Bez obalu 🎙

Vojna na Ukrajine sa naozaj podobá na Druhá svetovú vojnu. Pozeral som film “Na Západe nič nové”  a ono to tam takto skutočne je, akurát je to posunuté do 21. storočia. Vraciame sa v čase. Hovorí vojnový fotograf Ján Husár. Podľa neho ide o jeden z najpodstatnejších konfliktov lebo má silu preliať sa aj sem, k nám a ako taký by sa mal zachytávať nie tak, aby ľudí unavoval, ale aby ich informoval.

Hovorí sa, že jedna dobrá fotografia povie viac než milión slov. Zvlášť to platí o fotografiách vypovedajúcich o existenciálnych situáciách nášho bytia: O smrti, boji o život, utrpení, o bolesti či strate, ale vypovedá aj o našej odvahe a hrdinstve zoči voči najväčšiemu nebezpečenstvu. Niet divu, veď fotografia cieli priamo na naše srdce i dušu. Svoje by o tom vedeli povedať autori azda najslávnejšich fotografii z druhej svetovej vojny: Robert Capa či Jevgenij Chaldej.

Aj brutálny a krvavý konflikt na susednej Ukrajine už vyše roka môžeme sledovať - a to  prakticky dennodenne, najmä prostredníctvom sily obrazu a sily fotografie. No a jedným z tých, ktorí nám takto umožňujú doslova spoluprežívať všetok ten zmar, hrôzu, ale aj odvahu a nádej, ktorá sa už vyše roka deje na Ukrajine a ktorí túto vojnu sledujú priamo na mieste je i známy vojnový fotograf, ale aj humanitárny pracovník Ján Husár.

Ako hovorí: “Pôvodní Američania verili, že fotografia dokáže ukradnúť dušu, ale nevedeli to, že ju vie brať aj fotografovi. Pochopil som, že vojnoví fotografi sú vlastne protivojnovými fotografmi. Chcem ukazovať na základe čoho vzniká taká nenávisť, že toto ľudia dokážu robiť.

 Aká je teda tvár ukrajinskej vojny očami fotografa Jána Husára a dá sa vôbec svetu priblížiť všetko to  utrpenie, zmar, ale aj hrdinstvo a vôľa žiť za nám nepredstaviteľných podmienok? Čo by malo byť pointou dobrej vojnovej fotografie, kde má tento typ žurnalistiky svoje limity a čo do nej už nepatrí? A aké vysvetlenie na to, kto sme a akí sme, má človek, čo sa opakovane pozeral do tváre bolesti nevinných od Gazy cez Irak až po Ukrajinu?

Počúvate Ráno Nahlas, s vojnovým fotografom Jánom Husárom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

 

Slová majú moc. A dezinformácie zabíjajú. Podtitul rodiaceho sa projektu na celovečerný film, ktorého hlavným hrdinom majú byť práve dezinformácie. A ich demaskovanie. A podľa zámeru „až na dreň“. Lebo ich cieľom je rozdeľovať, atomizovať a izolovať do nedôvery, strachu, nenávisti. Až k postupnému otráveniu sŕdc a myslí. Myslí a sŕdc voličov, aby sa nemohli brániť pred politikmi, ktorí sa aj dezinformáciami lepia k moci a držia sa jej. Toľko zo zverejneného zámeru filmu URANUS. Ako na politiku a politikov, ktorí pre moc neváhajú obetovať aj to nejcennejšie – dôveru ľudí? Téma pre Tomáša Kriššáka, experta na dezinformácie a ich chápadlá. A nahliadneme aj do neraz temných zákutí politickej propagandy.

„Kedy, ak nie pre takýmito dôležitými voľbami, keď majú ľudia robiť informované rozhodnutia, majú mať prístup k niečomu, čo v nich posilní kritické myslenie“, hovorí Kriššák.

Uránus predstavoval v gréckej mytológii personifikáciu nebies. S Gaiou, ktorá zas personifikovala zem, spolu splodili titanov. „A tí robili bordel“, s úsmevom reaguje Tomáš Kriššák na predlohu pre názov pripravovaného filmového projektu.

„V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali výraznú zmenu, že politická komunikácia je do veľkej miery tvorená manipuláciami, dezinformáciami, toxickým obsahom, rozširovaním nenávisti“, upozorňuje expert na informačnú bezpečnosť. Poukazuje pritom na fakt, že politické prostredie prevzalo stratégie a metódy dezinfoscény.

Demaskovanie dezinfopolitika Roberta

Scenár hovorí o politikovi, ktorého označuje menom Robert. „Rozhodol sa pre svoje mocenské ciele otráviť spoločnosť, pretože to vyhovuje jeho záujmom“, rozpráva Kriššák, ktorý je v tvorivom tíme pripravovaného politického thrilleru.

Politika Roberta, ktorý „rozdeľuje, aby panoval“, začne vyrušovať akýsi neznámy hlas. „Duch pravdy bude nastavovať tomuto skorumpovanému klamárovi nastavovať krivé zrkadlá, ktoré v ňom prebudí udupané svedomie“, približuje člen tvorivého tímu.

Modus operandi dezinfopolitiky

Podľa dezinfoexperta Kriššáka sa politici aj v prístupe k využitiu potenciálu dezinformácií inšpirovali minulosťou. „Panovník dokáže upevňovať svoju moc, keď rozdeľuje. Až tak dokáže panovať“, vysvetľuje expert. Pre politikov je podľa neho rozdeľovanie spoločnosti spôsob, ako si zabezpečiť lepšiu mocenskú pozíciu. „Rozdelí, vnesie strach a ponúkne sa, ako ochranca pred nebezpečenstvom“, vysvetľuje Kriššák.

„Dochádza k tomu, že nielenže spoločnosť rozdrobil a znefunkčnil, politik sa naviac stavia do pozície, že oklamaných ľudí umelo mobilizuje a oni – oklamaní – ho dokonca podporia“. Tomáš Kriššák tu hovorí o dynamike, ktorá je spoločná Spojeným štátom, Európe a v nej aj Slovensku.

Projekt filmového politického thrilleru na demaskovanie dezinfopolitiky a jej aktérov by mohol byť v kinách už koncom tohto volebného roka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Mojim pánom sú poslucháči. Priestor, ktorý mi bol zverený, patrí im, nie politikom. Som preto pripravený vypnúť politikom mikrofón, ale aj ich vykázať zo štúdia v prípade, keď nebudú rešpektovať dohodnuté pravidlá či pravidlá zmysluplnej diskusie. Hovorí dlhoročný moderátor politických diskusií Braňo Závodský. O čom je dnes práca moderátora?  

Prestitúti, mediálna žumpa, hyeny, paraziti či dokonca svine, na ktoré sa vraj už niekde i voda varí. To všetko sme vraj my, novinári. No, mohol by som ešte pokračovať ešte veľmi dlho a aj hodne šťavnato, ak by ma pritom nezastavila výchova mojej mamy či redakčný kódex nešírenia vulgárnosti a nenávisti na verejnosti. 

Z kedysi úctyhodného a rešpektovaného povolania Novinár sa pre časť verejnosti tento typ poslania čoraz viac stáva synonymom permanentného klamstva, mentálnej prostitúcie či akejsi prorežimnej kolaborácie. Až to môže vrcholiť k až neznesiteľne hulvátskym a brutálne násilným virtuálnym vyhrážkam, virtuálnemu obťažovaniu či hrubozrnnému explicitnému zastrašovaniu.

Ako sa to však celé stalo a prečo čoraz viac ľudí cíti priam až fyzickú nenávisť voči tým, ktorí im de facto iba zrkadlia svet, v ktorom my všetci žijeme? A do akej miery je to dôsledok našich chýb, a áno, aj našich všemožných zlyhaní no a do akej miery je to výsledkom permanentného štvania tých, ktorí v mene svojich úzko sebeckých záujmov cieľavedome pracujú na spochybnení tých, ktorí ich strážia a kontrolujú pri výkone verejnej moci? Napokon, veď čo je ľahšie než odvrátiť kritiku tým, že spochybním samotného kritika? O tom všetkom: O práci novinára, ale aj o tom, aké to je v zákulisí politických diskusných relácií s dlhoročným moderátorom politických diskusií Braňom Závodským.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo, tentoraz: Braňo Dobšinský.

 

Hoc bola takpovediac za rohom, ešte ju nevideli. No napriek vyhrážkam, obuškom, či vodným delám vystúpili, aby o sebe dali znať. A to práve pre ňu: pre slobodu. Slobodu zariadiť si životy podľa najvnútornejšieho presvedčenia, nie všadeprítomnej strany; slobodu prejaviť svoj názor, bez strachu o svoju budúcnosť, ktorú by mala v rukách strana. Slobodu hýbať sa bez toho, aby boli pod dozorom. Vtedy – 25. marca 1988 ich ešte rozmietli, už o pár mesiacov sloboda rozmietla ich. A to aj vďaka verejnému vystúpeniu veriacich na Sviečkovej manifestácii. Odvtedy prešlo 35 rokov. A z „ťažko vybojovanej a obeťami vykúpenej slobody“ sa slovami prezidentky Zuzany Čaputovej stáva „opäť ohrozená hodnota“. Akým oblúkom si krajina prešla? Téma pre „zvolávateľa“ Sviečkovej manifestácie Františka Mikloška.

 

„Za sviečkovou manifestáciou sme síce boli katolíci, ale už vtedy sme mysleli na celú spoločnosť. V jej programe boli nielen požiadavky náboženskej slobody, ale aj úplné dodržiavanie občianskych práv“, spomína niekdajší disident, či člen podzemnej cirkvi, neskôr politik VPN či KDH.

 

Za brutalitou zásahu vidí obavu vtedajšieho komunistického režimu z „prebudenej masy“. „Tým, že katolíci vtedy vyšli z gheta kostolov či pútnických miest do ulíc a požadovali už aj slobodu pre všetkých, a bola ich masa, režim podráždili až k takej brutalite, akej sme boli svedkami“, tvrdí Mikloško.

 

Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii

 

František Mikloško poukazuje už na historickú skúsenosť, ktorú potvrdila aj Sviečková manifestácia. „Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii“, tvrdí.

 

Ak za marcovými udalosťami z roku 1988 boli katolíci a bojovali aj za zvyšok spoločnosti, v roku 1946 to zas boli podľa neho predstavitelia Demokratickej strany, v roku 1968 „zabrali“ reformní komunisti, v roku 1989 občianska spoločnosť reprezentovaná nezávislámi intelektuálmi a ochranármi. „Vždy zaberie nikto iný, no pre hodnoty, ktoré nás presahujú, sa musíme spájať“, poukazuje na poučenie v historických míľnikoch slovenských dejín.

 

Predpokladom takýchto historických úspechov je podľa Františka Mikloška „otvorenosť pre stretávanie sa s nositeľmi iných názorov“.

 

Príkladom je podľa neho dokument, ktorým sa v roku 1987 tridsiatka intelektuálov z prostredia slovenského disentu ospravedlnila za neprávosti holokaustu v podobe židovských deportácií. „To tiež nevzniklo samo od seba“, rozpráva Mikloško. „Zoznámili sme sa na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV s Jarom Franekom, či Borisom Lazarom, ktorí boli židovského pôvodu. A oni upozornili, že Slováci sú poslednými, ktorí sa za holokaust neospravedlnili“.

 

„Opäť, títo ľudia upozornili, že by bolo potrené niečo urobiť. A znovu sme to urobili v spoločnosti ľudí dobrej vôle a osobností. Biskup Korec, Dominik Tatarka, Hana Ponická, Jozef Jablonický. Ale aj Vincent Hložník, Eugen Suchoň, kardiológ Hatiar“, ilustruje František Mikloško „modus operandi“ úspešných zápasov o slušnosť.

 

Slovensko – krajina, ktorá nedospela

„Smer v čele prieskumov verejnej mienky, Európska Únia bez dôvery občanov a ľudia, ktorí tu chcú víťazstvo Ruska. Som z toho až v pomykove. Sú to prejavy nedospelosti národa. Raz chceme tak, inokedy zas inak“. František Mikloško zachytáva aj dejinný oblúk, ktorým krajina prešla za 35 rokov od Sviečkovej manifestácie.

 

„Jeden deň: Hosanna. Druhý: Ukrižuj ho! Kto osloví emocionálne, ten sa stavia do čela a môže vládnuť a určovať ďalšie smerovanie krajiny“, uvažuje expolitik. „Ale to hovorí o nás všetkých: tu chýba kriticky uvažujúca stredná vrstva spoločnosti“.

 

Politici: namiesto misie len volebný cyklus

 

Z verejného života a zo života ako takého sa podľa Františka Mikloška vytráca trpezlivosť, čo má svoje neblahé následky – politikou počnúc, najkonkrétnejším životom končiac.

 

„Za štyri roky tu musíte dokázať, že vás politický oponent je zlý a ja musím byť lepší. Politici používajú marketingové triky na to, aby ľudí ovládli. Vychádzajú z toho, že musia zachytiť nálady nahnevanej spoločnosti, aby sa dostali k moci. A potom to vyzerá tak, že ani tie štyri roky neurobia z politikov akýchsi prorokov, ktorí by trpezlivo niečo budovali. Robia z nich len stroje. Oni nevedú ľudí, ľudia vedú ich. Čo chcú ľudia počuť, to im hovoria“.

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kým sa mi tu bavíme o tom, čí má mať dieťa pri sebe v nemocnici blízku osobu, v Česku majú zákon, že každý človek, bez ohľadu na vek, má na to právo. V našej spoločnosti máme zle nastavenú optiku toho, kto v zdravotníctve má byť na vrchole pyramídy záujmov. Je to detský pacient, hovorí poslankyňa Vladimíra Marcinková. Tá sa neúspešne pokúsila zmeniť prax, v ktorej rodičia nemajú garantované právo na sprievod dieťaťa v nemocnici.  

Kto z nás, rodičov, to ešte nezažil. Vaše dieťa, to najcennejšie, čo vôbec máte, ochorie alebo utrpí nejaký vážnejší úraz a ocitne sa v nemocnici. Plné bolesti, plné strachu aj obáv, ale je v nich a s nimi samé. Samé, pretože vy s ním v týchto jeho najťažších chvíľach byť proste nemôžete. Položte si otázku: Kde by ste asi tak v takýchto chvíľach chceli byť, kde inde, než práve s vašim dieťaťom? No, u nás na Slovensku to neraz nejde. Brány nemocničného oddelenia sa pred vami skrátka zatvoria. I taká je neraz krutá slovenská prax. Aj keď Ústava, či medzinárodné dokumenty o právach dieťaťa, hovoria niečo iné, právo rodiča byť so svojim dieťaťom v zdravotníckom zariadení na Slovensku v realite často nefunguje. Dôvodom je, že toto právo nie je garantované zákonom.

Tuto nevľúdnu a najmä, voči deťom až neférovú prax sa legislatívne pokúsila zmeniť poslankyňa Vladimíra Marcinková. Žiaľ, neúspešne. Čo ju k tejto snahe viedlo, aká je slovenská nemocničná prax a na čom to celé v parlamente stroskotalo?

Podľa Marcinkovej je to celé o zle nastavenej optike, ako i prioritách, nášho zdravotníckeho systému. Pointou však vraj  je, najmä odpor v politických laviciach, nie samotnom zdravotníckom systéme. Máme teda na to, aby sme mohli pustiť rodičov k svojim deťom v nemocniciach a keď to možné je, prečo sa to legislatívne nedarí? A kto je vlastne pánom v našom zdravotníckom systéme: Sú to nemocnice, lekári, sestričky alebo je to predsa len pacient a jeho najbližší? A kde sa vlastne podela empatia a súcit našich zákonodárcov, keď ide o detského pacienta a jeho, dnes už aj medzinárodne právne práva, ako i jeho celkom obyčajné a ľudské záujmy?  

Téma pre poslankyňu Vladimíru Marcinkovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

 

„Nezaznela žiadna kritika“. Matej Šimalčík, riaditeľ Stredoerópskeho inštitútu ázijských štúdií, po ostro sledovanej návšteve Si Ťin-pchinga s Vladimírom Putinom.

 

S Vladimírom Putinom, ktorý je už vyše roka vo vojne s Ukrajinou; ktorý už skoro týždeň čelí hrozbe zatykača zo strany Medzinárodného trestného súdu.

 

A ak on chce stíhať naopak tento tribunál, čínsky vodca - na začiatku svojho tretieho mandátu - Putinovi želá podporu v budúcoročných prezidentských voľbách. A sú dôvodné podozrenia, že jeho krajina vojensky zásobuje Rusko. Na druhej strane je v kontakte s Volodymyrom Zelenským a svetu ponúka mierový plán. Akú hru to rozohráva Si Ťin-pching? Téma pre odborníka na Čínu – Mateja Šimalčíka.

 

„Drahý priateľu“, oslovenie, ktorým sa na seba obracali Si Ťin-pching s Vladimírom Putinom; bezprostredný kontakt, pričom ich delil len malý konferenčný stolík; naviac vyhradili si pre seba tri dni. Ak sa to dá do kontrastu Putinových stretnutí či už so svojimi spolupracovníkmi, či s inými lídrami, kde ich od seba delil viacmetrový stôl, či videohovor vyhradený pre Volodymyra Zelenského. Aj toto je obraz vzťahov Ruska a Číny. A ak nie hneď aj naplnený, tak aspoň vo vyjadrení, ako by mal vyzerať.

 

Matej Šimalčík upozorňuje, že „dôležitým“ faktom návštevy je skutočnosť, že k nej prišlo len hodiny po tom, ako Medzinárodný trestný súd vydal na Vladimíra Putina zatykač. „Je symbolické, že Si Ťin-pching bol vôbec prvý zahraničný líder, ktorý navštívil Moskvu po vydaní zatykača“. Naviac poukazuje na fakt, že ak sa dnes niekto s Putinom stýka, sú to skôr autokrati, akým je aj čínsky prezident.

 

Číne ide najmä o Čínu

„Ak boli spolu tri dni, je to signál, že sa nestretli len pre vojnu, záujmov, ktoré ich spájajú majú podstatne viac“, tvrdí analytik.

 

„Čína síce zastáva proruské pozície, jej konanie je ale primárne pročínske“, opisuje Šimalčík. V jej záujme má byť aj želanie, aby Rusko vojnu neprehralo. „Nemusí vyhrať, neželá si ani tvrdú porážku Ruska, jej by vyhovovalo mierne oslabenie, dokázala by si ho tak k sebe ešte viac pripútať“, tvrdí analytik.

 

Čína Rusku „pomáha“ aj zabezpečením odbytu plynu, ropy a uhlia. Lídri podpísali miliardové kontrakty do roku 2030.

 

Napriek „mierovému plánu“ tak Peking podľa Šimalčíka Moskve pomáha aj vo vojne. „Ak je smerom na západ v izolácii, na východ môže obchodovať“. Vladimír Putin tak môže financovať svoju vojnu na Ukrajine.

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Na pocitoch ukrivdenosti, vlastnej nedostatočnosti a pocitoch, že nás niekto silne ohrozuje sa nedá stavať moderná spoločnosť 21. storočia. Musíme zmeniť premýšľanie o sebe a možno aj prehodnotiť naše ambície. Strácame odhodlanie, sebavedomie a vchádzame do veľmi ťažkého obdobia s ohromujúcou frustráciou, hovorí o aktuálnych náladách Slovákov sociológ Michal Vašečka.

Sme mimoriadne nedôverčivý a to dnes už prakticky doslova voči komukoľvek a čomukoľvek. Trpíme silným pocitom ukrivdenosti či sebapodceňovania sa, budúcnosti sa obávame a cítime sa neustále niekým či niečím ohrozovaní. Zároveň však máme veľmi vysokú mieru nárokov a kritickosti voči opatreniam vlády no i Európskej únie.

Do mimoriadne zložitej doby lemovanej vojnou na Ukrajine, protiruskými sankciami, inflačnou špirálou, ale i dozvukmi pandémie Covidu tak vchádzame ako nesmierne polarizovaná, nedôverčivá a frustrovaná spoločnosť. Predčasné voľby pritom už klopú na dvere a pocity či nálady voličov sa tak už na jeseň premenia na reálne voličské hlasy, ktoré môžu doslova prepísať politickú mapu Slovenska.

Čo o nás teda tieto nálady vypovedajú a ako ich zmysluplne uchopiť, tak aby sme sa ako spoločnosť stali odolnejší?A ako sa to vlastne stalo, že v týchto náladách vytŕčame a to nielen v rámci EÚ, ale už aj v rámci krajín V4? Dá sa vôbec na takýchto základoch vybudovať zdravá a krízam odolná spoločnosť a keď nie, kam nás to môže uvrhnúť? No a ako môže čítať tieto pocity voličov naša politická scéna hmýriaca sa aj mnohými populistami a demagógmi?

Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

 

 

Ľudový antisemitizmus u nás nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie?

Slovensko si pred pár dňami pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín - vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej Hlinkovej strany (HSĽS) Jozefa Tisa. 

Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií Slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov kde boli títo naši spoluobčania masovo vyvražďovaní?

Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala a: Sme vôbec schopní, ale najmä ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak, boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla?

Aktuálny prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič.  No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS.

No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová.

Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny?

Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bál som sa ako o vlastné dieťa“ – tak reaguje Jozef Labuda, dlhoročný bývalý šéf Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici na ničivý požiar zo soboty. „Keď som videl, ako požiarnik z plošiny leje tie obsahy vody cez strešné okno Berggerichtu a uvedomil som si, čo je vo vnútri, tie vzácnosti, vtedy som sa strašne preľakol“.

 

Problémy spod pahreby zhoreniska

 

Aktuálne požiar v Banskej Štiavnici poodhalil aj rad problémov. Na jednej strane ide o technické vybavenie depozitov, či ich umiestnenie v nevhodných priestoroch. Na druhej neexistujúce poistenie budov v správe štátu .

 

„Nemáme poistené nielen zbierky, ale ani budovy“, hovorí v podcaste Ráno Nahlas Jozef Labuda, niekdajší dlhoročný riaditeľ tohto múzea. Ide o inštitúciu, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo životného prostredia. „Je alarmujúce, že sme bez poistenia. By som povedal, že je to smrteľný hriech, veď to je strašné“, upozorňuje Labuda.

 

Ide podľa neho o problém, ktorý sa v rezorte životného prostredia tiahne dlho. „Neurobil to žiaden minister za posledných dvadsať rokov“, rozpráva o svojej skúsenosti Jozef Labuda, ktorý bol v Slovenskom banskom múzeu 44 rokov a značnú časť z toho bol aj jeho riaditeľom. „Moja prvá návšteva ministerstva po voľbách v roku 2020 už štátneho tajmoníka Smatanu bola práve v tejto veci“, hovorí bývalý riaditeľ.

 

Problémom je fakt, že poistenie pamiatkových budov a kultúrnych zbierok neraz s nevyčísliteľnou hodnotou, je drahé. „Pre samotné poistenie poisťovne vyžadovali splnenie prísnych noriem, ktoré boli i finančne náročné“, vysvetľuje.

 

Rezort kultúry mal v tomto podľa Labudu šťastie. Tesne pred požiarom hradu Krásna Hôrka poistil aspoň budovy vo svojej pôsobnosti. Banská Štiavnica je naviac aj v zozname UNESCO. „Aj v kontexte iných múzeí sme vzhľadom k evidencii v UNESCO výkladnou skriňou tohto štátu, chodí nám tu celý svet, malo by sa to odraziť aj vo finančnej podpore v rezorte životného prostredia“, poukazuje Labuda.

 

Nepoučili sme sa z minulosti

Podľa Jozefa Labudu sme sa ani v prípade najnovšieho nešťastia v Banskej Štiavnici nepoučili z minulosti. Mesto má za sebou mnoho ničivých požiarov, naši predkovia aj preto robili medzi domami tzv. požiarne uličky. „Tie sa však vytratili“, konštatuje Labuda.

 

Nad mestom bola okrem známych tajchov aj vodná nádrž, ktorá okrem iného zabezpečovala dostatok vody pre mestské kašny. „Tie slúžili aj pre prípad požiarov“, poukazuje Jozef Labuda.

 

Banská Štiavnica symbolických hlavným mestom Slovenska

 

Postihnutá Banská Štiavnica by sa podľa Jozefa Labudu mohla v týchto dňoch stať aj akými symoblickým hlavným mestom krajiny. A to aspoň z pohľadu prúdiacej solidarity a pomoci. „Keď som videl, čo sa robí vo Francúzku po požiari v Notre Dame, koľko Francúzov a bohatých ľudí poskytlo pomoc, očakával by som rovnakú pomoc zo strany Slovákov. Pre obnovu hodnôt, ktoré nám zanechali predkovia“, vyzýva Labuda.

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Niekdajšia miss – kráľovná krásy slovenských stredoškoláčiek - s rozbehnutou kariérou sveta, ktorý sa točí okolo modelingu, nakoniec sa upísala medicíne. A nie hocakej: tej v tropickej Afrike. A ak na jej prvej súťaži krásy porota ocenila aj jej kreativitu, v improvizovaných podmienkach čierneho kontinentu akoby ju našla. V dnešnom RánoNahlas sa pozrieme na príbeh „lekárky v divočine“, ktorá svoje africké skúsenosti naplno využila aj doma na Slovensku na covidových oddeleniach. Lekárka Monika Paločková.

 

 

Modeling ako dobrá príprava na africkú improvizáciu

 

Najprv Taliansko, Španielsko a Francúzsko, destinácie, kam ju zaviedol modeling, neskôr Afrika. To už v pozícii začínajúcej lekárky s diplomom z Karlovej univerzity.

 

„Medicínu som vybrala preto, lebo sa dá robiť kdekoľvek na svete“, tvrdí. „Či už v rozvojových krajiných, alebo tých rozvinutých. Mojim snom bolo pomáhať tam, kde by sa inak nepomáhalo“, rozpráva.

 

Ešte predtým si však „odskočila“ do sveta módy. Jej dvere jej širšie pootvoril titul „miss stredných škôl“. „Si vysoká, skús to s modelingom“, počúvla na začiatku radu svojho okolia. Začala tak dekádu, ktorá ju uviedla do sveta módnych mól, cestovania. „Ostrieľala som sa, naučila jazyky a samostatnosti“, spomína Monika. Prišla však na to, že modeling „využil tak desať percent môjho potenciálu“.

 

V podcaste sa dozviete aj odpoved’na otázku, či by do sveta modelingu pustila svoje dieťa.

 

Oslovila ju vtedy práca charizmatického Vladimíra Krčméryho a jeho rozvojové projekty v Afrike.

 

Nemocnica na banánovom poli

 

Prvou africkou štáciou bola „neplánovaná“ zastávka v Burundi. Po prílete musela istý čas čakať na víza do svojej destinácie vo Rwande. „Bola to krásna nemocnica, postavená na banánovom poli. Fungovala dobre, až na to, že nemala aktuálne lekárov“, opisuje svoje africké začiatky Monika.

 

„Bola som tam jediný lekár. Mojim šťastím bolo, že som mala „po ruke“ 250 kilometrov vzdialeného atestovaného infektológa, ktorý bol vždy k mojej dispozícii na telefóne“.

 

Africké lekárske začiatky tak Monika Paločková prežila najmä na virtuálnych konzíliách. V praxi to podľa jej rozprávania vyzeralo tak, že keď si s niečim nevedela rady, zapla smart telefón a postupovala podľa rád kolegov expertov. „Chirurgovi som teda cez videohovor ukázala ranu, s tým, že čo s ňou, čo robiť“, vysvetľuje.

 

Šťastím jej afrických začiatkov bolo, ako spomína Monika Paločková, že väčšina diagnóz boli infekcie a prakticky sa opakovali.

 

Keď deti zachraňujú deti

 

„Spomínam si na prípad asi päťročného chlapčeka, ktorý mi v náručí doniesol svojho dvojročného bračeka. Položil mi ho na posteľ, že je chorý a potrebuje pomoc“, pokračuje v rozprávaní Monika. Šlo pritom o komatický stav z mozgovej malárie. „Bol to moment, na ktorý si spomínam doteraz“, dopĺňa.

 

„V Burundi som mala aj prípad osemročného chlapca s prestrelenou rukou a nohou“, pokračuje v spomienkach. Šlo o obeť muža, ktorý si chcel vyriešiť účty s jeho otcom, keďže ho však nenašiel, svoj hnev si vyvŕšil na dieťati. „Predo mnou sa ocitol postrieľaný malý chlapec a ani nezaplakal. Bol ticho, kamenná tvár...Sú to silní ľudia“, hovorí Monika.

 

Afrika naučila mladú lekárku so skúsenosťou sveta modelingu zahodiť ustráchanosť, aspoň tak o tom hovorí. „Veci beriem tak, ako prídu“, hovorí. „Afričania sú pre mňa príkladom bezprostrednosti. Nesťažovali sa na to, čo nemajú. Tešili sa naopak z toho, čo majú. To ich robilo šťastnými“, hovorí Monika. „Toto by som si chcela zobrať do môjho života v Európe a zostať pri tom čo najdlhšie. Je to veľmi dobrá prevencia vyhorenia a životnej skepsy“.

 

Pandémia ako ťažké vytriezvenie z Afriky

 

Na Slovensko sa vrátila do situácie, keď nemocnice kolabovali pod náporom covidových pacientov. „Zaskočilo ma, že som tu zažívala smrť častejšie, ako v Afrike“, hovorí. „Bolo to frustrujúce, že v zdravotníctve, ktoré je vyspelejšie a vybavenejšie, pacienti umierali častejšie“, spomína. Zaradila sa vtedy vrámci tretej vlny medzi kolegov na jedno z covidových oddelení.

 

Hovorí, že nášmu zdravotníctvu by pomohlo už „nasadenie a spolupráca“ zainteresovaných, na čo bola zvyknutá v rozvojových projektoch. „V nich sa využíva potenciál a kreativita našich pracovníkov a rovnako potenciál miestnych. Výsledkom je podnetné prostredie miestnych zariadení napriek okliešteným podmienkam“.

 

Najväčšia výzva - materstvo

„Zo všetkých doterajších životných rolí, ktoré som doteraz skúsila, je materstvo jednou z najťažších. V spoločnosti je však málo oceňované, vzhľadom k jeho náročnosti. A hovorím to po tom, čo som absolvovala medicínu na Karolovej univerzite a dva roky v Afrike! Mám to s čím porovnať.“

 

Monika Paločková je čerstvá matka. Aj celý podcastový rozhovor vznikol s jej spiacim dieťaťom v náručí. Svoje materstvo pritom vníma ako „najväčšiu výzvu“, paradoxne v spoločnosti, ktorá ju berie ako samozrejmosť.

 

„Rola matky sa berie ako samozrejmosť. Veľmi málo sa vidí sa, čo všetko je za tým“

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.