„Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z pazúrov medveďa, vytrhne ma i z ruky toho Filištínca.“ (1Sam 17:37)

Na chvíľu si predstav, že si Dávid, ktorý na poli pasie svoje stádo, keď ťa odrazu predvedú pred proroka Samuela. On ti pomaže hlavu olejom a povie, že budeš ďalším kráľom Izraela. Nedostaneš žiadnu korunu. Ani na teba nečaká žiaden voz s tajnou ochrankou. Takže ideš späť k svojmu stádu oviec a všetko sa vracia späť do normálu.

Zamýšľam sa nad tým, či Dávidovi napadli niektoré žalmy , ktoré neskôr napísal, práve pri pasení jeho stáda. Možno niekedy uvažoval aj nad tým,  ako sú na ňom tie ovce závislé. Ako ho potrebujú dokonca aj na to, aby ich doviedol k potoku, pri ktorom sa mohli napiť. A možno mu napadlo nasledovné: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim privádza.“

Potom ho raz otec poslal navštíviť jeho bratov v prvej línii izraelskej armády. Izraelci čelili Filištíncom v údolí Élá, v ktorom sa muž nadmerných rozmerov menom Goliáš každý deň posmieval izraelskej armáde. Každý bol vydesený. Aj Dávidovi bratia a kráľ Saul.

„Nato sa Dávid opýtal mužov, ktorí stáli pri ňom: Čo dostane muž, ktorý zabije toho Filištínca a sníme pohanenie z Izraela? Veď kto je ten neobrezaný Filištínec, čo potupoval šíky živého Boha? Dávid povedal Saulovi: Nech z neho nikto nemá strach; tvoj služobník pôjde a bude bojovať s tým Filištíncom. … Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z pazúrov medveďa, vytrhne ma i z ruky toho Filištínca.“ (1 S 17:26, 32, 37)

Keď sa v rýchlosti presunieme na koniec príbehu, vidíme, že Dávid zloží Goliáša prakom a kameňom. Dávid sa pozeral na obra v Božom svetle. Nepozeral sa na Boha vo svetle obra.