„Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ (L 9:62)

Bohu trvalo jednu noc, aby dostal Izraelitov z Egypta. Trvalo však ďalších štyridsať rokov, kým dostal Egypt z Izraela. Izraeliti sa vždy pozerali späť.

Niektorí kresťania sú rovnakí. Vždy sa pozerajú späť. Vravia: „Pamätáš na staré dobré časy – vieš, predtým než som bol kresťanom? Človeče, to boli ale párty! Užili sme si kopec srandy!“

Skutočne? Boli to naozaj staré dobré časy? Boli aspoň tak dobré, ako si myslíš, že boli? Alebo je tvoja pamäť trochu skreslená? Zabudol si na prázdnotu? Zabudol si na skľúčenosť? Zabudol si na následky toho, čo si vykonal? Zabudol si na tú tupú bolesť hlboko vo vnútri? Zabudol si na zmätok, ktorý to prinieslo tvojej rodine? Takíto kresťania sa držia spomienok na pár pekných chvíľ, čo zažili, a to ostatné radšej vytlačili z pamäti. Práve to robili Izraeliti. Neustále sa obzerali späť. Avšak predtým, než ich začneme súdiť, uvedomme si, že často robíme presne to isté. Z toho dôvodu Ježiš vyhlásil: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ (L 9:62)

Stalo sa ti niekedy, že si šiel autom po diaľnici a za tebou šla policajná diaľničná kontrola? Dokáže to človeka znervózniť, však? Máš vtedy tendenciu spomaliť, aj keď ideš povolenou rýchlosťou? A ak spomalia oni, spomalíš ešte viac?

Nemôžeš žiť v dvoch svetoch. Nemôžeš ísť vpred, keď sa pozeráš vzad. A nemôžeš kráčať vpred duchovne, ak sa ustavične pozeráš poza svoje plece. Ľudia, ktorí menia svet, vidia príležitosti, ale tí, ktorých mení tento svet, vidia prekážky. Ľudia, ktorí menia svet, vidia mosty, ale tí, ktorých mení tento svet, vidia múry. Všetko je o tvojom pohľade na vec.