Bez obalu 🎙

Vymýšľame tu koleso, robíme to systémom “pokus omyl”, ale nejdeme ani tak ďaleko, že by sme boli ochotní sa pozrieť na to, či nám to koleso funguje a či sa krúti. Sme v štádiu, že to robíme už iba ako akýsi kozmetický newspeak, hovorí o tom, ako na Slovensku riešime témy diskriminácie právnička z organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť Janka Debrecéniová. Tým aktuálnym prípadom je žaloba EK kvôli rasovej segregácii rómskych detí.

Diskriminácia začína už v jazyku. Je už v tom, že delíme ľudí na my a oni a tým, čo nie sú takí, ako my, upierame práva, ktoré si nárokujeme my sami. Lebo sú skrátka iní a tým pádom sú akosi “menej”.

Slovensko je príkladov diskriminácie plné. Od susedov, ktorí nedožičili zdravotne hendykepovanému schodiskovú plošinu, ktorá by mu umožnila kontakt s okolitým svetom, cez sexuálne obťažovanie mentálne znevýhodnených detí a mládeže po šikanu na školách, “ageizmus”, teda diskrimináciu seniorov pre ich vyšší vek k diskriminačnému správaniu pri pôrodoch až napokon po upieranie práve LGBTI komunite či rasovú segregáciu rómskych detí na školách.

V tomto prípade nás, teda Slovensko, aktuálne už na európskom Súdnom dvore dokonca žaluje aj Európska komisia pretože to vyzerá tak, že už celé roky riešenie tohto vážneho problému skôr predstierame než ho skutočne a účinne riešime. No a výsledkom sú tak mnohé, dnes už zrejme nezvratne, poškodené detské osudy a možnosti ich ďalšieho uplatnenia sa v živote. O téme diskriminácie sa budem v dnešnom podcaste zhovárať s právničkou a lektorkou z organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť Jankou Debrecéniovou.  

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Takmer 40 percent koľajovej infraštruktúry je v nevyhovujúcom stave. To vedie k pomalejším vlakom, meškaniam, ale i obchádzania Slovenska zahraničnými obchodnými partnermi. Investičný dlh železníc sa pritom šplhá k stámilionom eur. No a na moderné rýchlovlaky môžeme u nás rovno zabudnúť. Politické elity hazardujú s bezpečnosťou cestujúcej verejnosti, hovorí šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej. A kedy sa podarí dostavať diaľnicu Bratislava Košice?

203 prechodných traťových obmedzení rýchlosti v celkovej dĺžke vyše 97,5 kilometra. Také sú aktuálne údaje Železníc Slovenskej republiky, ktoré dokonale ilustrujú čoraz viac kolabujúci stav našej koľajovej infraštruktúry. „Už ani tie koľaje neudržiavame tak, ako by sme mali a tým pádom degradujú rýchlejšie. Verím, že sa nemusí stať nešťastie, aby sme sa zmobilizovali,“ takto tento stav komentuje minister dopravy Andrej Doležal.

Vysoké percento tratí v sieti Železníc Slovenskej republiky je v nevyhovujúcom stave, investície do nových sú utlmené už celé roky a výsledkom je tak obrovský investičný dlh no a vo vzduchu tak visí otázka, čo sa ešte musí stať, aby sa na našich železniciach nestala nejaká veľká tragédia, ktorá konečne prinúti kompetentných tento problém zásadne riešiť. 

No a kedy sa konečne podarí naplniť sľub vtedajšieho premiéra Roberta Fica, že diaľnica medzi Bratislavou a Košicami bude hotová do roku 2010? Je totiž rok 2023 a do metropoly východu sa z Bratislavy po diaľnici stále nedostaneme. Aké sú dôvody a kedy sa tejto dopravnej tepny už konečne dočkáme?  

Témy a otázky pre riaditeľa Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondreja Mateja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Jarná protiofenzíva ukrajinskej armády, či prelomová bitka moderných dejín. Výrazy, ktorých výskyt vo verejnom priestore v posledných dňoch dramaticky rastie. A posilňujú ich správy o ukrajinskej vojenskej prítomnosti na východnom brehu Dnepra, teda na území, ktoré držia Rusi. Sme na prahu novej etapy vojny? Možno rozhodujúcej? A ak sa čakalo na vhodné počasie a čerstvé posily – je ten čas tu? Naviac ak slovná podpora zaznieva rovno z úst šéfa Nato a ten hovorí o „dobrej pripravenosti“ Ukrajincov vziať si späť viac zabratého územia v nadchádzajúcej ofenzíve? Téma pre vojenského analytika Mateja Kandríka.

Nie frontálny útok, no zvrat možný

„Nečakajme nejaký epický frontálny útok na ruské pozície“, tvrdí analytik vojenského think-tanku Adapt Institute. Hovorí o potrebe prenastavenia očakávaní. „Čakajme skôr postupné metodické ničenie komunikačných a infraštruktúrnych uzlov. Ziska predpolia, na ktorom sa dá rozvinúť ďalšia ofenzíva. Hľadanie slabín v ruskej obrane na rôznych častiach frontu“, tvrdí.

Kandrík očakáva nenápadný rozbeh ukrajinskej ofenzívy.

Možno zaň považovať už aktuálnu prítomnosť ukrajinskej armády na východnom brehu Dnepra v oblasti oproti Chersonu? „To nie je také dôležité v celkovom obraze konfliktu“, tvrdí. „Vojnová línia má okolo tisíc kilometrov a aktuálne operácie Ukrajincov na východnom brehu Dnepra, ktorý je pod ruskou kontrolou, je len malou časťou frontu“, vysvetľuje.

Krym – strategický pre Moskvu i Kyjev

Záporožie je podľa neho najčastejšie diskutovaný smer pripravovaného útoku, ktorý by mal smerovať k rozdeleniu územia na dve časti. S cieľom odrezať zásobovacie trasy po pobreží Azovského mora smerom Krym. Na Krym, ktorý je pre Vladimíra Putina strategický.

„Krym by tak zostal veľmi zraniteľný. Zásobovanie by bolo možné len cez Kerčský most a pred Moskvou by vyvstala otázka, či je to udržateľné“, vysvetľuje vojenský analytik.

Začiatok očakávanej jarnej ofenzívy ukrajinskej armády očakáva do polovice mája. Nepredpokladá však, že pôjde o rozhodujúcu bitku v zmysle konečného ťaženia k víťazstvu. Podľa Mateja Kandríka môže byť zlomová, no v zmysle, že dá smerovanie ďalšiemu vývoju vojny. „Môže byť zlomom, kedy sa Ukrajine podarí otočiť“, vysvetľuje.

Prigožin: Tretia svetová je blízko

„Ak nám Rusko hovorí, že v prípade útoku na Krym je pripravené použiť jadrové zbrane a Kyjev deklaruje, že Krym chce naspäť, bude to znamenať, že západ stiahne svoju podporu?“, pýta sa Kandrík. Pripomína pritom, že aj v prípade výrokov šéfa Wagnerovcov Jevgenija Prigožina ide o „zastrašovanie“.

Poukazuje na fakt, že podľa ruskej „jadrovej doktríny“ Moskva už dnes má zámienku použiť jadrové zbrane. „V ich jadrovej doktríne sa hovorí, že aj konvenčný útok zásadným spôsobom ohrozujúci ruskú štátnosť a ruské územie môže byť dôvodom na nukleárnu odpoveď“, tvrdí.

„Formálne anektované územia Luhanska, Donecka a Záporožskej oblasti boli pod ukrajinskou kontrolou, a tá (jadrová) odpoveď neprišla. Ak by som mal byť diablov advokát, pýtal by som sa, či chceme skutočne Kremľu veriť jeho jadrové vyhrážky“.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Zo Slovenska ročne utekajú tisícky mladých ľudí a nevieme či sa domov ešte niekdy vrátia. To je jeden z najväčších problémov Slovenska. Slovensko totiž dramaticky starne a vymiera. Chýbajú tu škôlky i nájomné byty, liať peniaze do detských prídavkov nepomôže. Nebude to tu ružová záhrada, hovorí demograf Branislav Bleha.

Slovensko starne a vymiera. Pod tieto neblahé demografické prognózy sa podpisuje najmä skutočosť, že ženy majú dnes výrazne menej detí než mali ich staré mamy, ale i to, že priemerne sa dožívame oveľa vyššieho veku než sa dožívali naši starí rodičia.

Ako teda bude vyzerať toto “staré Slovensko” a vieme tieto takpovediac “japonské trendy” aj nejako reálne zvrátiť?  Ako budú vyzerať naše penzie a kto sa o čoraz väčšiu masu penzistov v ich starobe postará? Prečo sa vo svetle týchto prognóz bránime migrácii no a prečo je omylom myslieť si, že keď do sociálneho systému nasypeme kopu peňazí, tak prinútime ženy viac rodiť?

Zo Slovenska pritom i dnes, tak ako v časoch našich starých otcov, stále odchádza až priveľa mladých, talentovaných a šikovných ľudí. Chýbajúce hlavy, a čoraz viac už aj ruky, by tak mohli nahradiť migranti. Máme však nejakú zmysluplnú migračnú politiku? A aké dopady na nás bude mať rómska téma či klimatické zmeny a výrazný nárast populácie v Afrike? No a prečo je vylúčený návrat modelu mnohopočetných tradičných rodín?

Témy a otázka pre demografa Branislava Blehu z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

18. marec 2023. Krajinou sa rozbehla poplašná správa – horí Banská Štiavnica! Plamene, ktoré ničili pitoreskné zákutia historického centra pamiatkovej rezervácie zapísanej v UNESCO. V pamäti zostávajú zasahujúci hasiči a živé reťaze dobrovoľníkov, rukami ktorých v tej hektike putovali kultúrne a zbierkové hodnoty za milióny. Obraz gotickej svätice na zemi, ktorú prekračujú ľudia, až mrazil! A správy o tom, že poistenie takýchto hodnôt pre štát nebolo prioritou, len dokreslili marazmus, ktorý aj tento požiar poodkryl. Ako sa má Štiavnica po vyše mesiaci? Pozrieme sa na to so Zuzanou Denkovou, ktorá stojí v čele Banského múzea s poškodenou budovou Bergerichtu.

Vypočujte si Ráno Nahlas so Zuzanou Denkovou:

Padnutá svätica

„Symbolom tej situácie je pre mňa jeden z našich najvzácnejších exponátov – gotická svätica – na podlahe námestia a ešte aj prekračovali jej hlavu. Dúfam, že takéto obrazy už nezažijem“, hovorí riaditeľka múzea.

Do pamäte sa jej vryli najprv „mračná oslepujúceho dymu“, ktoré v priebehu okamihu prerástli v „inferno“. „Tam už ste cítili tú horúčavu, ktorá vás odtláčala od budovy“, spomína riaditeľka Denková. „Tam ste si uvedomili silu toho živlu a že ste v podstate bezbranný“.

Požiar poškodil sedem budov. Okrem banského archívu v správe ministerstva vnútra a budovy banského múzea, ktoré zas spravuje rezort životného prostredia, aj objekty v súkromných či mestských rukách.

Sľúbené milióny

Vláda mestu a postihnutým prisľúbila štyri milióny na sanáciu objektov a ďalších sedem pre ministerstvá na obnovu poškodených budov a archívu v ich správe.

Slovenské banské múzeum podľa svojej riaditeľky doteraz nedostalo nič. „My sme zatiaľ tieto prostriedky nedostali“, konštatuje Zuzana Denková.

„Čakáme. Beriem to tak, že existuje uznesenie vlády a budú tam pravdepodobne nejaké procesné úkony, ktoré musia prebehnúť, aby nám tie peniaze prišli“, dodáva.

Keď sa o rozpočte rozhoduje len na ministerstve

Tvrdí, že nevie, ako bude nastavená schéma financovania. „Priznám sa, že som zatiaľ s nikým, kto by vedel, ako to bude fungovať, nediskutovala. Viem len, že ministerstvo životného prostredia poslalo rezortu financií žiadosť o prvú tranžu na prefinancovanie likvidácie súčasnej strechy a výstavby dočasnej“, hovorí riaditeľka Denková.

Paralelne s čakaním na peniaze banské múzeum hľadá prostredníctvom verejnej súťaže zhotoviteľa dočasnej strechy.

Riaditeľka Slovenského banského múzea sa kriticky stavia k príprave rozpočtu pre rezortné subjekty. „Priznám sa, že nerozumiem mechanizmu, ktorým sa rozhoduje, na aké úlohy dostanete peniaze a na ktoré nie. A akým spôsobom sa o to uchádzať, kde sa o tom rokuje. Čo sa týka rozpočtu, nikdy som nebola prizvaná na rokovania, kde by sa formulovali nejaké rozpočtové limity napríklad na najbližšie tri roky, kde by sa mali zadať požiadavky. A to som šéfka múzea! Takáto diskusia jednoducho nie je. A nebudem si ju vymýšľať“, tvrdí.

Aká je prax? „Jednoducho nám príde papier. Tu máte budget, vy si ho rozpočítajte. A to je všetko! Ale aj ten budget je vždy len na tie mzdy. Čiže aj keď si to akokoľvek rozpočítame, je to jedno“, tvrdí Denková.

Bez širokých laktí to nejde?

Vidí v tom systémový problém, že o peniazoch na rozvoj rezortných inštitúcií sa rozhoduje od stola a v centrále. „Je to o osobnom rozhodnutí ministra. Alebo o kontaktoch štatutára vo vedení toho ktorého ministerstva, že dokáže si vydobyť a presadiť prostriedky“, hovorí riaditeľka Denková.

„Z tohto pohľadu musím povedať, že som mimoriadne slabý štatutár. Za tri roky sa mi nepodarilo od ministerstva pozitívne vybaviť žiadnu z našich žiadostí o kapitálové prostriedky“, ilustruje. „Čiže ani v roku 2020, 2021 ani 2022 sme nedostali ani euro na žiadny z našich investičných projektov. Vždy to zostalo len pri žiadostiach“, dopĺňa.

Zuzana Denková hovorí, že zo strany ministerstva životného prostredia ako zriaďovateľa jej chýba spätná väzba o tom, že by bralo vážne požiadavky banského múzea. „Že berieme vás vážne a rešpektujeme, že to, čo píšete je relevantné, poďme o tom aspoň diskutovať. Toto ja som proste nezažila“, tvrdí.

„Však ja poviem Janovi“

Ilustrovať to má aj fakt, ktorý obnažil až požiar v Banskej Štiavnici, keď samotné banské múzeum nemalo peniaze na svoje poistenie, ani poistenie exponátov.

„Však ja poviem Janovi“, mala byť podľa Denkovej reakcia premiéra Eduarda Hegera na to, že banské múzeum nedostalo žiadne kapitálové prostriedky počas troch rokov jej šéfovania. „Janom“ pritom premiér označoval ministra životného prostredia Budaja, ktorý má múzeum v gescii.

„Ja som mu vtedy odvetila, že ale ja nechcem, aby ste hovorili Janovi, Ďurovi, Jožovi. Ja by som chcela, aby sme spoločne našli systém, ako bez ohľadu na Jana, Ďura, Joža a Zuzku budú tieto financie na rozvoj inštitúcií prúdiť.“

„Mne sa nepáči predstava, že dobrý štatutár je ten so širokými lakťami“, ilustruje svoj prístup Denková.

Aká koncovka s poistením?

Aká je teda koncovka s poistením banského múzea? „Súpis majetku, inventára a zbierky sme poslali jednej spoločnosti, ktorá má v našom mene osloviť poisťovne, vypracuje sa ponuka a od ministerstva máme prísľub na peniaze na tieto poistky“, dodáva.

V podcaste sa tiež dozviete o stave presťahovaných zbierok alebo o termíne postupného otvárania štiavnických expozícií.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nevera neraz vzniká z hlbokej frustrácie, chýbajúcej intimity či vzájomného nezdieľania sa, takže je veľmi ťažké súdiť to zvonku. Hovorí o fenoméne nevery vo vzťahoch autorka pripravovaného dokumentu “Hranice vernosti” Diana Fabianová. Podľa nej hranice vernosti a teda i toho, čo už je neverou, nie sú fixne dané a určuje si ich každy jeden vzťah svojou vlastnou dohodou. Problémom však je, že o tom, aké máme hranice a čo sú naše tabu príliš málo komunikujeme a to i v tých najintímnejších vzťahoch. 

Približne každé druhé, v lepšom prípade, každé tretie manželstvo končí u nás rozvodom. No a okrem ťažko uchopiteľného argumentu o “rozdielnosti názorov, pováh a záujmov”, patrí medzi najčastejšie dôvody rozvodov aj nevera. Tá je pritom veľmi častým a zásadným elementom nielen v manželstve, ale aj vo všetkých iných formách vzťahov.

Prečo sme až takíto neverníci a čo to tá nevera vlastne je? Je neverou iba explicitné sexuálne podvedenie partnera alebo je to už aj zdanlivo nezáväzné internetové flirtovanie či dokonca je možné za neveru považovať pozeranie porna? Fenomén nevery skúma vo svojom pripravovanom dokumentárnom filme “Hranice vernosti” dokumentaristka Diana Fabianová.  

Témou dokumentu, ktorý obnaží aj súkromie samotnej autorky, je však i koncept radikálnej úprimnosti vo vzťahoch. Ako teda vnímame to, čo je nevera, dá sa odpustiť a ísť vo vzťahu ďalej? A sme vôbec pripravení zdieľať s partnerom naozaj úplne všetko a byť tak pre neho sexuálnym partnerom, priateľom a životným partnerom v jednom alebo je tento koncept exkluzívneho monogamného vzťahu už prekonaný? A ako éra internetu zmenila naše vzťahy a to ako sa do nich dostávame? Témy a otázky pre dokumentaristku a matchmakerku Dianu Fabianovú.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Digitálni domorodci – označenie, ktoré prischlo poslednej – najmladšej generácii, ktorá si tu žije s nami po roku 2000. V digitálnom prostredí sú na jednej strane ako ryba vo vode – technologicky zruční, multitaskingoví. Na druhej vždy len ľudia – s obmedzenou kapacitou spracovania až neskutočne bohatej ponuky vnemov, s tendenciami považovať virtuálne za skutočné, hru za realitu; až po problém, že čo nie je na obrazovke smartfónu akoby ani nebolo. Čo však môže priniesť následný stret so svetom, ktorý je ohraničený najbežnejšou fyzikou, nevirtuálnymi dôsledkami virtuálnych hier? Pozrieme sa na to s expertkou na takéto presahy online sveta do toho hmatateľného offlineového. A že v ňom môže pomôcť najobyčajnejšie stretnutie s rozprávkou?

Téma pre Viktóriu Norisovú.

„Tým, že sú kompasom a návodom na život, môžu nám ukázať, ako k nemu pristupovať“. Viktória Norisová poukazuje na rolu rozprávok a ich príbehov, ktorú môžu ponúknuť pre aktuálnu dobu až revolučných zmien v oblasti IT technológií. „Rozprávky môžu byť tým, čo nás spája, čo rodičom ponúkne stráviť so svojimi deťmi kvalitný čas“, vysvetľuje.

Poukazuje pritom na skúsenosť spred dvoch storočí z obdobia veľkej priemyselnej revolúcie s príbehmi Charlesa Dickensa. „V novinách vydával na pokračovanie svoje príbehy. Tie sa kupovali, rodiny na ne čakali a stretávali sa pri ich spoločnom čítaní. Bolo to veľmi úspešné“, tvrdí odborníčka na mediálnu gramotnosť.

Nedávny výskum tímu okolo psychológa Juraja Holdoša (KU Ružomberok) prišiel so zaujímavými dátami o spolunažívaní detí a dospievajúcich s online svetom. Dáta z výskumu hovoria, že zo smartfónu sa pre väčšinu detí a dospievajúcich stalo akési centrum existencie. Do online sveta ním vstupuje viac ako 90 percent mladých – a so zvyšujúcim vekom sa ich podiel zvyšuje; a robia to „niekoľkokrát za deň, denne alebo takmer denne“.

V pracovné dni strávia na internete podľa Viktórie Norisovej viac ako štyri hodiny. Počas víkendov to ešte narastá. „Je prirodzené, že čas na sieťach stúpa. Žiaci s internetom pracujú aj v škole, majú na ňom zadania“, vysvetľuje.

Dôležité je však podľa nej aj to, čo na internete robia. „Je dôležitý obsah a rovnako miesto, kde sú na internete. Či sa deti pred rodičmi neskrývajú, alebo či dokážu otvorene hovoriť o tom, čo na internete robia“, dodáva.

Online svet poskytuje na jednej strane nesporné výhody, na druhej predstavuje aj nástrahy. Spomínaný výskum ukázal, že napríklad tretina detí a dospievajúcich zažila šikanu formou „hnusných a nepríjemných správ“. Vážnym zistením je, že veľká časť detí o nej vôbec s nikým nehovorí (29 percent).

61 percent detí a dospievajúcich vo veku medzi jedenástym a sedemnástym rokom uviedlo, že „videlo sexuálne obsahy“ a najčastejšie sa s nimi stretávajú cez internet. Tretina pritom videla tieto obsahy na pornografickej stránke a to minimálne raz za týždeň.

Aké miesto tu má rodič, učiteľ, vychovávateľ? Podľa Norisovej zodpovednosť za deti majú v prvom rade rodičia. „Trávte na internete čas spolu“, odporúča. „A rozprávajte sa o tom, čo deti zažívajú nielen vo svete reálnom, ale aj v tom virtuálnom“, dodáva.

Pomocou môže byť aj spomínané rozprávky. „Zohrávajú dôležitú úlohu pri výchove, lebo obsahujú skryté návody na život od predošlých generácií“, hovorí Norisová. Pripomína, že sú studnicou hodnôt.

„Neexistuje rozprávka, v ktorej by človek získal šťastie vďaka svojmu sebectvu alebo zákernosti. Naozajstné rozprávky učia deti odpúšťať a milovať. Boj proti krutým životným prekážkam a úskaliam neodmysliteľne patrí k životu a ak sa im človek nevyhýba a postaví sa im, prekoná ich a z boja vyjde ako víťaz“, pripomína.

V podcaste sa dozviete aj veľmi konkrétne odpovede na otázky, kedy deťom dovoliť prístup na sociálne siete, aký čas môžu tráviť na internete, aké sú prípadne príznaky jeho nadužívania, či ako viesť dospievajúcich k mediálnej gramotnosti v online priestore.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Psychedeliká rozpúštajú koncept Ega a pomáhajú nám nazrieť do našej autenticity. Majú veľký terapeutický potenciál, či už pre liečbu depresií, závislostí, alebo i tráum. Stali sa však módnou vlnou a rozhodne nemôžu byť  “partydrogou” bez bezpečnej kontroly ich použitia. Hovorí psychologička Kristína Pomothy.

Je to práve 80 rokov čo Albert Hofmann po prvý raz vyskúšal účinky LSD. Halucinogénne účinky psychedelík sa v 60. rokoch stali výrazom rôznych kontrakultúr, ako napríklad kultúry “Hippie”, či všemožných umeleckých experimentov, no začiatkom 70. rokov záujem o psychedeliká násilne uťalo rozhodnutie OSN zaradiť ich medzi nelegálne tvrdé drogy ako napríklad Heroín. Po rokoch represie sa však psychedeliká opätovne vracajú na scénu. Tentoraz ako látka, ktorá môže mať v oblasti duševného zdravia veľký, a zatiaľ ešte stále dostatočne neprebádaný význam, napríklad v  liečbe depresií, závislostí či posttraumatického stresového syndrómu.

 Treba sa teda psychedelík báť či naopak: Ide o látky, ktoré môžu významne pomôcť v boji s viacerými duševnými ochoreniami či poruchami? Čo môžeme očakávať od halucinogénov akými je napríklad LSD a ako sa k ním správať tak, aby boli pomocou, nie hrozbou? Ako vlastne fungujú v našom mozgu a čo je to neuroplasticita mozgu? No a nakoľko im ublížilo zaradenie medzi tvrdé drogy a prečo halucinogény vo svetle modernej vedy vedia pomôcť v liečbe tráum, ktorých je aj naša spoločnosť plná priam až po okraj?

Trauma je tu až príliš populárne slovo. Chýba nám komunita, odpájame sa od blízkych a bojíme sa intimity. Žijeme osamelé a izolované životy a to je pre nás veľmi nebezpečné, hovorí psychologička Kristína Pomothy, ktorá okrem odborného štúdia na tieto témy má za sebou i osobnú skúsenosť s týmito látkami.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovenské vajcia sú v ohrození. Zhodujú sa na tom chovatelia sliepok aj aktivisti za zákaz klietkového chovu nosníc. Tam sa však zhoda končí. Kto môže za vysoké ceny? A naozaj sliepky v podstielkových chovoch trpia menej? V dnešnom podcaste Ráno Nahlas si môžete vypočuť argumenty oboch strán tohto sporu.

Povieme si, ako môže transformáciu na neklietkový chov ovplyvniť štát alebo prečo sú v Rakúsku vajcia lacnejšie. Sú vajcia z podstielky v niečom iné ako tie z klietky? Budete počuť šéfa Únie hydinárov Slovenska, ale aj riaditeľa občianskeho združenia Humánny pokrok. Rozprávali sme sa aj s poslancom Tomášom Šudíkom, ktorý v parlamente navrhuje zákaz chovu sliepok v klietkach, a stanovisko nám poslala aj asociácia supermarketov.

Podcast Ráno Nahlas nahral Peter Hanák. Spolupracovali Adam Obšitník a Zorislav Poljak.

Sexuálne zneužívanie zdravotne znevýhodnených deti sa deje aj na Slovensku. V tomto prípade ide o sexuálne zneužívanie intelektuálne a mentálne znevýhodnených deti. Ráno Nahlas o tom informovalo už minulý týždeň no a pointu tejto témy nám aktuálne potvrdila aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Môže sa teda k týmto deťom u nás dostať aj tzv. “milý sociopat” a čo mu zabráni ich zneužívať?

Podľa Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím je treba zmeniť systém ochrany ľudí so zdravotným postihnutím pretože jeho súčasné nastavenie predátorom  páchanie ich činnosti až príliš uľahčuje. Témou by tak mali byť aj psychologické posudky pre osoby pracujúce v tomto systéme. A takisto aj lepšie zosieťovanie systému tak, aby (aj potenciálni) páchatelia nemohli príliš ľahko unikať dôsledkom svojich činov.

Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením. No i tak sa im to deje, sú totiž sexuálne zneužívaní.  

 Informovali sme vás o tom už minulý týždeň. Tému otvorila Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a tentoraz nám to potvrdzuje už aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Podľa nej, tak, ako je dnes nastavený systém, zneužívanie až príliš ľahko umožňuje no a spoločnosť to prakticky vôbec nezaujíma. Jednou z tém by tak mohlo byť lepšia, a aj hlbšia, kontrola tých, ktorí sa o ľudí so zdravotným znevýhodnením profesionálne starajú. Napríklad psychologickými posudkami ako predpokladom pre tých, ktorí v tomto systéme pracujú, ale aj lepším sieťovaním celého systému.

 Ako je vlastne toto možné, kto to pácha, ako sa tomu obete môžu brániť a kde nájdu obete zneužívania zastanie a ochranu? A prečo potrebujú deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením sexuálnu výchovu? No a čo my, ako spoločnosť, s tým vieme urobiť aby sa to zmenilo?

Témy pre Komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzanu Stavrovskú. V podcaste vystupuje aj Lenka Bodnárová z Úradu Komisárky.

A na záver ešte jedno odporúčanie. Hranica - Príbehy zo slovensko-ukrajinského pohraničia. Nová kniha Stanislavy Harkotovej práve v predaji na: https://obchod.aktuality.sk/hranica

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duší praje Braňo Dobšinský.