„Potom, keď v tomto meste zvestovali evanjelium a získali mnoho učeníkov, vrátili sa do Lystry, Ikónie a Antiochie; utvrdzovali duše učeníkov povzbudzujúc ich, aby zotrvali vo viere, a že: Cez mnohé súženie musíme vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Sk 14:21-22)

V roku 1991 vznikla na pobreží štátu Massachusetts najsilnejšia búrka v doteraz zaznamenanej histórii. Neskôr bola pasovaná za „Dokonalú búrku,“ pretože to boli tri búrky v jednej, ktoré vytvorili na Atlantickom oceáne takmer apokalyptickú situáciu. Dve existujúce búrky pohltil hurikán, ktorý ironicky nazvali hurikán Grace. Ironicky preto, lebo grace znamená v preklade milosť. Kombinácia týchto prvkov počasia vytvorila monštruózny hurikán, ktorý bol viac ako 3200 kilometrov široký a vytváral 30 metrové vlny.

V ôsmej kapitole Evanjelia podľa Matúša nachádzame učeníkov, ktorí čelia svojmu vlastnému hurikánu Grace: „Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci.  A hľa, veľká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď,  a On spal.“ (Mt 8:23-24)

Pozrime sa znova na dvadsiaty tretí verš: „Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci.“  K čomu to viedlo? Priamo k búrke. Táto búrka prišla preto, lebo učeníci počúvali Pána – nie preto, že by Ho nepočúvali.

Keď nás zastihnú problémy, niekedy predpokladáme, že je to výsledok našej neposlušnosti. V skutočnosti to môže byť úplne naopak. Boh si v našich životoch môže použiť búrky. Ak nemáš v živote žiadne ťažkosti, potom nemáš ani víťazstvá. Hovorí sa: „Kladivo rozbíja sklo, ale kuje oceľ.“

Boh má zámer s našimi životnými búrkami. Nám sa zdá, že by bolo lepšie, keby sme nikdy nemuseli žiadnou prejsť. Napriek tomu sú veci, ktoré sa v búrkach naučíme. Veci, ktoré sa naučíme iba v ťažkostiach a krízach, nikde inde.

Nikto nie je oslobodený od búrok života. Boh však pracuje. Tvoja bolesť nie je zbytočná. Koniec koncov, Boží prvotný zámer je, aby si sa viac podobal na Ježiša. Vezme veci, ktorými si prechádzaš a vo svojom čase si ich použije na svoju slávu.