„Lebo zachráni chudobného, ktorý volá, i biedneho, aj toho, komu nikto nepomáha.“ Žalm 72:12

Boh sa zvlášť stará o chudobných a biednych ľudí. Vo svete nie sú vysoko cenení. Byť chudobným a ešte k tomu biednym človekom, to ľudskému uchu neznie dobre.

Ale v Božom Slove dostávajú títo ľudia také zasľúbenia a uistenia ako nikto iný. Najväčším omylom, v ktorom my ľudia žijeme, je predstava, že bohatstvo, moc, postavenie a vplyv, tvorí šťastie a obsah života. No skutočnosť je práve opačná. Čím väčšie bohatstvo, tým väčšia ustarostenosť a nespokojnosť. Čím viac človek nasleduje svoje vlastné žiadosti, tým je nešťastnejší a zotročenejší. Ani Pán nedal zasľúbenia tým, ktorí sú bohatí a mocní.

„…mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených, lačných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno.“ (L 1:52–53)

Pán Ježiš neprišiel spasiť spravodlivých, ale hriešnikov. Zdraví nepotrebujú lekára, ale tí, ktorí sú chorí.

Keď sa Pán ujíma človeka, aby z neho niečo urobil, aby mu pomohol, koná z pohľadu človeka často predivne. Chvíľami sa môže zdať, že Pán je zlý ku svojim služobníkom. Keď nerozumieme Božím veciam, myslíme ’po ľudsky’.

Keď Pán chce posilniť človeka, robí ho slabým. Keď chce človeku pomôcť, robí ho bezmocným. Keď mu chce dať skutočné bohatstvo, robí ho chudobným. Keď chce dať život, zabíja. Keď chce človeka použiť vo svojej službe, robí ho úplne nepoužiteľným.

Mojžiš musel byť pastierom štyridsať rokov, až stratil akúkoľvek vieru, že môže pomôcť svojmu ľudu; až vtedy ho mohol Pán povolať a použiť na vyslobodenie svojho ľudu z Egypta.

Preto nie je až také divné, a vôbec nie nezmyselné, keď Pán odpovedá na naše modlitby inak, ako sa modlíme a očakávame.

Napriek tomu dostávame to, za čo sa modlíme.