„Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona;  lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (L 6:38)

Milujem Deň vďakyvzdania, pretože je to sviatok, ktorý ešte nebol úplne skomercializovaný. Niektorí ho volajú Deň moriaka. Možno preto, aby sa sviatku neprikladala veľká dôležitosť. Avšak na Deň vďakyvzdania sa modlíme, jeme úžasné jedlo a na dve hodiny sa ocitáme v kolektívnej kóme. To posledné, čo by som po zjedení toľkého jedla chcel robiť, je cvičenie.

Vo svojom duchovnom živote môžeme dôjsť do bodu, v ktorom budeme obvinení z duchovného prejedania. Môžeme byť v cirkvi a vychutnávať si to najlepšie jedlo, študovať spolu Bibliu, spoločne uctievať a učiť sa. Je to skvelé. Avšak ak nemáme priestor na odovzdávanie toho, čo sme prijali, môže to byť problematické.

To, čo Boh daroval nám, musíme rozdávať. Inak dospejeme do stavu stagnácie a niečoho takého, ako je duchovná obezita. Nazýva sa to pasivita – vyhýbanie aktivite. To, čo nám Boh daroval, potrebujeme rozdávať. Je to biblický princíp. Ježiš povedal: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona;  Lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (L 3:38)

Mať vo svojom živote človeka, ktorý práve uveril, je dôležité, pretože on či ona ti bude dodávať energiu. Možnože jeden z dôvodov, prečo vo svojom živote nechceme ľudí, ktorí práve uverili, je, že nechceme zmeniť svoje správanie. Keď do chrámu zoberieme človeka, ktorý nedávno uveril, a potom ho vezmeme na obed, nemôžeme klebetiť. Pravdepodobne budeme na cestách dodržiavať rýchlosť. A pravdepodobne budeme robiť ďalšie veci, ktoré by sme ako kresťania robiť mali.

Možnože vo svojom živote nechceme tento dodatočný tlak. No tým si nielen nechávame ujsť príležitosť pomôcť im, ale aj sebe.