Bez obalu 🎙

24.februára ubehne rok od začiatku vojny na Ukrajine, ktorú rozpútal Vladimir Putin.

Podľa analytika Alexandra Dulebu vojna nastavila zrkadlo mnohým - Rusom, Ukrajincom, politikom, či obyčajným ľuďom. Zrkadlo to podľa neho nastavilo aj tým, ktorí pochybovali o tom, že či to Ukrajina - skorumpovaná a neschopná krajina - dokáže a mysleli si, že sa zrúti ako „domček z karát.”

 „A že komik, ktorému nikto neveril, a robili si z neho srandu, je dnes možno najuznávanejším lídrom na svete a všetci sa predbiehajú v tom, aby si s nim urobili fotku."

Môžu po roku vojnu Rusi zmeniť pozemnú inváziu na vzdušný boj, tak ako to naznačujú spravodajské služby? Zlomí to tabu okolo stíhačiek, tak ako to bolo v prípade aj dodávok tankov zo Západu? Podľa Dulebu je to možné.

„ Je to dosť možné. Pokiaľ Rusi masovejšie nasadia lietadlá, tak o mesiac tu budeme mať rozhodnutie, že dajme Ukrajincom tiež lietadlá, aby sa vedeli brániť,” hovorí v podcaste.

„Všetci hovoria, že by to mali Ukrajinci zvládnuť aj bez stíhačiek, so systémami protivzdušnej obrany, ktoré majú a dostanú ich aj teraz. Stíhačky by ale znížili straty na ľudských životoch,” približuje tiež.

Ako sa podpísal rok vojny na ruskej armáde? Expert na Ukrajinu v podcaste spomína, že podľa informácii, ktoré zverejnil minister obrany Veľkej Británie sa znížila bojaschopnosť ruskej armády o takmer polovicu. „ A to mala byť druhá najsilnejšia armáda na svete. Ukrajinci dnes hovoria, že je to druhá najsilnejšia armáda na Ukrajine.”

Podľa neho sa bude Rusko postupne dostávať do ekonomickej závislosti od Číny. „Rusko bude chudobnou krajinou závislou od Číny. Ja som to povedal prvý deň, keď začala vojna. Nevidím zmysel takého výsledku zahraničnej politiky,”

Duleba tiež v podcaste hovorí, ako môže vojna pokračovať. „Situácia môže vyústiť do toho, že vojna sa presunie do Ruska v zmysle politickej vojny. O rok sa možno budeme rozprávať o tom, čo sa deje v Rusku.”

Ako sa zmenil za rok ruský prezident Vladimir Putin? Čo ruská ofenzíva - prečo jej nedávajú mnohí analytici šancu? A čo chystajú Ukrajinci? Vypočujte si Ráno Nahlas.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

 Je odporné, ako sa tu niektorí ľudia snažia dostať do nohavíc celej transrodovej a nebinárnej komunite. Riešia niečo, do čoho ich absolútne nič nie je pretože my neriešime, čo tam majú oni a boli by sme radi, keby sa o to nezaujímali ani oni a nedehumanizovali nás tým, hovorí nebinárna Emlyn. Ako sa tu žije nebinárnym ľuďom na Slovensku?

Som nebinárny človek, to znamená, že som mimo kategórii muž a žena. Nie som ani v jednej z nich, skôr sa cítim mimo týchto kategórii. Takto definuje svoju identitu Emlyn Hlavová. Svoju nebinárnosť objavovala postupne, dnes sa však vo svojej identite cíti dobre a spokojne. Nespokojná je ale so situáciou, ktorej nebinárna a transrodová komunita musí na Slovensku dnes čeliť. Ako pripomína, rodová identita nesúvisí so sexualitou a kategórie rod a pohlavie si nemožno zamieňať.

Hovorí o veľkej neinformovanosti, množstve predsudkov, ale aj o strachu, ktorý cíti aj ona osobne, a to zvlášť, po dvojnásobnej vražde v Teplárni na Zámockej ulici.

Ako sa teda v jej prípade rodila nebinárna identita, kedy si uvedomila, že sú jej rody muža a ženy tesné a ako sa ona sama v kategórii rodov vlastne definuje? A čo z tejto nebinárnosti vlastne vyplýva pre ňu samotnú, ale aj pre jej okolie a nás ostatných?

Ako vníma situáciu nebinárnych ľudí na Slovensku, čomu komunita, ku ktorej sa hlási, musí čeliť a čo by im pomohlo aby sa tu cítili lepšie? No a napokon, prečo podľa nej treba zmeniťaj naše občianske preukazy?

“Pokiaľ už musí byť v občianskom preukaze kategória “pohlavie", tak potom tam pridajme aj kolónku pre “rod”, ale otázkou je, či je vôbec dôležité mať v dokladoch kolónku pohlavia a nezmeniť ju radšej na kolónku rodu, hovorí. 

Emlyn Hlavová v Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Už skoro štyridsať tisíc potvrdených obetí, stovky tisíc zranených, ale napríklad aj po šiestich dňoch od zemetrasenia živí pod sutinami. Rovnako „deti bez mien“, lebo nedokážu pre šok prehovoriť a zostali bez rodín. Na druhej strane aj prípady rabovania a násilia. Aj z takéhoto Turecka sa len v horizonte hodín vrátila Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá z postihnutých oblastí informovala Slovensko. Čo videla a zažila – prerozpráva aj nám.

Spúšť. Katastrofa. Výrazy, ktoré spomína ako prvé, keď hovorí o svojej skúsenosti z Turecka po zemetrasení. Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá sa vrátila z Turecka postihnutého zemetrasením.

„Videli sme to v meste Antakija v provincii Hataj. To je hádam to najsilnejšie, čo si odtiaľ v pamäti odnášam. To mesto je prakticky zrovnané so zemou“, spomína reportérka, ktorá z postihnutej oblasti týždeň prinášala správy.

„Videla som tam ulice, ktoré už ulicami nie sú. Mapy tam už jednoducho nefungujú. Ulice, s ktorými sa v nich počíta, tam dnes jednoducho nie sú. To zemetrasenie tam prinieslo totálnu deštrukciu“.

„Videla som autá, ktoré skaza ponaťahovala do najrozličnejších smerov“, opisuje.

Až surreálne tam podľa reportérky Weissovej vyznievali momenty ticha. Boli potrebné na detekciu možného života pod sutinami. „V prostredí neustáleho zavíjania sirén boli momenty, keď všetko stíchlo, aby bolo možné započuť prípadné signály života spod zavalených domov“, spomína Soňa.

„A počuli sme ich. Ešte teraz mám z toho zimomriavky“, rozpráva rozhlasová reportérka len hodiny po návrate z epicentra nešťastia.

„Pred očami mám zakryté telo, ktoré záchranári vynášali zo sutín. Rovnako vidím motorku, ktorú sme prekračovali, lebo bola zasypaná.“

„Vidím tých ľudí, ktorí nám chceli rozpovedať svoje príbehy, napriek tomu, že boli vo veľkom žiali. A rovnako vidím tých, čo neboli schopní povedať vôbec nič, lebo boli v šoku.“

„Vidím aj tých, čo zostali a boja sa vrátiť do svojich domov, hoci aj po otrasoch stoja. Presunuli svoj život do áut, tam sedia celé dni a čakajú, čo sa stane“.

V takýchto podmienkach žijú aj rodiny s malými deťmi. „To je ešte oveľa komplikovanejšie. Videla som takto ženu s dvoma malými deťmi. Hovorila, že im zostali len prikrývky a hračky, nič iné“, rozpráva Soňa.

Všimla si tiež, že v postihnutej oblasti sú miesta, kde ešte stále nedorazila štátna pomoc. Aj ľudia sa sťažujú, že „sú ponechaní sami na seba“. „Niektorí experti kritizujú, že štátna pomoc sa distribuuje na základe podpory vláde“, hovorí reportérka Soňa Weissová.

„Nevidela som tam vôbec pomáhať vojakov. A to ide o druhú najväčšiu armádu v Nato. Armáda tam nezasahovala, armáda tam nepomáhala. Nevideli sme vôbec, že by tureckí vojaci rozdávali jedlo.“ Vysvetlenie pre to nemá.

Napriek tomu je podľa nej situácia v Turecku lepšia ako v Sýrii. „Stále myslím na to, že v prípade Turecka ide o región, kde sa pomoc – hoci aj choaticky – raz dostane. Ale je tu Sýria, kde pomoc miestny režim limituje, a tam tí ľudia ani to nemajú. A to je neskutočné!“ - opisuje Soňa Weissová.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Toto určite nie je to Slovensko za aké sme v Novembri 89 štrngali. Po Nežnej revolúcii sme asi urobili chybu v tom, že sme boli príliš benevolentní voči tým, ktorí v minulom režime najviac škodili , či už to boli vysokí funkcionári ŠTB alebo vysokí funkcionári Komunistickej strany, hovorí herečka Eva Pavlíková. Podľa nej komunistická mentalita, ako i systém “našich ľudí”, pretrval v nás až dodnes.

Nerozumiem ako môže vzniknúť nenávisť na základe sexuálnej orientácie, viery či farby pleti. Mne to príde odporné pretože všetci sme predsa ľudia a každý človek by mal mať rovnaké práva. V tomto sme úplne zaostalá krajina a vždy to pred nejakými voľbami nejaký politik otočí na tie veci, čo sa dejú v spálni a snaží obrátiť národ proti inak orientovaným ľuďom.

Je smutné, že tu nie sú povolené registrované partnerstvá či sobáše pre všetkých. Však sami vieme, aké to bolo, keď sa tu nenávideli Židia a prišiel Holokaust. Hovorí v rozhovore pre Ráno Nahlas známa a obľúbená herečka Eva Pavlíková. Tisa preto považuje za súčasť našich dejín, ale iba ako varovné memento a časť histórie, za ktorú by sme sa mali hanbiť.

Aké je teda dnešné Slovensko očami Evy Pavlíkovej? Kam zmizla empatia a súcit voči slabším - ako aj akokoľvek iným, tohoto nášho vraj kresťanského Slovenska? Prečo sa tak radi zas a znova nechávame opantávať populistami a prečo si politici väčšinou nájdu čas na divadlo iba tesne pred voľbami?

Chodia politici vôbec do divadla a je podľa nej kultura na chvoste záujmu politiky? Ako vníma ministerku kultúry a prečo sa podľa nej o tento post nestrhne pri zostavovaní vlády bitka medzi stranami?

No a napokon, mení sa aj divadelný divák a jeho vkus? Sme ešte pripravení vnímať a absorbovať hlbšie, ba až katarzné, umelecké zážitky a čo je katarziou pre Evu Pavlíkovú?

Ráno Nahlas s herečkou Divadla Andreja Bagara Evou Pavlíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zabijak, ktorý má na svedomí milióny. Len jeho ostatný prejav v Turecku a Sýrii ich zabil na tisícky. Nehovoriac o zranených a ľudí bez s trechy nad hlavou, čo má na svedomí tiež. Zemetrasenia. Od tých najničivejších – o ktorých prichádzajú správy z rôznych kútov sveta, až po tie najmiernejšie, aj z nášho územia – naposledy z prelomu rokov 2020/21. Ak dokážu byť tak ničivé, ako nezostať zaskočení, keď prídu? Alebo je to nemožné? Dá sa vytušiť čosi z ich štúdia? Téma pre seizmológa Kristiána Csicsay.

„Bohužiaľ, zemetrasenia sa nedajú predpovedať. Keby sme ich chceli predpovedať, museli by sme priamo na zlomoch v hĺbkach desať, dvadsať, tridsať kilometrov nainštalovať prístroje, ktoré by merali napätie. A hlavne zmenu stavu tohto napätia“, tvrdí seizmológ SAV.

Dodáva však, že jedno „keby“ a ďalšie „ale“.

„Keby sme to vedeli odmerať, možno by sme tak dokázali predpovedať zemetrasenia“.

„Ale nikto na to nemá, bolo by to finančne neúnosné, nemá na to žiadny štát“, vysvetľuje Csicsay. Hovorí pritom o nákladoch rádovo v desiatkach miliárd eur.

Schodnejšiu cestu vidí v „predpovediach“ na základe štatistík zo seizmologicky citlivých oblastí. „Prístrojovo zaznamenávame zemetrasenie tak sto až stodvadsať rokov, no historické pramene prinášajú správy o zemetraseniach aj z obdobia napríklad pred našim letopočtom“, vysvetľuje seizmológ Csicsay.

Logikou tohto prístupu je sledovať seizmologicky citlivé oblasti z pohľadu periodicity zemetrasení a prispôsobiť tomu aj infraštruktúru krajiny. Budovy, obydlia, mosty – to všetko by malo byť stavebne dimenzované na možnú seizmickú činnosť.

„V rámci Európy nemajú dve tretiny budov antiseizmický dizajn“, približuje seizmológ Csicsay „Mosty v Japonsku sú napríklad stavané tak, aby vydržali aj magnitúdo sedem“, dodáva.

Z tohto pohľadu je podľa neho relatívna aj ničivosť zemetrasení. Pre našu oblasť by bolo podľa Csicsaya „silným a ničivým“ zemetrasením už magnitúdo štyri až päť, pre Japonsko podsatne vyššie. „V roku 2015 sme mali zemetrasenie v okolí Brezna s magnitúdom 3,2 a ľudia vtedy hlásili napríklad poškodené komíny“, ilustruje seizmológ.

Aj stavebníci na Slovensku sa však riadia „mapou špičkového zrýchlenia“, ktorá reflektuje seizmicitu daného územia.

V podcaste sa dozviete:

- že zem pod našimi nohami (litosferické dosky) je stále v pohybe a rotuje

- že geologický čas zeme „tiká“ v tisíckach až miliónoch rokov, nie v našich sekundách

- že Richterova stupnica už je minulosťou

- ako vzniká zemetrasenie

- čo vyjadruje „magnitúdo“

- že zemetrasenie s intenzitou magnitúda 8 sa rovná 476 mld kilogramov TNT trhaviny

- že zvieratá majú zvláštne receptory, ktorými zachytia blížiace sa otrasy zeme

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tu sa lož stala hlavným nástrojom politického súboja, už to nie je: Klamstvo versus pravda, ale je to o tom, ktoré klamstvo je presvedčivejšie. Kategória pravdy sa vymazáva a namiesto toho sledujeme preteky v klamstve, tvrdí expremiérka Iveta Radičová. Slovensko podľa nej stojí pred osudovým geopolitickým rozhodnutím, kľúčová tak zrejme bude, ktorý tábor bude úspešnejšie mobilizovať svojich voličov. A patrí Dzurinda ešte do politického ringu?

Slovensko dnes stojí pred doslova osudovými voľbami. Priznajme si, koľkokrat sme už túto frázu z úst politikov mohli za všetky tie roky ponovembrového režimu počuť? Naozaj často, no i tak, majú mnohi ľudia čoraz intenzívnejší pocit, že sa napriek týmto rečiam, v podstate vôbec nič nezmenilo a politici ich tak zasa a znova oklamali.

Samozrejme, môže to tak byť, ale občas sa i dobre znejúca fráza môže stať pravdou a občas môžu byť niektoré voľby pre Slovensko skutočne osudové. Napokon, bolo tomu tak v roku 1990, 1998, no a môže tomu tak byť aj tento rok v septembrových predčasných voľbách. Hrať sa v nich totiž nebude o nič menšie, ako o to, kam sa ako štát vyberieme a či je nám bližší Rím alebo Byzancia alebo inak povedané: V septembri to môže byť aj o voľbe medzi Európskou úniou alebo Moskvou. Riziko tejto voľby je pritom dnes podľa viacerých komentátorov pomerne značné.

“Pokiaľ by zostala politická ponuka voličom v tejto podobe ako je dnes, tak to riziko opačného geopolitického zlomu ako v roku 98 je veľké,“ odpovedá na aktuálnu ponuku politických strán v tejto dileme bývalá premiérka a profesorka Iveta Radičová.

Ako si Ivta Radičová vysvetľuje, že i v samotnej spoločnosti rastie dopyt po vláde tvrdej ruky, rovnako tak, ako narastá aj pochopenie pre putinské Rusko či váhanie nad hodnotami EÚ? Kde sa berie toľké sklamanie z nefunkčnosti ponovembrovej demokracie u tak veľkej časti verejnosti a napokon, ako nepopulisticky odpovedať na všetky tie rokmi nenaplnené očakávania voličov? Čo aktuálne politické strany vlastne dnes svojim voličom ponúkajú no a má ešte vôbec čo Slovensku ponúknuť bývalý premiér Mikuláš Dzurinda?

Témy a otázky pre expremiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Proces písania knihy bol opäť plný prekvapení, čo všetko ten chlap dokázal zistiť, na čo policajti a prokurátori prichádzajú až teraz“ – Annamária Dömeová o Jánovi Kuciakovi.

„Tešila som sa, že sa o Jánovi Kuciakovi bavíme ako o skvelom novinárovi, nie ako o zavraždenom chlapcovi vo Veľkej Mači“ – Laura Kellöová. Na 350 stranách „aktualizujú“ kauzy svojho kolegu Jána Kuciaka, ktorý bol zavraždený pred piatimi rokmi.

Z knihy Kuciak. Reportáže 2015 – 2023 sa dozvieme, ako sa tieto kauzy a ich aktéri po tých piatich rokoch vyvinuli.

„Prečo sme napísali túto knihu?“ – zamýšľa sa Annmária. „Ján Kuciak je vykreslený na jednej strane ako obeť ohavného zločinu, ale my chceme touto knihou upozorniť na to, že bol skvelý novinár. Urobil zásadné zistenia, z ktorých orgány činné v trestnom konaní žijú dodnes. Vznikol dokonca samostatný tím novinár, ktorý mal pracovať len na jeho zisteniach. Niektoré veci sú v štádiu, že sa už dostávajú na súd, píšu sa obžaloby a naozaj to začína mať spád.“

„Janko vedel naozaj veľmi dobre pracovať s otvorenými zdrojmi, dokázal si posťahovať množstvo dokumentov. Dostal sa do rôznych zbierok listín, vedel nájsť rozsudky. Proste toto bol jeho spôsob práce, s ktorým nemal problém a veľmi ťažko mu potom bolo vykĺznuť v odpovediach, pretože on mal na všetko papier.“

Annamária uzatvára, že „to je bol jeden z dôvodov, prečo tak často hnevali jeho otázky Mariána Kočnera. Pretože s registrom záložných práv sa nemôžete hádať“.

„Do knihy sme vybrali aj niektoré jeho poznámky a schémy, aby ľudia videli, aké šialené excelovské tabuľky používal“, opisuje Laura Kelloová. „Ako si všetko systematicky zoraďoval, ako sledoval firmu po firme a položku po položke, zmluvu po zmluve. Aby ľudia mali predstavu, ako Janko pracoval a ako to vyzerá“, pokračuje Laura. Zdanlivo nesúrodé kopy dát podľa nej investigatívcovi Kuciakovi dávali zmysel. „Jano sa v nich vyznal a vedel z nich vyskladať dobré texty aj s presahom do súčasnosti“, tvrdí Laura.

V podcaste sa dozviete, aký bol Ján Kuciak nielen novinár, ale aj kolega, priateľ, kamarát. Rovnako v ňom zaznejú niektoré úryvky z novej knihy, ktorá sa dá dnes ešte len predobjednať.

Až smutno zaznievajú slová Jánovho otca Jozefa Kuciaka z prológu tejto knihy: „Prvé dva roky sme cítili mohutnú podporu spoločnosti. (…) Rokmi sa však postupne strácala a dnes už zostala naozaj iba hŕstka ľudí, ktorí nezabudli a sú s nami. Pojednávacie miestnosti sú prázdne, nezmyselné konšpirácie na vzostupe.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tak ako voľby 2020 rozhodli emócie tesne v závere, aj teraz to bude viac o emócii než o ráciu, hovorí o aktuálne sa rozbiehajúcej predvolebnej kampani šéf gentúry AKO Václav Hřích. Kľúčovou pre výsledok volieb podľa neho bude mobilizácia voličov, tá ale potrebuje silný motív i emóciu. Aká kampaň nás čaká a komu zabezpečí vládnu moc?

Slovensko je už obomi nohami v predvolebnej kampani. Stále však nevieme kto všetko sa v nej bude uchádzať o dôveru voličov. Zatiaľ nepoznáme nielen mená a tváre kandidátov na poslancov, ale nie je jasne ani to, ktoré strany do volieb ešte vzniknú, ktoré sa s ktorými spoja či dokonca sfúzujú do spoločných volebných projektov. Politika sa mení na čoraz tekutejšie pohyblivé piesky a dochádza k pohybom ako na konzervatívno nacionalistickej strane, tak i v liberálno euroatlantickom tábore. Klúčovým motívom je snaha sformovať subjekty, ktoré majú šancu prejsť 5 percentným sitom potrebným na vstup do parlamentu.

Renesanciu môže zažiť aj kontaktná osobná kampaň takpovediac od dverí k dverám, ktorú tak dobre v minulosti zvládol ako Mikuláš Dzurinda, tak i Robert Fico. Zápasiť o dôveru voličov vo virtuálnom svete sociálnych sietí totiž vôbec nemusí stačiť. Na kontaktnú kampaň po celom slovensku však mnohým stranám, podobajúcim sa viac schránkovým firmám než politickým subjektom, môžu chýbať regionálne štruktúry i výrazné osobnosti.

Zásadným faktorom volebného úspechu môže byť mobilizácia voličov, tvrdí šéf agentúry AKO Václav Hřích. Otázne však je, ktorá zo strán bude v mobilizácii úspešnejšia. Tá skupina voličov, ktorá je ochotná sa dopúšťať myšlienok je totiž ťažšie mobilizovateľná, ľahšie sa mobilizujú tí, ktorí poslúchnu, hovorí.

Čo budú kľúčové témy a formy kampane? Nakoľko môže byť pokojná a nekonfrontačná kampaň Petra Pavla na českého prezidenta úspešná a inšpiratívna pre polarizované Slovensko? Zabodujú témy sexuálnej inakosti a do akej miery ovplyvní kampaň to, čo sa práve deje na Ukrajine?

Volebná kampaň a jej možné výsledky očami šéfa agentúry AKO Václava Hřícha. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Profesorka Mária Bieliková bola vedeckou aj IT osobnosťou roka. Je expertka na umelú inteligenciu. Tá podľa nej zmení množstvo ľudských profesií. Nie je to žiadna bytosť, ale nástroj, ktorým automatizujeme svet.

Povolania sa budú meniť, lebo množstvo činností zvládne stroj lepšie ako človek. Týka sa to aj práce s textom a teda napríklad už aj právnikov, novinárov, účtovníkov či učiteľov. Mnohým z nich dokáže umelá inteligencia pomôcť. Kto rozšíri svoje schopnosti o umelú inteligenciu, bude vo výhode. Prejavuje sa to naplno napríklad v architektúre – kto stále kreslí na papier, nemá šancu.

Máme sa teda všetci naučiť pracovať s umelou inteligenciou, vrátane malých podnikateľov a živnostníkov? Umelá inteligencia im môže pomôcť znížiť cenu. Mária Bieliková tvrdí, že všetci sa musíme naučiť komunikovať so strojmi. Aj stroje totiž robia chyby a my musíme poznať aj ich limity. Kde začať, ak podnikáte a neviete nič o umelej inteligencii?

Ľudia nie sú evolučne dobre pripravení na rýchle zmeny, no teraz sa technologické zmeny stále viac zrýchľujú. Čakajú nás teda ešte turbulentnejšie časy? A budú vďaka nej bohatí ešte bohatšími a všetci ostatní chudobnejšími? Podľa profesorky Bielikovej z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií to závisí od toho, ako budeme regulovať vlastníctvo dát, lebo práve dáta sú zlato budúcnosti.

Čo to znamená pre naše školstvo a vzdelávanie? Mária Bieliková hovorí, že sa všetci budeme musieť naučiť flexibilite.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Ako spoločnosť sme v regrese. Freudovsky povedané, sme v orálnej fáze vývoja. A keď je niekto v orálnej fáze vývoja, potrebuje niekoho, kto nakŕmi jeho veľké ústa. No a tak si volíme tých, čo majú silné reči aby nás nimi nakŕmili, hovorí o stave našaj spoločnosti  psychiater Michal Patarák. Prečo si volíme narcisov a čo to o nás vypovedá?

Pre slobodu je niekedy dôležitejšie povedať “Nie”, ako povedať “Áno” všetkému. Moja sloboda je vyhraniť sa voči niečomu a žiť pre seba, hovorí psychiater Michal Patarák. Podľa neho infantilnieme a stávame sa doslova narcistickou spoločnosťou, ktorá uprednostňuje okamžité uspokojenie všetkých svojich potrieb no a práve preto naša politika odráža stav, v ktorom sa my sami, ako spoločnosť, nachádzame. Volíme si tak takých politikov, ktorí sú našim sebaobrazom a ktorí odrážajú naše vlastné očakávania a požiadavky na nás samotných. A prečo redukujeme kresťanskú zvesť na tému sexuality? To je znakom našej nevyzrelosti a vnútornej neistoty, tvrdí Michal Patarák.   

Kto sme a kam ako spoločnosť kráčame? Kam sme sa to ako spoločnosť dostali, keď, v čase vážnych ekonomických a geopolitických kríz, až neuroticky riešime témy sexuality? Čo o nás vypovedá naša nechuť prijímať a akceptovať inakosť? A dá sa zredukovať kresťanská zvesť iba a len na tému sexuality? Prečo si sťažujeme na to, že nás ovládajú narcistickí politici a čo to o nás vypovedá, ak si ich my sami, zas a znova, opakovane volíme?

Témy a otázky pre psychiatra a šéfa SPS Michala Pataráka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.