Poznáte fotografiu detí pri ostnatom plote nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim, ktorá vznikla len krátko po ich oslobodení? 

Zhotovil ju jeden z tých, ktorí tábor oslobodzovali, ruský vojak a dokumentarista Alexander Voroncov.

No málokto vie, aký príbeh sa za ňou skrýva. A ešte menej aké príbehy sú za deťmi z fotografie - sedem z trinástich detí na známom zábere pochádzali priamo zo Slovenska.

Práve dnes si celý svet pripomína 80 rokov, ktoré uplynuli od oslobodenia nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim.

My sme symbolicky k tomuto okrúhlemu výročiu a Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokastu pripravili špeciálne vydanie podcastu Odkrývanie, ktoré pripravuje Dokumentačné stredisko holokaustu v spolupráci s denníkom SME. 

Počuť v ňom budete riaditeľa Dokumentačného strediska holokaustu, historika Jána Hlavinku v rozhovore s novinárkou Soňou Gyarfašovou - a o tragédii holokaustu budeme hovoriť cez jednotlivé ľudské osudy - tentokrát cez príbeh detí z fotografie, ktorých identitu sa podarilo zistiť a zrekonštruovať až po dlhých desaťročiach.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Viete, kto ako prvý prišiel s myšlienkou založenia Dokumentačného strediska holokaustu, pod taktovkou ktorého vzniká aj náš podcast Odkrývanie? Bola to silná žena, ktorá sa ocitla v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu.

Jej meno bolo Hilda Hrabovecká, hoci po svojom transporte sa stala číslom 1890, ktoré mala celý život vytetované na svojej ruke.

No a táto krehká a drobná žena sa zapojila aj do táborového podzemného hnutia. V Osvienčime prežila tri roky a nakoniec sa dožila aj oslobodenia, ktoré však pre mnohé a mnohých z nacistických väzňov skutočnou radosťou nebolo.

Vrátila sa akoby zázrakom domov, no nacisti celú jej rodinu vyvraždili, po vojne sa stretla len s jej dvoma členmi - sestrou a bratom. O všetkom však v celej hĺbke prehovorila až po nežnej revolúcii. Aj pred ľuďmi, ktorí sa snažili obhájiť vojnový Slovenský štát.

Prečo sa vlastne mladá Hilda Hrabovecká, ktorá svoju mladosť strávila v Osvienčime, rozhodla dať druhú šancu krajine, odkiaľ ju chceli deportovať na smrť? Ako dokázala žiť ďalej? A čo jej pomohlo všetko to ťažké prekonať a zvládnuť?

Aj o tom budeme hovoriť s etnologičkou Monikou Vrzgulovou z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie, s ktorou ich spájala nielen tragická téma holokaustu, ktorému sa Monika profesne venuje, no najmä hlboké priateľstvo.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hrdinovi nášho dnešného príbehu sa pred očami menil celý svet. Bol svedkom toho, ako vznikol fotoaparát, rádio aj film. Videl veľkú vojnu národov, rozpad impérii a na oblohe plachtiť prvé vzducholode.

Šimon Goldberger sa totiž narodil ešte v polovici 19.storočia - v roku 1851. A na svet prišiel do židovskej rodiny.Práca, ktorú si vybral, však odolávala aj behu času - veď takmer polstoročie pracoval ako poštár.No Šimon Goldberger mal v sebe aj invenciu a asi sa len tak ľahko nevzdával - keď prišiel v 70 rokoch o svoju prácu, založil si malý obchodík so zmiešaným tovarom.

Asi by si nikdy nemyslel, že svet, ktorý poznal, sa začne tak radikálne meniť a on sa stane v roku 1939 nepriateľom pre novovznikajúci Slovenský štát pre svoj židovský pôvod.

Vtedy túžil len po jedinom, aby nestratil svoj malý obchod, ktorý bol preňho živobytím a tak napísal prezidentovi nového štátu, inak katolíckemu kňazovi Jozefovi Tisovi.Bola to posledná nádej, ktorá mu zostala. Odpovede sa však nedočkal.

V máji 1942 ho gardisti natlačili s ďalšími stovkami ľudí - prevažne žien, starcov a detí do nákladného vagóna smerom do nacistických vyhladzovacích táborov -  vtedy mal Šimon Goldberger 91 rokov.

Dalo sa však svojmu osudu vôbec vzdorovať? Mal vtedy 91-ročný Šimon Goldberger nejakú šancu prežiť? A prežil ešte niekto z rodiny alebo je posledným, čo po jeho živote zostalo, zažltnutý list, ktorý písal Jozefovi Tisovi?

O tom všetkom budeme hovoriť v našom podcaste - v dvojrozhovore s dvoma vynikajúcimi odborníkmi - americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá pátra po osudoch ľudí, ktorí písali Jozefovi Tisovi a s etnológom Petrom Salnerom, ktorý na Slovensku priekopnícky mapoval ľudí, ktorí holokaust prežili.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mala osemnásť rokov a prezývali ju Lisette alebo aj po slovenskz - Alžbeta Blahová, bola to Francúzka,a zúčastnila sa Slovenského národného povstania. Zoltán Ferenc zasa pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, mal 44 rokov a živil sa roky ako kníhkupec.

Edita Dillerová mala 16 rokov, pochádzala z Medzilaboriec a pred sebou množstvo plánov - s celou svojou rodinou sa v tom čase ukrývali v okolí Brezna. Telá všetkých z nich sa našli v masovom hrobe na poli Krtičná neďaleko Brezna.
Na pamätníku, ktorý dnes týchto ľudí pripomína, je dohromady 31 mien - najmladší zo zavraždených ľudí  mal iba 7 rokov.

Všetci títo ľudia sa stali koncom roka 1944 obeťou nacistickej popravy.Pri tejto masovej vražde a zločine nacistického trestného komanda však asistoval aj Slovák - volal sa Oskar Bubeň, mal vtedy 21 rokov a pôvodne to bol partizán, ktorý bojoval proti nacistom v Slovenskom národnom povstaní. Lenže ubehlo len pár mesiacov a on sa ocitol v ich službách - a to dokonca veľmi blízko vysokému veliteľovi SS. Stal sa totiž jeho osobným šoférom.

Celkom zblízka tak videl Oskar Bubeň nacistické perzekúcie, ktoré voči civilnému obyvateľstvu nacisti rozpútali - zatýkanie židovských rodín, ktoré sa na strednom Slovensku skrývali a tiež ľudí, ktorí pomáhali odboju.Nakoniec sa spolu s nacistickým trestným komandom zúčastnil aj popravy všetkých týchto ľudí. A stal sa nielen svedkom, ale aj jej spolupáchateľom.

Prečo sa dal vlastne mladý Oskar Bubeň, ktorý bojoval v povstaní, nakoniec do služieb nacistickej moci? Niesol za svoje pôsobenie počas druhej svetovej vojny niekedy trest a oľutoval to, čoho sa zúčastnil? A čo nám môže jeho príbeh povedať dnes?

O všetkých týchto otázkach budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý je tiež riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu.Ten človek, o ktorom ideme hovoriť, je Oskar Bubeň, ktorého meno sa spája tiež s vraždou na poli Krtičná neďaleko Brezna. Ale než o ňom začneme hovoriť, čo vlastne o Oskarovi Bubeňovi vieme?

O tom všetko budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý pôsobí ako riaditeľ dokumentačného strediska holokaustu a nacistickej poprave na poli Krtičná sa venoval aj vo svojej štúdii.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to drobná, krehká žena. A stala sa silným hlasom tých, ktorý narozdiel od nej neprežili. Margita Schwalbová prezývaná Manca túžila byť lekárka, ale jej snu zabránilo rasové zákonodárstvo ľudáckeho slovenského štátu, ktorý nakoniec zabezpečil jej deportáciu do Osvienčimu. A ten sa stal paradoxne prvým miestom, kde začala vykonávať svoju prácu - alebo poslanie.

Zo svojej pozície sa snažila však zo všetkých síl pomáhať, hoci ohrozovala vlastný život.Ako táborová lekárka sa tu stretla aj s obávaným doktorom Mengelem a na vlastné oči sledovala jeho selekcie. Každodennou realitou v Osvienčime bolo najmä vraždenie, zomieranie a šialené nacistické pokusy, kde život človeka nemal žiadnu cenu.

Čo pomohlo mladej Margite Manci Schwalbovej, ktorá metaforicky otvorila aj zavrela Auschwitz, že toto celé prežila? Prečo o sebe hovorila, že žila životy tých druhých? A prečo sa stala nepohodlnou aj pre komunistický režim?O tom všetkom budeme hovoriť s 2 výbornými hosťami - historičkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Katarínou Hradskou, ktorá bola osobnou priateľkou Manci Schwalbovej a tiež s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavikom.

No a práve s nimi si dnes zrekonštruujeme jej príbeh, no povieme si aj o tom, čo nám môže povedať dnes.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Počas vojny so sadistickou zvrátenosťou trýznil bezbranných ľudí z prenasledovanej židovskej komunity - no ušiel akémukoľvek trestu a po vojne sa stal trestným sudcom, ktorý mal rozhodovať o práve a spravodlivosti.

Zdá sa Vám to absurdné?Tento príbeh sa skutočne stal. Človek, o ktorom je reč, sa volal Kornel Reinhardt, bol okresným náčelníkom a v šikane prenasledovaných židovských obyvateľov bol dôslednejší a snaživejší ako samotní ľudáci.Všetko sa to dialo na samom konci Slovenského štátu - v Medzilaborciach - no a tam bola pomerne početná židovská komunita.

Navrhol židovských obyvateľov nasadiť na nútené práce, postupne zavrel ich modlitebne a zakázal im vychádzať na ulicu Andreja Hlinku.

Len krátko po tom, čo vyšiel Židovský kódex, ktorý týmto ľuďom ukradol všetky práva, rozhodol sa ešte pritvrdiť.No a keď sa rozbehli deportácie, začal ešte viac zhoršovať už zúfalú situáciu týchto ľudí. Písal listy s apelom na ich urýchlenie a do transportov navrhoval posielať aj ľudí, ktorí boli chorí.

Bol režisérom 1.fázy deportácii v Medzilaborciach a za svoje zásluhy si dokonca polepšil. No a po vojne existovala snaha brať ho na zodpovednosť, tá však veľmi rýchlo stroskotala.

Prečo to celé kedysi vlastne robil? Ako je možné, že po tom všetko preplával dalej bez akéhokoľvek trestu? A čo vieme o jeho povojnovom pôsobení na pozícii trestného sudcu?

O tom všetkom budeme hovoriť s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavinkom, ktorý zrekonštruoval fragmenty jeho osudov.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeden pôsobil ako kňaz v Bánovciach nad Bebravou, druhý len o kúsok ďalej v Slatine nad Bebravou. A obaja sa osobne poznali. 
Ten prvý, Jozef Tiso, sa stal prvým mužom ľudáckeho Slovenského štátu, ktorý ako nemecký satelit vyviezol na smrť desaťtisíce svojich niekdajších židovských občanov.

Ten druhý, Daniel Kováč bol už od začiatku ostrým odporcom tohto režimu a rozhodol sa aktívne proti nemu tiež niečo robiť - pomáhal najvàčšej odbojovej skupine Flóra A popritom sa snažil zachraňovať tiež prenasledovaných židovských obyvateľov.

Ako evanjelický kňaz prišiel na dômyselný systém, ako docieliť, aby sa nakoniec títo ľudia vyhli deportáciam.Lenže jeho činnosť sa prezradila a on skončil v ľudáckom kriminále, odkiaľ písal ostré riadky niekdajšiemu známemu, prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi.

No a nakoniec sa Daniel Kováč burcoval k neposlušnosti voči ľudáckemu režimu a zapojil sa aj do Slovenského národného povstania.Odpovedal svojmu niekdajšiemu známemu prezident Tiso na jeho ostré riadky, v ktorých pranieroval ľudácky režim? 

Prečo sa vlastne rozhodol evanjelický farár Daniel Kováč, ktorý bol v čase vojny otcom troch detí, takto riskovať a ísť proti moci v čase, keď iní kolaborovali alebo mlčali? A prečo sa stala jeho činnosť neskôr tŕňom v oku aj pre komunistický režim?

O tom všetkom budeme hovoriť s americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá po rokoch oprášila jeho zabudnutý príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to fanatik alebo bezcharakterný karierista, ktorý si chcel v pohnutých časoch Slovenského štátu zaistiť teplé miestečko? Presne táto otázka sa niekoľkokrát objavuje pri životnom príbehu, ktorý si dnes predstavíme. 

Andrej Dudáš bol obyčajný úradník, ktorý to svojim snažením dotiahol na prešovského župana v Slovenskom štáte a ukázal v mnohom tvrdší ako najtvrdší radikáli.

Ešte oveľa skôr než nariadil Slovenský štát židovskému obyvateľstvu povinne nosiť žlté hviezdy, prišiel Dudáš s príkazom, že Židia v jeho župe musia nosiť na rukáve žlté pásky. No a zľutovanie nemal ani s tými najzraniteľnejšími.

Lenže svoj nátlak na židovské obyvateľstvo  Dudáš stále stupňoval - a tak sa ľuďom v župe, ktorú spravoval, žilo ešte ťažšie ako inde. Odporúčal ich nasadiť napríklad aj na nútené práce.

Na jar 1942, keď sa zo Slovenského štátu rozbehli deportácie židovského obyvateľstva do nacistických koncentračných táborov, ukázal opäť svoju nadprácu. A prikázal, aby židovských obyvateľov, ktorí budú deportovaní, zadržali ešte predtým ako rukojemníkov.Jeho krutosť voči židovskému obyvateľstvu a horlivé snaženie zapáčiť sa ľudáckym autoritám si všimli nakoniec aj samotní nacisti.

A neskôr ho zahrnuli aj do svojich plánov, jeho meno sa neskôr skloňovalo dokonca aj v súvislosti s postom ministra.

Kto bol teda Andrej Dudáš, ktorého prístup k židovskému obyvateľstvu sa vyznačoval mimoriadnou brutalitou? Čo bolo vlastne za jeho konaním? Aký mal podiel na holokauste na Slovensku a niesol niekedy za svoje činy vôbec zodpovednosť?

O tom budeme hovoriť a riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a historikom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Jánom Hlavinkom, ktorý sa príbehu Andreja Dudáša venoval aj vo svojom výskume.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ona mala 27, on o 2 roky viac. Margita a Aladár Löwyovci boli mladí manželia, ktorí žili v Trnave.

No ich šťastie ani spoločný život netrval veľmi dlho - písal sa rok 1942, keď ich od seba násilne oddelil ľudácky režim Slovenského štátu.

Aladára deportovali prvého - v jednom z prvých transportov, 29.marca.Keďže ľudácki politici po dohode s Nemcami tlačili na rýchle deportácie Židov zo Slovenska, necelý mesiac po manželovi, 21.apríla, odtransportovali do Lublinskej oblasti aj Margitu.Tam v tom čase nacisti realizovali svoj plán na konečné riešenie židovskej otázky.

Aladár sa dostal do koncentračného tábora Majdanek, kde o svoj život bojoval osem mesiacov.Margita prišla do Lublinu čase, keď jej manžel ešte zvádzal každodenný boj o život a nevedela, že sú od seba bližšie, ako by si vôbec mohla pomyslieť. Ona sa vtedy  dostala najskôr do geta. Bolo to len niekoľko dní predtým, ako nacisti spustili vyhladzovací tábor Sobibor. Práve tam mala byť deportovaná aj Margita.

V čase, keď bola v gete, sa však zoznámila s poľskou rodinou menom Sadurski. Manželia s dvomi malými deťmi, chlapcom a dievčatkom, v tejto oblasti žili a mladej žene sa rozhodli pomôcť.Je takmer nepredstaviteľné, že v Lublinskej oblasti, kde sa dialo masové vraždenie skrývali Margitu u seba doma, hoci riskovali vlastný život.

Prečo sa rozhodli poľskí manželia ohroziť sami seba aj svoje deti, aby pomohli neznámemu človeku? Čo vlastne vedelo miestne poľské obyvateľstvo o vyhladzovacích táboroch v Lubline? A podarilo sa Margite, ktorá sa začala skrývať u svojich záchrancov ešte v roku 1942, prežiť nasledujúce tri roky a dožiť sa konca druhej svetovej vojny?

Príbeh, ktorý bol desaťročia celkom zabudnutý, pomáhal po desaťročiach rekonštruovať aj historik Ján Hlavinka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý pôsobi aj ako riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu.

Špeciálny podcast Odkrývanie a jeho tretia séria, ktorá cez ľudské príbehy mapuje temné aj biele miesta našej nedávnej minulosti, vzniká v spolupráci Dokumentačného strediska holokaustu s Denníkom Sme.

Podcast moderuje novinárka Soňa Gyarfašová, ktorá pôsobí aj v RTVS, kde mapuje osudy pamätníkov dvoch totalít. Odkrývanie si budete môcť vypočuť každé dva týždne, vždy v stredu.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jozef Vozár bol miestny zámočník, no jeho kariéra nabrala osudovú rýchlosť, keď mal tridsať rokov. Bolo to krátko po tom, čo vstúpil do Hlinkovej gardy a pomáhal z autonómneho Slovenska vyháňať nežiadúcich Čechov.

Za svoje zásluhy sa stal, ako vzorný gardista, v marci 1942 aj veliteľom tábora v Seredi.

Viacerí preživší vypovedali, že nosil so sebou pištoľ a pred ich zrakmi strieľal do vtákov na stromoch. "Nežili ste príliš dlho, nechcete zmeniť podnebie?" pýtal sa s obľubou starcov, ktorí sa na toto miesto dostali.

Práve tábor v Seredi bol jedným z miest, odkiaľ sa rozbehli deportácie. Za svojím veliteľom v ničom nezaostávali ani desiatky gardistov, ktorým velil.

Podriadení gardisti väzňov bili, viacerí odišli do transportu na východ s polámanými rebrami. Známy bol gardista Cingeľ, ktorý bil aj deti, alebo Straka, ktorý mlátil mužov do tváre - stopy po bitke volali židovskí väzni aj "Strakove okuliare."

A skôr, než nešťastných ľudí nasadili do nákladných vagónov, stihli ich ešte okradnúť aj o to málo, čo im zostalo.

Odcudzené klenoty či rodinné šperky sa našli aj na rukách tamojších úradníčok, ktoré spisovali zoznamy.

Do tohto tábora sa dostal aj známy Alfréd Wetzler, ktorý podal s Rudolfom Vrbom neskôr svetu správu o nacistických koncentračných táboroch. Zachovali sa však aj jeho spomienky na tábor v Seredi za éry vzorného gardistu Jozefa Vozára.

Hovoril o násilí a bitke. To všetko, čo videl, ho šokovalo natoľko, že sa hlásil do transportu dobrovoľne a skôr. Vtedy nikto z nich netušil, kam tieto vlaky vlastne mieria.

Aký podiel na tragédii deportovaných mal práve Jozef Vozár a jeho kumpáni? Prečo žiadal zaplniť transporty do posledného miesta? A zaujímal sa niekto o jeho pôsobenie po vojne?

Na tieto, ale aj ďalšie otázky si odpovieme s naším dnešným hosťom. Tí, ktorí nás počúvate pravidelne, už asi viete, že integrálnou súčasťou, ktorá stojí pri tomto podcaste, je aj Ján Hlavinka, ktorý pôsobí ako riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu a historik na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.

See omnystudio.com/listener for privacy information.