím - základom k rokovaniu. Ale predtým ako sa rokuje o mieri, býva uzatvorené prímerie," hodnotí Petra Procházková.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Neprišiel ten, koho pozvali, prišiel však nepozvaný. A keď ho nepustili do vysielania, označil to za cenzúru. Verejnoprávna RTVS a jej moderátorka Marta Jančkárová sa stali v minulých dňoch terčom nevyberaných a brutálnych útokov, ktorých obsahom je až vyhrážka „fyzickou likvidáciou“.

Len pred pár dňami sme si pritom pripomenuli smutné výročie zákernej vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Rovnako v týchto dňoch vyšiel prieskum, podľa ktorého dvaja z troch slovenských novinárov zažili v poslednom roku hrozby alebo vyhrážky – s vážnym záverom: v ohrození je samotný princíp slobody slova, ako jedného z pilierov demokracie. Prečo sme dospeli až sem a čo s daným stavom? Téma pre Annu Sámelovú, šéfredaktorku spravodajstva verejnoprávnej RTVS.

„Útoky na moderátorku RTVS nielenže sú napísané vulgárnym jazykom, sú aj mimoriadne agresívne, útočné. Vyhrážajú sa jej na živote, rovnako jej blízkym. Vyhrážajú sa mučením, opakovaným až hromadným znásilnením“, opisuje Sámelová ich obsah. Dodáva, že miestami sú až „nepublikovateľné“ a „za hranicou slušnosti“.

V podcaste však časť zazneje, aby sme sa vedeli vžiť do kože novinára, ktorý je s nimi konfrontovaný.

RTVS na vyhrážky reagovala trestným oznámením.

Oni nemajú kam utiecť, bojujú o svoj domov a rodinu. Nechcú utekať pretože vedia, že ich miesto je tam, kde treba brániť vlastnú krajinu. Toto je tá najsilnejšia motivácia, hovorí o odhodlaní Ukrajincov po roku vojny reportér Tomáš Forró. Nech prídu, my sme tu doma, odkazujú ruským agresorom.  

My sme už zabudli aké sú naše hodnoty a že to, čo máme, všetka naša prosperita, demokracia i sloboda, nie sú niečo, čo dostaneš, keď sa narodíš a už to máš. To sú veci, za ktoré musíš bojovať a zaslúžiť si ich.A sloboda je presne to, za čo sú Ukrajinci ochotní dnes zomierať a čomu ruská spoločnosť vôbec nerozumie, hovorí o odkaze krvavej vojny, ktorá zúri na Ukrajine už vyše roka, reportér Tomáš Forró.

Aké tváre a hlasy má krvavý a brutálny konflikt, v ktorom Rusko napadlo Ukrajinu a v ktorom Ukrajinci už vyše roka čelia dennodenným bezohľadným útokom agresora neyberaného v cieľom ani obetiach? Kde sa berie ich odhodlanie brániť dennodenne bombardovanú a ničenú krajinu a prečo odmietajú opustiť domovy, v ktorých sa často nedá žiť bez rizika smrti?

Ako sa bežným Ukrajincom žije vo vojnou zmietanej krajine? Ako Ukrajincov zmenil rok, v ktorom je ich psychika ťažko skúšaná permanentnými hrozbami straty života pri leteckom, raketovom alebo delostreleckom útoku a je vôbec možné, že nenávisť akú voči sebe bojujúce strany cítia, niekedy zmizne?

Aká je predstava samotných Ukrajincov o konci vojny a mieri v tieni susediaceho ruského agresora? A napokon, prečo je vojna na Ukrajine aj našou vojnou a ako vieme Ukrajine účinne a zmysluplne pomôcť?  Témy a otázky pre vojnového reportéra Tomáša Forróa.

Ráno Nahlas s reportérom Tomášom Fooróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Optikou jedného „špeciálna operácia“, z druhej strany reálna okupácia suverénnej krajiny. Faktom bez optiky zafarbenejjednou či druhou stranou sú však desaťtisíce mŕtvych vojakov i civilov na oboch stranách, viac miliónový exodus napadnutých Ukrajincov, rovnako menší exodus tých, ktorí utekajú pred mobilizáciou – tiež na oboch stranách. A svet v pozore a strachu z konfliktu, ktorému nemusia stačiť hranice jednej krajiny. Vladimír Putin s expanznými ambíciami Petra Veľkého, Volodymir Zelenskyj, ktorý takpovediac z noci na ráno vyrástol z malého na Veľkého muža. Stojí pri národe a mobilizuje pomoc mocností. Vojna na Ukrajine, či Putinova agresia pod rúškom „specoperacje“ má rok. Aké vyhliadky stoja pred stranami konfliktu a pred svetom? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.

„Dnes je rozhodujúca robustná vojenská podpora Ukrajiny“, tvrdí analytik. „Práve ona môže urýchliť víťazný postup Kyjeva“, dodáva.

Konflikt má podľa neho štyri scenáre. Ideálny počíta s víťazstvom Ukrajiny. Vylúčiť nemožno ani „čierny scenár“, a to v zmysle aspoň mentálnej prípravy naň, aby nikoho nezaskočil. Počíta s víťazstom Putinovho Ruska. „Nie je pravdepodné, nepočíta sa s ním, no mosíme s ním pracovať“, hovorí Havlíček.

Za najpravdepodobnejší scenár považuje, že konflikt sa zasekne „niekde medzi“. „Bude to konflikt malej intenzity, také to prešliapavanie, akého sme boli svedkami po roku 2014“, vysvetľuje Havlíček.

Štvrtý scenár počíta s tým, že konflikt bude ďalej veľmi masívne eskalovať. „Bude pritom ohrozovať Ukrajinu aj Rusko. Bude sa pritom prelievať z jednej na druhú stranu“, približuje Pavel Halvíček.

Už dnes pri prvom výročí konfliktu však hovorí, že očakáva aj „druhé výročie“. „Rád by som sa však v tomto mýlil“, dodáva.

V podcaste sa obzrieme za rokom konfliktu, za postavením Vladimíra Putina a tiež Volodymira Zelenského; o alianciách smerom na západ i východ a rovnako budete počuť aj odpoveď na otázku, čo by vojnu ukončilo.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Obrátili sa nám občianske cnosti, za hrdinov považujeme tých, čo sa bijú v pomyselných politických klietkach. Čím viac ste neokrôchaný, tým väčším kultúrnym hrdinom sa stávate. Navyše, žijeme v akomsi hypnotickom fatalizme, v ktorom si myslíme, že tak ako to je, tak to aj má byť. No, netreba to vzdávať pretože Slovensko má historickú príležitosť stať sa výkladnou skriňou, ale nesmieme sa nechať rušiť politickými pasákmi. Tvrdí publicista Michal Havran. Fico je podľa neho bezpečnostná hrozba.

Stojíme pred osudovými voľbami a stojíme pred nimi  opäť. Stojíme pred nimi, tak ako v roku 1990 či v roku 1998 alebo 1992. Prečo sa teda zas a znova vraciame v čase a opäť riešime dilemy, ktoré sme už “vyriešili” či sme ich mali mať dávno vyriešené? Čo nás tak máta, že sa musíme vracať v čase a znova riešiť to, čo sme už mali mať dávno vyriešené? Čo je tou našou osudovosťou, ktorej sa odmietame poctivo pozrieť rovno do tváre a čeliť tomu, kým a čím sme? O čo  budeme hrať v septembrových predčasných voľbách a kto sú vlastne tí naši “píštalkári” vedúci nás do nových politických, ale dnes už aj aj geostrategických úsvitov? A znova a zas to budú tie isté dilemy ako v rokoch 1990 či 1998? A prečo zas a znova tie isté dilemy? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana.

Podľa Havrana na Slovensku pripisujeme politike príliš veľkú moc a necháme ju vnikať aj do intimity a vzťahov, kde nemá vôbec čo robiť. Výsledkom je akýsi magicky sadizmus politických pseudokazateľov a večné, no nikdy nenaplnené, rozprávky potulných politických zápasníkov. Bojíme sa konfrontovať s vlastnými problémami, hovorí Havran. V zahraničí ani nemôžeme hovoriť, že nevieme dostavať diaľnicu z Bratislavy do Košíc.  Tento štát sa k vlastným občanom správa nepriateľsky a šikanózne, dodáva.

Ako to, že sme si nechali vnútiť predstavu politiky ako bulváru a cirkusového zápasu v klietkach? Prečo neriešime reálne politické problémy a necháme sa opantávať a niekedy až doslova šikanovať falošnými témami? Aké je to naše slovenské kresťanstvo aj v jeho dilemách odmietajúcich akúkoľvek inakosť? Čo považujeme za politiku a prečo od nej už neočakávame riešenie našich skutočne reálnych problémov, ako je nedostavaná cestná infraštruktúra či zlyhávajúce vzdelávanie alebo zdravotníctvo?  No a prečo tak značnú časť našej verejnosti fascinuje agresívne putinovo Rusko, ako aj jeho model autoritatívneho vládnutia?

“Rusko je akousi predfreudiánskou spoločnosťou, ktorá samú seba odmieta analyzovať a nepripúšťa si žiadne zlyhania. Na politickej úrovni neexistuje žiadny akt pokánia ani žiadne ospravedlnenie sa za chyby, ktoré Rusko v dejinách urobilo a to mnohým môže imponovať. Imponuje im to ako predstava života, v ktorom sa aj za vážne a ťažké chyby nemusíte nikdy nikomu ospravedlňovať a nemusíte skladať žiadne účty pretože vaše zlyhania sú pilierom politického systému, hovorí o príchylnosti značnej časti slovenskej verejnosti k putinovmu Rusku publicista Michal Havran.

Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Prečo by som si mal kaziť pekný deň!“ Päť rokov po tragickej vražde Jána a Martiny medzi ľuďmi zaznievajú aj takéto reakcie! Vyšli sme do ulíc hlavného mesta, aby sme „zmapovali“, v akom stave je odkaz investigatívnej práce Jána Kuciaka. Zachytili sme pritom celý diapozón názorov.

Od „zbytočnosti“, cez ocenenie jeho odvahy, až po očakávania, že sa dotiahnu kauzy, ktoré začal.

„Ja sa bavím o deťoch, o prírode“, reaguje pán v rokoch na petržalskom korze na našu otázku o vražde Jána Kuciaka. „Toto ma duševne zaťažuje, poviem vám to na rovinu: prečo by som si mal kaziť pekný deň“. Argumentom preňho nebol ani fakt, že Jána Kuciaka zavraždili pre jeho prácu investigatívneho novinára.

„Mňa viac trápi zdravotníctvo, že to tu nefunguje“, reaguje ďalšia pani, ktorá má okolo päťdesiat rokov a venuje sa svojmu psíkovi. „V našom zdravotníctve umierajú ľudia, ktorí nemusia umierať, to ma trápi“, dopĺňa. Ak doplníme argument, že investigatíva, za ktorou stál Ján Kuciak, zachránila tomuto štátu milióny, ktoré sa mohli použiť v zdravotníctve, pani reaguje len konštatovaním, že „Kuciakovej práci nerozumie a jeho odkaz v nej nežije“.

„S týmto na mňa ani nechoďte, ďakujem“, reaguje ďalšia dôchodkyňa, ktorá nezabudne podotknúť, že je vysokoškolsky vzdelaná. „Čo tu zmenila tá vaša investigatíva, je tu horšie, ako bolo“, dodáva.

„Je to smutné, že smrť dvoch mladých ľudí ide do zabudnutia“, hovorí svoj názor tridsiatnička Zuzana. Vyjadruje však svoju obavu, či sa zmeny, ktoré naštartovali udalosti spred piatich rokov „dotiahnu do konca“. Či sa vyriešia aj kauzy, ktoré otvoril Ján Kuciak. „Som až zmetená, že sa tu politici hádajú o tom, či majú byť voľby v júni alebo septembri a nekladie sa dôraz na dôležitejšie veci“.

„Pre mňa je svedectvo Jána a Martiny silným momentom, aby som aj ja sám nachádzal odvahu“, hovorí štyridsiatnik Tomáš. Dodáva však, že „je našou hlúposťou, že v zmenách, ktoré nastúpili po Kuciakovej vražde, nevieme vytrvať a doviesť ich do dôsledkov“. Poukazuje pritom na vývoj, ktorý naznačujú najnovšie prieskumy verejnej mienky. „Stačí sa pozrieť na aktuálne preferencie. Ľudia opäť začínajú veriť tým, ktorí pravdepodobne stoja v pozadí všetkého. To je tragédia.“

Štyridsiatnik Peter hovorí, že je šťastie, že nemá rodinu a deti, vzhľadom na zložitú spoločensko ekonomickú situáciu. „Veď niektorí ľudia už nemajú ani čo do úst“, tvrdí. Ján Kuciak mu imponoval odvahou. „Nebál sa. Nebál. Neviem však, či tá jeho smrť mala zmysel“, tvrdí. „Kradne sa a je jedno, aká vláda tam je. A Slováci sa boja povedať svoj názor.“

Čo sa ľuďom spája s menom Jána Kuciaka?

„Novinár, mafia, smrť“, reaguje gymnazistka Terezka. Mladá matka Erika hovorí, že sa jej v mysli okamžite „vynorí jeho tvár“. „Klobúk dole pred jeho odvahou“, dopĺňa.

Šesťdesiatnik Ľuboš zas reaguje vetou, že pri Kuciakovom mene vidí „udalosť, ktorá sa v tejto spoločnosti nemala stať, je to škvrna na našej histórii“. Hovorí pritom, že si všíma aj fakt, že „sa táto spoločnosť čistí“.

Imrich, ktorého sme zastihli v rozhovore s Ľubošom, vidí za Janovou prácou a tragédiou jeho vraždy aj pozitívne výsledky. „Mnohí doteraz nedotknuteľní už vedia, že si nemôžu dovoliť, čo bolo možné ešte pred piatimi rokmi“.

V dnešnom podcaste prinášame sondu do toho, ako vnímajú prácu Jána Kuciaka a to, čo z nej aj po tých piatich rokoch zostalo.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to presne 5 rokov od okamihu, v ktorom padli osudové výstrely, ktorými vrah popravil investigatívneho novinára Jána Kuciaka, ako aj jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Slovensko si tak dnes pripomína piate výročie dvojnásobnej vraždy novinára a jeho partnerky.

Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej otriasla pred piatimi rokmi doslova celým Slovenskom. Napriek tomu, spravodlivosti ešte stále doteraz nebolo učinené zadosť. Vrah a jeho komplici síce už právoplatne odsúdení boli, objednávateľ vraždy sa však ešte pozemskej spravodlivosti nedočkal.

Na Slovensku máme viacero násilných trestných činov, ktoré sa objasnili až po rokoch a rozsudky padli niekedy aj po desaťročiach čiže pre náš justičný systém tých 5 rokov stále nie je dlhá doba, ale pre nás a pre ľudí, ktorí sú s týmto prípadom spojení, tak sa nám to ako dlhá doba javí. Dúfam preto, že sa dočkáme dňa, kedy sa dočkáme právoplatného verdiktu, v ktorom justícia označí aj objednávateľa tohto zločinu, hovorí zástupca šéfredaktora portálu Aktuality.sk Ján Petrovič.

Ako hodnotí vyšetrovanie tohoto prípadu ako i súdny proces? Ako si spomína na svojho kolegu Jána Kuciaka, i na temné okamihy spred piatich rokov? No a v čom a prečo bola práca a články Jána Kuciaka tak prelomové a spoločensky dôležité? Jankov Kuciakov bude ešte treba v spoločnosti ako soľ, hovorí pre Aktuality Nahlas Ján Petrovič.

Počúvate Ráno Nahlas, so zástupcom šéfredaktora Aktualít Jánom Petrovičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Síce otočený naruby, ale život. Špekulanstvo a korupcia nepredstaviteľných rozmerov, postupne trestaná aj odňatím slobody, no stále život. Až nasilu odtruhnutá kosť moci, iste nepríjemné verejné lynčovanie systému „našich ľudí“, no opäť pulzujúci život. Na druhej strane život, ktorému dáva zmysel očista a odhaľovanie až skrývanej špiny – a to až do povesti „mnícha“, ktorý len pre svoje povolanie dýcha – život, ktorý sa teší z malých radostí opravy starého domca s vidinou rodinného krbu – no v tme noci vyhasnutý guľkou nájomného vraha. Od vraždy Jána Kuciaka to bude o pár hodín päť rokov. Čo s ním odišlo a čo naopak prichádza? Téma pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.

„Viem, čo som robil 22. februára, rovnako dni nasledujúce, 26. si dokonca pamätám minútu po minúte, no dvadsiateho prvého večer, keď sa to stalo, vôbec neviem.“ Peter Bárdy, Kuciakov šéfredaktor, reaguje na otázku, či si pamätá, čo robil v ten večer, ktorý sa stal pre Jána a Martinu osudným.

„Nikdy nezabudnem, keď mi 19. februára (pondelok pred stredajšou vraždou) Jano ukázal prvý draft reportáže o Talianoch na východnom Slovensku“, spomína šéfredaktor na dni a hodiny bezprostredne pred vraždou. Šlo o reportáž, v ktorej Ján Kuciak vystopoval linky vzťahov organizovaného zločinu Talianov až k úradu vlády, ktorého pánom bol vtedy Robert Fico. „Stál vedľa mňa a pozeral sa, ako budem reagovať.

Zvyčajne mi svoje texty posielal mailom, teraz však chcel vidieť moju reakciu“, rozpráva Peter Bárdy. „Začal som čítať a hovorím si: Toto snáď ani nie je pravda. Toto je výborný text“. „Usmial som sa naňho a hovorím, že toto písal Mario Puzo“. Narážka smerovala na autora presláveného Krstného otca, románu z prostredia sicílsko-americkej mafie, ktorý preslávil rovnomenný film.

„Jano si spokojne sadol, mal podľa mňa pocit zadosťučinenia z dobrej roboty“, končí pondelkovú epizódu Peter Bárdy.

Večer ešte nasledovala esemesková výmena o tom, ako ďalej s príbehom Talianov na Slovensku. Ján Kuciak sa práve chystal, že ich pôjde konfrontovať so svojimi zisteniami na východné Slovensko. Práve v nej padla podľa Petra Bárdyho ponuka ochrany. „Napísal som mu, že ak má pocit ohrozenia, že ho môžeme niekde skryť“. Janova odpoveď? „Napísal mi, že sa cíti v bezpečí“, konštatuje šéfredaktor Bárdy.

„Po tom 26. februári (keď sa o vražde dozvedela verejnosť) som si dookola kládol otázku, či som urobil naozaj všetko, aby som Jana ochránil. Či sme nepodcenili tú situáciu dva dni pred vraždou spolu s ním. Či som mu nemal nanútiť tú ochranu.“ Otázky, ktoré šéfredaktor opakuje aj po piatich rokoch.

„Moje posledné spomienky na Jana sú úsmevné. Lebo bol naozaj šťastný, že chystaný text sa mi páči a na druhej strane, že sme si vymenili tú informáciu, že kamarát, ak sa bojíš, tak ťa viem schovať a on mi odpísal, že sa nebojí.“

„Je to sms výmena, ktorá sa nemaže“, hovorí Bárdy. Komunikáciu s Jánom Kuciakom zo sociálnych sietí a mailovú výmenu má podľa vlastných slov archivovanú od roku 2015. „Na tej komunikácii vidieť, ako ho tá práca stále viac a viac bavila“, hovorí. „Občas – najmä pri takýchto dátumoch – sa k nej vraciam.“

Jano sa neobetoval pre štát, chcel žiť normálny život.

Bárdy hovorí, že nemá rád, keď sa z Jána Kuciaka robí hrdina. „Veľmi sa mi nepáči, keď sa porovnáva s Jánom Palachom, či inými. Jano Kuciak nebol človek, ktorý sa obetoval pre svoj štát a svoj ľud. Jano Kuciak chcel žiť normálny život, so svojou partnerkou, ktorú miloval.“

Žurnalistika bola preňho práca, ktorá ho podľa Bárdyho nesmierne bavila a dávala mu zmysel, chápal jej verejný záujem. „Ale určite to nebol človek, ktorý by bol presvedčený, že môže padnúť v boji za lepšie Slovensko, že by chcel riskovať svoj život, alebo že by s ním hazardoval“, vysvetľuje Bárdy.

„Ján Kuciak bol špičkový novinár. Mimoriadne talentovaný expert na dátovú žurnalistiku a prácu s otvorenými zdrojmi. Dovtedy tu taký nebol a odvtedy tu je pár ľudí, ktorí sa to snažia robiť podobne“, tvrdí Bárdy. „On bol jedinečný a vďaka jeho skvelej práci sa nedotknuteľní – ľudia nad zákonom – začali reálne obávať, či voči nim nezasiahne polícia, paradoxne v tej dobe v službách systému „našich ľudí“, ktorý ich v tej dobe chránil“.

„Jano Kuciak bol zavraždený, lebo bol skvelý novinár“, konštatuje šéfredaktor Aktualít.

Podľa Bárdyho bol Kuciak vyšetrovateľ ekonomickej trestnej činnosti, ktorý svoje poznatky písal ako novinové články. „S úplnou vážnosťou poviem, že suploval prácu orgánov činných v trestnom konaní. Čo vtedy polícia nevedela, alebo robiť nechcela, tak to robil Ján Kuciak.“

V redakcii riešili aj prvotný problém so zrozumiteľnosťou jeho prvých textov. „Nie preto, že by bol zlý novinár, ale opisoval trestnú činnosť, ktorá bola zámerne robená komplikovane, aby ju nevyšetrovala polícia. V tých textoch bolo veľa faktov, rôznych prepojení, my sme mali vážny problém pochopiť to“, opistuje Bárdy.

Janovi dal vtedy radu, aby svoje vznikajúce texty dával čítať v rodine. „Pošli to bratovi či sestre, alebo to daj prečítať Martinke, nech ti dajú spätnú väzbu, či tomu rozumejú. Ako to nepochopí čitateľ, zbytočne to budeme písať“, rozpráva Bárdy. „Jano tak zapojil do svojej roboty polovicu rodiny“, dodáva.

„Pred piatimi rokmi zavraždili človeka, ktorý pracoval na tom, aby sme žili v spravodlivom a právnom štáte; ktorý nerezignoval na to, že chce, aby krajinu v ktorej žije riadili zodpovední politici, ktorí chránia dobrých ľudí a bojujú proti organizovanému zločinu a proti ľuďom, ktorí porušujú zákon.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ak prejde trestný zákon tak, ako ho navrhuje minister Karas, niektorí páchatelia znásilnení môžu vyviaznuť bez trestu. Tvrdí to jeho predchodkyňa a dnes opozičná poslankyňa za SaS Mária Kolíková. Pripúšťa, že sa možno budú prepúšťať väzni a pochybuje, že by krátke a rýchle tresty prevychovali opilcov za volantom.

Pri znásilnení ide do veľkej miery o jeho definíciu. Ak si ho definujeme ako sexuálny akt bez súhlasu, tak potom podľa návrhu ministra Karasa niektorí páchatelia vyviaznu bez trestu, hovorí Mária Kolíková.

S veľkou časťou zákona súhlasí, keďže podľa jej slov ide na 80 percent o jej vlastný návrh. Viliam Karas ho však upravil v podstatných a dôležitých veciach, s ktorými má exministerka problém. Napríklad je proti takému radikálnemu znižovaniu niektorých trestov a nemyslí si, že by alkohol za volantom vyriešili krátke tresty.

Prináša tento zákon v podstate dekriminalizáciu malého množstva marihuany? A čo sa stane, keď sa takýto zákon pred voľbami dostane na stôl poslancom, a to aj tým, ktorí sú trestne stíhaní?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.