Bez obalu 🎙

Po mesiaci skrývania v úkrytoch a sporadického nočného vychádzania sa niektoré deti na Ukrajine boja denného svetla“. O svojej skúsenosti s Putinovou agresiou hovorí Anton Frič zo Spišskej diecéznej charity. Bol medzi prvými, ktorý prišiel pomáhať utečencom pred vojnou na hranicu s Ukrajinou. Dnes tam týždenne vypraví aj do šesť kamiónov pomoci.

 

Bývalý spravodajský fotograf, utečencom pomáhal už v konfliktoch v Iraku či Kurdistane, presídlencom z Doneckej a Luhanskej oblasti už v roku 2014.

 

„Nikdy som si nepredstavoval, že niečo podobné budeme zažívať za našimi hranicami“, tvrdí.

 

S ukrajinskou charitou spolupracoval ešte v mierových časoch, staré kontakty tak využíva na pomoc v aktuálnej situácii. Na ukrajinskej hranici bol medzi prvými, hneď v prvých hodiných prvého dňa horúceho konfliktu 24. februára.

 

„Zažíval som to už v Iraku. Vedel som, že keď niekde začne vojna, ľudia sa ihneď zdvihnú a utekajú, lebo sa boja“, tvrdí.

 

Aké boli prvé hodiny? „Tam bol trašný chaos. Autom sa tam ani nedalo dostať, lebo to bola zahltené čakajúcimi. Samotní vojaci a colníci to veľmi nezvládali. Boli totiž v bežných stavoch, ako fungujú v mierových časoch.“

 

Neskôr sa dostal aj ďalej – bol v ostreľovanom Kyjeve, prespal v metre, „aby pochopil situáciu tých, čo sa tam ukrývali“. Irmiň, Buča, Hostomeľ, Brovary, Veľká Dymivka – to sú ďalšie miesta spojené s bojmi a vojnovými zverstvami.

 

„Človek ani fotiť nechce. Počúvate tých ľudí a ešte keď vám to rozpráva dievča vo veku vašej dcéry, veľmi ťažko to prežívam.“

 

„Rozprával som sa s rodinou, ktorá nastúpila do evakuačného autobusu. Ich starí rodičia zostali na mieste, nechceli opustiť, čo si celý život budovali. A oni videli z toho autobusu, že všetkých ľudí, ktorí nenastúpili, Rusi pre ich očami – a boli tam aj deti – jednoducho postrieľali.“

 

„Stretli sme sa s deťmi, ktoré tridsať dní boli v krytoch. Boja sa denného svetla. Vonku vychádzajú iba večer. Aj to iba po naliehaní a prosbách rodičov. Tie traumy sú tam pre mňa najťažšie, lebo sám mám veľa detí“, tvrdí Anrton Frič.

Takmer dva milióny sporiteľov a naakumulovaných vyše 11miliárd eur. A väčšina – vyše 65percent úspor v garantovaných a teda menej výnosných fondoch. Druhý dôchodkový pilier v číslach. Kritizovaný, lebo málo výnosný. Málo výnosný, lebo zanedbaný – či už zo strany regulátora a rovnako zo strany jeho používateľov. Má sa to ale zmeniť, signál prichádza z rezortu práce a sociálnych vecí, ktorý pripravil legislatívne zmeny. Pozrieme sa na ne s Janou Polakovičovou Kolesárovou, ktorá vedie dôchodkovú sekciu.

 

Čo ministerstvo navrhuje?

 

Najdôležitejšou zmenou je zavedenie tzv. predvolenej investičnej stratégie. Chce ňou vyriešiť problém veľkej časti sporiteľov, ktorí sú v málo výnosných dlhopisových fondoch. Presunom úspor do výnosnejších tak chce zabezpečiť ich lepšie zhodnotenie, čo je predpokladom pre vyššie dôchodky.

 

V podcaste sa dozviete ďalšie podrobnosti o pripravovaných zmenách, medzi iným o navrhovanom rušení či znižovaní poplatkov za správu a vedenie účtov, či nové pravidlá pri vyplácaní súkromných dôchodkov.

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O deťoch hovoríme ako o tom najcennejšom a najhodnotnejšom, čo v spoločnosti máme. Je tomu však naozaj tak?  Fráza, dnes je to pre väčšinovú spoločnosť len fráza, hovorí kandidátka na post detskej komisárky Janette Motlová. Podľa nej sme v ochrane práv detí 30 rokov spali a je načas dať hlas deťom, ktoré sú spoločnosťou prehliadané a nevidené.

Brutálna detská šikana v Miloslavove, desiatky tisíc detí, ktoré boli v čase pandémie odstrihnuté od možnosti plnohodnotného  vzdelávania, rastúce domáce násilie ako i množstvo prípadov zneužívania detí, matky samoživiteľky existujúce na hranici chudoby, ale aj nedostatočný počet detských psychiatrov či možností umiestniť dieťa so špecifickými potrebami do vzdelávacieho systému či mu zabezpečiť odbornú pomoc. Tieto fakty, zrejme viac než akékoľvek deklarácie a frázy, vypovedajú dosť o svete, v ktorom naše deti dnes musia žiť. Čo s tým a ako pomôcť tým, ktorí sú dnes najslabšími členmi nášho spoločenstva no už o chvíľu budú tými, kto ho bude riadiťí, teda našimi deťmi?

Ráno Nahlas s kandidátkou tretieho sektora na post komisárky pre deti Janette Motlovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský 

Ak sa chceme vyznať v Putinovi, treba si pripomenúť diagnostiku narcistickej ako i paranoidnej poruchy osobnosti a to navyše v kombinácii ešte aj s antisociálnymi črtami jeho povahy, hovorí na margo imperiálnej a aktuálne aj agresívnej politiky Ruska psychiater Jozef Hašto.

Čo sa to deje v hlave prezidenta Ruska Vladimíra Putina a aké sú psychologické korene ruskej expanzívnosti? Ako sa tak veľký a kultúrne bohatý národ dokázal tak rýchlo mentálne znacifikovať? Kde sa v nás berie taká krutosť, s akou sa ruské vojská správajú voči civilnému ukrajinskému obyvateľstvu, zvlášť voči ženám a kto sú to tí, ktorí to páchajú? No a ako sa človek dokáže vyrovnať s tak hlbokými a násobnými traumami, akými prechádzajú mnohí ukrajinskí utečenci, ktorých stretávame aj tu u nás? Témy pre psychiatra Jozefa Hašta.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

 

 

Putinova agresia na Ukrajine má dva mesiace. Dátum padol presne na čas pravoslávnej veľkej noci, ktorá je pre Ukrajincov i Rusov tradične slávnostným okamihom. A hoci Vladimír Putin nevypočul volanie po aspoň sviatočnom „stíchnutí zbraní“ – na čo vyzýval pápež František či ekumenický patriarcha Bartolomej, Kyjev privítal zatiaľ najvyššiu diplomatickú rezprezentáciu Západu – šéfa americkej diplomacie a obrany. Hýbe sa tiež najvyššie vedenie OSN – a to po trajektórii Ankara-Moskva-Kyjev. A Petntagon organizuje na jednej zo svojich európskych základní veľký summit o budúcnosti konfliktu. Čo na to Vladimír Putin? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.

 

Moderuje Jaroslav Barborák.

„Štát si cení špičkových športovcov, víťazov olympiád, prečo to nerobí so špičkovými umelcami?“ - pýta sa Marián Turner, ktorý je od začiatku tohto roka novým generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie.

 

Stretli sme sa na veľkonočnom festivale Berlínskych filharmonikov v nemeckom kúpeľnom meste Baden Baden, kde v spoločnosti svetovej hudobnej špičky vystupoval aj Slovenský filharmonický zbor.

 

Pod taktovkou šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov, ruského dirigenta Kirilla Petrenka, tam predviedli dve opery ďalšieho významného Rusa Petra Iľjiča Čajkovského: Pikovú dámu a Jolantu.

 

V kontexte Putinovej agresie na Ukrajine tak šlo aj o paradox. „Puškin nie je Putin. Je to iný kontext. Kvalitnú kultúru nemôžeme vymazať“, vysvetľuje Marián Turner.

 

Podcastový rozhovor sme nahrávali v jednom z najväčších operných a festivalových domov sveta. Festspielhaus v Baden Badene má kapacitu 2500 miest. Slovenská filharmónia má 708 miest.

 

„Skúsme sa učiť od krajín, kde si vysokú kultúru vážia“, tvrdí šéf filharmónie Turner. „Vychádzajú pritom aj z prepočtov, ako sa kultúra prejavuje na ekonomike štátu. A štúdie ukazujú, že jej dosah sa blíži dosahu automobiliek“, dodáva.

 

Poukazuje však aj na fakt, že vysoká kultúra je prevenciou pred vojnami.

 

V rozhovore sa dozviete aj o tom, či pandémia a vojna na Ukrajine zdvihnú cenu kultúry na Slovensku a tiež, ako Marián Turner vníma silu ministerku kultúry, alebo ako sa stavia k situácii nespokojných sólistov v opere SND.

 

Moderuje Jaroslav Barborák.

S ruskou agresiou voči Ukrajine prišli na Slovensko už státisíce vojnových utečencov, mnohí prišli o domov, mnohí aj o tých najbližších. „Utrpeli mnohonásobné traumy, ktoré ešte nestihli sami spracovať. Treba im dať čas a najmä, pocit bezpečia, hovorí ukrajinský psychiatrička Myroslava Hankáková.

Sú tu a sú ich tisíce, utečenci z vojnou zmietanej Ukrajiny. Ako im dať pocit bezpečia a ao vlastne s nimi hovoriť po tom, čo prežili? A ako samotní Ukrajinci spracovávajú svoje vojnové traumy a čo im pomáha? No a aké sú ich potreby v tejto neľahkej situácii vykorenenia z ich domovov, neraz iba s tým najnutnejším, čo sa dalo zobrať pri úteku? No a napokon, ako povedať dieťaťu, že jeho otec padol pri obrane vlasti? Témy pre psychiatričku z Ukrajiny Myroslavu Hanákovú, ktorá žije a pracuje na slovensku už deviaty rok.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

 

 

„Ide o poníženie Ukrajincov a snahu o takpovediac rozriedenie ukrajinského genofondu,“ hovorí na margo správ o masovom znásilňovaní ukrajinských žien ruskými vojakmi politologička, ktorá sa venuje dejinám genocíd Dagmar Kusá. Tvrdí, že tak, ako sa bude ruská frustrácia z vojnových neúspechov zvyšovať, masovosť a brutalita ich vojnových zločinov bude narastať.

Vojna na Ukrajine zúri už takmer dva mesiace a každým dňom pribúdajú ďalšie a ďalšie správy ako i osobné svedectvá o vojnových zločinoch a zločinoch proti ľudskosti . Cielené vraždenie bezbranných civilistov, masové a brutálne znásilňovanie ukrajinských žien ruskými agresormi, zámerné ostreľovanie civilných cieľov, ako i mučenie a vraždenie zajatých vojakov protistrany. Navyše, v oficiálnej ruskej tlači sa objavili doslova až genocídne plány na „deukrajinizáciu“ skrytú pod pláštikom údajnej denacifikácie.

Je teda vojna na Ukrajine cielenou genocídou ukrajinského národa a čo sa skrýva pod ruskými slovami o denacifikácii Ukrajincov? Kam až môžu tieto plány zájsť a aké poučenia nám môžu dať genocídy z minulosti, ako napríklad tá v Rwande či Kambodži? No a ako sa rodí a čo poháňa mentalitu páchateľov genocíd? Témy a otázky pre politologičku Dagmar Kusú z BISLY.

Počúvate Ráno Nahlas, pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna, ktorá vyplavuje dobro v ľuďoch. Vojna, v ktorej sa nedá byť ateistom. Vojna, ktorá mobilizuje nielen nenávisť, ale aj jej opak – Konflikt na Ukrajine, ako o ňom hovorí či píše vo svojich statusoch dokumentarista Juraj Mravec. Jeho fotografie a dokumentárne zábery, ktoré točí, však zachytávajú skôr jej krutosť, zverskosť, nepochopiteľnosť…. Pred pár dňami sa po týždni vrátil z Charkova, predtým bol na Ukrajine v kuse takmer mesiac. Prečo je v konfliktoch dôležité byť na mieste, ako sa fotí či točí vojna… a dá sa na zažité zabudnúť?

 

„Idem tam za ľuďmi, ktorí si tú vojnu nevybrali, nechcú ju a musia ju nejako znášať. Tí ľudia majú príbehy, ktoré treba rozprávať, preto je potrebné ísť tam“, vysvetľuje Juraj Mravec.

 

„Strieľali po mne v Iraku, bol som pod mínometnými obstrelmi, bol som bombardovaný, množstvo takýchto vecí som zažil a vždy som mal veľké šťastie, že som z toho vyviazol bez zranenia“.

 

V Charkove na východe Ukrajiny bol na sídlisku severná Saltovka. „Prvé čo nám na hoteli povedali bolo, aby sme tam nechodili. Samozrejme sme tam išli“, rozpráva jeden z príbehov, ktoré prináša vojna.

 

„Charkov je mesto, kde ľudia nie sú na ulici. Tam všetci žijú pod zemou, lebo je neustále ostreľované.“

 

„Hore to padá a vybuchuje a v kryte práve v tých momentoch započujete aj rozprávku, ktorú číta mama dieťaťu. Aby sa nebálo a zaspalo.“

 

„Vo vojne ateisti nie sú“, tvrdí Juraj Mravec, hoci ešte pred nedávnom sa sám za ateistu považoval. „Tá veta je mimoriadne pravdivá, hoci o viere by som ja veľmi nechcel hovoriť, necítim sa na to hodný. Ale ten pocit, že vás niečo vyššie chráni, niečo dobré, je veľmi príjemný. Je to pocit, ktorý ľudia nemajú v bežnom živote šancu nikdy pocítiť“, zdieľa svoju skúsenosť vojnový dokumentarista. „Spoľahnúť sa na niečo vyššie mi príde ako prirodzený pocit, to vo vojnových zónach zažívam“, dopĺňa.

 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Prezident Putin prvý porušil olympijské pravidlá keď začal vojnu na Ukrajine, nebola iná možnosť než vylúčiť ruských športovcov, hovorí navádzačka Eva Trajčíková. Nebolo to voči tým športovcom fér, ale také sú pravidlá, dodáva paralympijská lyžiarka Alexandra Rexová. Tá, spolu s navádzačkou Evou Trajčíkovou, priniesla z paralympiady v Pekingu až dve medaily, vrátane zlatého kovu.

Už vyše 40 dní nás sužujú neustále desivejšie a desivejšie správy o vojne na Ukrajine a atrocitách páchaných ruskými agresormi. Ich obeťou sú civilisti, starci, ženy a neraz i malé nevinné deti. Sme z toho smutní, deprimovaní, ale aj nahnevaní a často cítime bezmocnosť a frustráciu. O dianí na Ukrajine sme v Ráno Nahlas hovorili už veľa a ešte veľmi veľa o tom, čo sa tam deje a prečo, aj hovoriť budeme.

Napriek všetkým hrôzam vojny vám ale dnes by som vám rad ukázal, že svet môže byť aj skvelé miesto a človek dokáže i úžasné veci. Tak, ako ich dokázala Alexandra Rexová, ktorá iba ako 16 ročná priniesla z paralympiády v Pekingu zlatú a k tomu ešte aj ďalšiu, tentoraz bronzovú, medailu. Obe medaily v kategórii zrakovo znevýhodnených športovcov získala spolu so svojou navádzačkou Evou Trajčíkovou.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský