Bez obalu 🎙

„Viete si predstaviť, že by klimatológovia prestali vysvetľovať klímu jednoducho preto, že to už nedáva zmysel?“. Provokačná otázka klimatológa, položená v prostredí sociálnych sietí. Kontext? Aj stúpajúca teplota oceánov a hodnoty, ktoré majú „zarobiť“ na „turbulentné roky“, kedy sa nebudú ani stíhať zapisovať „klimatické“ extrémy! Či tohtoročný marec ako druhý najteplejší v histórii, paradoxne vo fáze, keď ešte doznieval ochladzujúci vplyv javu LaNiňa, ktorý je opakom El Niňo. A do tretice extrémne suchá zima, ktorá rovnako „zarába“ na suchá, ktoré budú ešte väčšie. Vysvetľovať teda klímu, má to ešte zmysel? Pozrieme sa na to s autorom provokácie klimatológom Jozefom Pechom.

Falošný pocit bezpečia?

Slováci sa podľa klimatológa Pecha správajú, ako by sa ich už aj dramatické prejavy klimatickej zmeny ani nedotýkali. „My si tu postavíme robustné sídliská, domy, mestá…, ktoré viac menej fungujú a tie extrémy sa nás akosi nedotýkajú tak, ako v chudobnejších častiach sveta“.

Jozef Pecho hovorí o „falošnom pocite bezpečia“. „Tá klimatická zmena sa však môže roztočiť do takých obrátok, že ani bohatý sever nebude schopný rýchlej adaptácie“, tvrdí.

Stačilo by podľa neho vycestovať do oblastí, ktoré sú konfrontované s prejavmi klimatickej zmeny. „Ľudia v tropických oblastiach už teraz zažívajú nedotatok vody, brutálny nedostatok potravín, lebo sú aj extrémne drahé, vyslovene žijú zo dňa na deň“, vysvetľuje.

Dramtické závery medzivláneho panelu

S dramatickými závermi prichádza Medzivládny panel pre zmenu klímy. V svojej súhrnnej správe z tohto marca konštatuje, že „smerujeme k otepleniu o 2,2 až 3,5 stupňa celzia. Oteplenie o 3 stupne by malo dramatický vplyv na ľudské zdravie, biosféru, potravinovú bezpečnosť a globálnu ekonomiku. Mnohým z týchto rizík by sa dalo predísť, ak by sme dokázali oteplenie zastaviť na úrovni do 1,5 stupňa celzia“.

Súhrnná správa medzivládneho panelu jednoznačne konštatuje, že „ je nesporné, že za zohriatim atmosféry, oceánov a pevniny je človek a jeho činnosť“.

Koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére sú v našom čase podľa tejto správy „vyššie ako kedykoľvek za posledné dva milióny rokov a koncentrácia metánu za najmenej osemstotisíc rokov“.

Oceán sa medzi rokmi 1901 až 2018 zodvihol o 20 cm. Ročne aktuálne stúpne o 3,7 mm, pričom aj to sa zrýchľuje – medzi rokmi 1901 a 1971 to bol 1,9 mm za rok, 1971-2006 – 1,9 mm za rok.

Súhrnná správa, ktorú Medzivládny panel pre zmenu klímy vydal v marci tohto roku, hovorí tiež, že približne 3,3 – 3,6 miliardy ľudí žije v podmienkach, ktoré sú veľmi citlivé na zmenu klímy.

Problémy klimatickej krízy sa prejavia v potravinovej neistote, či nedostatku pitnej vody.

Hrozí exodus do „znesiteľných“ oblastí?

Klimatická kríza sa v jednom momente zmení na „hromadný exodus“ do oblastí, kde sa ešte bude dať prežiť. „A hlavne to bude boj o zdroje“, rozpráva Jozef Pecho. Už aktuálne konflikty sú podľa neho bojom o zdroje. „V jednom momente to bude pre nás predstavovať situáciu, ktorá už bude neúnosná – nebude voda, nebudú potraviny a ľudia začnú riešiť takúto kritickú situáciu po svojom. Môže to skončiť jedným škaredým globálnym konfliktom“, vystríha klimatológ.

Racionalitou k striedmosti

Ako tomu predísť? Komunita expertov na klimatickú zmenu vola po radikálnej zmene správania ľudstva ako celku.

„Ak je za dramatickým otepľovaním planéty využívanie fosílnych palív, ktoré sa používajú doslova všade, musíte riešiť doslova všetko“, vysvetľuje Pecho. Od poľnohospodárstva, cez priemysel, energetiku, dopravu až po životný štýl. „Skončili by sme až pri nákupných návykoch a požiadavke na väčšiu striedmosť“, hovorí Pecho.

„Znížiť absolútnu spotrebu čohokoľvek“, v tomto vidí expert na klímu Jozef Pecho cestu z krízy. Ráciom tohto riešenia je zníženie energetickej náročnosti.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Možno je čas, aby sme nanovo otvorili otázku našej identity a toho, kto sme a kam smerujeme. Možno je načase napísať novú Ústavu. Hovorí právnička a kandidátka za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Definícia manželstva podľa nej do Ústavy vôbec nepatrí a na diskusiu je aj preambula s Cyrilometodským duchovným dedičstvom, ktoré ani nemá žiadnu právnu váhu.

Právnym štátom sme dnes len do určitej miery. Rovnako tak sme spravodlivým štátom len do určitej miery. Hovorí po vyše tridsiatich rokoch budovania právneho štátu právnička, asistentka poslanca Benčíka a dnes už aj kandidátka OKS (na kandidátke SaS) do parlamentných volieb Slavomíra Henčeková. Najväčšou poistkou ľudských práv je, podľa nej, dnes na Slovensku najmä naše členstvo v EÚ.

Tento štát pred viac ako tridsiatimi rokmi založil právnik Vladimír Mečiar a to v spolupráci s ďalším právnikom Ivanom Gašparovičom. Najväčším oponentom mu bol šéf KDH a právnik Ján Čarnogurský. No a aby toho nebolo málo, najdlhšie slúžiacim premiérom bol opäť právnik Robert Fico a to v úzkej kooperácií s ďalším právnikom Róbertom Kaliňákom. Čo to vypovedá o práve a o tom, kto ho z pozície moci u nás môže aplikovať? 

Ako štát sme na ceste, a možno úplne presne nevieme kam. Nemáme širokú spoločenskú zhodu na tom, kto sme. Hovorí právnička a kandidátka do parlamentných volieb za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Preto je podľa nej načase otvoriť diskusiu o celkom novej Ústave, ktorá by zadefinovala kto sme, čo chceme a kam smerujeme.

Ako vníma právny štát v jeho slovenských variáciách a kam sa v našej podkarpatskej aplikácií práva stratila spravodlivosť? No a čo ju dnes láka na tej našej politike? 

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Už v máji môže Ukrajine zlyhať protivzdušná obrana, pri aktuálnom stave dodávok sa jej minie potrebná munícia. Podľa analytikov zásadná informácia, ktorú prinášajú uniknuté dokumenty americkej vládnej administratívy. Konkrétne dokumenty americkej armády a tajných služieb.

Okolo stovka špecialistov Nato na Ukrajine, americkí špióni na tepe ruského plánovania operácií, monitorovaní spojenci, a rovno Volodymyr Zelenskyj!

„Prečo“ tohto úniku? Kto je za ním? A ako môže skomplikovať postup Ukrajiny? Či samotné modus operandi amerických tajných v tyle nepriateľa? Otázky, na ktoré sa pozrieme s vojensko-bezpečnostným analytikom Adamom Potočňákom.

„Základný problém je, že o úniku vieme len veľmi málo konkrétností“, upozorňuje analytik. Podotýka však, že „ak by sme pracovali s verziou, že uniknuté dokumenty sú autentické (…) a vylúčili by sme verzie, že ide o spravodajskú hru a riadený únik, šlo by o najzávažnejší únik po roku 2013, po prípade Edwarda Snowdena“.

Platí však zásada „ak, tak“.

„Pri akomkoľvek úniku informácií je rozhodujúci ľudský faktor“, vysvetľuje analytik. „Či už ide o jeho zlyhanie formou neopatrnosti či chyby, alebo naopak o úmysel“.

V prípad úmyselného úniku teória pozná podľa analytika Potočňáka štyri hlavné motivácie: peniaze, ideológie, ego jednotlivca a kompromitáciu. „Kombinácie sú samozrejme rôzne kombinovateľné“, dopĺňa.

„Ak ide o únik autentických dokumentov, je to veľký problém pre spravodajskú komunitu Spojených štátov, tým to rozhodne neprospieva“, tvrdí Potočňák. Prospech z úniku môže mať podľa analytika Rusko. „Vedia, do akej miery majú presiaknuté svoje štruktúry americkými špiónmi“.

V podcaste nájdete odpovede o obsahu, rozsahu, motiváciách i možných dôsledkoch možného úniku citlivých informácií v Spojených štátoch.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to zdravotne znevýhodnené deti. V tomto prípade intelektuálne a mentálne znevýhodnené deti. No i tak sa im to deje. Deje sa im to, čo by si nik z nás pre naše vlastné deti nechcel ani len predstaviť. Sú totiž sexuálne zneužívané.

Upozornila nás na to Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a de facto nám to potvrdil aj Dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavské univerzity v Trnave profesor Jaroslav Slaný. 

Prečo sa to deje, kto to pácha a ako tomu vieme zabrániť? No a napokon, pomohla by sexuálna výchova potenciálnych obetí a ich blízkych? Téme sa budeme venovať aj naďalej.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Zastrelení žiaci a pedagógovia – čerstvý prípad spred pár dní zo Spojených štátov. Strieľala pritom bývalá žiačka! Podobný inicident máme aj zo Slovenska - z Vrútok spred troch rokov. Bývalý žiak zabíjal nožom. Zostali po ňom dvaja mŕtvi päť zranených. A vídeí s násilným obsahom, na ktorých deti ponižujú deti, je v online priestore neúrekom! Čo sa to deje a kto za to môže? Deti, či ich rodičia?

Za túto bolestnú a citlivú oponu nahliadneme s Tomášom Gerbocom, jedným z nemnohých školských kaplánov na Slovensku. Ako vidí deti on a čo hýbe ich svetom?

Upratovaním k spoločenstvu

Pôvodne historik, ktorý v sebe zacítil volanie k službe ľuďom v misijnej spoločnosti verbistov. Pôsobí na jednej z cirkevných škôl Bratislavy ako školský kaplán. Deti a študentov pritom nielen vyučuje, ale zdieľa s nimi aj čas pri zábave a povinnostiach.

Pravidelne ho možno stretnúť napríklad pri upratovaní kostola v obklopení mladých. A nerobí to z lásky k upratovaniu. „Vôbec ho nemám rád, z detstva mám až akúsi traumu, ktorá sa mi s ním spája“, hovorí s úsmevom. Prečo teda upratuje s mladými ľuďmi? „Keď niekoho pozývame k službe spoločenstvu, niekedy je potrebné aj ukázať, že sme ju ochotní robiť spolu s nimi“, vysvetľuje. „Nechcem byť ten, kto len hovorí, čo je potrebné urobiť, ale chcem byť ten, kto tú prácu s nimi aj rád urobí“.

Dôležitým rozmerom spoločnej práce je podľa Tomáša Gerboca vytváranie spoločenstva. „To nie je len o tom, že drhneme podlahu, alebo vysávame. Aj sa zasmejeme, spolu si urobíme kávu, čaj, alebo si vybehneme niečo zajesť. Tak sa buduje spoločenstvo, ktoré je pripravené robiť aj väčšie veci“.

Jedna nevydarená písomka, koniec všetkého?

„Jednou nevydarenou písomkou, alebo pokazenou známkou akoby sa končil celý život a všetko strácalo zmysel“. Jeden z obrazov dnešných mladých ľudí optikou školského kaplána Gerboca.

Nie je podľa neho vôbec výnimkou, že žiaci či študenti dokážu pred vyučujúcimi „buchnúť do stola“ či „tresknúť dverami“, ale i „hodiť stoličkou“.

Čo je za takýmto až skratovým správaním? „Neraz príklad rodičov či iných dospelých ľudí“, hľadá odpovede Gerboc. „Stačí si všimnúť, aká vulgárna je dnešná spoločnosť. Čo si ľudia dovolia povedať, ako reagovať, či vysloviť smerom k druhému. Dokonca v momentoch, keď sa tvária, že sú v slušnej spoločnosti!“

Keď právo na niečo je viac ako povinnosť

Zlým príkladom pre svoje deti sú podľa Tomáša Gerboca niekedy aj samotní rodičia. „Verim, že sa to nikoho nedotke, ale môže ísť o príklad rodičov, ktorí poukazujú na to, že človek má na všetko právo, všetko môže a tohto svojho práva sa aj musí dožadovať.“ Gerboc upozorňuje, že práve vtedy zabúdame na povinnosti.

Odhadnúť svoje sily, záujmy, sklony

Problém vidí aj v „prehnane stanových cieľoch“. „Je dobré mať ciele, je dobré mať sny, no je potrebné aj reálne zhodnotiť, na čo vlasne mám“. A takýto pravdivý pohľad na seba prináša podľa Tomáša Gerboca aj poznanie, že niektoré sny sú jednoducho nedosiahnuteľné, alebo pre ich naplnenie je potrebná vytvrvalosť a rovnako trpezlivosť so sebou samým.

Študenti a žiaci riešia svojich rodičov

S čím chodia žiaci a študenti na školským kaplánom? „Často riešia vzťahy s rodičmi. Nenaplnenie v týchto vzťahoch často vedie k tomu, že dieťa, ktoré navonok vyzerá ako veľmi silné, je v skutočnosti strašne zranené a dobité“, odpovedá. „Agresivita sa neraz prevteľuje do sklamania, opustenosti, nenaplnenia“, vysvetľuje školský kaplán Tomáš Gerboc.

Pre neprestajný tok informácií vytláčaní mimo realitu

24 hodinový spravodajský rytmus, ktorý so sebou prináša nové informácie prakticky v reálnom čase je podľa Gerboca je výzvou nielen pre schopnosť zachytiť, ale aj pre schopnosť kriticky spracovať informácie. „To všetko, čo nám zamestnáva oči a uši, nie sme prakticky schopní spracovať. Mozog premýšľa nad tým, čo som videl pred hodinou, pol hodinou, pred pätnástimi minútami. To všetko spracováva a v tom danom momente sa absolútne nevie sústrediť. Tých informácií je v porovnaní s minulosťou také množstvo, že sa nedokážeme sústrediť na daný moment a danú realitu“, konštatuje.

Dôsledkom sú aj najbanálnejšie veci typu „nie sme schopní pochopiť jednoduchú otázku a dať na ňu jednoduchú odpoveď“.

„Ako pedagóg som konfrontovaný so stavom, že ak do piatich minút neviem ponúknuť nový podnet, morálka v triede sa mi roztečie na stojatú vodu jazera a ja nemám šancu triedu do konca hodiny prebrať“, hovorí o svojej skúsenosti Gerboc. Pomoc nachádza v „dialogickom“ vedení hodín.

Existuje niečo mimo instagram, facebook či tik-tok?

Tvrdí, že často je konfrontovaný s vlastnou otázkou, či pre dnešných mladých ľudí „existuje svet aj mimo instagramu, facebooku, tik-toku“. „Nechcem tým povedať, že dnešní mladí sú zlí, oni len žijú to, čo im tento svet prináša. Tento svet pritom tvoríme my, dospelí“, konštatuje.

Vnášať do takejto mentálnej výbavy dnešných žiakov a študentov koncepty ako „služba“ či „zodpovednosť“ alebo „zorientovanie sa v reáliach sveta“ sa potom podľa školského kaplána Tomáša Gerboca stáva ťažké.

„Sú zorientovaní vo virtuálnom svete, chýba im však kompas pre ten reálny“, dodáva. A tam vidí miesto „oživovania vzťahov“. V rodinách, v miestnych komunitách… „Inak nám hrozí generácia aj štyridsiatnikov závislých od svojich rodičov“, vystríha.

Pomocou má byť „investícia do vzťahov“, konkrétne do vzťahov medzi rodičmi a deťmi.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Je to len pár dní, čo Slovensko obehol prieskum o dramatickej nedôvere medzi ľuďmi – takmer osemdesiat percent sa vyslovilo, že väčšine sa nedá dôverovať. Ak je však dôvera predpokladom už bazálneho fungovania spoločnosti, ide o viac ako zlú správu. 

Podľa klasika sú dva dôvody, prečo ľuďom nedôverujeme: Buď ich nepoznáme. Alebo - ich poznáme až veľmi dobre! Je vôbec cesta, ako sa prepracovať k dôvere? Pozrieme sa na to s „expertom na ľudské slabosti“ – tzv. misionárom milosrdenstva, ktorých vyslal pred časom do sveta pápež František. Hosťom posledného RánaNahlas pred Veľkonočnými sviatkmi je pesničkár a textár, kapucín a spovedník Félix Ján Tkáč, známy aj ako Felice.

„Koľko dobra sa tu urobilo, to nik nechce vidieť“, reaguje na prieskum o nedôvere. „Ja vidím strašne veľa dobra u ľudí“, dodáva.

„Nepotrebujem dôverovať väčšine“, tvrdí. Za dramatičnosťou takmer osemdesiatich percent „nedôverujúcich“ Slovákov vidí „zle naformulovanú otázku“. Prieskum RevivEU v krajinách V4 ju formuloval nasledovne: „Myslíte, že väčšine ľudí sa dá dôverovať?“. Približne pätina na ňu reagovala, že „skôr áno“. Záporne hodnoty však boli neporovnateľne vyššie: 55,4% odpovedalo „skôr nie“, 19,7% „určite nie“. Spolu je to 75,1%.

„Ja nepotrebujem dôverovať väčšine ľudi“, reaguje kapucín Félix Ján Tkáč. A ilustruje to sebe príznačne: „Aj Ježiš mal dvanásť apoštolov, nedôveroval všetkým dookola. A ešte aj z tých dvanástich ho jeden zradil.“ Slováci sú podľa Tkáča pesimisti.

Miera dôvery podľa jeho skúsenosti závisí od vzťahov v najbližšom okolí. „Keď ja nemám rád nikoho, tak nebudem milovaný, lebo ma všetci opustia. Kto by chcel byť s nevrlým, hnusným, odporným?“ Na druhej strane je podľa neho skúsenosť tých, čo „majú manželky, manželov, deti, rodičov“. „Ľudia majú rodiny a v tých rodinách si veria“, tvrdí. „A to je dôležité! Čo ja môžem dôverovať niekomu z hornej dolnej, ktorého ani nepoznám“, ilustruje. Ale to podľa kapucína a špeciálneho spovedníka – misionára milosrdenstva - neznamená, že „nedôverujem nikomu“.

V podcaste porozpráva aj o svojej ceste od „svetáka“ Johna, ako ho volali v mladosti, s tipickými lenonkami, ku kapucínskemu mníchovi pesničkárovi. Rehoľné meno Félix mu pridelili, sám si chcel vybrať meno Tomáš, podľa „svetáka“ Tomáša Becketa. Nakoniec ho dnes každý pozná práve pod talianskym ekvivalentom Félixa ako brata Felice. „Dar dlhých nočných modlitieb, ako môj rehoľný patrón nemám, no šťastný môžem byť aj tak“, hovorí s úsmevom.

Pre rast dôvery medzi ľuďmi, ktorá neskôr prerastá aj do dôvery v spoločnosti, je podľa brata Félixa dôležité priznať si chyby, vyznať si ich pred sebou samým, ale aj verejne. A oľutovať ich.

Uvádza pritom historickú prax rehole kapucínov v podobe tzv. kapituly vín. „Tam si bratia kľakli pred celou komunitou a vyznali sa z toho, čo urobili, hoci to nemali urobiť, alebo neurobil, no mali to urobiť“, rozpráva brat Félix. Súčasťou tohto verejného vyznania vín a prehreškov bola žiadosť o odpustenie.

Každé previnenie, prehrešok má podľa kapucína Félixa aj spoločenský dosah. „Aj skrytý hriech človeka mení a skôr či neskôr to prepukne a mení kvalitu vzťahov“, hovorí o skúsenosti spovedníka. „Keď sa z neho vyznám, aj verejne, môžu mi odpustiť, lebo vidia, že to ľutujem“. A aj to má dosah na kvalitu vzťahov v spoločnosti.

Veľkým prehreškom slovenskej spoločnosti je podľa neho ohováranie. „Spôsobuje to veľké zranenia. My si tým vlastne ostrávime najprv vlastné srdcia a potom rečami aj ešte aj druhých. A z toho potom pramení aj nedôvera“, vysvetľuje brat Félix.

„Ja sa držím toho, že radšej tisíckrát odpustiť a začať spolu, ako zostať sám“, uzatvára. Dobrým receptom na nápravu nálady v spoločnosti sú „čarovné slovíčka“, ktoré podľa brata Félixa pripomína pápež František: ďakujem, prosím, odpúšťam a prosím o odpustenie.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

 Kým bude v Rusku pri moci Putin, je Bezpečnostná rada OSN zablokovaná.  Pre nás je dôležité, že sme v NATO, na OSN by sa už dnes nedá veľmi spoliehať.  OSN nie je mŕtvy koncept, potrebuje ale zásadnú reformu. Ako ju však urobiť tak, aby ju rešpektovali aj všetky reálne veľmoci? Témy pre filozofa a právnika Michala Liptáka.

V marci 2003, pred dvadsiatim rokmi, začali Spojené štáty inváziu do Iraku. Kľúčové dôvody, ktorými ju vtedy obhajovali, v skúške času však neobstáli a argumenty o zbraniach hromadného ničenia mieriacich rovno na Londýn sa dokonca ukázali ako lož. No a dnes sa zasa táto intervencia stáva častým, ale rovnako tak i zástupným argumentom zástancov Putinovej invázie na Ukrajine.

Aké stopy na tvári medzinárodného práva táto intervencia s názvom “Iracká sloboda” vyryla, prečo sa sa jej iniciátori tak veľmi zmýlili a mohla sa stať negatívnym precedensom, ktorý zmenil pohľad sveta na nás, teda Západné spoločenstvo? Dá sa na medzinárodné právo spoľahnúť, keď ho nemá reálne kto vymáhať? Sú niektoré intervencie legitímne a správne a ak áno, na základe čoho a kto ich má aj reálne vykonať a umierať v nich? No a je v čase, keď Rusko, ako jeden z členov Bezpečnostnej rady OSN, útočí na Ukrajinu, koncept OSN ešte vôbec zmysluplný? A ako by vlastne vyzeral svet bez garancií medzinárodného práva? Témy a otázky pre právnika a filozofa z Filozofického ústavu SAV Michala Liptáka.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kde by ste mali tankovať, ak nechcete kupovať ruské ropné produkty a tým sa spolupodieľať na financovaní ruského zabíjania na Ukrajine? Niektoré značky sa od ruskej ropy dištancujú. Vedia však zaručiť, že si ju u nich nenatankujete? Odpoveď na túto otázku je podstatne zložitejšia. Navyše, niektoré menšie siete sú zase spojené s daňovými podvodníkmi alebo oligarchami.

Špeciálny prípad je novinka na našom trhu – poľský Orlen je podozrivý z toho, že vyrobil oligarchu blízkeho vládnucej strane, ktorá cez štátnu ropnú spoločnosť ovládla časť médií. To je obrovské riziko pre demokraciu. Koľko majú ruskej ropy, a je alternatíva – Saudská Arábia – etickejšie riešenie?

Odpovede na etické otázky o tankovaní nám v dnešnom podcaste Ráno Nahlas poskytnú expert na Rusko Alexander Duleba, analytik portálu Energie pre vás Jozef Badida, minister životného prostredia Ján Budaj, Ivana Poláčková z OZ Živica a náš investigatívny novinár Martin Turček, ktorý sa zaoberal daňovými podvodmi s naftou.

Oslovili sme aj siete čerpacích staníc, do uzávierky odpovedala len OMV. Tento podcast nie je reklamou na žiadnu zo značiek a nie je žiadnou z nich sponzorovaný.

Podcast nahral Peter Hanák. Spolupracovali Matej Príbelský, Adam Oleš a Zorislav Poljak.

Bohužiaľ, my ani nevieme koľko máme na Slovensku detí napríklad s diagnózou autizmu. Nemáme národný register a ja sa musím za to hanbiť, aj nám to prikazuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Hovorí národná riaditeľka Špeciálnych olympiád a zakladateľka centra pre ukrajinské intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková.

 Veľa o nej hovoríme, oficiálne sa k nej hlásime, ale reálne ňou nežijeme. Reč je o inklúzií, teda integrácii telesne či intelektuálne znevýhodnených ľudí do našej spoločnosti a to na báze akceptácie a rešpektovania dôstojnosti každého jedného z nás.

Slovensko zatiaľ nie je inkluzívnou spoločnosťou. Možno raz bude. Cítime sa ako nechcené deti, hovorí šéfka Špeciálnych olympiád, teda športových olympiád pre intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková. No a rovnako tak sa správame aj k intelektuálne znyvýhodneným deťom z Ukrajiny. Ako štát sme totiž na nich zabudli.

Sú tu, medzi nami. Prichádzajú k nám po tisícoch, prichádzajú ženy, prichádzaj celé rodiny a tak s nimi prichádzajú aj deti. Utekajú pre vojnou, ktorá už vyše roka zúri v ich domovine, na ich rodnej Ukrajine. Ukrajinskí utečenci a medzi nimi prichádzajú aj deti s Downovým syndrómom, rôznymi formami na škále Porúch autistického spektra, detskou mozgovou obrnou alebo s inými formami intelektuálneho či mentálneho znevýhodnenia. Akej starostlivosti sa im tu, u nás, dostáva? A myslí tento štát i na tieto deti a ich špeciálne potreby? A ako sa žije našich deťom s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia? Témy pre Evu Gažovú Vrankovú  národnú riaditeľku Špeciálnych olympiád a zakladateľku centra Dream Day, ktoré je určené práve pre ukrajinské deti s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vražda Daniela Tupého  bola v roku 2005 zlomovým momentom -  hoci aj pred tým sa objavili podobne motivované vraždy.  Kedy sa na Slovensku začali objavovať neonacistické zoskupenia a odkiaľ sa vzali? Ako vyzeralo ich vyčínanie, ktoré bolo časté a mnohí mali ísť strach v noci von či mestskou hromadnou dopravou, aby sa znepáčili neonacistom napríklad pre dlhé vlasy či farbu pleti.  No a kam členovia týchto skupín zmizli? Téma pre experta na extrémizmus Daniela Mila.

„Takým prvým mediálne známym prípadom, ktorý vyvolal aj medzinárodnú pozornosť bolo, keď neonacisti upálili mladého 18-ročného Mária Gorala. Skupina neonacistov išla cez mesto a vyhľadávala Rómov. Chytili Mária Gorala, dokopali ho a následne poliali benzínom a zapálili," opisuje v podcaste Daniel Milo.

Podľa Mila bolo paradoxné - no zároveň svedectvo aj tej doby - že boli za to nízke tresty, a to napriek tomu, že sa vraždilo z rasového motívu.

Veci ale začali meniť v roku 2005, keď na Tyršovom nábreží rukou vraha zomrel Daniel Tupý a spoločnosť si povedala, že to viac nechce tolerovať. Podľa Mila sa ukázalo, aký rozsiahly je problém neonacistického násilia na Slovensku. „Boli mnohé prípady, kedy napadnutí nezomreli, ale boli dobití, zmrzačení. Neboli to len Rómovia, ale aj zahraniční študenti. Na študentov z Afriky či z Ázie, ktorí tu študovali, také partie neonacistov doslova poľovali a útočili na nich."

Daniel Milo ďalej v podcaste opisuje, ako sa začala k situácii staviať polícia a kam tieto skupiny zmizli. „Časť z ľudí pochopila, že skončila nejaká éra a teraz nastupuje politika. Časť z nich prešla do politických štruktúr."

Prekvapuje ho, že takmer po 18 rokoch sa polícia v prípade tak výrazne posunula? Podľa Daniela Mila nie je dôležité len pre rodinu Daniela Tupého, aby sa celý prípad uzavrel - ale aj pre spoločnosť.

Podcast nahrala Denisa Hopková.