„Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa – to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom.“ Kazateľ 2:11

Je úspech to najdôležitejšie v živote? To záleží od toho, ako definujeme úspech. Mnoho ľudí dosahuje svoje ciele, ale akú cenu za to zaplatili? Podviedli a zradili? Zapreli princípy a obetovali vlastnú bezúhonnosť? Zanedbávali rodinu a priateľov či aj úplne opustili Boha? Možno sú úspešní. Ale v konečnom dôsledku zlyhali. Úspech môže byť formou zlyhania.

Kráľ Šalamún, ktorý bol tak trochu na hriešnom žúre, povedal: „Čokoľvek si moje oči zažiadali, neodmietol som im; svojmu srdcu som neodoprel nijakú radosť; lebo moje srdce malo radosť zo všetkej svojej námahy; a to mi bolo odmenou za všetku moju námahu. Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa – to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom.“ (Kaz 2:10-11) Videl to všetko, všetko to urobil, a nenaplnilo ho to.

Môže sa nám stať horšie ako neuspieť. Môžeme uspieť a sami byť hrdí na svoje úspechy. Môžeme uspieť a uctievať úspech, a nie Toho, kto nám ho pomohol dosiahnuť.

Niekedy môže byť neúspech dobrý, pretože sa môžeme poučiť zo svojich chýb. A neúspech môže byť dobrý, aj keď urobíme niečo, čo je zlé – ak sa z toho poučíme a ak sa naučíme „ísť vpred cez neúspech“.

To znamená, že keď urobíme niečo zlé a okúsime trpké dôsledky, povieme: „Naozaj to už nechcem urobiť znovu.“ Preto si v živote postavíme zábrany, robíme preventívne opatrenia, aby sme nikdy viac nespadli do rovnakej pasce. Ak je to tak, potom sme sa z našich zlyhaní niečo naučili.