„O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti  vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4:6)

Niektorí ľudia dokážu spať za každých okolností. Nie som však jedným z nich. Keď začujem čo i len najmenší hluk, zobudím sa. Keď vtáci štebocú, zobudím sa.  Mám ľahký spánok.

Lukášovo evanjelium nám prezrádza, že kým učeníci zápasili so zúrivou búrkou na Galilejskom jazere, Ježiš spal hlbokým spánkom. Ako sa loď kolísala dopredu a dozadu, naberala vodu. „Pristúpili teda a zobudili Ho volajúc: Majstre, Majstre, hynieme!“ (L 8:24) Áno, spanikárili. Tiež sa však modlili. Volali na Pána.

Ak sa nachádzame v ťažkostiach, potrebujeme robiť to isté. Viera a obavy nedokážu spolunažívať. Jedno maže druhé.  Poznáš ľudí, ktorí spolu nevychádzajú najlepšie? Možno by si rád jedného z nich pozval k sebe domov, no váhaš, či zároveň pozvať aj druhého. Vždy sa totiž vyskytne konflikt. . Viera a obavy fungujú rovnako. Ak máš obavy, nemáš priestor pre vieru. Obavy ničia vieru a viera ničí obavy.

List Filipským nám v 4. kapitole vraví: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou  predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum,  bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (v. 6-7)

Páči sa mi, ako to vyjadruje preklad J. B. Phillipsa: „Z ničoho si nerobte starosti; povedzte Bohu každučký detail svojich potrieb v úprimnej a vďačnej modlitbe a pokoj Boží, ktorý presahuje ľudské chápanie, bude neustále strážiť vaše srdcia a mysle keď spočívajú v Kristovi Ježišovi.“

Hovorí sa, že ak sa ti začnú triasť kolená, kľakni si na ne. Keď sú veci desivé, modli sa. Volaj na Boha.