„Žil v Cezarei muž menom Kornelius, stotník takzvaného italského prápora, nábožný a bohabojný celým svojím domom, ktorý dával ľudu štedré almužny a ustavične sa modlieval k Bohu.“ Skutky apoštolov 10:1-2

Človek, ktorý je charakterizovaný takýmito slovami, to musí byť kresťan. Určite má odpustenie hriechov a večný život! Takto rozmýšľame my ľudia na základe našich prirodzených predstáv o Bohu a kresťanstve.

Zbožný človek je ten, kto je čestný voči Bohu a vyznáva pred Ním svoje hriechy. A ak k tomu dáva štedré almužny a stále sa modlí, nemôže to byť zlé s jeho vzťahom k Bohu!

Ale človek, o ktorom je reč, Kornélius, ešte nebol spasený. Ešte nemal odpustenie hriechov a večný život. Dostáva z neba videnie skrze anjela. Ale anjel ho neubezpečuje o tom, že s jeho vzťahom k Bohu je všetko v poriadku. Naopak, prosí Kornélia, aby poslal pre Petra. A Peter mu povie slovo, skrze ktoré bude spasený.

Toto jasne ukazuje, že nikto nemôže byť spasený a mať odpustené hriechy kvôli svojej pobožnosti, modlitbám a almužnám. Ani tá najlepšia nábožnosť nemôže spasiť nikoho.

Ak si spokojný so svojou pobožnosťou, so svojím intenzívnym modlitebným životom, s tým, že robíš veľa pre ostatných ľudí, ešte to neznamená, že si kresťan. Popri tom všetkom nemusíš mať odpustené hriechy a život s Bohom. Aby si to mal, musíš mať Pána Ježiša!

Peter rozprával o Pánovi Ježišovi Kornéliovom dome a povedal: „O Ňom svedčia všetci proroci, že pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto verí v Neho.“ (Sk 10:43) Keď to počúvali, zostúpil na nich Duch Svätý.

Odpustenie všetkých hriechov je úzko spojené s vierou v Pána Ježiša Krista a je dávané jedine skrze Jeho meno!

Preto je dôležité stratiť vieru v samého seba, vo vlastnú zbožnosť, vo svoje modlitby a skutky, aby slovo o Ježišovi bolo tým jediným, v čo máme nádej! Vtedy máme odpustenie hriechov a večný život.