„…lebo aj my odpúšťame každému svojmu vinníkovi.“ Evanjelium podľa Lukáša 11:4

Toto je vyznanie. Rovnako je to uistenie, ktoré Pán Ježiš predpokladá z našej strany, keď sa modlíme za odpustenie svojich hriechov.

Pán Ježiš vie, že ako máme silnú potrebu modliť sa o odpustenie našich hriechov, tak podobne musíme odpustiť tomu, kto sa voči nám nejako previnil.

To, aký mocný dôraz kladie Pán Ježiš na tento fakt, vidíme aj v Jeho reči na hore, a to v slovách, ktoré sa týkajú tejto modlitby v Otčenáši.

„Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani Váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“ (Mt 6:14)

Keď kresťan nechce odpustiť tomu, kto sa k nemu zachoval zle, je jeho vlastná modlitba o odpustenie nepravdivá a nie je úprimná. Áno, môže to byť niekedy veľmi ťažké, keď nám niekto ublíži, keď trpíme veľkú krivdu. Môžeme mať pocit, že nedokážeme odpustiť, aj keď chceme. Ale obrovský rozdiel je v tom, keď odpustiť chceme a nevládzeme, a keď odpustiť nechceme.

Ten, kto sa vidí pravdivo a uvedomuje si svoj nekonečne veľký hriech a obrovskú milosť, odpúšťa inému aj vtedy, keď je ťažké s tým začať.

Ak ale kresťan nechce odpustiť inému človekovi jeho priestupok, zatvára svoje srdce pred Božou milosťou. Nenachádza potom ani on odpustenie u Boha.

Božie kráľovstvo je v každom ohľade kráľovstvom milosti. Aj my sme spasení milosťou. A myseľ, ktorú sme získali vierou v Pána Ježiša, môžeme charakterizovať ako myseľ milosti!

Myseľ, ktorú vidíme u Pána Ježiša, máme mať aj my pri stretnutí s inými ľuďmi. Vtedy môžeme zo srdca vyznať pred Bohom, že odpúšťame svojmu vinníkovi.